Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/11/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212204015
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212204015.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: Q.. A. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. T.. Č..
XXX/X, Č., proti odporcovi: ČESMAD Slovakia, IČO: 30 779 553, Levická ul. č. 1, Bratislava, zastúpený
advokátom: Mgr. Juraj Kindl, Nám. Slobody č. 10, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede a o určenie,
že pracovný pomer trvá, na odvolanie odporcu proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 28. februára 2013, č. k. 19Cpr/2/2012 - 311, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie odporcu proti výroku čiastočného rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým zamietol
návrh v časti určenia neplatnosti výpovede danej navrhovateľke listom odporcu zo dňa 09. 12. 2011 o
d m i e t a a vo zvyšku čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým čiastočným rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky v časti, ktorou sa

domáhala určenia, že výpoveď, ktorá jej bola daná listom zo dňa 9. decembra 2011 je neplatná a zároveň
určil, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu od 01. 01. 2012 trvá aj naďalej. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ustanovením § 42 ods. 1 veta prvá, § 59 ods. 1 písm. b), § 61 ods. 1, 2, § 62 ods.
1, § 48 ods. 2, § 59 ods. 2, § 71 ods. 2, § 9 ods. 3 Zákonníka práce a vecne nedôvodnosťou návrhu
na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, keď mal vykonaným dokazovaním preukázaný
vznik pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu, na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24. 02.2010

v znení Dodatku číslo 1 zo dňa 10. 12. 2010 na dobu určitú od 01. 03. 2010 do 31. 12. 2011 s tým,
že odporca listom zo dňa 09. 12. 2011 dal navrhovateľke iba na vedomie, že jej pracovný pomer končí
tak, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve a v Dodatku k nej, pričom zo strany odporcu nešlo o
pokus doručiť navrhovateľke výpoveď z pracovného pomeru, keďže vedela, že pracovný pomer bol
dohodnutý na dobu určitú, bola osobne prítomná na porade, na ktorej sa rozhodovalo o tom, s kým bude
pracovný pomer predĺžený a zároveň vedela, že odporca nemal záujem jej pracovnú zmluvu predĺžiť a

preto predmetný list neposúdil ako právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou.
Rozhodnutie v časti výroku, ktorým určil, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu od 01. 01. 2012
trvá aj naďalej odôvodnil vecne tým, že odporca napriek tomu, že si bol vedomý skutočnosti, že pracovný
pomer navrhovateľky je uzavretý iba do 31. 12. 2011, navrhovateľku zaradil do nočnej zmeny, ktorá
začala 31. 12. 2011 o 19: 00 hod. a skončila dňa 01. 01. 2012 o 7: 00 hod. ráno s tým, že navrhovateľka
na zmenu riadne nastúpila a odpracovala ju, z dôvodu ktorého sa jej pracovný pomer zmenil od 01.

01. 2012 na pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas. K námietke odporcu, že navrhovateľka v tejto
zmene nič nerobila, porovnaním výkazov jej spolupracovníkov Q. Z. a Q. D. dospel k záveru, že ani
oni po polnoci pre zamestnávateľa nevykonávali žiadne práce, iba čakali nakoniec zmeny, keďže ani
jeden z nich od polnoci do ukončenia zmeny ráno 01. 01. 2012 nevybavil ani jedného zákazníka s tým,
že zo strany odporcu nezistil akúkoľvek činnosť, ktorou by sa snažil vytvoriť navrhovateľke podmienky
na to, aby svoj pracovný pomer ukončila do polnoci dňa 31. 12. 2011. Poukázal na skutočnosť, že z

článku 4 Dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorú odporca s navrhovateľkou uzavrel vyplýva, že v deň
ukončenia pracovného pomeru navrhovateľky mala byť vykonaná aj inventarizácia hodnôt zverených jejna vyúčtovanie, avšak namiesto inventarizácie a vybavenia výstupných formalít v súvislosti s ukončením
pracovného pomeru, ju určil do nočnej zmeny a nakoľko išlo o zmenu na prelome kalendárneho roka
2011 a 2012, mal odporca prijať účinné opatrenia a zabezpečiť prostredníctvom vedúceho zmeny ním

riadenú zmenu tak, aby navrhovateľka svoj pracovný pomer riadne ukončila pred polnocou 31. 12.
2011. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že nakoľko navrhovateľka po
polnoci 01. 01. 2012 vykonávala so súhlasom zamestnávateľa a na pokyny svojho vedúceho Q. Z. práce
vyplývajúce jej z jej pracovného zaradenia, jej pracovný pomer preto trval od 01. 01. 2012, avšak už ako
pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú s tým, že nezaraďovanie do pracovných zmien po 01. 01.

2012 nemohla navrhovateľka žiadnym spôsobom ovplyvniť. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
právne ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne neúspechom navrhovateľky v časti určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou a neúspechom odporcu v časti určenia trvania pracovného
pomeru po 01. 01. 2012, z dôvodu ktorého žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie o povinnosti odporcu zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok za
návrh v sume 99,50 eur odôvodnil právne ustanovením § 2 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 2 písm. b) zák. č.

71/1992 Zb. a vecne tým, že navrhovateľka bola v konaní od platenia súdnych poplatkov oslobodená.

Proti tomuto čiastočnému rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z
dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), ako i z dôvodu, že súd prvého stupňa nezohľadnil a
nevyhodnotil všetky dôkazy správne a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Uviedol, že svoj úmysel ukončiť pracovný vzťah s navrhovateľkou v súlade s uzavretou pracovnou
zmluvou jej dal najavo vážne, určite a zrozumiteľne listom zo dňa 09. 12. 2011 s tým, že nikdy

neskôr neurobil úkon on ani jeho zamestnanci, ktorý by sa dal vykladať ako jeho vôľa pokračovať
v pracovnom vzťahu s navrhovateľkou. Poukázal na článok 2 Základných zásad pracovného práva
definovanévúvodnejčastiZákonníkapráce,zktorýchvyplývaslobodnávoľbanastranezamestnávateľa
a zamestnanca vstúpiť do pracovného vzťahu, ktorá síce nie je absolútna a je obmedzená viacerými
ustanoveniami, avšak § 71 ods. 2 chráni postavenie zamestnanca s tým, že aby nastala dispozícia

tejto právnej normy musí byť naplnená hypotéza, ktorá predpokladá samotný výkon práce a vedomie
zamestnávateľa, avšak v danom prípade navrhovateľka nevykonávala po skončení riadnej pracovnej
zmeny (po 24 hodine) žiadne práce a na vykonávanie práce nedostala pokyn zamestnávateľa, pričom
samotná skutočnosť, že odporkyňa zostala (odporca mal pravdepodobne na mysli navrhovateľku) po
skončení zmeny na pracovisku nie je možné vykladať ako výkon práce s vedomím zamestnávateľa.

Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka v spornej dobe (01. 01. 2012 od 00:00 do 7:00 hod.)
nevykonávala prácu v čase určenom zamestnávateľom ani podľa jeho pokynu a vytkol súdu prvého
stupňa, že si osvojil iba účelové a meniace sa tvrdenia navrhovateľky, keďže raz uviedla, že jej mal
vedúci Q. Z. povedať, že má čakať po polnoci, kým nespraví uzávierku, potom jej mal zase dávať
pracovné úlohy a podobne, snažila sa vymýšľať si práce ako upratovacie práce, napriek tomu, že v

konaní vyšlo najavo, že upratovacie práce zabezpečuje tretia firma a navrhovateľka pracovala na pozícii
referent, pričom nebola ani schopná povedať aké úlohy podľa pracovnej zmluvy vykonávala. Namietol,
že navrhovateľka pri výsluchu nebola schopná povedať, aké úlohy podľa pracovnej zmluvy vykonávala
a vytkol súdu prvého stupňa, že do jej výsluchu neprimerane zasahoval a jej výpoveď vyhodnotil v
kontexte ostatných dôkazov nesprávne. Odporca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že pracovný čas

navrhovateľky bol určený na 31. 12. 2013 do 24:00 hod., pričom jej povinnosťou pred skončením
pracovnej zmeny bolo vyúčtovať zverené hodnoty (hotovosť, ktorú prijala v mene zamestnávateľa a
vygenerovať z PC zoznam úkonov za zmenu, keď do polnoci v ten deň urobila iba 2), pričom túto
si povinnosť nesplnila napriek tomu, že mala na to dostatok času, počas celého dňa vybavila dvoch
zákazníkov, pričom uzávierka cez počítačový systém trvá iba pár sekúnd a na jej vykonanie bola

opakovane upozornená s tým, že navrhovateľka uvedené úmyselne nestihla. Poukázal na skutočnosť,
že povinnosťou odporkyne (odporca mal zrejme na mysli navrhovateľku) bolo po skončení odstávky
najmä vo vlastnom záujme urobiť uzávierku, nakoľko mala podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti
a zodpovedala zamestnávateľovi za prijatú pohotovosť a nesúhlasil s vyhodnotením vykonaných
dôkazov prvostupňovým súdom, ktorý sa nevysporiadal s výpoveďou svedka Q. Z., ktorý potvrdil, že

všetci zamestnanci o plánovanej odstávke systému vedeli a že k nej dôjde až 23:45 hod., keďže bola
ohlásená o 23:30 hod., zároveň potvrdil, že uzávierka trvá 2 až 5 minút z čoho vyplýva, že by ju
navrhovateľka stihla, aj keď by ju začala robiť o 23:30 hod. s tým, že povinnosťou navrhovateľky bolo
pracovať do 24:00 hod. Poukázal na výpoveď svedkyne S. Z., ktorá potvrdila, že všetci zamestnanci oplánovanej odstávke vedeli a nemala vedomosť o tom, že niektorý zamestnanec plánovanú uzávierku
nestihol vykonať a zároveň na výpoveď navrhovateľky, z ktorej vyplýva, že o povinnosti vykonať
uzávierku, ako i o odstávke systému vedomosť mala, avšak ju nevykonala tvrdiac, že nestihla, keďže

mala inú prácu. Za absurdnú označil argumentáciu navrhovateľky, s ktorou sa súd prvého stupňa
stotožnil, že bola z objektu vykázaná bezpečnostnou službou, nakoľko, ak by bola vykázaná, došlo
by k zmareniu vyúčtovania hotovosti a k nesplneniu si jej povinnosti riadne vyúčtovať. Poukázal na
skutočnosť, že po polnoci, dňa 01. 01. 2012 jej žiadne pracovné úlohy nedával, nakoľko vedúci
zmeny iba od nej požadoval vydanie prevzatej hotovosti, ktorú odovzdať bez uzávierky nemohla, čo

však za pridelenie pracovnej úlohy považovať nie je možné a namietol, že navrhovateľka úmyselne
alebo minimálne z hrubej nedbanlivosti uzávierku včas neurobila, napriek tomu, že vedela, že počas
plánovanej odstávky ju urobiť možné nebude a svojvoľne zostala na pracovisku do rána z čoho vyplýva,
že sa domáha práv v súvislosti s porušením vlastnej pracovnej disciplíny, čo je v rozpore s dobrými
mravmi. Uviedol, že nemal vôľu, aby pracovný pomer s navrhovateľkou pokračoval, o čom mala
vedomosť a zároveň namietol záver prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že jej

nevytvoril podmienky na riadne ukončenie pracovnej zmeny, resp. pracovného vzťahu, nakoľko nie je
zrejmé, na základe akých skutočností, resp. vykonaných dôkazov k tomuto skutkovému záveru dospel,
keď naopak podmienky na ukončenie poslednej zmeny a tým aj ukončenie pracovného pomeru jej
vytvoril. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľke nič nebránilo riadne splniť pokyn zamestnávateľa
a vykonať uzávierku najneskôr do 23:30 hod., nakoľko všetkým zamestnancom, vrátane navrhovateľky

bolo oznámené, že plánovaná odstávka bude od 23:30 hod., pričom systém mal v tomto rezervu 15
minút, t. j. k odstávke systému došlo až okolo 23:45 hod s tým, že všetci zamestnanci uzávierku stihli
urobiť včas, t. j. cca o 23:13 hod.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok

potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedla, že vedúca strediska W. potvrdila výkon jej nočných
zmien na december 2011 v dňoch 30. a 31. 12 sms - správou a zároveň na mesiac január 2012 bol
na nástenke vyvesený nový rozpis, v ktorom opätovne figurovala. Za účelové a absurdné považovala
tvrdenie odporcu, že na pracovisku spala, nakoľko aj z výpovede svedka Q. Z. vyplýva, že ju s výnimkou
polnoci celých 12 hodín nevidel, takže nevedel, čo robila, čo je však počas zmeny bežné. Poukázala

na skutočnosť, že počas celej dvanásťhodinovej nočnej zmeny pracovala sama v kancelárii, nakoľko
napriek tomu, že elektronický systém nefungoval, priestory navštevovali vodiči vozidiel nad 3, 5 t, ktorí
parkovali na parkovisku , ako i vodiči, ktorí majú výnimku a mohli jazdiť aj počas sviatkov, bolo im
poskytnuté iba ústne poradenstvo a informácia o tom, že elektronický systém nefunguje. Uviedla, že
svoje povinnosti si nesplnil vedúci zmeny Q. Z. podľa § 47 ods. b) Zákonníka práce (navrhovateľka

opomenula uviesť odsek ňou uvedeného zákonného ustanovenia), keď neinformoval o danej situácii
svoju nadriadenú dňa 31. 12. 2011, ako ani vedúca strediska S. Z., ktorá o situácii neupovedomila svojho
nadriadeného, pričom zamestnávateľ voči týmto zamestnancom žiadne postihy nevyvodil. Uviedla, že
svoju prácu vykonávala aj po polnoci 31. 12. 2011 a 01. 01. 2012, o čom svedčí výkaz za zmenu dňa 01.
01. 2012 o 6:15 hod. ráno, dodržiavala pracovnú disciplínu a napriek tomu si jej zamestnávateľ nesplnil

svoju povinnosť vytvoriť podmienky potrebné na plnenie pracovných úloh, čím jej znemožnil vykonať
pridelenú prácu od polnoci do rána 2012 tým, že vypol elektronický systém. Poukázala na skutočnosť, že
o probléme s uzávierkou osobne informovala vedúceho zmeny s tým, že sa riadila jeho pokynmi, keďže
uzávierka sa nemohla spraviť skôr, nakoľko elektronický systém bol nefunkčný, pričom Q. Z. ako vedúci
zmeny mal možnosť požiadať centrálu SKYTOLLU Bratislava o pridelenie nového prístupového hesla na

dokončenie uzávierky a mohol ju poslať domov. Nesúhlasila s tvrdením odporcu, že počas pojednávania
menila svoju výpoveď, nakoľko netvrdila, že upratovala ostatné priestory, ale iba kanceláriu, v ktorej
pracovala s tým, že za účelovú považovala aj výpoveď S. Z., respektíve jej nespôsobilosť vykonávať
funkciu vedúcej strediska, keď si ako vedúca a svedok nepamätala, koľkí pracovníci boli pridelení na
problematické dni 30. a 31. 12. 2011.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, nakoľko
dospel k záveru, že napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa je vecne neprávny, keď súd
prvého stupňa neposúdil vec správne po právnej stránke, na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Predovšetkým súd prvého stupňa pochybil v samotnom označení rozsudku, ktorý nazval čiastočným.
Odvolací súd dáva súdu prvého stupňa do pozornosti výklad ust. § 152 ods. 2 veta druhá O. s. p., z
ktorého vyplýva, že čiastočným rozsudkom sa rozhoduje o časti predmetu konania, t. j. o niektorom zviacerých samostatných nárokov uplatňovaných tým istým návrhom (objektívna kumulácia) alebo o časti
tohto nároku. V prípade, ak súd uzná za účelné rozhodnúť o predmete konania čiastočným rozsudkom,
musí tak učiniť spôsobom, ktorý je zrejmý i pre účastníkov konania, t. j. súd je povinný okrem označenia

rozsudku (čiastočný) uviesť v jeho enunciáte, že rozhodnutie o ďalšom nároku a o nákladoch konania
bude predmetom konečného rozhodnutia súdu a v konečnom rozsudku sa súd v odôvodnení musí
vyjadriť, že o časti predmetu konania bolo už čiastočne rozhodnuté práve čiastočným rozsudkom. Z
uvedeného vyplýva, že pri splnení podmienky účelnosti má súd možnosť rozhodnúť najprv o právnom
základe predmetu konania - o určení neplatnosti výpovede a až po právoplatnosti daného rozhodnutia

môže súd rozhodnúť konečným rozsudkom o výške uplatneného nároku.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom zo dňa 28. 02. 2012 domáhala určenia, že
výpoveď, ktorá jej bola daná odporcom listom zo dňa 09. 12. 2011 je neplatná z dôvodu, že napriek
oznámeniuoskončenípracovnéhopomerudňom31.12.2011jejboloprikázanépodnátlakomabsencie,
nastúpiť do práce dňa 31. 12. 2011 a dňa 01. 01. 2012, kedy odpracovala celú zmenu, pričom na

pojednávaní dňa 20. 09. 2012 uviedla, že žiada zároveň určiť, že jej pracovný pomer u odporcu naďalej
trvá, t. j., uvedeným vymedzila nárok uplatnený v tomto konaní a preto nie je odvolaciemu súdu zrejmý
dôvod, pre ktorý súd prvého stupňa vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom, keď odôvodnenie v tomto
smere v napadnutom rozsudku úplne absentuje a najmä ďalší v konaní uplatnený nárok nielen z návrhu,
ale ani z celého spisu nevyplýva.

Zároveň je nutné uviesť, že z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 28. 02. 2013 (viď č. l. 310 spisu)
vyplýva, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom, t. j. označenie napadnutého rozsudku nie
je v súlade s jeho označením vyhláseným na tomto pojednávaní a to napriek tomu, že podľa § 156 ods.
4 O. s. p., len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

V posudzovanej veci nebolo sporným, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu vznikol uzavretím
pracovnej zmluvy dňa 24. 02. 2010 a zároveň nebolo sporným, že tento pracovný pomer bol uzavretý
na dobu určitú od 01. 03. 2010 do 31. 12. 2010, pričom Dodatkom č. 1 zo dňa 10. 12. 2010 bola dĺžka
pracovného pomeru upravená tak, že pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú od 01. 03. 2010 do
31. 12. 2011.

Súd prvého stupňa záver, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu od 01. 01. 2012 trvá naďalej
odôvodnil tým, že odporca napriek jeho vedomosti o tom, že pracovný pomer navrhovateľky končí dňa
31. 12. 2011 o polnoci, ju zaradil do nočnej zmeny so začiatkom o 19:00 hod., s ukončením o 7:00 hod.
ráno dňa 01. 01. 2012 a nakoľko s vedomím zamestnávateľa mala pokračovať v práci aj po uplynutí

doby, na ktorú bol jej pracovný pomer dohodnutý, keď odporca neprijal žiadne opatrenia, aby mohla svoj
pracovný pomer skončiť o polnoci dňa 31. 12. 2011, sa jej pracovný pomer zmenil od 01. 01. 2012 na
pracovný pomer na neurčitý čas.

Podľa § 71 ods. 2 Zákonníka práce, ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím

zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer
uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.

Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že, ak pri pracovnom pomere na určitú dobu obaja
účastníci už pri uzavieraní pracovnej zmluvy súhlasili s tým, aby pracovný pomer trval len po určitú,

zmluvne dohodnutú dobu, vopred si dohodli aj okamih jeho skončenia a preto uplynutím tejto doby sa
pracovný pomer skončí, pričom v prípade, keď po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného pomeru
zamestnanec pokračuje s vedomím zamestnávateľa v práci bez toho, že by sa s ním dohodol na ďalšom
trvaní pracovného pomeru, zmení sa tento pracovný pomer na pracovný pomer uzavretý na neurčitý
čas. Z uvedeného vyplýva, že základnou podmienkou zmeny pracovného pomeru dohodnutého na

určitú dobu na pracovný pomer uzavretý na neurčitý čas je skutočnosť, že zamestnanec, aj po uplynutí
dohodnutej doby pokračoval vo vykonaní prác, avšak za predpokladu, že zamestnávateľ o tom vedel. Ak
zamestnanec túto prácu vykonával aj po uplynutí dohodnutej doby, avšak bez vedomia zamestnávateľa,
prípadne napriek jeho zákazu, k zmene pracovného pomeru nedôjde. Na pokračovanie v práci s
vedomím zamestnávateľa stačí, aby o ďalšom výkone práce zamestnanca vedel jeho nadriadený vedúci

zamestnanec, nemusí o ňom vedieť aj štatutárny orgán zamestnávateľa.

Záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka pracovala u odporcu aj dňa 01. 01. 2012 od 00: 01 hod.
s jeho vedomím a plnila jeho pracovné pokyny a preto sa jej pracovný pomer zmenil na pracovnýpomer dohodnutý na dobu neurčitú, keďže že zo strany odporcu nezistil žiadnu činnosť, ktorou by sa
snažil vytvoriť navrhovateľke podmienky na ukončenie pracovného pomeru ku dňu 31. 12. 2011 do
polnoci, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď dané konštatovanie je naopak v úplnom rozpore so

skutkovýmstavom,ktorýzobsahuspisujednoznačnevyplýva,ato,ževedúcizmenyQ.Z.navrhovateľku
včas upozornil na jej povinnosť uzávierku urobiť z dôvodu odstávky systému, avšak svoju povinnosť
predložiť uzávierku nestihla z dôvodu plnenia si iných, nekonkretizovaných pracovných povinností,
pričom aj z výpovede navrhovateľky vyplýva, že vedomosť o tom, že systém bude odstavený pred
polnocou dňa 31. 12. 2011 mala, avšak svojou výpoveďou na prvostupňovom pojednávaní dňa 20. 09.

2012, napriek zrozumiteľne položenej otázke vôbec nevysvetlila dôvod, pre ktorý uzávierku neurobila,
nakoľko iba uviedla, že aj iným kolegom sa stávalo, že uzávierku urobiť nestihli, avšak prečo ju nestihla
ona v deň, kedy jej končil pracovný pomer u odporcu, neuviedla vôbec.

Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania v civilnom
procese posudzoval iba splnenie povinností odporcom ako zamestnávateľom, avšak z odôvodnenia

jeho rozhodnutia vôbec nevyplýva právne posúdenie splnenia pracovných povinností navrhovateľky ako
zamestnankyne, ktorá si bola vedomá toho, že jej pracovný pomer končí dňa 31. 12. 2011 o 24:00 hod.,
keďže bol uzavretý na dobu určitú a o tom, že jej pracovná zmluva predĺžená nebude mala vedomosť
od 09. 12. 2011 a zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku úplne absentuje právne posúdenie
svedeckej výpovede S.K. Z. (vypočutej dožiadaným súdom, Okresným súdom Čadca dňa 26. 11. 2012),

z ktorej vyplýva, že navrhovateľka vedomosť o tom, že zmena určená na deň 31. 12. 2011 jej končí o
polnoci mala, pričom o tejto skutočnosti informovala aj vedúceho zmeny Q. Z..

Zamestnanciazamestnávateliasúpovinníriadneplniťsvojepovinnostivyplývajúcezpracovnoprávnych
vzťahov, pričom Zákonník práce upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom

závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne
vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 1, 4 Zákonníka práce). Výkon práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie
tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo

spoluzamestnancov (§ 13 ods. 3 veta prvá, druhá Zákonníka práce). Prejav vôle treba vykladať tak, ako
to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce).
Podľa § 132 O. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je
vyslovená tak v Ústave SR ako i v jednotlivých ustanoveniach O. s. p. (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a
pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem
skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí

predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté ako zásada objektívnej pravdy. Je
totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou,
pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a
§ 157 ods. 2, § 133 O. s. p.). Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie,
teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho,

že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá
z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon
účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné
prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje
nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do

rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto
rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže
postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané.

Záver súdu prvého stupňa uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, že odporca mal predvídať,

že navrhovateľka nestihne urobiť vyúčtovanie včas pred 24:00 hod. je nutné považovať za záver, ktorý
je v rozpore so zásadami formálnej logiky, nakoľko z výpovede samotnej navrhovateľky vyplýva, že o
odstavení systému umožňujúcemu jej urobiť uzávierku o 23:00 hod. vopred vedela, keďže jej to oznámilvedúci zmeny, avšak uzávierku urobiť nestihla, keďže si plnila iné, avšak nekonkretizované pracovné
povinnosti.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa totiž vyplýva, že všetci zamestnanci odporcu stihli
urobiť uzávierku do 24:00 hod., resp. do 23:45 hod. dňa 31. 12. 2011, avšak okrem navrhovateľky,
nakoľko o odstávke zákazníckych služieb EMS z dôvodu plánovanej údržby systému (okrem výpovedí
svedkov, túto skutočnosť preukazuje aj listinný dôkaz nachádzajúci sa na č. l. 293 spisu) boli vopred
informovaní všetci užívatelia dňa 31. 12. 2011 o 22:50 hod. zobrazením odstávkového okna na svojom

počítači s tým, že k odstávke dôjde o 23:30 hod. dňa 31. 12. 2011 a bude trvať do 01. 01. 2012 do
5:30 hod. ráno.

Odvolací súd považuje za potrebné dať súdu prvého stupňa do pozornosti, že všeobecný súd je pri
hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a nie je preto prípustný eklektický a neopodstatnený
výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž

limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese
dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi, čo však v
posudzovanej veci absentuje, nakoľko prvostupňový súd si svoju povinnosť navzájom si odporujúce
dôkazy vyhodnotiť, vôbec nesplnil.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.
1 písm. f/ a h/ v časti výroku, ktorým rozhodol, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu od 01. 01.
2012 trvá naďalej zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p.,
v ktorom bude povinnosťou prvostupňového súdu právne relevantným a logickým spôsobom vyhodnotiť
všetky dôkazy, právne posúdiť dôvodnosť nároku uplatneného navrhovateľkou v konaní, ako i námietky

odporcu a najmä vypracovať rozhodnutie vo veci zákonom predpísaným spôsobom, t. j. tak, aby bolo
rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmateľné.

Podľa § 201 prvá veta O. s. p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 218 ods. 1, písm. b) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto
na odvolanie nie je oprávnený.

Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu.

Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt
tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia,
proti ktorému je odvolanie prípustné. Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania
viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie -
či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne

napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu
prvého stupňa bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma
dopadajúcanajehopomery.Záverotom,žepodanéodvolaniejeprípustné,predpokladázaujatiezáveru
o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej
prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania.

Právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa však patrí iba tomu účastníkovi, ktorému
bola rozhodnutím spôsobená ujma, pričom v danom prípade odporcovi, ktorý podal odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa aj v časti výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky zamietnutý (v časti
určenia neplatnosti výpovede danej navrhovateľke odporcom listom zo dňa 09. 12. 2011) žiadna ujma na

jeho procesných právach spôsobená nebola a preto nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie
odvolania, z dôvodu ktorého odvolací súd odvolanie odporcu proti prvostupňovému rozsudku do jeho
zamietajúcej časti odmietol, nakoľko bolo podané niekým, kto na odvolanie nebol oprávnený.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa o náhrade trov celého konania (§ 224 ods. 3

O. s. p.)

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Pr

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.