Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 11, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/59/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244739
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244739.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky:
maloletá P. T., bytom O. XXXX, XXX XX O., zastúpenej zákonnou zástupkyňou X. T., bytom O.
XXXX, XXX XX O., zastúpených advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom
Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou
bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody v sume 243,65 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
6. novembra 2013, č. k. 10C 201/2011-593, a proti uzneseniu zo dňa 16. januára 2014, č. k. 10C

201/2011-621, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
navrhovateľky na prerušenie konania a zamietnutia návrhu vo veci samej vrátane trov konania
potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 16. januára 2014, č. k. 10C 201/2011-621,
potvrdzuje.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky zastúpenej zákonnou
zástupkyňou, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej sumu 243,65 Eur s

príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, zároveň zamietol jej návrh na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania so sp. zn. 19C 56/2011, vedeného pred Okresným súdom Bratislava I. Taktiež
zamietol návrh navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v predmetnej veci a odporcovi nepriznal náhradu trov
konania.

Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorou zamietol návrh na zaplatenie istiny 243,65 Eur s

príslušenstvom, odôvodnil právne podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, § 127 ods. 2, 4, § 128 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, čl.
2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a vecne tým, že navrhovateľka v konaní vznik škody a nesprávnyúradný postup odporcu , rovnako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom
nepreukázala, preto sa ani správnosťou vyčíslenej škody nezaoberal. Uviedol, že navrhovateľka v
konaní nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala, naopak mal

v konaní preukázané, že NBS bola až od účinnosti zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, t.j. od
1.6.2010, oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt, teda Družstvo,
dodržiava schválený Prospekt investície, ako i skutočnosť, že NBS nevykonávala a ani nemohla
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore s ustanoveniami zák. č.

566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách s ust. zák. č. 566/1992 Zb. o Národnej banke
Slovenska, ako aj s ust. zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľka prestala byť členom
Družstva na základe písomnej žiadosti o zrušenie členstva v družstve zo dňa 11.2.2011, na základe čoho
jej zaniklo členstvo v družstve dňa 30.3.2011 a zároveň nárok na vyplatenie vyrovnávacieho podielu

243,65 Eur. Pri vstupe do Družstva bola uzrozumená s tým, že nad jeho činnosťou vykonáva dohľad
NBS, čo bolo kritériom, že sa rozhodla investovať finančné prostriedky do Družstva. Mal za preukázané,
že svoju pohľadávku si prihlásila do konkurzu, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 11.4.2011 sp. zn. 3K 95/2010. V konkurznom konaní bola táto pohľadávka
správcom konkurznej podstaty popretá. Ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané,

že investíciami vloženými do Družstva mal právo disponovať výhradne CAPITAL INVEST, o.c.p. na
základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej
medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom, s tým, že zmluva bola ukončená zo strany
obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo dňa 30.3.2010 a po zániku tohto záväzkového vzťahu
sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy rôznymi žiadosťami a výzvami na

zaplatenie dlžných súm, avšak nie súdnou cestou. Poukázal na to, že Družstvo finančné prostriedky,
ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy,
kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s cennými papiermi
priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe ním udeleného súhlasu. Uviedol, že v zmysle
zákona o cenných papieroch a investičných službách Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa

21.3.2010, právoplatným dňa 28.3.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, na základe ktorého bolo
Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejne ponuky 10 rokov a zo Zmluvy o
zriadení portfólia zo dňa 2.6.2008 mal preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a
Obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., ktorý Obchodník s cennými papiermi
vypovedal listom zo dňa 30.3.2010 s účinnosťou od 1.5.2010. Družstvo listom zo dňa 15.4.2010

požiadalo NBS o riešenie situácie. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že na základe zisteného skutkového
stavu do 1.6.2010 NBS ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zák.
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo
povinné predkladať tomuto orgánu polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali
žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácii Družstva, predovšetkým po tom, čo bolo

vedené rokovanie so štatutárom Družstva, ako aj so štatutármi dcérskych spoločností Družstva a NBS
dňa 24.8.2007. Poukázal na to, že Družstvo doručilo dňa 10.10.2007 NBS písomnú odpoveď, v ktorej
predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií
schválených. Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných a zároveň sa vyjadrilo
k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal

dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami
a družstvami. Družstvo malo za to, že narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť
značné škody, ako aj náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými
investičnými vzťahmi, keďže sa Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam javilo ako problematické
zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti

v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s. Súd prvého stupňa zdôraznil, že Družstvo až listom
doručeným NBS dňa 15.4.2010 požiadalo o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p.,
a.s., teda až po tom, čo Obchodník s cennými papiermi vypovedal zmluvu o zriadení portfólia s
tým, že z obsahu listinných dôkazov a z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal za
preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u Obchodníka s cennými papiermi

dohľad na mieste a listom zo dňa 20.4.2010 vyzvala Družstvo, aby predĺžila žiadosť o schválenie
dodatku prospektu investície tak, aby mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov,keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo predložilo dňa
28.4.2010, Žiadosť o schválenie dodatkov k Prospektu investície, podaním ktorej bol začaté konanie
so sp. zn. OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z.z o

dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
prerušené rozhodnutím č. OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.5.2010 na čas, po ktorý bolo Družstvo povinné
odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo však ani po opakovanom predĺžení lehoty
na odstránenie vád nedostatky neodstránilo, preto NBS rozhodnutím č. OPK-5664/1-5/2010 zo dňa
26.8.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila, pričom Banková rada NBS toto rozhodnutie potvrdila

rozhodnutím č. GUV-1744/2010 zo dňa 8.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010 Súd prvého stupňa
tiež zistil, že NBS začala voči Družstvu súbežne konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144
ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s
ustanovením§128ods.1písm.b),c),h)austanovenia§125cods.1,vspojenísustanovením§127ods.
4 zákona o cenných papieroch, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným
dňa 18.07.2011, Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala družstvu vykonávať

inú činnosť, keďže takéto kompetencie voči Družstvu, ako podnikateľskému subjektu, Národná banka
Slovenska, nemala. Poukázal tiež na skutočnosť, že Národná banka Slovenska, na základe získaných
poznatkov činnosti Družstva, ako aj Obchodníka s cennými papiermi, podala dňa 27.07.2010 orgánom
činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu a podľa uznesenia
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii, č. k.

ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa §
199 ods. 1 Tr. por. pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky
majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až §

130 a alternatívne začala investičné možnosti v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene
a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernice
EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ, vrátane Slovenskej republiky,
prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013, pričom prevzatie smernice sa má vykonať na

základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších
prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.

Zamietnutie návrhu navrhovateľky odôvodnil vecne aj tým, že nárok na náhradu škody voči štátu môže
byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči

dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Skonštatoval, že navrhovateľka si svoj nárok na náhradu škody
uplatnila v konkurznom konaní, vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 3K 95/2010 voči
úpadcovi, Družstvu, ktorého členom bola. Predčasnosť podaného návrhu navrhovateľky však spočíva
aj v tom, že navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, stane v dôsledku nevyplatených finančných
prostriedkov Družstvom, jeho veriteľom, a svoje nároky na náhradu škody si môže uplatniť v zmysle

ustanovenia § 243 a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom
predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie, podľa ustanovenia § 244 Obchodného
zákonníka, ktorý v zákonných ustanoveniach § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8
explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu
škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu,

ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva si môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky
družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ
družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na
majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti
členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom

predstavenstva družstva, ktorí, ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední
spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právne relevantným je prípadný nesprávny úradný postup,
ktorého by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu kdohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo, a iba v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu
by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, by
navrhovateľovi vznikla škoda. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľky že jej vznikla škoda aj v príčinnej

súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka
s cennými papiermi, keď samotná navrhovateľka pritom poukazovala na to, že Družstvo poskytovalo
finančné prostriedky po ich získaní od nej Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení
portfólia, ktorou medzi Družstvom a Obchodníkom s CP vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého
boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy, a ak Družstvo zistilo, že Obchodník s

cennými papiermi si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať
sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok, a iba v prípade, ak
by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými papiermi titulom nároku
vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné /teoreticky/ dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v
súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v
zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi s tým, že v priamej príčinnej súvislosti s

prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom
s cennými papiermi, mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od
navrhovateľa. Uviedol, že prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, vyplývajúci
z dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, je v danom prípade právne irelevantný, pretože na
strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym

úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom
s cennými papiermi, a preto sa takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.

Dospel potom k záveru, že odporca v konaní preukázal, že Národná banka Slovenska dohľad nad
dohliadaným subjektom, teda Družstvom, nezanedbala, a priklonil sa k jeho názoru, že Družstvo bolo
dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt), podľa ustanovení § 125 až § 128 zákona o cenných papieroch,
v súlade s ktorými Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom pre jeho úplnosť
posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť s tým,
že za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež
preukázal, že nebolo v právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení, alebo správu

portfólia, keď Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú
odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré
poskytuje, a preto Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií, keďže až od 01.06.2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený

prospekt investície.

Súdprvéhostupňanapokonuviedol,žeštát(Slovenskárepublika)nemôžepriamozasahovaťdovlastnej
činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie,
nakoľko vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase jeho stanovami, ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Navrhovateľ ako člen družstva, teda podnikateľského subjektu, neinvestoval

predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, s
poukazom na skutočnosť, že členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého
členovia, aj navrhovateľka mohla uplatniť svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolovať činnosť
družstva v jeho orgánoch v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov Družstva, pričom z
výsluchu navrhovateľky mal preukázané, že nevyužila svoje právo člena a nezúčastnila sa zasadnutia

členskej schôdze, t.j. v konaní nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala ďalšie svoje
oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, aby aktívne zasiahla do jeho činnosti, za účelom odvrátenia
hroziacej škody, pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.

Zamietnutie návrhu navrhovateľky na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
prebiehajúceho na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011, týkajúceho sa právnej veci

navrhovateľa PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE proti odporcovi Slovenská republika
- Národná banka Slovenska, ktorého predmetnom je náhrada škody vo výške 63.163.426,03 eur s
príslušenstvom, spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý mal spočívať v zanedbaní dohľadu Národnej banky Slovenska nadčinnosťou Obchodníka s cennými papiermi, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., a
vecne tým, že po oboznámení sa obsahom spisu sp. zn. 19C 56/2011 (konanie nie je právoplatne
skončené) prerušenie konania nepovažoval za dôvodné, nakoľko aj v prípade, že by bol v konaní sp.

zn. 19C 56/2011 zistený nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, vyplývajúci
z dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo,
toto zistenie nemá vplyv na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu navrhovateľa
v tomto konaní, nakoľko v prebiehajúcom konaní sa skúma právny vzťah medzi navrhovateľom ako
členom Družstva a Družstvom. Dospel potom k záveru, že na vznik prípadnej škody navrhovateľky

nemá vplyv preukázanie údajného nesprávneho postupu Národnej banky Slovenska, spočívajúceho v
údajnom zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, nakoľko navrhovateľka nebola v
rozhodnom období v žiadnom záväzkovom vzťahu s Obchodníkom s cennými papiermi.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom odporcu v
konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,

a navrhla konanie v zmysle jeho návrhu prerušiť, a rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmeniť
a jej návrhu vyhovieť, resp. ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň
žiadala priznať náhradu trov konania. V odvolaní uviedla, že v posudzovanej veci existoval dôvod
objektívnej povahy na požadované prerušenie konania s poukazom na úzku vecnú a časovú spojitosť
sporu vedeného pod sp. zn. 19C 56/2011 s prejednávanou vecou, výsledok ktorej

môže reálne ovplyvniť, keďže v oboch konaniach sa navrhovatelia domáhajú riešenia otázok úzko
súvisiacich s určením a stanovením zodpovednosti Národnej banky Slovenska za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci v jednej konkrétnej veci, pričom výsledok
konania sp. zn. 19C 56/2011 má úzky vplyv na predmetné konanie čo do dôvodu i rozsahu, v akom sa
odporca dopustil nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu, mimo iného nad obchodníkom s

cennými papiermi, v súvislosti s čím vznikla škoda Družstvu, ktorého členom bol navrhovateľ. Poukázala
na to, že v prípade, ak by sa v konaní sp. zn. 19C 56/2011 preukázal nesprávny úradný postup
Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, dokazovanie v
prebiehajúcom konaní sp. zn. 10C 196/2011 (v tejto právnej veci) by bolo v tomto smere nadbytočné,
pričom označia za nehospodárne, aby popri sebe prebiehali dve paralelné, skutkovo i časovo súvisiace

dokazovania, v ktorých by sa posudzoval nesprávny úradný postup Národnej banky voči rovnakým
subjektom. Uviedla, že neobstojí argumentácia o irelevantnosti dokazovania nesprávneho úradného
postupu nad obchodníkom s cennými papiermi, nakoľko škoda, ktorá vznikla v jej majetkovej sfére
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska v súvislosti s obchodníkom s cennými
papiermi, vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti Národnej banky Slovenska vyplývajúcej

priamo z právnych predpisov, pričom práve z dôvodu, že sa v prejednávanej veci nejednalo o škodu
vyplývajúcu zo zmluvy, si uplatnila voči Národnej banke Slovenska nárok na náhradu škody, ktorá bola
spôsobená jej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Vo svojom odvolaní vyjadrila
názor,žedokazovanienesprávnehoúradnéhopostupuvsúvislostisobchodníkomscennýmipapiermije
podstatné aj z dôvodu, že tak on ako i samotné Družstvo, ktorého bola členom, nemôžu byť považovaní

za profesionálneho klienta, ktorý má odborné znalosti, skúsenosti a poznatky na uskutočňovanie
vlastných rozhodnutí o investíciách a na riadne posudzovanie s tým spojených rizík, z dôvodu ktorého
postupovali pri zabezpečení investičnej služby v spolupráci s odborne spôsobilými a zodpovednými
osobami v zmysle zákona o cenných papieroch, pričom sa súčasne spoliehali na riadny a odborný
výkon povinností Národnej banky Slovenska, vyplývajúci jej zo zákona o cenných papieroch, ako i na

riadny a odôvodnený výkon dohľadu nad licencovaným obchodníkom s cennými papiermi. Uviedla, že
pokračovanie v konaní bez vyčkania na rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 19C 56/2011, by
mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s poukazom na to, že v ňom ide o zodpovedanie
otázok, ktoré majú kľúčový význam pre právne posúdenie veci, a teda výsledok uvedeného konania, v
ktorom sa rieši otázka majúca podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie súdu, môže podstatne zmeniť

rozhodnutie súdu vo veci samej, a môže spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania podľa ust. §
228 ods. 1 O.s.p..

Navrhovateľka namietala, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keďzákladným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s Ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že
ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode

na jej úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah
dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval, a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný
v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument

odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka

považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady
„právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať
zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý" s tým, že jemu nepatrili
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu

zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods.
1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom

zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak,
a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej

banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázala na skutočnosť, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka W..

X. I., Q., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta,atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennými
papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v
subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom, a Národná banka Slovenska

sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio
bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek
vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom
posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s., a vo všetkých
troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, W.. B. Č., vtedajší

predseda predstavenstva obchodníka. Uviedla, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,
že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom
konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich
aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani

po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, Národná banka Slovenska
nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné
alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka

s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala na skutočnosť, že Národná bankaSlovenska tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a
Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch,
z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011.

Vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím, č. ODT-10890-4/2010 zo
dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska

dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti, a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z
čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm.

b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006,
avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva
zakázala. Mala za to, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania
návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý
jediný je podľa názoru odporcu a súdu prvého stupňa povinný jej dané plnenie vrátiť s tým, že ani

zák. č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov,
ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie
občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa
nej fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon
v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by to

znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietala tiež, že zo zápisníc o
pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého stupňa,
resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p.
(s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 11/2010 zo dňa

31.01.2012).

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť,
nakoľko súd prvého stupňa vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne identických veciach na súde

prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu
SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Zdôraznil, že navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na
uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s

jeho majetkom.

Vo vzťahu k napadnutému výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky na prerušenie konania uviedol,
že tento návrh považuje za účelový pokus o predĺženie konania na súde prvého stupňa, vychádzajúc
z toho, že bol podaný až rok a pol tom, čo súd prvého stupňa konal v celom rade skutkovo a právne
identických veciach, pričom právny zástupca navrhovateľky bol oboznámený s podaním žaloby vo veci

vedenej pod sp. zn. 19C 56/2011, a napriek tomu podal žalobu v predmetnej a stovkách (cca 800)
ďalších skutkovo a právne identických veciach, prerušenia konaní ktorých sa teraz domáha. Poukázal
na rozdielnosť a vzájomnú nesúvislosť konaní vedených pod sp. zn. 19C 56/2011 a 10C 201/2011
(prejednávaná vec), keď sa v nich preukazujú rozdielne skutkové okolnosti s rozdielnou právnou
argumentáciou (výkon dohľadu Národnou bankou Slovenska nad dvomi rozdielnymi subjektmi), pričom

dokazovanie nesprávneho úradného postupu nad obchodníkom s cennými papiermi je v tomto konaníprávne irelevantné, pretože na strane navrhovateľky nemohlo dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej
a priamej príčinnej súvislosti s eventuálnym údajným nesprávnym úradným postupom odporcu nad
obchodníkom s cennými papiermi. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka nebola

v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, pričom teoreticky by mohla v
tejto súvislosti vzniknúť škoda iba Družstvu, ktoré bolo s obchodníkom v záväzkom vzťahu na základe
zmluvy o riadení portfólia. Prípadné rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 19C 56/2011 bude mať
význam len pre prebiehajúce konkurzné konanie, ktorého navrhovateľka je účastníkom. Mal potom za
to, že neexistuje objektívny dôvod na požadované prerušenie konania. Navrhovateľke doposiaľ škoda

nevznikla a nedá sa najmä odhadnúť ani jej výška.

Ohľadom navrhovateľkou v odvolaní tvrdeného zanedbania jeho povinností pri dohľade nad Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj
z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom Národná

banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie
povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti
a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3
zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt

malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investícií, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investícií dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z.z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových

hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal
a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, a informácie a podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností.
Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových

hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať. Nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o
cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o

verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Poukázal

na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľky v odvolaní s tým, že Národná banka
Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či
si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona

o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v

rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou
SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo 4968/2009
odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako Štátu a
iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej

moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie
otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkouzodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto
zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna,
ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa

voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľné preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná
existencia pohľadávky navrhovateľky a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných
súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak
pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľovi

vzniknúť škoda. Poukázal tiež na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14.09.2011, kde správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré
bolovedenélendojúla2010apotomtodátumesavúčtovníctvenenachádzajúžiadneúčtovnézáznamy,
účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu
bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu

v období pred konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené,
že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne
vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil
a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O.s.p., netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, keď z odôvodnenia uznesenia

Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. lObo 283/2006 vyplýva, že dôkazy,
na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto
smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti
nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch

majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska

posúdenia opodstatnenosti návrhu navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a
na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležíte a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej

stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorými súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, ako aj návrh
uplatnený navrhovateľkou náhradu škody, spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo"), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K 95/2010-21 zo dňa 11.04.2011,
právoplatným dňa 05.05.2011, s členským podielom v žalovanej sume, ktorá jej Družstvom nebola
vyplatená. Zo súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi
Družstvom ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej

„obchodník s cennými papiermi"), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bolpodľa článku I. bod 2 záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva,
pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z
portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia

Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere
nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva
a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 %
ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo

strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa
01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičnýchslužieb,arozhodnutímč.ODT-10890-4/2010zodňa30.05.2011NárodnábankaSlovenska
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z.
z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001

Z.z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a
investičných službách. V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom domáhala uloženia povinnosti
odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 1.714,58 eur s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v návrhu na
začatie konania a jeho doplnení, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene

zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v
spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4
zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o
zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od v prijatí
nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po kedy pri kontrole Družstva zistila, že z

hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t.j. že Družstvo malo všetky získané
peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s
cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré
Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a že Národná banka Slovenska
prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia

obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej
investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú
službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľka voči štátu domáhala náhrady škody, ktorá jej mala byť spôsobená
nesprávnymúradnýmpostupomNárodnejbankySlovenskapodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých, zákonov (ďalej „zák. č. 514/2003
Z.z."). Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie jej práva na náhradu škody je ust. § 9 zák. č. 514/2003
Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť ajnevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.

Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ

vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky

príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva
sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v

peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, tedaposkytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva

v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s
ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou

Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda
až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,
že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť

dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska
dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt
investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas

celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt(§128ods.1písm.h)zák.č.566/2001Z.z.).Pokiaľideorizikovosťportfólia,zák.č.566/2001Z.z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností

pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto
súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomý toho, že s jeho investíciou

je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č.
566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si
toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle
zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu,

že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto

povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky

Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorá však nemôže vychádzať z toho, ako taký tento postup navrhovateľka vyhodnotil, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, čipredaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je

zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť
vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej

rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola
navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými

papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.

OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na

poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľ sa
nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne

posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní

žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka

Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní

sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom
prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočítajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného

rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľka tvrdený nesprávny úradný postup odporcu
v konaní nepreukázala.Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľka bola členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v
konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011, s členským podielom v sume 243,65 eur. Súd prvého stupňa správne
vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní nepreukázal vznik škody, pretože nepreukázal bezúspešne
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré

je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka povinného mu vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu. Kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný
predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006,
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz
110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľky,
rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom

(06.11.2013) vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov
založenýchvspise,pričomzástupcoviaobochúčastníkovzhodneuviedli,ženačítanívspisezaložených
listinných dôkazov netrvajú, nakoľko im je ich obsah známy. Navrhovateľkou vytýkané procesné
pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p., teda nebolo

odvolacím súdom zistené.

Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie

konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné
situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na
úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však
ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú,
môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie vecí, prerušenie konania, vyriešenie

predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má
súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (ust. §
6O.s.p.)aspomedziviacerýchopatrenípoužiťto,ktorýmsaochranaprávúčastníkovkonaniazabezpečí
čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na
ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa vo
vzťahu k výroku, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, že v posudzovanej veci podmienky
na prerušenie konania splnené neboli, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci
nezáviselo od otázky, ktorá je riešená v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
19C 56/2011, výsledky dokazovania v ktorom nepredstavujú takú právne relevantnú skutočnosť, ktorá

by mala význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, keďže prípadné zanedbanie dohľadu Národnej banky
Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo,
nemá vplyv na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu v posudzovanej veci. Pre
prejednávanú vec je bezpredmetná aj otázka existencie a vzniku škody na strane Družstva, za ktorú by
zodpovedal odporca, pretože úspech, prípadne neúspech Družstva v konaní sp. zn. 19C 56/2011 má

význam len z hľadiska prebiehajúceho konkurzného konania. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal,že napadnuté rozhodnutie v časti zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011 spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah

už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a
ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne, keď súd prvého stupňa vykonal dostatočné
dokazovanie a mal k dispozícii dostatok listinných dôkazov na posúdenie tvrdeného nesprávneho
úradného postupu odporcu, a na rozhodnutie vo veci samej bez vyčkania právoplatnosti paralelne
prebiehajúceho konania vedeného pod sp. zn. 19C 56/2011, pričom predmetom tohto konania bol
výlučne nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom, a

nie nad obchodníkom s cennými papiermi, ktorý je predmetnom konania vedeného pod sp. zn. 19C
56/2011.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v
potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a
účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp.

tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne
vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v
napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením č. k. 10C 201/2011-621 zo dňa 16.1.2014 súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrubený podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie, a navrhla aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o

vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb.,
účinného do 01.10.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietala
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho
nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo
do 30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré

smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku
zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrubenému poplatku. Mal za to, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Upozornila
na nesprávne uvedenie položky 20a Sadzobníka SP tvoriaceho prílohu zákona o súdnych poplatkoch
v napadnutom uznesení.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil

navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrubil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrubený aj v správnej výške. Postup
súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie,
bol preto správny. Odvolacie námietky navrhovateľky nepovažoval odvolací súd za dôvodné, keďže je

nepochybné, že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre
konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb.
vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto

novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do
30.09.2012 nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené.
V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková

pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania
vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť
a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti". Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust.
§ 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi

poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť
poplatok za odvolanie (i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v
prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však navrhovateľka podala dňa
03.12.2013, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení
zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak jej napadnutým uznesením uložil

povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinného v
čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrubil aj v správnej výške 20 eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil, keď chybné uvedenie položky 20a Sadzobníka považoval za zrejmú nesprávnosť, t.j. chybu
vpísaní,nemajúcivplyvnavecnúsprávnosťvýrokunapadnutéhorozhodnutia.Chybavpísanívyplývazo

skutočnosti známej z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu, že v konaniach s identickým predmetom
sporu sa vyrubujú podľa položky 20a Sadzobníka poplatky za vyhotovenie rovnopisov elektronických
podaní, o čo v danom nešlo.O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich
náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods.
1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.