Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/178/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4011200852
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4011200852.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská autobusová
doprava Nové Zámky, a. s., so sídlom Nové Zámky, Považská 2, zastúpený Ružička Csekes
s. r. o. advokátska kancelária, so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo SR, Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
I/224/15504-81641/2011/990013-r zo dňa 12. augusta 2011, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného

v záhlaví tohto rozsudku, ako i dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Nové Zámky č.
631/230/1964/11/BI zo dňa 13. 01. 2011, ktorým mu správca dane vyrubil rozdiel dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 140.337,41 eur a neuznal daňovú stratu
na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod I
zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov za porušenie ust. § 19 a § 21 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v
znení neskorších predpisov.

Žalobca žiadal, aby bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie

pre rozpor rozhodnutia žalovaného, ako i prvostupňového daňového orgánu s právnymi predpismi a
skutkovým stavom, a preto tieto rozhodnutia považuje za nezákonné. Uviedol, že zákon č. 595/2003
Z. z. v platnom znení na to, aby mohol byť výdavok (náklad) uznaný za daňový výdavok, vyžaduje
splnenie troch základných podmienok, a to musí ísť o výdavok, ktorý slúži na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie príjmov, potom výdavok musí byť preukázateľne vynaložený a napokon výdavok musí byť
zaúčtovaný. Je toho názoru, že žalobca ako daňový subjekt splnil prvé dve podmienky zákona v
prejednávanej veci, avšak daňové orgány spochybňujú splnenie tretej podmienky. Poukázal na daňovú

kontrolu, ako i odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a uviedol, že samotné daňové orgány súhlasia
s tým, že u žalobcu došlo k prevozu autobusov od navrhovateľa, k ich ekonomickému zhodnoteniu a
následnémuprevozuknavrhovateľovi,atedakekonomickejpodstateceléhoobchodnéhoprípadu,ktorý
bol predmetom fakturácie. Predmetné autobusy sú reálne, do dnešného dňa sú funkčné a jazdiace na
pravidelných linkách SAD. Žalovaný a ani správca dane nevyčíslili výšku ekonomického zhodnotenia
vo finančnom vyjadrení, ktoré podľa nich nastalo a pozornosť daňových orgánov bola sústredená iba
na posudzovanie a spochybňovanie právnej formy transakcii. Bez vyčíslenia finančnej výšky plneniavšak nie je možné správne určiť daňovú povinnosť žalobcu a daňové orgány si tak nesplnili základnú
úlohu daňovej kontroly podľa § 15 ods. 1 a § 1a písm. c/ zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkovvzneníneskoršíchpredpisov.Daňovéorgánypretonemohlisprávneaobjektívnevymeraťdaň

platobným výmerom, resp. rozhodnúť o odvolaní žalobcu. Žalobca vyvinul maximálne úsilie, aby bolo
dokazovanie v tejto veci vykonané a aby bola vyčíslená výška ekonomického zhodnotenia autobusov vo
finančnomvyjadrení,ktorénastaloapredložilidôkazysprávcovidane,akoižalovanému,avšakdôkazné
bremeno nie je výlučne na daňovom subjekte (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sž 65, 66/01). Ďalej uviedol,
že žalobca uzatvoril rámcovú zmluvu na nákup autobusov z dôvodu, že na obnovu vozového parku

novými autobusmi nemal dostatok finančných prostriedkov a žalobca nemal záujem o organizovanie a
obstaranie generálnej opravy, keďže na tento proces nemal k dispozícii dostatočné kapacity, a pritom
ide o legitímne obchodné rozhodnutie žalobcu zveriť zabezpečenie modernizácie autobusov inej osobe.
Financovanie mal žalobca zabezpečené výlučne na obstaranie jazdených autobusov, čo vyplýva z
úverovej zmluvy, na ktorú sa odvolával i v daňovom konaní. Správca dane neuznal platné nadobudnutie
modernizovaných autobusov od predávajúceho B.D. TRADE, spol. s r.o. z dôvodu, že údajne v procese

nadobudnutia autobusov touto spoločnosťou a ich ďalšieho predaja nedošlo k „reálnemu zhodnoteniu
autobusov“, resp. že jednotlivými účastníkmi transakcie predaja a spätnej kúpy nebola autobusom
pridaná reálna hodnota, s ktorým tvrdením nesúhlasí, pretože žalobca uskutočnil legálne obchody v
zmysle platných právnych predpisov. Daňové orgány vyslovili neplatnosť predaja a kúpy autobusov od
tejto spoločnosti z dôvodu údajnej neexistencie vôle slobodne nakladať s autobusmi touto spoločnosťou,

nakoľko bol dopredu známy zámer žalobcu získať späť autobusy po ich generálnej oprave. Postup
žalobcu v danej veci nebol v rozpore so zákonom, pretože v obchode je bežné, že obchodník predá
majetok a opäť ho kúpi späť po nejakom čase na základe výhodnosti. Počas daňovej kontroly nebolo
zistené, že by si táto spoločnosť neplnila svoje povinnosti daňovníka, a preto je toho názoru, že
správca dane svojimi závermi smeruje k duplicitnému daňovému zaťaženiu daňou z príjmov aj táto

spoločnosť. Nemôže preto súhlasiť s tvrdením daňových orgánov, že transakcia bola uskutočnená za
účelom získania neoprávnenej daňovej výhody, keďže zhodnotenie autobusov bolo preukázané ako
reálne a právna forma vykonania zhodnotenia nemá na výšku daňových odpisov vplyv. Žalobca v
žalobe uviedol, že netrvá na striktnom právnom posúdení právneho úkonu vo vzťahu k zhodnoteniu
autobusovakonákup-predaj,pretožeideoformálneprávnuotázku,ktorániejepriposudzovanídaňovej

povinnosti rozhodujúcou s poukazom na § 2 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov a poukázal na
rozhodnutie NR SR sp. zn. 4Sžo KS 90/2006, a to právnu vetu, že „zisťovanie ekonomického dôvodu
daňovej transakcie je súčasťou zásady skutočného obsahu právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vrátenie dane“. Trvá na tom, že obstaranie modernizovaných autobusov
od predávajúceho B.D.TRADE, spol. s r.o. v rokoch 2004 a 2005 (preverované zdaňovacie obdobia

kontrolou) sa uskutočnila na základe platných kúpnych zmlúv a prevody autobusov sa uskutočnili v
súlade so zákonmi. Nesúhlasí ani s názorom žalovaného, že tok tovarov sa nezhodoval s tokom
vystavených faktúr. Je toho názoru, že tvrdenia správcu dane, že nedošlo k preukázaniu daňových
výdavkov v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z., sú nesprávne a je zrejmé, že
dokazovaním sa nepreukázali závery daňových orgánov a skutočnosti, ktoré sa dokazovaním potvrdili,

daňové orgány nesprávne vyhodnotili. Požiadal i o odklad vykonateľnosti, ktorej žiadosti súd vyhovel
uznesením zo dňa 16. 05. 2012 až do právoplatného skončenia veci na súde.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. V písomnom vyjadrení uviedol, že pokiaľ ide o jednotlivé časti žaloby,
v bodoch označených číslom 1 až 4 ide o všeobecný popis rozhodnutí, ako i uvádzanie právnych
predpisov. Pokiaľ ide o namietanú nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov, uviedol, že z námietky

žalobcu nie je zrejmé, aké finančné vyjadrenie ekonomického zhodnotenia má na mysli, nakoľko
vystavený protokol z daňovej kontroly, ako aj dodatočný platobný výmer obsahujú číselné vyjadrenie
týkajúce sa vystavených faktúr - nákup a odpredaj hmotného majetku, ako aj výšky odpisov z hmotného
majetku, ktoré správca dane, ako i žalovaný na základe výsledku kontroly posúdili ako neoprávnene
uplatnené do daňových výdavkov podľa § 19 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov. Správca dane v priebehu kontroly postupoval v súlade s § 15 zákona o správe daní a
vychádzala zo skutočného obsahu právnych úkonov, t.j. skúmal skutočný pohyb autobusov a doklady
deklarovaných žalobcom. Z predložených faktúr, zmlúv a znaleckých posudkov vyplývalo, že žalobca
nakupoval a predával hmotný majetok - autobusy. Porovnávaním faktúr za odpredaj a nákup autobusov
bolo podľa čísiel karosérií zistené, že na predajných faktúrach sú uvedené tie isté autobusy (rovnaké

VIN číslo) ako na faktúrach pri ich kúpe. Správca dane preto začal preverovať ich skutočný pohyb a
zistil, že nejde o predaj a nákup autobusov, ale o prepravu autobusov jednému odberateľovi, ktorý nanich vykonal určitú opravu, po vykonaní ktorej boli autobusy opäť vrátené žalobcovi, avšak faktúry boli
vystavené na nákup a predaj hnuteľného majetku postupne ďalším a ďalším odberateľom, z ktorých
ani jeden neprispel k žiadnej pridanej hodnote na týchto autobusoch, teda tok faktúr predstavoval reťaz

piatich článkov počínajúc a končiac žalobcom, ktorá v konečnom dôsledku nemala žiadnu súvislosť
so skutočným pohybom autobusov, teda faktúry boli vystavované účelovo bez reálneho zdaniteľného
plnenia. Tieto skutočnosti potvrdzuje aj fakt, že tretí článok reťazca STAV-BET, s. r. o. neodviedla DPH z
fakturovanej sumy za deklarovaný predaj týchto autobusov, a teda došlo k úniku tejto dane. Spoločnosť
STAV-BET, s.r.o. od roku 2003 nepodáva daňové priznania na DPPO a nekomunikovala so správcom

dane, nepriznala ani daň z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2003 a 2004. Ak by boli
doklady vystavené podľa skutočného zdaniteľného plnenia (opravy autobusov firmou ROŠERO-P, s. r.
o.), firma STAV-BET, s. r. o. by nemala možnosť získať takúto daňovú výhodu. Predmetom fakturácie
bol majetok žalobcu na začiatku a na konci reťazca a tento majetok žalobcu prispel k daňovej výhode.
Kontrolou nebolo preukázané, že by sa táto firma nejakým spôsobom podieľala na opravách autobusov,
išlo výslovne len o fiktívne vystavenie faktúr na túto firmu a touto firmou ďalšiemu článku reťazca. Faktúry

boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia a žiadny článok reťazca nemal možnosť nakladať
s tovarom ako jeho vlastník.

K námietke žalobcu, že nebola vyčíslená výška ekonomického zhodnotenia vo finančnom vyjadrení,
uviedol, že žalobcov názor na dôkazné bremeno je nesprávny a poukázal na ust. § 29 ods. 8 zákona
o správe daní. Je toho názoru, že správca dane vykonal dostatočné dokazovanie, pri ktorom zistil

skutočnosti, ktoré viedli k zmene hospodárskeho výsledku a následne vyrubeniu daňovej povinnosti
a správca dane dbal v zmysle § 29 ods. 2 citovaného zákona na to, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Žalovaný poukázal na vyjadrenie
konateľky spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r. o., z obsahu ktorého vyplynulo, že autobusy nikdy
neboli vlastníkom spoločnosti. Žalovaný berie na vedomie dôvody uvádzané žalobcom týkajúce sa

nákupu autobusov, avšak nespochybňuje to, že nedošlo k predajú a následnému nákupu majetku v
zmysle vystavených faktúr, avšak tieto faktúry nie sú vystavené na vykonanie opráv. Správca dane
svojím zisťovaním preukázal, že skutočný pohyb autobusov neprebiehal tak, ako to daňový subjekt
svojimi dokladmi deklaroval. Správca dane, ani žalovaný neignorovali uzatvorené zmluvné vzťahy a ani
skutočnosť, že dochádza k sprostredkovaniu predaja na základe uzatvorených zmlúv o sprostredkovaní,

lebo spoločnosť B.D.TRADE, s. r. o. podľa predložených zmlúv nefigurovala v danom prípade ako
sprostredkovateľská spoločnosť, ale zmluvy boli vyhotovené na predaj, resp. nákup autobusov. Zo
všetkých zistení správcu dane jednoznačne vyplynulo že celá transakcia bola uskutočnená za účelom
získania daňovej výhody. Tým, že bola zvýšená hodnota hmotného majetku (presnejšie cena), za ktorú
žalobca opätovne vyradený a odpredaný majetok kúpil (znalecké posudky), zvýšila sa tiež výška ich

odpisov, a tým aj výška nákladov v zmysle § 19 ods. 3 písm. a/ zák. č. 595/2003 Z. z. Správca dane
vyčíslil výšku odpisov, ktorú si vyčíslil žalobca na základe obstarania majetku formou kúpy, ktorú správca
dane v priebehu kontroly spochybnil. Čo sa týka ekonomického zhodnotenia hmotného majetku, ktorú
žalobca namieta, túto správca dane nemal možnosť vyčísliť, nakoľko z dokladov predložených žalobcom
nie je možné zistiť, aké opravy boli vykonané, aká bola cena práce, ani ceny náhradných dielov. Žalobca

v daňovom konaní nepreukázal obstaranie, ani technické zhodnotenie majetku relevantnými účtovnými
dokladmi.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP) na
pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.

Súd prvého stupňa takto rozhodol jednohlasne s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa ustanovenia druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v
ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia (§ 247 ods. 2 OSP).Podľa § 17 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (platný v čase kontrolovaného obdobia), pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa
vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.

Výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu
dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré
boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

Podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (v znení platnom v čase kontrolovaného
obdobia), daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj
keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely

nie je dostatočne preukázané.

V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad
návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda konkrétne tvrdenie
žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale

musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Konanie správneho
súdnictva však nie je pokračujúcim daňovým konaním, súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza
činnosť správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu) a pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v
čase vydania rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) a posudzuje iba otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

V danej veci z obsahu administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis správcu dane
vyplýva, že daňový subjekt podal dňa 16. 04. 2008 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2007, v ktorom uviedol nulovú daň a vykázal stratu - 2.343.068,-Sk. Správca dane
vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu podľa § 15 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní
apoplatkovnadaňpodľazák.č.595/2003Z.z.zazdaňovacieobdobieroku2006aroku2007,daňpodľa

zák. č. 289/2005 Z. z. a zák. č. 222/2003 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
ako i na dodržiavanie zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, ktorá bola začatá u žalobcu dňa 30. 06. 2009.
Po skončení daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol dňa 03. 12. 2010. Výsledkom tohto daňového
konania bolo, že správca dane na základe zistení podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov vydal dňa 13. 01. 2011 dodatočný platobný výmer č. 631/230/1964/11/BI, ktorým žalobcovi
vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 140.337,41
eur za porušenie ust. § 19 a § 21 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
a neuznal mu daňovú stratu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007.

Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil na základe výsledkov daňovej kontroly, ktoré sú zhrnuté v

protokole zo dňa 03. 12. 2010. Šetrením vznikli pochybnosti o uskutočnení a opodstatnenosti plnenia
na základe predložených faktúr od dodávateľa B.D.TRADE, spol. s r.o. na kúpu jazdených autobusov
podľa fa. č. 300080, č. 300081, č. 300082, ktoré si žalobca v kontrolovanom období r. 2004 zaradil do
obchodného majetku spoločnosti (účet 042 023 - dopravné prostriedky), avšak správca dane zistil, že
tieto si obstaral ešte v roku 2003 (dátum uskutočnenia zdaniteľného plnenia 18. 12. 2003 od dodávateľa

B.D.TRADE, spol. s r.o.).

Pri kontrole predmetných faktúr a obchodných transakcií, porovnaním čísiel karosérii zistil, že tieto
autobusy pôvodne mal žalobca vo svojom majetku, ktoré evidoval s nulovou zostatkovou hodnotou,
keďže išlo o staré autobusy s rokom výroby 1986-1987. Tieto ešte dňa 05. 12. 2003 vyradil zo svojho
majetku a predal ich odberateľovi B.D.TRADE, spol. s r.o., Jánošíkova 22, Nové Zámky. Autobusy pri

vyradení z majetku žalobcu, ako i pri spätnom zaradení do jeho majetku mali vždy iné EČV, a preto
aj technické preukazy boli pod rôznymi číslami série. Správca dane daňovou kontrolou ďalej zistil, že
v kontrolovanom zdaňovacom období žalobca obstaral hnuteľný majetok v počte 10 kusov jazdených
autobusov, ktoré zaúčtoval na účet 042 023 (dopravné prostriedky) podľa faktúr presne špecifikovaných
v rozhodnutí (fa. č. 400048, č. 400049, č. 400058, č. 4000596, č. 400145, č. 400146, č. 400218, č.400219, č. 400281, č. 400280). I pri týchto deklarovaných zdaniteľných plnení išlo o nákup autobusov
od dodávateľa B.D.TRADE, spol. s r. o. v období od 26. 02. 2004 až do 25. 05. 2004, avšak obdobne
bolo zistené, že tieto autobusy boli majetkom žalobcu, ktoré vyradil zo svojho majetku postupne od 17.

02. 2004 až do 21. 04. 2004 a odpredal ich odberateľovi Náhradné diely „B.I.“ - F. F., so sídlom O. XX,
E. Zámky ako nepotrebné s nulovou hodnotou. Tieto autobusy prechádzali cez ďalšie subjekty uvedené
v rozhodnutí a vrátili sa späť k žalobcovi. Podľa dokladov u každého subjektu došlo k zvýšeniu ceny
bez toho, aby sa podieľali na ich zhodnotení. I v týchto prípadoch všetky transakcie podpisovali za
spoločnosť štatutárni zástupcovia (predseda, podpredseda a člen predstavenstva) žalobcu.

Z dokazovania nesporne vyplynulo, že zámerom žalobcu bolo na predmetných autobusoch vykonať
generálnu opravu iným subjektom, ako on, avšak so zámerom, aby sa tieto autobusy po ich zhodnotení
na vyššiu radu (model 900 z modelu 700) vrátili späť žalobcovi. Takéto doklady žalobca nevedel
predložiť, hoci nepopiera, že autobusy, ktoré nakúpil v decembri 2003 (zaradené do jeho majetku v
roku 2004) a v priebehu roka 2004, boli pôvodne jeho majetkom a že tieto boli prepravené spoločnosti
ROŠERO-P, s. r. o . a že takýto postup podľa jeho názoru je štandardný, ak sa miesto dodania odlišuje

od adresy sídla odberateľa. Žalobca na opravu autobusov vybral spoločnosť ROŠERO-P, s. r. o. (bez
verejnej súťaže). Vypočutí členovia predstavenstva nepopreli, že autobusy boli vyradené a predané
za účelom vykonania generálnej opravy, ktorú žalobca nebol schopný vykonať vo vlastnej réžii, ale s
tým, že sa tieto autobusy vrátia späť žalobcovi ako opravené. Žalobca však predmetné autobusy, ako
i u ďalších obchodných prípadov zaradil do svojho majetku v roku 2004 s vyššou hodnotou a k 31. 12.

2007 si uplatnil daňový odpis za jednotlivé autobusy, t. j. rozdiel daňových a účtovných odpisov ako
odpočítateľnú položku zo základu dane.

Správca dane v priebehu dokazovania vypočul niekoľko svedkov, ktorí potvrdili, že autobusy boli
opravované firmou ROŠERO-P, s. r. o., Spišská Nová Ves, kde boli dopravené od žalobcu a odkiaľ po
oprave sa vrátili späť k žalobcovi. Zo zápisnice DÚ Spišská Nová Ves o miestnom zisťovaní vyplýva a

sám Štefan Roch - ROŠERO Spišská Nová Ves uviedol, že na predmetných vozidlách boli vykonané
práce ako lakovanie, kompletovanie vozidla. Práce, ktoré vykonal, boli fakturované dňa 25. 11. 2004 a
v tento deň bola vystavená faktúra na tovar pre spoločnosť ROŠERO-P, s. r. o., na ktorej bol uvedený
iba materiál na opravu. Všetky zmluvy, ktoré sa týkali uvedených transakcií, podpisovali za žalobcu
štatutárni zástupcovia (predseda predstavenstva, podpredseda predstavenstva), ktorí boli i vypočutí ako

svedkovia, ako i ďalší zamestnanci žalobcu a bolo nesporne zistené, že predaj starých autobusov a
následne kúpa použitých prímestských autobusov bola schválená predstavenstvom 13. 11. 2003.

Z predložených faktúr, zmlúv, znaleckých posudkov a zo spisov technických preukazov správca dane
zistil, že nebolo možné reálne uskutočniť obchodné prípady tak, ako ich deklarujú predložené doklady
a tvrdenia žalobcu, lebo žalobca na uvedených autobusoch vykonal opravu, ktorú aj fakturoval (motor,

prevodovka, náprava), ktorú opravu si objednala spoločnosť B.D.TRADE, spol. s r. o. (napr. autobus č.
karosérie TMKC73420JM623536 opravený dňa 27. 02. 2004 podľa fa. č. 430043, avšak predaný bol
spoločnosti Náhradné diely „B.I.“ - F. F. až v zdaňovacom období marec 2004, ktorý autobus žalobca ako
daňový subjekt vyradil z obchodného majetku 12. 03. 2004. Bolo teda preukázané, že v čase vykonania
GO motora bol autobus ešte majetkom žalobcu a jeho opravu si spoločnosť B.D.TRADE, spol. s r. o.

nemohla objednať).

Zo spisu žalovaného vyplynulo, že správca dane na zistenie žalobcom označených dodávateľských
faktúr na kúpu jazdených autobusov od spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r.o. vykonal rozsiahle šetrenie,
a to nielen podľa návrhov žalobcu, ale i na základe vlastného uváženia u správcu dane príslušného
dodávateľského subjektu, ako i subjektu, ktorému predmetné autobusy žalobca, predtým ako ich kúpil,

najprv vyradil zo svojho majetku a odpredal ako nepotrebné buď spoločnosti B.D.TRADE, spol. s
r.o. alebo subjektu Náhradné diely „B.I.“ (F. F.), daňového subjektu STAV-BET, s.r.o., ktorý podľa
predložených dokladov v rámci daňovej kontroly mal odpredať (vystavil faktúry) autobusy ďalšiemu
subjektu (spoločnosť ROŠERO-P, s.r.o.), avšak bolo to skôr, ako sa stal ich vlastníkom a ešte v dobe,
keď ich vlastníkom bol sám žalobca. Na základe zisteného potom správca dane dospel k záveru, že

vierohodnosť dokladov (faktúr) o kúpe predmetných autobusov účtovaných ako výdavok (daňový odpis),
ktorý si žalobca ako daňový subjekt v roku 2004 z týchto autobusov uplatnil, nebol v súlade s ust. § 19a § 21 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z. z. a správne postupoval správca dane i žalovaný, že tieto náklady
žalobca nevedel dostatočne preukázať.

Správca dane pri kontrole zistil, že účtovné doklady podľa zák. č. 431/2002 Z. z., ktoré boli predmetom

daňovej kontroly, nie sú preukázateľné, ich obsah priamo ani nepriamo nezodpovedajú skutočnosti.
Účtovné doklady a z nich vyplývajúce účtovné záznamy sú v rozpore so skutočnosťou z hľadiska
časového, aj vecného. Preverovaním jednotlivých obchodných transakcií na základe dokladov správca
dane zistil, že doklady boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia ako základnej podmienky
pre uplatnenie daňového výdavku.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č.

511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli
uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.

O takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich
porušenie podľa zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, pretože i
správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od
otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému
priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval

i správca dane v preskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov i
dožiadané daňové úrady.

Súd sa preto obmedzil len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal a ktoré
samotný žalobca v žalobe spochybňuje, sú relevantné, najmä kvôli prameňu, z ktorého vychádzajú,
alebo či neboli porušené niektoré procesné zásady daňového konania a ďalej skúmal, či vykonané

dôkazylogickyrobiamožnýskutkovýzáver,kuktorémužalovanýdospel.Presúdjerozhodujúciskutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a či daňové orgány aplikovali na predmetnú
právnu vec príslušný právny predpis a dospel k záveru, že oba daňové orgány sa dôsledne riadili
procesnými zásadami upravenými v zákone č. 511/1992 Zb. o správe daní a či si zadovážili podklady
pre rozhodnutie zákonným spôsobom.

Súd je toho názoru, že žalovaný sa dôsledne vyporiadal s námietkami žalobcu a vec posúdil správne
po právnej stránke na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade so zákonom, a preto
v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie. Žalovaný správne konštatoval, že v danom prípade
nedošlo k vynaloženiu nákladov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov podľa §
21 ods. 1 zákona o dani z príjmu a správne neuznal žalobcovi daňové výdavky (odpisy), ktoré si žalobca

za kontrolované daňové obdobie uplatnil z predmetných autobusov ako daňový náklad. I súd je toho
názoru, že povinnosťou správcu dane a žalovaného nebolo pomenovať obchodné transakcie, ktoré v
danom prípade s pohybom autobusov uskutočnil žalobca, ale jeho povinnosťou bolo skúmať, či boli
splnené zákonné podmienky podľa § 21 citovaného zákona v spojení s § 19 zákona o dani z príjmu a
zisťované skutočnosti rozhodné pre správne stanovenie daňovej povinnosti žalobcu.

Zo spisového materiálu žalovaného, ako i vydaných rozhodnutí, nesporne vyplýva, že predmetné
autobusy mal žalobca vo svojom majetku, ktoré predal z dôvodu, že boli zastaralé a potrebovali
generálnu opravu, aby ich žalobca mohol naďalej využívať v zmysle svojej podnikateľskej aktivity
zapísanej v Obchodnom registri. Podľa žalobcu však zostalo sporné, a teda podstatné pre rozhodnutie
v danej veci bolo, či na základe kontroly vykonanej správcom dane u žalobcu za zdaňovacie obdobie

roku 2007 oprávnene neuznal správca dane za daňové náklady účtovné doklady za kúpu jazdených
autobusov od spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r. o., ktoré podľa tvrdenia žalobcu naďalej používa i
v súčasnosti a boli zhodnotené, resp. ak správca dane neuznal za daňové výdavky faktúry tak, ako
ich špecifikoval v rozhodnutí za daňové výdavky z dôvodu, že vystavené doklady nezodpovedajúskutočnosti, t. j. k pohybu autobusov, vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia ako základnej
podmienkypreuplatneniedaňovéhovýdavku,apretosprávcadanevzmysle§17ods.2písm.a/zákona
zvýšil základ dane.

Uvedený postup daňových orgánov, ako aj z neho vyvodený záver, je i podľa súdu správny. Preukázanie,
že žalobca plnenie prijal, má o tom daňový doklad (faktúra), nie je ešte dostatočným podkladom na
splnenie podmienky odpočítateľného výdavku v zmysle § 21 ods. 1 citovaného zákona, pretože je
nevyhnutné preukázať aj to, že sa tak stalo v príčinnej súvislosti s deklarovaným zmluvným vzťahom.
Túto skutočnosť vzhľadom na vyššie uvedené žalobca preukázať nedokázal a transakcie, ktoré v danom

prípade uskutočňoval, nespĺňali podmienky časovej a vecnej súvislosti v zmysle zákona č. 595/2003 Z.
z. platného v kontrolovanom období, teda nevedel preukázať skutočnosti majúce vplyv na určenie dane
v takej výške, ako to sám deklaroval v daňovom priznaní a vierohodnosť záznamov povinnej evidencie
ako daňového subjektu.

Pokiaľ ide o daňový doklad v zmysle citovaného zákona, ako i zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z. z.,
tento deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvomi platiteľmi dane, avšak samotný doklad

nepostačuje, pokiaľ jeho obsah nie je podložený relevantne, teda zdaniteľným plnením medzi subjektmi
daňového vzťahu a nielen plnením ako takým, čo uvádza žalobca. Ani súd nespochybňuje transakciu
žalobcu, teda že žalobca ním tvrdené obchodné transakcie neuskutočnil, ale z predložených dokladov,
samotného vyjadrenia žalobcu a vykonaného šetrenia správcom dane nesporne vyplýva, že zámer
žalobcu bol jednoznačný, nefunkčné autobusy dať opraviť (vykonať generálnu opravu motora, interiéru,

vonkajšie úpravy) a aby sa mu opravené autobusy vrátili, avšak žiadne doklady k svojmu tvrdeniu
nedoložil, hoci mal veľký priestor v rámci daňovej kontroly a zo šetrenia vyplynulo, že ďalšie subjekty tak,
ako sú uvádzané v rozhodnutí, iba vystavili fiktívne faktúry s vyššou cenou z dôvodu uplatnenia odpisov
v zmysle príslušných zákonov (daň z príjmu, zákon o DPH), ale na zhodnotení autobusov sa nepodieľali
(nemali na to finančné prostriedky alebo materiálne vybavenie), so správcom dane nekomunikovali a

nespornebolopreukázané,ževkontrolovanomobdobíspoločnosťSTAV-BET,s.r.o.asubjekt„Náhradné
diely“ B.I. (Ondrej Ondrušek), nepodali daňové priznanie a so správcom nekomunikovali.

Žalobca správcovi dane, ani žalovanému nepreukázal svoje tvrdenie, že spoločnosť B.D.TRADE, spol.
s r.o. vystupovala v preskúmavanej veci ako sprostredkovateľ. Súd považuje za potrebné uviesť, že ak
by išlo o príkaznú zmluvu ako osobitného druhu záväzkovej zmluvy, táto je upravená v Občianskom

zákonníku vo forme obstaraní veci a vo forme zmluve o obstaraní predaja veci (§ 733 až § 741).
Príkazná zmluva je upravená aj v Obchodnom zákonníku a teoretický základ obidvoch týchto zmlúv
je síce rovnaký, ale sú tu aj rozdiely, ktorými sa odlišujú. Žalobca takúto zmluvu nepredložil, ale len
všeobecne poukazuje na tento typ zmluvy bez bližšej konkretizácie záväzku a subjektu. Neobjasnil ani
tú skutočnosť, prečo nerealizoval obchodnoprávny vzťah podľa týchto hmotnoprávnych ustanovení, hoci

zákon o dani z príjmov rieši i takúto nákladovú položku. Tvrdenie žalobcu o prenesení zodpovednosti v
prípade vzniku škody považuje súd za účelovú obranu, ktorá nemá oporu v zákone č. 511/1992 Zb..

Žalobca uviedol a nepopiera, že podľa jeho názoru ekonomickou podstatou celého obchodu bolo,
aby staré nefunkčné autobusy boli nahradené autobusmi, ktoré sú prevádzkyschopné s primeranými
kvalitatívnymi vlastnosťami, keďže nemal na kúpu nových autobusov. Staré autobusy boli predané za

účelom vykonania úplných generálnych opráv, ktoré žalobca nebol schopný vykonať vo vlastnej réžii z
kapacitných a finančných dôvodov. Jednalo sa o celkovú opravu a modernizáciu karosérie a výbavy na
zhodnotení model radu 900 z pôvodnej rady 700. Nebolo sporné, že toto technické zhodnotenie podľa
predložených dokladov a vypočutých svedkov vykonala firma ROŠERO-P, s. r. o. Spišská Nová Ves
v zdaňovacom období, autobusy boli prepravované po vlastnej osi priamo od žalobcu do tejto firmy

za účelom vykonania generálnych opráv a odtiaľ čiastočne opravené boli späť prepravené žalobcovi
(preberací protokol). Žalobca však autobusy vyradil zo svojej evidencie (postupne od 05. 12. 2003),
ktoré predal tak, ako je vyššie uvedené spoločnosti B.D.TRADE, spol. s r.o. (alebo „Náhradné diely“ B.I.
(F. F.), ktorá však žiadnu opravu nevykonávala, podľa dokladov tieto postúpila spoločnosti STAV-BET,
s. r. o. Bošany a kúpne zmluvy boli podpísané 28. 11. 2003. Podľa kúpnych zmlúv bolo dohodnuté, že

termín odovzdania a prevzatia hnuteľnej veci bude dňa 28. 11. 2003, čo je v rozpore s dokladom žalobcu
o ich vyradení až 05. 12. 2003 a odhlásenie autobusov na príslušnom dopravnom inšpektoráte podľatechnických preukazov nastal tiež až dňa 04. 12. 2003. Obdobne i v prípade spoločnosti B.D.TRADE,
spol. s r.o. a STAV-BET, s r.o. dňa 04. 12. 2003. Podľa uvedenej kúpnej zmluvy v čase 28. 11.
2003 autobusy patrili žalobcovi a boli zaradené v jeho majetku, neboli fakturované, ani zaplatené. Z

dokazovania vyplynulo, že žalobca pri spätnej kúpe autobusov si dal vypracovať znalecké posudky
na ustálenie všeobecnej hodnoty jednotlivých autobusov ku dňu 19. 12. 2003, ktorá bola stanovená
približne v sume, ako boli vystavené faktúry od dodávateľa B.D.TRADE, spol. s r.o., avšak fakturácia
tohto obchodného prípadu podľa dokladov prebehla už dňa 18. 12. 2003.

Ďalej súd upriamuje pozornosť na § 17 zák. č. 595/2003 Z. z., keďže ide o kľúčové ustanovenia

tohto zákona, nakoľko upravuje postup daňového subjektu pri vyčíslení základu dane za príslušné
zdaňovacie obdobie. Spôsob vyčíslenia základu dane závisí od toho, aký spôsob účtovania daňový
subjekt uplatňuje. Z protokolu správcu dane vyplýva, že žalobca ako právnická osoba mal účtovať v
sústave podvojného účtovníctva, a preto správca dane správne vychádzal pri vyčíslení základu dane u
žalobcu, vzhľadom na zistený skutkový stav z výsledku hospodárenia žalobcu a výsledok hospodárenia
upravil tak, že vykázanú stratu za rok 2007 vzhľadom na neuznanie daňových výdavkov v zmysle § 17

ods. 2 písm. a/ citovaného zákona zvýšil základ dane a určil daňovú povinnosť v súlade so zákonom
v sume 140.337,41 eur.

Vystavený protokol z daňovej kontroly, ako aj dodatočný platobný výmer obsahujú číselné vyjadrenie
týkajúcesavystavenýchfaktúrnanákupaodpredajhmotnéhomajetku,akoajvýškyodpisovzhmotného
majetku, ktoré správca dane, ako i žalovaný na základe výsledku kontroly posúdili ako neoprávnene

uplatnené do daňových výdavkov podľa § 19 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov. Porovnávaním faktúr za odpredaj a nákup autobusov bolo podľa čísiel karosérií zistené, že
na predajných faktúrach sú uvedené tie isté autobusy (rovnaké VIN číslo) ako na faktúrach pri ich kúpe.
Správca dane preto začal preverovať ich skutočný pohyb a zistil, že nejde o predaj a nákup autobusov,
ale o prepravu autobusov jednému odberateľovi, ktorý na nich vykonal určitú opravu, po vykonaní

ktorej boli autobusy opäť vrátené žalobcovi, avšak faktúry boli vystavené na nákup a predaj hnuteľného
majetku postupne ďalším a ďalším odberateľom, z ktorých ani jeden neprispel k žiadnej pridanej hodnote
na týchto autobusoch, teda tok faktúr predstavoval reťaz piatich článkov počínajúc a končiac žalobcom,
ktorá v konečnom dôsledku nemala žiadnu súvislosť so skutočným pohybom autobusov, teda faktúry
boli vystavované účelovo bez reálneho daňového vzťahu a zdaniteľného plnenia a žiadny článok reťazca

nemal možnosť nakladať s tovarom ako jeho vlastník. Súd sa preto stotožnil so záverom žalovaného, že
celá transakcia generálnej opravy starých autobusov (po ich vyradení z majetku žalobcu) a ich spätná
kúpa žalobcom (nie v jednom prípade predaj starého a kúpa opraveného autobusu bola realizovaná s
tým istým subjektom) bola uskutočnená za účelom získania daňovej výhody.

Pokiaľ ide o rozsudok ESD z 12. 01. 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03, C-484/03 (rieši

plnenia, ktoré sú poznačené podvodom v daňových vzťahoch ....“ úmysel iného subjektu ako dotknutého
platiteľa dane...“), súd považuje za potrebné uviesť, že tento sa na prejednávanú vec nevzťahuje,
nakoľko v danej veci skutkový stav je jasný a nesporný. Obdobne i ďalšie uvádzané rozhodnutia NS
SR už publikované (niektoré týkajúce sa i rozhodnutí tohto súdu) riešia daňové plnenie (náklady alebo
odpočítanie DPH), ale s iným skutkovým základom a podľa názoru súdu sa na preskúmavanú vec

nevzťahujú.

Súd poznamenáva, že daňová kontrola je základným aktom daňového konania a na daňové účely sa
ňou rozumie podrobné preskúmanie účtovných prípadov a všetkých dokladov potrebných na učenie
daňovej povinnosti z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti a správnosti. Dôkazné bremeno je v prvom
rade na strane daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní), ktorý je povinný predložiť

doklady, listiny, zápisnice a podobne k svojim tvrdeniam, v danom prípade ku vzťahu k realizovaným
transakciám a zámer žalobcu, ktorý nepoprel, a to vykonať generálnu opravu starých autobusov iným
subjektom a po ich zhodnotení na vyššiu radu, aby sa vrátili späť žalobcovi. Zdaniteľné plnenie preto
musí byť konkrétne identifikovateľné, aby bolo možné zistiť jeho účel (kauza daňovej transakcie), teda
bezprostredný hospodársky cieľ.Jednou zo zákonných podmienok, aby mohol byť výdavok považovaný aj za daňový výdavok, je
aby bol preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňovníka,
preto je potrebné preukázať aj skutočné zrealizovanie zdaniteľného plnenia tak ako je to uvedené v

dokladoch a nepostačuje ak daňovník deklaruje nákup tovaru len preukázaním daňového dokladu s
predpísaným obsahom. Pokiaľ nie sú splnené hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že
daňovník preukázal rozhodujúce skutočnosti pre uznane výdavku ako daňového výdavku. Nedostatok
preukázateľnosti vynaloženia výdavkov nemôže byť odstránený len tvrdením daňového subjektu o tom,
že tovar nakúpil. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať realizáciu zdaniteľného plnenia a

rovnako daňový subjekt musí vedieť preukázať reálne nadobudnutie tovaru, na ktorý výdavky vynaložil.
Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý materiálnu existenciu daňovo relevantných plnení
musí preukázať. Správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie ale iba overuje,
či daňový subjekt ju preukázal a deklaroval správne. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože
nesplnil podmienku dostatočného preukázania, vynaloženia uplatnených výdavkov na daňové účely a
pochybnosti o nadobudnutí tovaru hodnoverne nepreukázal, preto mu nevznikol nárok na uplatnenie

výdavkov ako daňovo uznateľných.

Súčasne súd poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok Ústavného súdu SR č. k. III ÚS 78/2011-17 zo dňa
23. 02. 2011, z ktorého vyplýva : „že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne
je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si zákonom stanovených a splnených podmienok nárok, na ktorý si uplatňuje nárok

odôvodnene a zákonom stanovených podmienok.

Krajský súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
zo dňa 21. 06. 2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 vo veci Mahagében kft proti Nemzeti
Adó - es Vámhivatal Dél - dunántúli Regionalis Adó F?igazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti
Adó - és Vamhivatal Észak - alf?ldi Regionalis Adó F?igazgatósága, ktorý si osvojil v rozhodovacej

činnosti aj Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku NS SR 2Sžf 42/12, ktorého predmetom konania bolo
preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer
za zdaňovacie obdobie júl 2009. Najvyšší súd SR v uvedenej argumentácii označenom konaní vyslovil
názor „súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) pripomenul boj
proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou

Rady2006/112/ES.Ztohtodôvoduprináležívnútroštátnymorgánomasúdomzamietnuťpriznaniepráva
na odpočet ak sa ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.
V predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré
zakladá nárok na odpočet dane sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry a že faktúra
obsahuje požadované údaje smernicou 2006/112/ES. V predmetnej právnej veci nebolo preukázané, že

by sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo a zároveň v predmetnej právnej veci nebolo preukázané splnenie
vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112/ES.
Členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb ich účtovné uzávierky a ostatné
relevantné dokumenty. Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s
cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom“.

Podľa Smernice Rady 2006/112/ES čl. 218, na účely tejto smernice akceptujú členské štáty ako faktúru
každý doklad, alebo oznámenie, ktoré sú vyhotovené na papieri, alebo elektronicky a ktoré spĺňajú
podmienky kapitoly smernice. Podľa čl. 220, každá zdaniteľná osoba musí zabezpečiť buď ona sama
alebo odberateľ alebo v jej mene a na jej účet tretia strana vyhotovila faktúru aj v prípade pri dodaní
tovaru, alebo poskytnutí služieb inej zdaniteľnej osobe. Podľa čl. 226 obsah faktúry musí obsahovať

dátum vyhotovenia faktúry, poradové číslo, identifikačné číslo pre DPH, identifikačné číslo pre DPH
odberateľa, pod ktorým mu bol dodaný tovar, alebo poskytnuté služby, za ktoré je povinný platiť daň,
alebo pod ktorým mu bol dodaný tovar, úplné meno a adresu zdaniteľnej osoby a odberateľa, množstvo
a druh dodaného tovaru, alebo rozsah a druh poskytnutých služieb, dátum, kedy sa uskutočnilo dodanie
tovaru alebo poskytovanie služieb.

Správca dane podľa názoru súdu preto neporušil zákon, keď bola žalobcovi zvýšená hodnota hmotného
majetku (presnejšie cena), za ktorú žalobca opätovne vyradený a odpredaný majetok kúpil (znalecképosudky), lebo zvýšila sa tiež výška ich odpisov, a tým aj výška nákladov v zmysle § 19 ods. 3 písm.
a/ zák. č. 595/2003 Z. z. Správca dane vyčíslil i výšku odpisov, ktorú si vyčíslil žalobca na základe
obstarania majetku formou kúpy a potom správne postupoval podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák.

č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase kontrolovaného obdobia a vydal dňa 13. 01. 2011 dodatočný
platobný výmer č. 631/230/1964/11/BI, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 140.337,41 eur za porušenie ust. § 19 a § 21 zák. č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a neuznal mu vykázanú daňovú stratu na dani z
príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007.

Ztýchtodôvodovbolopotrebnérozhodnúťtak,akojeuvedenévovýrokutohtorozsudkuažalobupodľa§
250j ods. 1 OSP zamietnuť. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal s námietkami
žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel prihliadnuť.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo
na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia

na Najvyšší súd SR v Bratislave, cestou podpísaného súdu, písomne, v dvoch

vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha (§ 205 ods. 1 OSP).