Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, March 27, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 10C/347/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114225803
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114225803.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Martinom Baranom v právnej veci navrhovateľa: CETELEM

SLOVENSKOa.s.,Panenská7,Bratislava,IČO:35787783,zastúpeného:AdvokátskakanceláriaJUDr.
Marek Czompoly s.r.o., Ventúrska 16, Bratislava, proti odporcovi: Q. F., A.. XX.XX.XXXX, W. Č. XX, XXX
XX Č., o zaplatenie 993,08 Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 656,37 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5
% ročne zo sumy 175,28 Eur za obdobie od 16.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
8,5 % ročne zo sumy 358,09 Eur za obdobie od 06.11.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo
výške 8,25 % ročne zo sumy 122,70 Eur za obdobie od 04.01.2014 do zaplatenia, a to všetko v lehote

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

v prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a ,

náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhompodanýmnatunajšomsúdedňa23.09.2014žiadalnavrhovateľzaviazaťodporcunazaplatenie
993,08 Eur s príslušenstvom. Predmetný návrh odôvodnil skutočnosťou, že uzavrel s odporcom zmluvy
o revolvingovom úvere, na základe ktorej mu poskytol úvery, ktoré neboli zo strany odporcu splatené.

Odporca sa vo veci nevyjadril, napriek doručenej výzve.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu na začatie konania, výpisu z obchodného registra
navrhovateľa, zmlúv o úvere, zmluvných dojednaní, karty klienta, priemerných úrokových mier ako aj
ostatného spisového materiálu, pričom bol zistený tento skutkový stav:

Účastníci konania uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 07.10.2012, na základe ktorej bol

poskytnutý úver vo výške 341 Eur pri dohodnutom úroku 44,5 % ročne, ktorý mal byť splatený v 10
mesačných splátkach po 41,43 Eur. Odporca uhradil na tento úver sumu 165,72 Eur. Taktiež bola
uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere dňa 30.12.2012, na základe ktorej poskytol navrhovateľ
odporcovi úver vo výške 388,90 Eur, ktorý mal byť splatený v 18 mesačných splátkach po 30,81 Eur pri
dohodnutej úrokovej sadzbe 39 % ročne. Z tohto úveru bolo zaplatených 30,81 Eur. Ďalšie zmluva bola
medzi účastníkmi konania uzavretá dňa 05.01.2013 s výškou úveru 269 Eur, ktorý mal byť splatený v
12 mesačných splátkach po 29,26 Eur pri úroku 39 % ročne. Z tohto úveru bolo splatených 146,30 Eur.U všetkých týchto zmlúv došlo k oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru pre jeho riadne
neplnenie.

Navrhovateľ uplatnil nárok zo zmluvy o revolvingovom úvere, pričom tento typ zmluvy je upravený

zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy.

Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b/ zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 4 ods. 1 zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Podľa§457Občianskehozákonníka,akjezmluvaneplatnáaleboakbolazrušená,jekaždýzúčastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zmluvný vzťah účastníkov je zmluvným vzťahom

medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluva, ktorá bola uzavretá, je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko
odporca ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy.

Súd sa v danom prípade zaoberal platnosťou predmetnej zmluvy v súvislosti s posúdením výšky
dojednaných úrokov pri posúdení otázky dobrých mravov.

Z úrokových mier úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, ako to vyplýva zo štatistík
Národnej banky Slovenska, mal súd preukázané, že v čase uzavretia prvej zmluvy dňa 07.10.2012 pri
obdobných úveroch činila priemerná úroková miera 7,78 % ročne. Medzi účastníkmi bola dohodnutá
44,5 %. Pri druhej zmluve zo dňa 30.12.2012 činila táto priemerná úroková miera 13,02 %, pričom medzi
účastníkmi bol dohodnutý 39 %-ný úrok. V čase uzavretia poslednej zmluvy 05.01.2013 činil priemerný

úrok 7,98 %, pričom medzi účastníkmi bol dojednaný 39 %-ný úrok. V tejto súvislosti súd zistil, že
poskytnutý úrok bol oproti priemerným úrokovým mieram vyšší v prípade druhej zmluvy viac ako asi o
3-násobok, v treťom prípade asi 4,8 -násobne a v prvom prípade asi 5,6 -násobne vyšší, než pri úroku,
ktoré boli poskytované v zmysle záverov štatistiky Národnej banky Slovenska pri bankových úveroch
poskytovaných na spotrebiteľské úvery s rovnakou dobou splatnosti.

Práve túto skutočnosť súd považuje za rozhodujúcu pre posúdenie skutočnosti, či predmetná úverová
zmluva je platná, vzhľadom na tam dojednanú výšku úroku. Súd dospel k záveru, že vzhľadom na
nutnosť zvýšenej ochrany spotrebiteľa má za to, že toto dojednanie v úverovej zmluve je neplatným
dojednaním, nakoľko je v rozpore s dobrými mravmi. Túto časť nemožno oddeliť od ostatných častí
úverovej zmluvy, nakoľko je to podstatná časť tejto úverovej zmluvy, preto súd považoval celú úverovú

zmluvu za neplatnú, nakoľko je táto v rozpore s dobrými mravmi.Podľa názoru súdu práve pre rozpor s požiadavkou dobrých mravov, je dohoda ohľadom výšky úroku
medzi účastníkmi neplatná. To, či právny poriadok Slovenskej republiky v tom čase výslovne upravoval
túto otázku, resp. nie, nie je vo veci relevantné, vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika bola v

tom čase viazaná smernicou 93/13 Rady EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ktorá pokiaľ prináša výhodnejšie postavenie pre spotrebiteľa, je nutné ju aplikovať v
spotrebiteľských veciach. Je nepochybné, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah medzi
účastníkmi konania a pokiaľ sa týka otázky, či môže vnútroštátny súd zmeniť obsah nekalej podmienky
uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, súd poukazuje

na rozsudok Súdneho dvora ES zo 14.06.2012 vo veci C-618/10 Baco Espaňol de Credito SA proti
Joaguin Calderón Camino, podľa ktorého súd nemôže zmeniť obsah takejto nekalej podmienky. Podľa
názoru súdu teda súd pokiaľ zistí, že dohodnutá výška úroku v spotrebiteľskej zmluve je v rozpore s
dobrýmimravmi,potomnemôžepristúpiťkuzníženiuúrokunaurčitúprimeranúúroveň,nakoľkojetakýto
postup vnútroštátneho súdu v rozpore s článkom VI. ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS z 05.04.1993.
Zo zdôvodnenia tejto smernice vyplýva, že členské štáty majú zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky

neuplatňovali v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa a ak sa
napriektomutaképodmienkyuplatnia,nemajúviazaťspotrebiteľaanemajúbyťzáväznéprespotrebiteľa
azmluvamábyťnaďalejzáväznáprezmluvnéstranyzatýchpodmienok,akjejplneniemôžepokračovať
bez neprimeraných ustanovení. Taktiež z 24. odôvodnenia tejto smernice vyplýva, že súdy alebo
správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané nástroje a prostriedky na zabránenie

ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách. Z obsahu dokazovania vyplýva, že sporná
zmluva je vopred naformulovaná štandardná zmluva uzatvorená bez skutočných možností vyjednávania
obsahujúca všeobecné podmienky, ktoré stanovovali výšku úroku, tak ako ju súd špecifikoval, teda v
sume vyššej 5-násobne vzhľadom na aktuálnu úrokovú sadzbu obchodných bánk. Podľa názoru súdu
vzhľadom na percentuálne porovnanie týchto údajov to predstavuje neprimeranú podmienku nekalej

povahy. Súd pri porovnaní tejto skutočnosti vychádzal aj z prípadu, ktorý prejednával Súdny dvor EÚ,
kde španielska banka poskytla 28.05.2007, teda v čase porovnateľnom s týmto prípadom, úver vo výške
30.000 Eur na potreby domácnosti s nominálnou úrokovou sadzbou 7,95 % a RPMN činilo 8,89 %.

Pri posudzovaní týchto otázok je nutné mať na pamäti, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13
vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v

znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia
ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Oceanogrupoeditorial a Salvat Editores...). Vzhľadom
na takéto znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok VI. ods. 1 smernice zaväzuje
členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre

spotrebiteľa. Podľa názoru súdu práve z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka ohľadom
čiastočnej neplatnosti právnych úkonov možno poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v takýchto prípadoch
pri takto dohodnutých úrokoch ako boli v danom prípade. Len týmto spôsobom môže byť kompenzovaný
pozitívnym zásahom zvonka nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom. Z tohto dôvodu ako
to konštatoval Súdny dvor EÚ má vnútroštátny súd ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej

podmienky, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 99/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom
a predajcom. V tejto súvislosti súd považuje za dôležité uviesť, že nie je rozhodujúci dátum, kedy bol do
slovenského právneho poriadku zavedený inštitút odbornej starostlivosti skúmať schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, nakoľko nepochybne táto zásada vyplývala aj z dovtedy platných právnych
predpisov ohľadom dobrých mravov, nakoľko podľa názoru súdu je nepochybne v rozpore so zásadou

dobrých mravov, ak dodávateľ opakovane poskytuje tomu istému spotrebiteľovi viacero úverov napriek
tomu, že predchádzajúce úvery neplatí riadne a včas. Je nepochybné, že takéto úvery sú poskytované
z dôvodu, aby novými úvermi boli splácané staré záväzky medzi tými istými zmluvnými stranami,
čo nielenže vyvoláva dôvodné pochybnosti o čistote obchodných praktík dodávateľa, ale vzhľadom
na okolnosti prípadu nepochybne preukazuje to, že dodávateľ zneužíva svoju pozíciu silnejšieho v

zmluvnom vzťahu.

V tomto smere súd poukazuje aj na skutočnosť, že je potrebné odkázať nielen na znenie článku VI. ods.
1 smernice 93/13, ale aj na jej ciele a všeobecnú systematiku a je nepochybná konštantná judikatúra
Súdneho dvora EÚ, ktorý vykladá toto ustanovenie tak, že vnútroštátnym súdom, ktoré konštatujú
určitú nekalú povahu zmluvných podmienok, prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tejto skutočnostivyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ s touto podmienkou nie je
viazaný.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto súd považoval dojednanie medzi zmluvnými stranami ohľadom

úrokov za neplatné, nakoľko toto je v rozpore s dobrými mravmi, pričom súd bral do úvahy aj skutočnosť,
že vyššia miera rizika pri poskytovaní úverov zo strany nebankových subjektov odôvodňuje akceptáciu
vyššieho úroku, no v rozumnej miere. Podľa názoru súdu by rozumnou mierou pri akceptácii vyššieho
úroku bola úroková sadzba stanovená maximálne v rozsahu do 50 % nad úrokovú sadzbu poskytovanú
obchodnými bankami, čo však v danom prípade dodržané nebolo. Nemožno však zabudnúť ani na

skutočnosť, že RPMN pri týchto zmluvách navrhovateľa predstavuje 70 %, čo je zrejmé, že v tomto sú
započítané ďalšie náklady, poplatky, paušály a služby, ktoré si navrhovateľ účtuje pri takýchto zmluvách,
a ktoré podľa názoru súdu reálne neodrážajú výdavky navrhovateľa s poskytovaním týchto služieb a
ich jediným cieľom je neprimerane zvyšovať svoj zisk na úkor spotrebiteľov, čím dochádza k narúšaniu
dôvery spotrebiteľov v spravodlivé a efektívne fungovanie služieb v tejto sfére.

Pokiaľ teda súd dospel k záveru, že sa jedná o neplatný právny úkon, v zmysle Občianskeho zákonníka

je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa neho dostal. Z prvej predmetnej zmluvy
obdržal odporca sumu 341 Eur, pričom splatil 165,72 Eur, nesplatený rozdiel teda činí 175,28 Eur. Pri
druhej zmluve odbržal odporca sumu 388,90 Eur, z čoho splatil 30,81 Eur a nesplatený rozdiel tam činí
358,09 Eur. Pri tretej zmluve obdržal 269 Eur, z čoho splatil 146,30 Eur. Nesplatený rozdiel predstavuje
sumu 122,70 Eur. V zmysle uvedených skutočností preto súd považoval za právne dôvodné zaviazať

odporcu na zaplatenie sumy 656,37 Eur, teda nesplatenej časti poskytnutých úverov zo všetkých troch
úverových zmlúv.

Postupom podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/95 Z. z.,
súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,5 %, resp. 8,25 % ročne z
dlžných súm, tak ako sú špecifikované vo výrokovej časti tohto rozsudku, nakoľko odporca sa dostal do

omeškania s plnením svojich peňažných záväzkov. Výška priznaného úroku z omeškania je v súlade s
citovaným nariadením vlády SR ako o 8 %-tuálnych bodov zvýšená základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

V prevyšujúcej časti bol návrh ako nedôvodný zamietnutý.

Výrok o trovách konania vyplýva z § 142 ods. 2 O.s.p., keď súd po tom, čo priznal navrhovateľovi len

časť uplatneného nároku, dospel k záveru, že nakoľko bol úspech účastníkov vo veci len čiastočný, je
dôvod vysloviť záver, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, a preto im tieto neboli
priznané. Súd vychádzal zo skutočnosti, že neúspech navrhovateľa činil až 34 %, teda bol v takej výške,
že toto odôvodňuje výrok o nepriznaní náhrady trov konania ani sčasti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo

dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd

v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných

náležitostiach ( 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutiealebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo

uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno

odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221

O.s.p.

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností

c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené ( § 205a O.s.p. ),

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.