Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, March 27, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 10C/112/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114202871
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114202871.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Martinom Baranom v právnej veci navrhovateľa: PROFI CREDIT

Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, proti odporcovi: Q.Í. Š., A.. XX.XX.XXXX, W. X., U. XX,
zastúpeného: JUDr. Jaroslava Oravcová, advokátka so sídlom Vranov nad Topľou, Dobrianskeho 1651,
za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS",
Nám. legionárov 5, Prešov, IČO: 42 343 828, zastúpeného: JUDr. Jaroslava Oravcová, advokátka so
sídlom Vranov nad Topľou, Dobrianskeho 1651, o zaplatenie 1.541,47 Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

návrh z a m i e t a ,

navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 287,14 Eur na účet jeho

právneho zástupcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhompodanýmnatunajšomsúdedňa03.02.2014žiadalnavrhovateľzaviazaťodporcunazaplatenie
1.541,47 Eur s príslušenstvom. Predmetný návrh odôvodnil skutočnosťou, že účastníci konania uzavreli
dňa 09.02.2010 zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej poskytol odporcovi úver vo výške
1.327,76 Eur, ktorý mal byť zaplatený v 30 mesačných splátkach po 81,13 Eur. Navrhovateľ uplatnil
okamžitú splatnosť úveru na neuhradenú sumu vo výške 1.541,47 Eur, a to dňom 06.03.2013, pričom
odporca túto sumu neuhradil.

Odporca prevzal návrh na začatie konania, ku ktorému sa vyjadril tak. že zmluvu nečítal pozorne a úver

už splatil.

Vedľajší účastník, ktorý vstúpil do konania na strane odporcu, uviedol, že úroky dohodnuté v úverovej
zmluve sú vyššie ako úroky zo spotrebiteľských úverov poskytovaných bankami v tomto čase. Z tohto
dôvodupovažovaltietoúrokyvrozporesdobrýmimravmiazmluvuoúveretýmzaneplatnýprávnyúkon.
Nakoľko odporca titulom tohto neplatného úkonu vrátil viac ako mal požičané, žiadal žalobu zamietnuť
a priznať náhradu trov konania.

Vo veci bolo vykonané dokazovanie oboznámením návrhu na začatie konania, zmluvy o revolvingovom
úvere, zmluvných dojednaní, údajov o schválenom úvere, vyjadrenia zástupcu vedľajšieho účastníka,prehľadom úrokových mier úverov ako aj ostatného spisového materiálu, pričom bol zistený tento
skutkový stav:

Účastníci konania uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere dňa 09.02.2010. V kolonke „schválený

revolvingový úver“ je uvedené, že poskytnutá výška úveru predstavovala 1.327,76 Eur so splatnosťou
úveru v 30 splátkach k 29-temu dňu. RPMN za úver činilo 68,81 % rovnako ako ročná úroková sadzba.

Z uvedeného vyplýva, že na základe tejto zmluvy o revolvingovom úvere poskytol navrhovateľ odporcovi
sumu 1.195,22 Eur. Navrhovateľ uviedol, že odporca splatil sumu 2.352,77 Eur, čo v konaní nebolo
sporné.

Navrhovateľ uplatnil nárok zo zmluvy o revolvingovom úvere, pričom tento typ zmluvy je upravený

zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy (09.02.2010).

Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
úveru alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b/ zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ

zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je zmluva o spotrebiteľskom
úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe

a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo

b/ dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpísania
zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ
dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere, okrem všeobecných

náležitostí, musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Podľa § 4 ods. 3 veta druhá citovaného zákona, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa odseku 2 písm. a/, b/,d/ až j/, k/ a l/, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov.

Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré

nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa§457Občianskehozákonníka,akjezmluvaneplatnáaleboakbolazrušená,jekaždýzúčastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zmluvný vzťah účastníkov je zmluvným vzťahom
medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluva, ktorá bola uzavretá, je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko
odporca ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy.

Súd sa v danom prípade zaoberal platnosťou predmetnej zmluvy v súvislosti s posúdením výšky
dojednaných úrokov pri posúdení otázky dobrých mravov.

Z úrokovým mier úverov ako to vyplýva zo štatistiky Národnej banky Slovenska vo februári 2010 pri
spotrebiteľských úveroch s dobou splácania od 1 do 5 rokov predstavovala priemerná úroková miera
12,71 %.

V tejto súvislosti, pokiaľ sa jedná o dojednaný úrok v tomto vzťahu medzi účastníkmi konania, ktorý bol
dojednaný vo výške cca. 70 % ročne, súd poukazuje na to, že takto dojednaný úrok je skoro 5,5-násobne

vyšší než úrok pri úvere poskytovaný bankami v tomto čase na spotrebiteľské úveru s rovnakou dobou
splatnosti. Práve túto skutočnosť súd považuje za rozhodujúcu pre posúdenie skutočnosti, či predmetná
úverová zmluva je platná, vzhľadom na tam dojednanú výšku úroku. Súd dospel k záveru, že vzhľadom
na nutnosť zvýšenej ochrany spotrebiteľa má za to, že toto dojednanie v úverovej zmluve je neplatným
dojednaním, nakoľko je v rozpore s dobrými mravmi. Túto časť nemožno oddeliť od ostatných častí

úverovej zmluvy, nakoľko je to podstatná časť tejto úverovej zmluvy, preto súd považoval celú úverovú
zmluvu za neplatnú, nakoľko je táto v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa názoru súdu práve pre rozpor s požiadavkou dobrých mravov, je dohoda ohľadom výšky úroku
medzi účastníkmi neplatná. To, či právny poriadok Slovenskej republiky v tom čase výslovne upravoval
túto otázku, resp. nie, nie je vo veci relevantné, vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika bola v

tom čase viazaná smernicou 93/13 Rady EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ktorá pokiaľ prináša výhodnejšie postavenie pre spotrebiteľa, je nutné ju aplikovať v
spotrebiteľských veciach. Je nepochybné, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah medzi
účastníkmi konania a pokiaľ sa týka otázky, či môže vnútroštátny súd zmeniť obsah nekalej podmienky
uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, súd poukazuje

na rozsudok Súdneho dvora ES zo 14.06.2012 vo veci C-618/10 Baco Espaňol de Credito SA proti
Joaguin Calderón Camino, podľa ktorého súd nemôže zmeniť obsah takejto nekalej podmienky. Podľa
názoru súdu teda súd pokiaľ zistí, že dohodnutá výška úroku v spotrebiteľskej zmluve je v rozpore s
dobrýmimravmi,potomnemôžepristúpiťkuzníženiuúrokunaurčitúprimeranúúroveň,nakoľkojetakýto
postup vnútroštátneho súdu v rozpore s článkom VI. ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS z 05.04.1993.

Zo zdôvodnenia tejto smernice vyplýva, že členské štáty majú zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky
neuplatňovali v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa a ak sa
napriektomutaképodmienkyuplatnia,nemajúviazaťspotrebiteľaanemajúbyťzáväznéprespotrebiteľa
azmluvamábyťnaďalejzáväznáprezmluvnéstranyzatýchpodmienok,akjejplneniemôžepokračovať
bez neprimeraných ustanovení. Taktiež z 24. odôvodnenia tejto smernice vyplýva, že súdy alebo

správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané nástroje a prostriedky na zabránenie
ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách. Z obsahu dokazovania vyplýva, že sporná
zmluva je vopred naformulovaná štandardná zmluva uzatvorená bez skutočných možností vyjednávania
obsahujúca všeobecné podmienky, ktoré stanovovali výšku úroku, tak ako ju súd špecifikoval, teda v
sume vyššej 5-násobne vzhľadom na aktuálnu úrokovú sadzbu obchodných bánk. Podľa názoru súdu

vzhľadom na percentuálne porovnanie týchto údajov to predstavuje neprimeranú podmienku nekalej
povahy. Súd pri porovnaní tejto skutočnosti vychádzal aj z prípadu, ktorý prejednával Súdny dvor EÚ,
kde španielska banka poskytla 28.05.2007, teda v čase porovnateľnom s týmto prípadom, úver vo výške
30.000 Eur na potreby domácnosti s nominálnou úrokovou sadzbou 7,95 % a RPMN činilo 8,89 %. Pri
porovnaní údajov s touto zmluvou, kde poskytnutá suma bola nepomerne nižšia, pričom úrok bol asi10-násobný. Aj tieto skutočnosti súd bral do úvahy pri posudzovaní prípadu, a to skutočnosti, či možno
priznať súdnu ochranu takto dojednaným úrokom.

Pri posudzovaní týchto otázok je nutné mať na pamäti, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13

vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia
ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Oceanogrupoeditorial a Salvat Editores...). Vzhľadom
na takéto znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok VI. ods. 1 smernice zaväzuje

členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre
spotrebiteľa. Podľa názoru súdu práve z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka ohľadom
čiastočnej neplatnosti právnych úkonov možno poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v takýchto prípadoch
pri takto dohodnutých úrokoch ako boli v danom prípade. Len týmto spôsobom môže byť kompenzovaný
pozitívnym zásahom zvonka nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom. Z tohto dôvodu ako
to konštatoval Súdny dvor EÚ má vnútroštátny súd ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej

podmienky, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 99/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom
a predajcom. V tejto súvislosti súd považuje za dôležité uviesť, že nie je rozhodujúci dátum, kedy bol do
slovenského právneho poriadku zavedený inštitút odbornej starostlivosti skúmať schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, nakoľko nepochybne táto zásada vyplývala aj z dovtedy platných právnych
predpisov ohľadom dobrých mravov, nakoľko podľa názoru súdu je nepochybne v rozpore so zásadou

dobrých mravov, ak dodávateľ opakovane poskytuje tomu istému spotrebiteľovi viacero úverov napriek
tomu, že predchádzajúce úvery neplatí riadne a včas. Je nepochybné, že takéto úvery sú poskytované
z dôvodu, aby novými úvermi boli splácané staré záväzky medzi tými istými zmluvnými stranami,
čo nielenže vyvoláva dôvodné pochybnosti o čistote obchodných praktík dodávateľa, ale vzhľadom
na okolnosti prípadu nepochybne preukazuje to, že dodávateľ zneužíva svoju pozíciu silnejšieho v

zmluvnom vzťahu.

V tomto smere súd poukazuje aj na skutočnosť, že je potrebné odkázať nielen na znenie článku VI. ods.
1 smernice 93/13, ale aj na jej ciele a všeobecnú systematiku a je nepochybná konštantná judikatúra
Súdneho dvora EÚ, ktorý vykladá toto ustanovenie tak, že vnútroštátnym súdom, ktoré konštatujú
určitú nekalú povahu zmluvných podmienok, prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tejto skutočnosti

vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ s touto podmienkou nie je
viazaný.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto súd považoval dojednanie medzi zmluvnými stranami ohľadom
úrokov za neplatné, nakoľko toto je v rozpore s dobrými mravmi, pričom súd bral do úvahy aj skutočnosť,
že vyššia miera rizika pri poskytovaní úverov zo strany nebankových subjektov odôvodňuje akceptáciu

vyššieho úroku, no v rozumnej miere. Podľa názoru súdu by rozumnou mierou pri akceptácii vyššieho
úroku bola úroková sadzba stanovená maximálne v rozsahu do 50 % nad úrokovú sadzbu poskytovanú
obchodnými bankami, čo však v danom prípade dodržané nebolo. Nemožno však zabudnúť ani na
skutočnosť, že RPMN pri týchto zmluvách navrhovateľa predstavuje 70 %, čo je zrejmé, že v tomto sú
započítané ďalšie náklady, poplatky, paušály a služby, ktoré si navrhovateľ účtuje pri takýchto zmluvách,

a ktoré podľa názoru súdu reálne neodrážajú výdavky navrhovateľa s poskytovaním týchto služieb a
ich jediným cieľom je neprimerane zvyšovať svoj zisk na úkor spotrebiteľov, čím dochádza k narúšaniu
dôvery spotrebiteľov v spravodlivé a efektívne fungovanie služieb v tejto sfére.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľ poskytol odporcovi titulom neplatnej
zmluvy o revolvingovom úvere sumu nižšiu, než mu bola vrátená, preto nedošlo na jeho strane ani v

nároku na vydanie toho, čo z neplatného právneho úkonu plnil, preto súd považoval za dôvodné celý
návrh zamietnuť.

Výrok o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania vyplýva z § 142 ods. 1 O.s.p., keď súd
priznal odporcovi právo na náhradu trov konania vo výške 287,14 Eur. Trovy pozostávajú z trov právneho
zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby po 71,37 Eur, a to prevzatie a príprava zastúpenia a

vyjadrenie sa písomne na súd, účasť na pojednávaní, k čomu je nutné pripočítať trikrát režijný paušálpo 8,39 Eur, ako aj DPH 47,86 Eur. Súd vychádzal z tarify určenej vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov.

Súd nepriznal právnemu zástupcovi náklady za cestu z Vranova do Prešov a späť spolu vo výške

74,95 Eur. Podľa názoru súdu je priznanie cestovných výdavkov v rozpore s princípom, podľa ktorého
sa priznávajú účelné náhrady trov právneho zastúpenia. V danom prípade sa nejedná o neprimerane
náročný spor, ktorý by nebolo možné riešiť zastupovaním advokáta pôsobiaceho v sídle konajúceho
súdu, pričom nemôže dôjsť k zneužívaniu práva priznaného právnym predpisom na úkor fyzickej alebo
právnickej osoby, pokiaľ v meste Prešov pôsobia desiatky advokátov, ktorí mohli byť oslovení odporcom,

nebolo potrebné k účelnému bráneniu jeho práv, aby bol zastupovaný advokátom sídliacim mimo mesta
Prešov. Ak k tomu došlo, nie je povinný takéto trovy niesť neúspešný účastník konania.

Súd nepriznal taktiež právo na náhradu trov vedľajšieho účastníka, ktorého právne zastupoval rovnaký
právny zástupca, ktorý zastupoval aj odporcu. Je nelogické priznávať právnemu zástupcovi, ktorý
zastupuje aj vedľajšieho účastníka, aj účastníka, ktorý stojí na tejto strane, za tie isté vyjadrenia trovy
právneho zastúpenia, kedy sa tieto absolútne nelíšia, okrem toho, že je uvedený iný subjekt, ktorého

právny zástupca zastupuje. Aj toto je v rozpore so zásadou účelnosti, ale aj logiky a zdravého rozumu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo

dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd

v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných

náležitostiach ( 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie

alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo

uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno

odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221

O.s.p.

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností

c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené ( § 205a O.s.p. ),

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.