Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, April 20, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 9Cpr/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212235475
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Gašpirová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2015:1212235475.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave, v konaní pred samosudcom Mgr. Zuzanou Gašpírovou, v právnej

veci navrhovateľa: Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítkova 4, Bratislava, IČO: 31 813 861, proti
odporcovi: V.. W. A., bytom V. XX, A., zastúpený: VÁLKY PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária,
Muškátova 792/36, Bratislava, IČO: 36 861 839, o zaplatenie 425,48 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, doručeným súdu dňa 27.12.2012 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 425,48 Eur s
príslušenstvom z titulu náhrady mzdy za prečerpanú dovolenku podľa § 109 ods. 3 Zákonníka práce a
nedoplatku na daní z príjmu. Svoj návrh odôvodnil tým, že uzavrel dňa 12.5.2004 s odporcom pracovnú
zmluvu s nástupom do práce od 1.6.2004. Odporca dňa 25.3.2010 oznámil navrhovateľovi, že po dni

31.3.2010 nebude môcť nastúpiť do zamestnania zo závažných dôvodov a preto navrhol skončenie
pracovného pomeru dohodou k uvedenému dňu. Navrhovateľ nesúhlasil so skončením pracovného
pomeru dohodou, nesúhlas si odporca prevzal osobne dňa 16.4.2010 a poštou dňa 17.4.2010. Odporca
dňa 8.4.2010 bez udania dôvodu nenastúpil do práce. Navrhovateľ vyzval odporcu písomne dňa
16.4.2010, aby sa dostavil na Oddelenie personálnej práce a miezd a usporiadal svoj pracovný pomer.
Nakoľko sa tak nestalo navrhovateľ okamžite skončil pracovný pomer s odporcom, okamžité skončenie
bolo dňa 16.4.2010 prerokované s odborovou organizáciou a následne odoslané odporcovi, ktorý si ho

prevzal dňa 28.4.2010. Navrhovateľ uplatnil voči odporcovi sankcie v zmysle § 109 ods. 3 Zákonníka
práca a krátil mu dovolenku v dĺžke troch dní. Odporca medzičasom dovolenku vyčerpal, krátenie
dovolenky predstavuje jej prečerpanie a odporca je povinný vrátiť navrhovateľovi náhradu mzdy za
prečerpanú dovolenku vo výške 186,93 Eur. Pri vykonaní ročného zúčtovania preddavkov na daň za rok
2009 vznikol odporcovi nedoplatok vo výške 238,55 Eur, na úhradu ktorého bol vyzvaný dňa 13.4.2010.
Po zaslaní predžalobnej výzvy, reagoval odporca listom so žiadosťou o započítanie predmetného dlhu
s údajným nárokom na mzdovú kompenzáciu za sťažený výkon práce. Navrhovateľ však odporcovi

vysvetlil dôvody, pre ktoré mu nenáleží mzdová kompenzácia, napriek tomu odporca do dňa podania
návrhu na začatie konania dlh vo výške 425,48 Eur neuhradil. Navrhovateľ si zároveň uplatnil aj úroky
z omeškania zo žalovanej istiny v zákonnej výške a to odo dňa nasledujúceho po preukázateľnom
doručení výzvy na úhradu dlhu dňa 22.5.2010.

Odporca s návrhom na začatie konania nesúhlasil a uplatnený nárok navrhovateľa neuznal. V prvom
rade namietal, že navrhovateľ nepredložil v návrhu žiadny relevantný dôkaz na preukázanie svojho
nároku. Odporca uviedol, že v roku 2010 čerpal starú dovolenku za rok 2009, voľno za "nadčasové
hodiny" a od 1.3.2010 bol v práci neprítomný z dôvodu ošetrovania chorého člena rodiny, čo predstavuje

podľa § 141 ods. 1 Zákonníka práce dôležitú osobnú prekážku v práci, pre ktorú zamestnávateľ
ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci. Odporca poukázal na to, že ak zamestnávateľ chcedať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca
s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu ( § 63 ods. 5 Zákonníka práce). Poukázal
tiež na znenie zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z.z. v zmysle ktorého ak nemôže zamestnávateľ

zraziť zo zdaniteľnej mzdy zamestnanca nedoplatok dane, ktorý vyplýva z ročného zúčtovania z dôvodu,
že mu už nevypláca mzdu alebo ak nemôže zrážku dane vykonať, je povinný zamestnávateľ zaslať
správcovi dane, miestne príslušnému podľa trvalého pobytu zamestnanca, o tom oznámenie do 30
dní odo dňa, keď táto skutočnosť nastala ( napríklad zamestnancovi skončil pracovný pomer) alebo
keď ju zamestnávateľ zistil. Nedoplatok dane vyberie správca dane príslušný podľa trvalého pobytu

zamestnanca. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nepreukázal, že splnil svoju povinnosť voči správcovi
dane, ani alternatívne nepredložil žiaden doklad o zaplatení prípadného nedoplatku dane správcovi
dane. Jediný subjekt, oprávnený podľa zákona č. 595/2003 vybrať nedoplatok dane, je správca.

Navrhovateľ v rámci svojej ďalšej skutkovej a právnej argumentácie poukázal na list odporcu zo dňa
25.2.2011, v ktorom odporca požiadal o započítanie navrhovateľom uplatnených nárokov, čo znamená,
že tieto nespochybnil a uznal. Odvolávanie sa odporcu na zákon č. 595/2003 je irelevatné, nakoľko

odporcom uvádzané ustanovenie sa vzťahuje na prípad, keď k nedoplatku na dani dôjde z dôvodu
zavinenia zamestnanca, čo daný prípad nie je.

Odporca konštatoval, že navrhovateľ musel vedieť, že v mesiaci 3/2010 nebol v práci z dôvodu
ošetrovania člena rodiny, čo vyplýva aj z listu navrhovateľa z 13.4.2010. V mesiacoch január až február
2010 čerpal starú dovolenku za rok 2009, nadčasové hodiny a taktiež dovolenku za rok 2010. Namietal

správnosť postupu navrhovateľa v prípade krátenia dovolenky, neuznal jeho tvrdenie o absencii v práci
a poukázal na to, že konštatovanie absencie zo strany navrhovateľa bolo v rozpore so zákonníkom
práce, keďže v tomto smere nedošlo k dohode s odborovou organizáciou. Nejasný je aj samotný
výpočet krátenia dovolenky, prečo sa jedná práve o tri, dni, keďže podľa navrhovateľa odporca nebol
v práci aj v apríli 2010. Čo sa týka nedoplatku na daň, odporca zdôraznil kontroverznosť tvrdení

navrhovateľa, ktorý na jednej strane uvádza, že k nedoplatku na dani došlo z viny odporcu a na
druhej strane popiera možnosť aplikácie zákonného ustanovenia § 40 ods. 5 zákona č. 295/2003
Z.z., keďže toto ustanovenie sa aplikuje len na prípady, keď k nedoplatku došlo z viny zamestnanca.
Podľa názoru odporcu toto zákonné ustanovenie sa však aplikuje vždy a to bez ohľadu na to, či k
nedoplatku došlo zavinením alebo bez zavinenia zamestnanca. Povinnosťou navrhovateľa bolo vznik

nedoplatkudojednéhomesiacaoznámiťsprávcovidane,ktorýpodľazákonanedoplatokvyberie.Taktiež
konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by vymáhaný nedoplatok na dani vôbec zaplatil. Neuznal
ani argumentáciu navrhovateľa ohľadne uznania uplatnených nárokov v liste zo dňa 25.2.2011. V tomto
prípade išlo iba o prejav dobrej vôle odporcu, ktorým sa snažil vyporiadať všetky svoje nároky voči
navrhovateľovi. Odporca tiež potvrdil, že pracovný pomer s navrhovateľom sa skončil a nepodal návrh

na určenie neplatnosti jeho okamžitého skončenia.

Navrhovateľ špecifikoval postup pri odvádzaní nedoplatku na dani tak, že nedoplatok vo výške 238,55
Eur odviedol správcovi dňa 14.4.2010 a to z účtu navrhovateľa vedeného v Š. W.. Tento nedoplatok
nebol zrazený priamo zo mzdy odporcu. V tejto súvislosti poukázal aj na list navrhovateľa zo dňa
13.4.2010, v ktorom bol odporca priamo vyzývaný na zaplatenie nedoplatku na dani za rok 2009, kde

bolo uvedené, že tento nedoplatok nie je možné zraziť z vyúčtovania mzdy za mesiac marec.

Odporca v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že nedoplatok na dani mal vybrať správca dane a
nie platiť samotný navrhovateľ. Hoci navrhovateľ nepreukázal, že by skutočne došlo k zaplateniu tejto
časti žalovanej istiny správcovi, aj v prípade, že by tento prípad nastal, jednalo by sa o bezdôvodné
obohatenie na strane odporcu, avšak tento nárok je už premlčaný. Vzniesol preto námietku premlčania.

Čo sa týka nároku na náhradu mzdy za prečerpanú dovolenku, odporca poukázal na skutočnosť, že
ku skončeniu pracovného pomeru došlo 28.4.2010. Odporca v mesiacoch január a február čerpal starú
dovolenku za rok 2009, v marci bol OČR. Za výkon práce sa považuje aj čas, kedy je zamestnanec
na dovolenke a tiež, keď nie je v práci pre prekážku na strane zamestnanca. Tvrdenie navrhovateľa
o prečerpaní dovolenky preto nie je správne. Skôr naopak v roku 2010 vznikol odporcovi nárok na

minimálne 7 a pol dňa dovolenky a skôr by sa mal odporca uplatňovať voči navrhovateľovi náhradu
mzdy za jej nevyčerpanie.Navrhovateľ v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania konštatoval, že k premlčaniu nároku
nemohlo dôjsť, nakoľko návrh na začatie konania bol podaný na súde dňa 27.12.2012 a u odporcu bol
uplatnenýskoršímivýzvami.Čosatýkaprečerpaniadovolenkyzarok2010poukázalnasvojestanovisko

zo dňa 5.1.2015. Podľa tohto stanoviska vyplýva, že odporcovi nevznikol nárok na dovolenku za rok
2010, nakoľko v tomto roku nemal odpracovaný dostatočný počet dní na vznik nároku na dovolenku.
Odporca vyčerpal v období od 1.1.2010 do ukončenia pracovného pomeru 33 dní dovolenky, avšak
mohol prečerpať len 30.

Odporca v súvislosti s tvrdením navrhovateľa o nároku na náhradu prečerpanej dovolenky poukázal
na to, že počas celého priebehu konania navrhovateľ tvrdil, že si uplatňuje tento nárok z titulu krátenia

dovolenky z dôvodu neospravedlneného zameškania práce v dĺžke troch dní. Až v písomnom stanovisku
zo dňa 2.1.2015 tento nárok odôvodnil tak, že si ho uplatňuje z dôvodu, že odporcovi nevznikol žiadny
nárok za dovolenku. Ak by malo ísť o neospravedlnenú absenciu, tak v zmysle príslušných ustanovení
zákonníka práce o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce rozhoduje zamestnávateľ po
dohodesozástupcamizamestnancov.Navrhovateľtakútodohodunepredložilapretoneuniesoldôkazné

bremeno.

SúdvykonaldokazovanievýsluchomsvedkyneQ.W.,oboznámenímsaslistinnýmidôkazmi: pracovnou
zmluvou zo dňa 12.5.2004, listom odporcu zo dňa 25.3.2010- návrh na uzavretie dohody o skončení
pracovného pomeru ku dňu 31.3.2010, listom navrhovateľa zo dňa 7.4.2010- nesúhlas so skončením
pracovného pomeru, doručenkou potvrdzujúcou prevzatie písomnosti dňa 17.4.2010, hlásenkou

personálneho oddelenia FNsP zo dňa 8.4.2010, výzvou oddelenia personálnej práce a miezd zo dňa
16.4.2010, žiadosťou o prerokovanie OSPP zo dňa 16.4.2010, okamžitým skončením pracovného
pomeru zo dňa 16.4.2010 a doručenkou potvrdzujúcou prevzatie písomnosti zo dňa 28.4.2010, výzvou
na vrátenie nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na daň za rok 2009 zo dňa 13.4.2010, výzvou
na zaplatenie nedoplatku na mzde za prečerpanú dovolenku a nedoplatok na dani zo dňa 19.5.2010

a doručenkou potvrdzujúcou prevzatie písomnosti zo dňa 22.5.2010, predžalobnou výzvou zo dňa
4.2.2011 s doručenkou potvrdzujúcou prevzatie písomnosti dňa 10.2.2011, listom riaditeľa UNB zo dňa
11.5.2011, listom odporcu zo dňa 25.2.2011, potvrdením sociálnej poisťovne o nemocenských dávkach
zo dňa 25.6.2014, stanoviskom personálneho odboru zo dňa 2.1.2015, dovolenkovými lístkami odporcu
za mesiace január, február 2010, výkazmi mzdových nárokov odporcu za mesiace január, február, marec

a apríl 2010, ročným zúčtovaním preddavkov na daň z príjmov fyzickej osoby - odporcu za rok 2009,
oboznámením sa s výpisom z účtu navrhovateľa a zistil nasledovný skutkový stav:

Medzi navrhovateľom a odporcom nebola sporná skutočnosť, že dňa 12.5.2004 došlo k uzavretiu
pracovnej zmluvy medzi navrhovateľom ako zamestnávateľom a odporcom ako zamestnancom, na
základe ktorej došlo medzi účastníkmi konania k založeniu pracovného pomeru. Dňa 1.6.2004 ( deň,

ktorý bol v pracovnej zmluve dohodnutý ako deň nástupu do práce) došlo k vzniku pracovného pomeru,
ktorý bol dohodnutý na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce FNsP-Ružinov. Odporca teda začal
vykonávať prácu lekára pre navrhovateľa. Vyššie uvedené skutočnosti má súd za preukázané z obsahu
predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 12.5.2004.

Odporca listom zo dňa 25.3.2010, doručeným navrhovateľovi dňa 26.3.2010, navrhol ukončenie

trvajúceho pracovného pomeru dohodou ku dňu 31.3.2010, nakoľko po tomto dátume nebude možné
zo strany odporcu zo závažných dôvodov nastúpiť do zamestnania. Navrhovateľ v liste zo dňa 7.4.2010
nevyhovel žiadosti odporcu o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 31.3.2010. Tento list
odporca osobne prevzal dňa 16.4.2010, pričom mu bol doručený aj poštou a to dňa 17.4.2010.

Dňa 8.4.2010 oznámil prednosta V. internej kliniky W.. V.. Q. W., E.., personálnemu oddeleniu FNsP, že

odporca od 8.4.2010 bez udania dôvodu nenastúpil do práce. Následne oddelenie personálnej práce a
miezd vyzvalo dňa 16.4.2010 odporcu, aby sa okamžite dostavil na oddelenie personálnej práce a miezd
FNsP Bratislava, za účelom usporiadania svojho pracovného pomeru, nakoľko od 1.4.2010 nechodí
bez udania dôvodu do zamestnania. Túto výzvu si odporca prevzal, čo vyplýva z jeho podpisu na tejtovýzve s poznámkou "osobne prevzal" dňa 16.4.2010, kde bolo zároveň ručne dopísané "do zamestnania
nenastúpim, dôvody uvedené v liste zo dňa 25.3.2010" a toto tvrdenie bolo podpísané odporcom.

Zo žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorú predložilo oddelenie pers.

práce a miezd Odborovej organizácii pri FNsP dňa 16.4.2010, je zrejmé, že personálne oddelenie
požiadalo o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru s odporcom z dôvodu jeho
neprítomnosti v práci bez udania dôvodu od 1.4.2010 a to odborovú organizáciu. Táto zobrala žiadosť
na vedomie dňa 16.4.2010 ( čo vyplýva priamo s poznámky o prevzatí tejto žiadosti, podpisu a pečiatky
odborovej organizácie).

Listom zo dňa 16.4.2010 skončil navrhovateľ pracovný pomer s odporcom okamžite a to z dôvodu, že od

1.4.2010 nechodí do práce bez uvedenia dôvodu a nepredložil potvrdenie o neprítomnosti v práci a na
písomnú výzvu, aby nastúpil do zamestnania reagoval odporca tak, že nenastúpi. Konanie odporcu je v
rozpore s pracovným poriadkom a navrhovateľ ho považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Z predloženej doručenky je zrejmé, že navrhovateľ si okamžité skončenie pracovného pomeru prevzal
dňa 28.4.2010. Súd konštatuje, že vzhľadom na vyjadrenie odporcu, ktorý uviedol, že nepožiadal súd

o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, došlo k zániku pracovného pomeru
medzi účastníkmi konania dňom jeho doručenia, t.j. 28.4.2010.

Je zrejmé, že ešte pred samotných skončením pracovného pomeru dňa 13.4.2010 vyzval navrhovateľ
odporcu na vrátenie nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na daň za rok 2009 vo výške
238,55 Eur. V tomto liste navrhovateľ konštatoval, že nedoplatok nie je možné zraziť z vyúčtovania

mzdy za mesiac marec 2009, nakoľko odporca za tento mesiac čerpal ošetrovné. Navrhovateľ vyzval
odporcu listom zo dňa 19.5.2010 na zaplatenie nedoplatku na mzde za prečerpanú dovolenku vo
výške 186,93 Eur ako aj na zaplatenie nedoplatku na dani z ročného zúčtovania dane za rok 2009
vo výške 238,55 Eur a nedoplatku z ročného zúčtovania zdravotného poistenia vo výške 11,06 Eur
a to v čo najkratšom termíne. V tomto liste bolo konštatované, že dňa 28.4.2010 došlo k ukončeniu

pracovného pomeru, pričom pri vyúčtovaní mzdy za mesiac 4/2010 vyšiel odporcovi nedoplatok na mzde
za prečerpanú dovolenku vo výške -186,93 Eur. Zároveň tu bolo uvedené, že pri vykonaní ročného
zúčtovania preddavkov na daň za rok 2009 vznikol nedoplatok vo výške 238,55 Eur a pri vykonaní
ročného zúčtovania poistného na verejné zdravotné poistenie za rok 2009 taktiež nedoplatok vo výške
11,06 Eur. Táto výzva bola odporcovi doručená dňa 22.5.2010, čo vplýva z dátumu prevzatia na

doručenke ( č.l. 9).

Navrhovateľ zaslal odporcovi aj predžalobnú výzvu zo dňa 4.2.2011, v ktorom ho opätovne vyzval na
zaplatenie dlhu vo výške 186,93 Eur ( z titulu nedoplatku na mzde za prečerpanú dovolenku v roku
2009) a 238,55 Eur ( z titulu nedoplatku z ročného zúčtovania dane za rok 2009). V tejto ho žiadal o
zaplatenie dlžných súm v lehote 5 dní od doručenia výzvy. Túto výzvu odporca prevzal dňa 10.2.2011.

V liste odporcu adresovanému riaditeľovi Univerzitnej nemocnice Bratislava V.. Q. B., zo dňa 25.2.2011,
odporca poukázal na to, že k jeho náplni práce v čase od júna 2004 do apríla 2010, patrilo aj vykonávanie
trvalej kardiostimulácie, ktorú vykonával v priestoroch RDG pracoviska, pričom výkon sa realizoval pod
priamym ionizačným žiarením. Žiadal dodatočné vyplatenie kompenzácie za sťažený výkon práce podľa
§ 124 ods. 1 Zákonníka práce v celkovej sume 3.602,87 Eur. Vzhľadom na skutočnosť, že na základe

listu organizačno-právneho odboru zo 4.2.2011 evidoval navrhovateľ voči odporcovi dlh vo výške 425,48
Eur ( hoci o sume za prečerpanú dovolenku by mohla vzniknúť zo strany odporcu oprávnená námietka)
navrhol odporca túto sumu započítať do jeho pohľadávky. Výsledná pohľadávka odporcu tak mala činiť
sumu 3.177,39 Eur. Tento list navrhovateľ prevzal dňa 28.3.2011, čo vyplýva z pečiatky a dátumu,
nachádzajúceho sa na liste.

Z listu riaditeľa UNB V.. Q. B., adresovanému odporcovi, zo dňa 11.5.2011 je zrejmé, že odporca
na výzvu navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy, reagoval žiadosťou o vzájomné započítanie
uvedeného dlhu so sumou 3.177,39 eur, ktorá podľa názoru odporcu predstavuje jeho pohľadávku voči
navrhovateľovi, vyplývajúcu z porušenia zákonníka práce. V závere tohto listu bolo konštatované, žeodporca nemá právny titul na poskytnutie mzdovej kompenzácie za sťažený výkon práce podľa § 124
Zákonníka práce.

Zo stanoviska personálneho odboru navrhovateľa zo dňa 2.1.2015 je zrejmé, že po preverení

dostupných materiálov sa zistilo, že preplatok v súvislosti s 3 dňami dovolenky vznikol na základe tej
skutočnosti, že V.. A. vyčerpal v období od 1.1.2010 až do ukončenia pracovného pomeru 28.4.2010 33
dní dovolenky. Z roku 2009 vznikol menovanému nárok na čerpanie 30 dní. Na základe toho, že v roku
2010 neodpracoval ani 21 pracovných dní, čo je predpoklad na nárok vzniku dovolenky za odpracované
dni ( odpracoval 8 dní) nevznikol V.. A. žiadny nárok na dovolenku v roku 2010. Na základe uvedeného si

mohol čerpať len 30 dní dovolenky za rok 2009. Tento limit prečerpal o tri dni dovolenky, čo predstavuje v
hrubej mzde čiastku 219,59 Eur ( t.j. priemerný zárobok pre dovolenku 9,1500 x 3 dni dovolenky x 8 hod.
prac.čas). Po odpočítaní povinných odvodov a dane predstavuje suma prečerpanú čiastku 186,93 Eur.

Navrhovateľ predložil súdu dovolenkové lístky odporcu, z ktorých je zrejmé, že za mesiac 1/2010
požiadal odporca o dovolenku v dĺžke 13 dní a za mesiac 2/2010 v dĺžke 20 dní. Z priloženého výkazu
mzdových nárokov odporcu za mesiac 1/2010 je zrejmé, že odpracoval pre tento mesiac 8 dní a 13 dní

bol na dovolenky, z priloženého výkazu za mesiac 2/2010 je zrejmé, že odporca čerpal dovolenku po
celý mesiac v dĺžke 20 dní. Z výkazu mzdových nárokov za mesiac 3/2010 je zrejmé, že odporca bol celý
čas na OČR. Túto skutočnosť potvrdzuje aj potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 25.6.2014, z ktorej
vyplýva, že vyplatila odporcovi ošetrovné za mesiac 3/2010 vo výške 188,80 Eur. Sociálna poisťovňa
zároveň potvrdila, že sa jedná o potvrdenie o nemocenských dávkach ňou vyplatených odporcovi za

rok 2010.

Súd sa na pojednávaní dňa 30.3.2015 oboznámil s obsahom výpisu z účtu vedeného v Š. W. s názvov
účtu: A.- S. Ú., H. N. B. W. A., z ktorého bola zrejmá skutočnosť, že dňa 14.4.2010 bola odvedená suma
1.958,50 Eur a suma 123.171,54 Eur a to na účet Daňového úradu Bratislava.

Vychádzajúc z vyjadrenia navrhovateľa, ako aj odporcu je zrejmé, že odporca nenastúpil do práce dňa

1.4.2010.

Svedkyňa Q. W., zamestnankyňa navrhovateľa na odbore personálnej práce, odmeňovania a miezd
na pojednávaní konanom dňa 17.6.2014 uviedla, že odporcovi vykonávali ročné zúčtovanie dane a
zdravotného poistenia, pričom vznikol nedoplatok na dani. Odporcovi taktiež vznikol nedoplatok za
prečerpanú dovolenku. Na otázku súdu, či bol správcovi dane nedoplatok na dani zaplatený, svedkyňa

uviedla, že určite sme ho uhrádzali. Túto agendu na starosti nemala, mala ju na starosti kolegyňa, ale
všetky nedoplatky sa za zamestnancov správcovi dane uhrádzajú. Nepamätala si okolnosti ohľadne
prečerpania dovolenky zo strany odporcu. Uviedla, že za každý deň neospravedlnenej absencie sa kráti
zamestnancovi dovolenka o 1 deň podľa Zákonníka práce. Na otázku odporcu, či sa kráti zamestnancom
dovolenka, ktorú si už vyčerpal- resp. či sa kráti dovolenka aj spätne, na ktorú mal nárok za odpracovaný

čas,svedkyňauviedla,žestýmtosanestretlaanevieodpovedať.Zároveňuviedla,ževprípade,žepríde
hlásenie o neospravedlnenej absencii, zo zákona personálne oddelenie rozhodne o krátení dovolenky,
je na to nastavený mzdový program, v ktorom sa to automaticky prekráti. Vedúci môže rozhodnúť, že
sa bude krátiť dovolenka o dlhší čas, ako je absencia. Nakoľko odporca prestal chodiť do práce od
1.4.2010, písomne žiadali odborovú organizáciu o prerokovanie tejto absencie s následným okamžitým

skončením pracovného pomeru, keď prišlo písomné vyrozumenie z odborovej organizácie, ktoré dala
súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru, dňom keď došlo toto uznesenie sme okamžite
ukončili pracovný pomer s odporcom. Nepamätala si, kedy zasadala odborová organizácia v tomto
prípade. Na otázku právneho zástupcu odporcu, nakoľko odporca prestal chodiť do práce od 1.4. a k
okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo 16.4.2010, či mala byť krátená dovolenka v systéme

o 16 dní, svedkyňa uviedla, že si to presne nepamätá. Keď došlo k oznámeniu o absencii, požiadali
odborovú organizáciu o vyjadrenie, o súhlas. Svedkyňa nevedela uviesť o koľko sa krátila dovolenka
v tom čase.Súd pri vyhodnotení právneho a skutkového stavu veci vychádzal z toho, že navrhovateľ si v konaní
uplatnil dva odlišné nároky, na ktorých právne posúdenie je potrebné aplikovať odlišné zákonné
ustanovenia, preto v rámci odôvodnenia rozsudku sa bude zaoberať, každým uplatneným nárokom

samostatne.

I.

Navrhovateľ sa v prvom rade domáhal zaplatenia nedoplatku na dani z príjmu pre rok 2009 vo
výške 238,55 Eur. V tejto súvislosti súd vychádzal z preukázaných skutočností, že navrhovateľ ako
zamestnávateľ bol povinný v zmysle zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov vykonať ročné zúčtovanie
dane za rok 2009 najneskôr do 31. marca roku 2010. Z predloženého ročného zúčtovania preddavkov

na daň za rok 2009 je zrejmé, že odporcovi vznikol pre tento rok nedoplatok na dani vo výške 238,55
Eur. Súd má za preukázané, že odporca v mesiaci marec 2010 bol celý čas na OČR. Z jednotlivých
vyjadrení navrhovateľa v konaní, ako aj z obsahu predložených listinných dôkazov ( list navrhovateľa zo
dňa 13.4.2010) je zrejmé, že nedoplatok na dani z príjmu nebolo možné zraziť z vyúčtovania za mesiac
marec 2009, práve z dôvodu, že po celý čas odporca bol na OČR a bolo mu poskytované plnenie-

ošetrovné zo strany Sociálnej poisťovne.

Podľa § 38 ods. 6 zákona č. 595/2003 o dani z príjmov, v znení novely č. 374/2010 účinnej do
29.9.2010 ( ďalej len zákon o dani z príjmov), ročné zúčtovanie a výpočet dane vykoná zamestnávateľ,
ktorý je platiteľom dane, najneskôr do 31. marca roka nasledujúceho po uplynutí zdaňovacieho
obdobia. Zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, 122) zamestnancovi po vykonaní ročného zúčtovania,

najneskôr však pri zúčtovaní mzdy za apríl v roku, v ktorom sa ročné zúčtovanie vykonáva, vráti
rozdiel medzi vypočítanou daňou a úhrnom zrazených preddavkov na daň v prospech zamestnanca a
vyplatí zamestnaneckú prémiu ( § 32a) a daňový bonus alebo jeho časť ( § 33) do výšky ustanovenej
týmto zákonom. O vrátený rozdiel z ročného zúčtovania zníži zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane,
odvod preddavkov na daň (dane) najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom sa ročné zúčtovanie

vykonalo, alebo sa uplatní postup podľa § 35 ods. 7. Ak zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane,
postupoval podľa § 36 ods. 5, zníži odvod preddavku na daň (dane) aj o sumu daňového bonusu
najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom sa ročné zúčtovanie vykonalo, alebo uplatní postup
podľa § 35 ods. 7. Zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane a ktorý postupoval podľa § 32a ods. 5, zníži
odvod preddavkov na daň (dane) aj o sumu zamestnaneckej prémie najneskôr do konca kalendárneho

roka, v ktorom sa ročné zúčtovanie vykonalo, alebo uplatní postup podľa § 35 ods. 7. Správca dane
použije postup podľa § 40 ods. 8.

Podľa § 38 ods. 7 zákona o dani z príjmov, daňový nedoplatok vyplývajúci z ročného zúčtovania
presahujúci sumu 3,32 eura zráža zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, zamestnancovi zo
zdaniteľnej mzdy najneskôr do konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom sa vykonalo ročné zúčtovanie.

Zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, odvedie zrazený daňový nedoplatok alebo zrazenú časť
daňového nedoplatku správcovi dane v najbližšom termíne na odvod preddavkov na daň. Ak
zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, postupoval podľa § 36 ods. 5, daňový nedoplatok vyplývajúci
z ročného zúčtovania zníži o sumu daňového bonusu a zohľadní daňový nedoplatok aj v sume 3,32
eura alebo nižšej ako 3,32 eura. Ak zamestnanec uplatní postup podľa § 50, zamestnávateľ, ktorý je

platiteľom dane, zamestnancovi, v prípade, ak nebol daňový nedoplatok zaplatený v správnej výške
znížením sumy daňového bonusu, zrazí aj daňový nedoplatok v sume 3,32 eura alebo nižšej ako 3,32
eura najneskôr do 30. apríla po skončení zdaňovacieho obdobia, za ktoré sa vykonalo ročné zúčtovanie.

Podľa § 40 ods. 5 zákona o dani z príjmov, ak nemôže zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, zraziť
zo zdaniteľnej mzdy zamestnanca nedoplatok dane z dôvodu podľa odseku 4 písm. a) a nedoplatok

dane,ktorývyplývazročnéhozúčtovania,aleboaknemôževybraťodzamestnancadaňovýbonuspodľa
odseku 4 písm. b) a vyššiu sumu daňového bonusu, ako je ustanovená týmto zákonom, ktorá vyplýva z
ročného zúčtovania, z dôvodu, že mu už nevypláca mzdu, alebo z dôvodu, že nemožno zamestnancovi
podľa osobitných predpisov zrážku vykonať, vyberie nedoplatok dane alebo sumu rozdielu daňového
bonusu správca dane príslušný podľa trvalého pobytu zamestnanca. Na tento účel zamestnávateľ, ktorý

je platiteľom dane, zašle všetky potrebné doklady do 30 dní odo dňa, keď táto skutočnosť nastala alebokeď ju tento zamestnávateľ zistil. Zamestnanec je povinný daňový nedoplatok vzniknutý jeho zavinením
vrátane sankčného úroku alebo sumu rozdielu daňového bonusu vrátane príslušenstva uhradiť miestne
príslušnému správcovi dane najneskôr do konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom správca dane úkon

vykonal alebo v ktorom bolo rozhodnutie o tomto daňovom nedoplatku alebo sume rozdielu daňového
bonusu zamestnancovi doručené. Zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, a správca dane tento postup
nepoužijú, ak sa daňový nedoplatok alebo suma rozdielu daňového bonusu rovná 3,32 eura alebo je
nižšia ako 3,32 eura, ale len ak daňovník nevyužije možnosť podať vyhlásenie podľa § 50.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že daňový nedoplatok vyplývajúci z

ročného zúčtovania zráža zamestnávateľ zamestnancovi zo zdaniteľnej mzdy. Odvedený zrazený
daňový nedoplatok potom zamestnávateľ odvedie správcovi dane. Tento postup je však relevantný
a zákonný len v prípade, že zamestnávateľ môže reálne zraziť nedoplatok zo zdaniteľnej mzdy
zamestnanca. Ako sám navrhovateľ v tomto konaní uviedol, v prípade odporcu ku zrazeniu nedoplatku
zozdaniteľnejmzdynedošlo,nakoľkosamotnúzrážkunebolomožnévykonať,keďžeodporcabolpocelý
mesiac 3/2010 na OČR. Zákon takýto prípad predpokladá a upravuje zákonný postup zamestnávateľa

a to práve v citovanom ustanovení § 40 ods. 5 zákona o dani z príjmov. Ak teda zamestnávateľ
nemôže zraziť zo zdaniteľnej mzdy zamestnanca nedoplatok dane z dôvodu, že mu nevypláca mzdu
alebo z dôvodu, že nemožno zamestnancovi podľa osobitných predpisov zrážku vykonať, vyberie
nedoplatok dane správca dane príslušný podľa trvalého pobytu zamestnanca. Na tento účel, je
zamestnávateľ, v zmysle zákona, povinný zaslať všetky potrebné doklady. Súd vychádzajúc zo znenia

citovanýchzákonnýchustanovenímázato,žesamotnýzákonvtomtoprípadeprenášapovinnosťvybrať
nedoplatok na dani na správcu dane, ktorý ako jediný subjekt, by bol v prípade uplatneného nároku na
zaplatenie nedoplatku na dani v tomto konaní aktívne legitimovaný. Zamestnávateľ v takomto prípade
nie je subjektom aktívne vecne legitimovaný a nemôže byť v konaní úspešný.

Súd však nemohol opomenúť preskúmať aj ďalšie tvrdenie navrhovateľa a to, že v podstate sám

navrhovateľ uhradil za odporcu nedoplatok na dani za rok 2009. Súd uvádza, že v prípade, že by
navrhovateľ v konaní túto skutočnosť preukázal, došlo by k zmene právnej kvalifikácie uplatneného
nároku, kedy by na strane odporcu vzniklo bezdôvodné obohatenie.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 454 Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva
mal plniť sám.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na koho
úkor sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Základným predpokladom, ako už bolo spomenuté, by bolo unesenie dôkazného bremena navrhovateľa
o tej skutočnosti, že za odporcu by uhradil správcovi dane nedoplatok na dani za rok 2009, teda
že plnil za odporcu, čo mal tento v zmysle zákona plniť sám. Unesenie dôkazného bremena, je v

sporovom konaní, ovládanom princípom kontradiktórnosti, predpokladom úspechu účastníka. Je však
na samotnom účastníkovi, aby súdu predložil dôkazy ( resp. ich označil) na preukázanie svojich tvrdení.
Súd len rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná. Navrhovateľ súdu predložil ( len na nahliadnutie,
pričom obsah tohto listinného dôkazu je zachytený v zápisnici z pojednávania zo dňa 30.3.2015) výpis z
účtu navrhovateľa, z ktorého je zrejmé, že dňa 14.4.2010 odviedol Daňovému úradu Bratislava II sumu

1.958,50 Eur a sumu 123.171,54 Eur. Na tento dôkaz sa odvolával navrhovateľ a týmto dôkazom chcel
osvedčiť tú skutočnosť, že za odporcu odviedol sumu 258,55 Eur. Hoci je logické, že navrhovateľ vprípade odvodov správcovi dane, neodvádza každú položku osve, predsa len na účely dokazovania v
občianskoprávnom sporovom konaní, nepostačuje predloženie dôkazu s takýmto obsahom. Svedkyňa
Q. W. v rámci svojej výpovede uviedla, že zo strany navrhovateľa došlo k uhradeniu nedoplatku na

dani správcovi. Uviedla však, že túto agendu na starosti nemá ona, ale jej kolegyňa, pričom ale
potvrdila, že nedoplatky za zamestnancov sa správcovi dane uhrádzajú. Hoci oba tieto dôkazy by samé
osebe neosvedčovali skutočnosť, že došlo reálne k uhradeniu nedoplatku na dani ( v prvom rade zo
samotného výpisu z účtu je zrejmé len uhradenie určitej sumy, avšak nemožno samo o sebe zistiť, či
došlo aj k odvedeniu nedoplatku dane odporcu a svedkyňa sama priznala, že touto agendou sa sama

nezaoberala), v ich vzájomnej súvislosti a najmä s prihliadnutím na vyjadrenie samotného odporcu, že
on sám správcovi nedoplatok na dani za rok 2009 neuhradil, súd ustálil, že zo strany navrhovateľa došlo
k uhradeniu sumy 238,55 Eur správcovi dane. Keďže navrhovateľ plnil za odporcu dňa 14.4.2010 to, čo
mal plniť sám, došlo na strane odporcu k bezdôvodnému obohateniu.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

Vzhľadom na odporcom vznesenú námietku premlčania, súd konštatuje, že právo na zaplatenie sumy

238,55 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia, je premlčané, nakoľko uplynula subjektívna dvojročná
premlčacia lehota podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd vychádzal z preukázaného tvrdenia
navrhovateľa, že dňa 14.4.2010 došlo z jeho k uhradeniu nedoplatku na dani za rok 2009 správcovi
dane za odporcu. Týmto dňom boli splnené predpoklady pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej
doby, nakoľko v tomto momente navrhovateľ vedel kto a v akej výške sa na jeho úrok bezdôvodne

obohatil. Subjektívna premlčacia doba uplynula dňom 14.4.2012. Návrh na začatie konania bol na súd
podaný 27.12.2012, teda po jej uplynutí. Premlčanie práva ako hmotnoprávny občianskoprávny inštitút
predstavujúci kvalifikované plynutie času spôsobuje možnosť odvrátenia súdnej vymáhateľnosti nároku
a to vznesením námietky premlčania. Tým, že odporca vzniesol námietku premlčania, súd nemohol
priznať premlčané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

II.

Navrhovateľ si v konaní uplatnil voči odporcovi aj zaplatenie čiastky 186,93 Eur za prečerpanú
dovolenku. V návrhu na začatie konania poukázal na ustanovenie § 109 ods. 3 Zákonníka práce a
uviedol, že z dôvodu absencie uplatnil voči odporcovi sankcie v zmysle tohto ustanovenia a krátil mu
dovolenku v dĺžke troch dní. Vzhľadom na to, že odporca medzičasom dovolenku na zotavenie vyčerpal,

krátenie dovolenky predstavuje jej prečerpanie a odporca je povinný vrátiť navrhovateľovi náhradu mzdy
za prečerpanú dovolenku. Vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 5.1.2015 navrhovateľ v podstate
zmenil skutkovú argumentáciu, do tohto momentu postavenú na tvrdení, že krátil navrhovateľovi
dovolenku z dôvodu neospravedlnenej absencie od 1.4.2010 do skončenia pracovného pomeru tak, že
poukázal na stanovisko personálneho odboru zo dňa 2.1.2015 podľa ktorého odporca si mal čerpať

dovolenku od 1.1.2010 až do ukončenia pracovného pomeru 28.4.2010 v dĺžke 33 dní, z roku 2009
vznikol menovanému nárok na čerpanie dovolenky 30 dní, avšak za rok 2010 z dôvodu neodpracovania
ani 21 pracovných dní ( odpracoval len 8 dní) mu nevznikol nárok na žiadnu dovolenku. Keďže limit
dovolenky prečerpal o 3 dni, predstavuje to prečerpanú čiastku ( po odpočítaní povinných odvodov a
dane) 186,93 Eur.

V tejto súvislosti súd vychádzal z predložených listinných dôkazov zo strany navrhovateľa- z ktorých
vyplýva, že za mesiace 1a 2/2010 navrhovateľ vyčerpal 33 dní dovolenky a 8 dní odpracoval. Je zrejmé,
že celý mesiac marec 2010 bol na OČR a od 1.4.2010 nenastúpil do práce. Tento stav trval až do
skončenia pracovného pomeru dňa 28.4.2010.Súd s prihliadnutím na zmenu skutkových tvrdení navrhovateľa uvádza, že nie je v tomto prípade možné
aplikovať ustanovenie § 109 ods. 2 Zákonníka práce, v znení novely 543/2010 Z.z., v zmysle ktorého za
každú neospravedlnene zameškanú zmenu ( pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi

dovolenku o jeden až dva dni. Je totiž zrejmé, že navrhovateľ žiadal od odporcu vrátenie už vyplatenej
náhrady mzdy za dovolenku v dĺžke troch dní, na ktorej čerpanie mu nevznikol nárok podľa Zákonníka
práce.

Podľa § 105 Zákonníka práce, v znení novely 543/2010 Z.z. , zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok
na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u
toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej

dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 21 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom
roku.

Podľa § 117 zákonníka práce, v znení novely 543/2010 Z.z., zamestnanec je povinný vrátiť vyplatenú
náhradu mzdy za dovolenku alebo jej časť, na ktorú stratil nárok alebo na ktorú mu nárok nevznikol.

Súd konštatuje, že odporcovi za rok 2010 nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ( podľa

ustanovení § 101 až § 104 zákonníka práce) a to z dôvodu, že pracovný pomer netrval nepretržite počas
celého kalendárneho roku. Pracovný pomer sa skončil dňa 28.4.2010. Preto odporcovi vznikol nárok na
dovolenku za odpracované dni podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 105 zákonníka práce.
V zmysle tohto ustanovenia patrila odporcovi dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny
dovolenky za kalendárny rok za každých odpracovaných 21 dní v príslušnom kalendárnom roku. Do

času výkonu práce sa započítavajú jednak skutočne odpracované dni ( ktorých bolo v prípade odporcu
8 v januári 2010) a jednak čas, ktorý síce zamestnanec neodpracoval, ale podľa zákona sa započítava
do výkonu práce.

Podľa § 144 ods. 3 Zákonníka práce, v znení novely č. 543/2010 Z.z. ako výkon práce sa posudzuje čas,

a)keďzamestnanecnepracujepreprekážkyvprácisvýnimkoučasupracovnéhovoľnaposkytnutéhona

žiadosť zamestnanca, ak sa vopred dohodlo jeho nadpracovanie, a času, po ktorý bola práca prerušená
pre nepriaznivé poveternostné vplyvy,

b) dovolenky,

c) keď si zamestnanec vyberá náhradné voľno za prácu nadčas, za prácu vo sviatok alebo za čas
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku,

d) keď zamestnanec nepracuje preto, že je sviatok, za ktorý mu patrí náhrada mzdy alebo za ktorý sa
mu jeho mesačná mzda nekráti,

e) ktorý mladistvý zamestnanec strávi pri odbornej príprave v rámci systému teoretickej alebo praktickej
prípravy.

Podľa § 144 ods. 4 Zákonníka práce, v znení novely č. 543/2010 Z.z., na účely dovolenky sa posudzuje

čas zameškaný pre dôležité osobné prekážky v práci, ktoré sa uvádzajú v § 141 ods. 2 ako výkon práce.
Ostatné dôležité osobné prekážky v práci sa na účely dovolenky neposudzujú ako výkon práce. Čas
materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 a čas práceneschopnosti vzniknutý
v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, za ktoré zamestnávateľ zodpovedá, sa
posudzuje ako výkon práce.Podľa § 141 ods. 2 Zákonníka práce, v znení novely č. 543/2010 Z.z., zamestnávateľ je povinný
poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno z týchto dôvodov a v tomto rozsahu:

a) vyšetrenie alebo ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení

1. pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac na sedem dní v
kalendárnom roku, ak vyšetrenie alebo ošetrenie nebolo možné vykonať mimo pracovného času,

2. ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, ak vyšetrenie
alebo ošetrenie nebolo možné vykonať mimo pracovného času,

3. pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas na preventívne lekárske
prehliadky súvisiace s tehotenstvom, ak vyšetrenie alebo ošetrenie nebolo možné vykonať mimo

pracovného času,

b) narodenie dieťaťa manželke zamestnanca; pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne na
nevyhnutne potrebný čas na prevoz manželky do zdravotníckeho zariadenia a späť,

c) sprevádzanie

1.rodinnéhopríslušníkadozdravotníckehozariadenianavyšetreniealeboošetrenieprináhlomochorení

alebo úraze a na vopred určené vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie; pracovné voľno s náhradou mzdy
sa poskytne len jednému z rodinných príslušníkov na nevyhnutne potrebný čas, najviac na sedem dní
v kalendárnom roku, ak bolo sprevádzanie nevyhnutné a uvedené úkony nebolo možné vykonať mimo
pracovného času,

2. zdravotne postihnutého dieťaťa do zariadenia sociálnej starostlivosti alebo špeciálnej školy; pracovné

voľno s náhradou mzdy sa poskytne len jednému z rodinných príslušníkov na nevyhnutne potrebný čas,
najviac na desať dní v kalendárnom roku,

d) úmrtie rodinného príslušníka

1. pracovné voľno s náhradou mzdy na dva dni pri úmrtí manžela alebo dieťaťa a na ďalší deň na účasť
na pohrebe týchto osôb,

2.pracovnévoľnosnáhradoumzdynajedendeňnaúčasťnapohreberodičaasúrodencazamestnanca,
rodiča a súrodenca jeho manžela, ako aj manžela súrodenca zamestnanca a na ďalší deň, ak
zamestnanec obstaráva pohreb týchto osôb,

3. pracovné voľno s náhradou mzdy na nevyhnutne potrebný čas, najviac na jeden deň, na účasť na
pohrebe prarodiča alebo vnuka zamestnanca, alebo prarodiča jeho manžela, alebo inej osoby, ktorá

síce nepatrí k uvedeným príbuzným, ale žila so zamestnancom v čase úmrtia v domácnosti, a na ďalší
deň, ak zamestnanec obstaráva pohreb týchto osôb,

e) svadba; pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne na jeden deň na účasť na vlastnej svadbe a
pracovné voľno bez náhrady mzdy sa poskytne na účasť na svadbe dieťaťa a rodiča zamestnanca,

f) znemožnenie cesty do zamestnania z poveternostných dôvodov individuálnym dopravným

prostriedkom, ktorý používa zamestnanec so zdravotným postihnutím; pracovné voľno s náhradou mzdy
sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac na jeden deň,

g) nepredvídané prerušenie premávky alebo meškanie pravidelnej verejnej dopravy; pracovné voľno bez
náhrady mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, ak nemohol zamestnanec dosiahnuť miesto
pracoviska iným primeraným spôsobom,h) presťahovanie zamestnanca, ktorý má vlastné bytové zariadenie; pracovné voľno bez náhrady mzdy
sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac na jeden deň pri sťahovaní v tej istej obci a pri
sťahovaní do inej obce najviac na dva dni; ak ide o sťahovanie v záujme zamestnávateľa, poskytne sa

pracovné voľno s náhradou mzdy,

i) vyhľadanie nového miesta pred skončením pracovného pomeru; pracovné voľno bez náhrady mzdy
sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac na jeden poldeň v týždni počas zodpovedajúcej
výpovednej doby; v rovnakom rozsahu sa poskytne pracovné voľno s náhradou mzdy pri skončení
pracovného pomeru výpoveďou danou zamestnávateľom alebo dohodou z dôvodov uvedených v § 63

ods. 1 písm. a) až c); pracovné voľno možno so súhlasom zamestnávateľa zlučovať.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že za výkon práce pre účely posúdenia dovolenky
nepovažuje ošetrovanie chorého člena rodiny, preto v tejto otázke nemožno prisvedčiť obrane odporcu,
žeajtátoprekážkavprácisapovažujezavýkonpráce. Zákonníkprácevustanovení§144ods.4priamo
odkazuje na rozsah osobných prekážok v práci posudzovaných ako výkon práce ( do rozsahu ktorých
OČR nepatrí) pričom uvádza, že ostatné dôležité osobné prekážky v práci sa na účely dovolenky ako

výkonpráceneposudzujú.Súdsanaopaknemôžestotožniťsnázoromnavrhovateľa,žedo časuvýkonu
práce sa nezapočítava čas čerpania starej dovolenky ( § 144 ods. 3 písm. b Zákonníka práce) ). Ak teda
odporca reálne odpracoval 8 dní a ďalších 30 dní si čerpal starú dovolenku, pre účely ustanovenia § 105
zákonníka práce odpracoval v príslušnom kalendárnom roku 38 dní. Znamená to, že mu vznikol nárok
na dva dni novej dovolenky, ktorú si aj riadne vyčerpal.

Sporným podľa názoru súdu zostal teda len 1 deň, za ktorý by vznikol navrhovateľovi nárok na vrátenie
vyplatenej náhrady mzdy. Práve v tomto momente ale súd musí opätovne poukázať na občianskoprávnu
zásadu, uplatňovanú v sporovom konaní a to prejednaciu zásadu. V rámci nej platí, že účastník
sporového konania je povinný nielen tvrdiť určité skutočnosti, ale zároveň aj označiť dôkazné prostriedky
na osvedčenie ich existencie. Ak mal byť navrhovateľ aspoň sčasti úspešný pri uplatnení si tohto nároku,

musel súdu preukázať nielen existenciu právneho nároku, ale tiež osvedčiť jeho výšku. Napriek tomu,
že nie je povinnosťou súdu vyzývať navrhovateľa na predloženie dôkazov na osvedčenie existencie
ním tvrdených skutočnosti, na pojednávaní konanom dňa 17.12.2014 súd toto odročil, okrem iného aj z
dôvodu predloženia listinných dôkazov zo strany navrhovateľa, osvedčujúcich výšku žalovanej sumy a
písomnejšpecifikáciesamotnejžalovanejistiny.Navrhovateľnapriektomu,súdunepredložiltakélistinné

doklady, ktoré by osvedčovali výšku uplatnenej náhrady. Len samotný prepočet personálneho oddelenie,
nepodložený akýmkoľvek iným dôkazom, z ktorého by súd mohol vypočítať výšku uplatneného nároku,
je nepostačujúci. Ak sa totiž vychádza z ustanovenia § 134 zákonníka práce je rozhodujúcim obdobím
pre zisťovanie priemerného zárobku kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa tento
zisťuje. Výšku priemerného zárobku odporcu za rozhodujúce obdobie, z ktorého zjavne navrhovateľ

počítal aj náhradu za prečerpanú dovolenku, však súdu nijakým spôsobom nepreukázal.

Záverom súdu uvádza, že z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol ako nedôvodný.

Súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne o trovách konania do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,
písomne, v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 205
ods. 2 O. s. p.)

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti

alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie.