Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/665/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217520
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217520.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r.
o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19.
februára 2014 č. k. 10C/13/2013-83 a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra
zo dňa 28. mája 2014 č. k. 10C/13/2013-106, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov /ďalej len zákon/, § 41 ods. 1, § 41
ods.2písm.c),d)ai),§44ods.1,2zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok) a vykonaným dokazovaním, na
základe ktorého ustálil, že ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa o návrhu navrhovateľa už bolo
zrejmé, že odporca neuznal nárok navrhovateľa v rámci predbežného prerokovania a ani ho neuspokojil,
čo vyplynulo aj z vyjadrenia odporcu, a preto mal za to, že v čase svojho rozhodnutia 6-mesačná lehota
uplynulaaodporcanároknavrhovateľaneuspokojil.Navrhovateľsadomáhalškodyzanesprávnyúradný

postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, resp. primeranej lehote.
Súd prvého stupňa v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp.
či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č.
514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v
konaní. Súd vykonaným dokazovaním zistil, žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 10. 05.

2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 21. 10. 2010. Poukázal však pritom na to, že k vydaniu poverenia
v tomto časovom úseku došlo z dôvodu, že si súd musel vyžiadať pred rozhodnutím zmluvu o úvere
uzavretú s povinným, o ktorú požiadal oprávneného dňa 25. 08. 2010, ktorú doložil 06. 09. 2010, a
preto súd rozhodol až dňa 21. 10. 2010. Po doložení potrebných dokladov na rozhodnutie o žiadostio udelenie poverenia, súd rozhodol v lehote 46 dní, a nie 313 dní, ako uviedol navrhovateľ v návrhu.
Okrem toho mal súd za to, že zo slovného a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na

vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota neplatí. Ďalej poukázal
na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd,
a nie súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Okrem toho nemal preukázané,
že by navrhovateľovi v dôsledku oneskorenia rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie vznikla škoda. Navrhovateľ nepreukázal vznik škody, ktorú vyčíslil paušálnou sumou a rovnako
nepreukázal príčinnú súvislosť s oneskorene vydaným rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti uviedol, že škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej
čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný postup došlo ku škode, ktorá musí
byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však navrhovateľ nepreukázal a
ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. Škodu charakterizoval v hypotetickej rovine a poukazoval

na zvýšené pracovný výkony zamestnancov v súvislosti s podávaním sťažností a urgencií. V spise sa
nachádzala jedna sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 30. 08. 2010, avšak v tejto súvislosti súd prvého
stupňa dal do pozornosti, že táto bola podaná ešte pred tým, ako oprávnený doložil súdu potrebný
listinný dôkaz na rozhodnutie a to zmluvu o úvere uzavretú s povinným. Iné žiadosti o stav konania,
urgencie, prípadné sťažnosti sa v spise nenachádzali. Samotný navrhovateľ žiadal ako dôkaz pripojiť

exekučný spis, pričom žiadne iné dôkazy o vzniku škody nepredložil. Pokiaľ išlo o vytýkaný nesprávny
úradný postup v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, súd poukázal na
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberal vecnou správnosťou exekučného titulu,

ale skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc a či bol vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Pokiaľ išlo o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, uplatnený
žalobou v tomto konaní, túto mohol súd priznať s ohľadom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Okrem
toho zdôraznil, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej

lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd
nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa navrhovateľ snažil
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo
svojej podnikateľskej aktivite. O žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi bolo rozhodnuté.
Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd

prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, nepreukázal spojitosť škody, ktorú
uvádzal, s príp. nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, preto
zamietol návrh na vykonanie znaleckého dokazovania posudkom Ekonomickej univerzity v Bratislave,
lebo takýto postup považoval, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, za nehospodárny. K znaleckému
posudku predloženému navrhovateľom uviedol, že tento rieši právnu otázku, ktorú si musí súd vyriešiť

sám. Naviac dodal, že súd nezamietol žiadosť o udelenie poverenia preto, že exekučným titulom je
rozsudokvydanýrozhodcovskýmsúdom,alezdôvodu,žeposúdilrozhodcovskúdoložkuzaneprijateľnú
zmluvnú podmienku a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice
93/13/EHS. K námietke premlčania, vznesenej odporcom, súd prvého stupňa zastal názor, že nárok

navrhovateľa, ak by bol dôvodný, by nebol premlčaný, lebo dňa 25. 09. 2012 podal navrhovateľ žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi,
ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom
stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súdinterpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné.Okremtohonamietal,žesúdvôbecnevysvetlil,prečozastalnázor,žeúčastníkomnevznikol
stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V ďalšej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.

Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že

dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi, aby v lehote 10 dní od právoplatnosti
tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil
položkou č. 7a/ Sadzobníka súdnych poplatkov a ustanovením § 2 ods. 1 zák. č. 71/1992. Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Zároveň navrhovateľa
poučil, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Ajprotitomutouzneseniupodalnavrhovateľvzákonomstanovenejlehoteodvolanie,odôvodniachotým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté

uznesenie neobsahovalo žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, mohol ich len
hádať. Poukázal pritom, že podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje
za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podliehalo podanie žaloby na náhradu škody, a teda mal za to, že spoplatneniu nepodliehajú ďalšie

úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Zdôraznil, že podal odvolanie proti rozsudku, a nie
žalobu. Súd nebol oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku.
Preto nemohol byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery
boli v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp.
zn. 4Cdo 39/2007. Okrem toho namietal, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nebola jasne a jednoznačne

stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnymúradnýmpostupom.Navrhovateľovipretobola
v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo
strany súdu predstavovalo podľa neho zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdvspojenísčl.12ods.1 ačl.13ods.
1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše dodal, že podľa ustanovenia §
18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto bolo nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať

právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolania navrhovateľa nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako
aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, keď
súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 577,17 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej
veci sp. zn. 9Er/278/2010. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 22165/09.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že súdny exekútor podal na
Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 10.
05. 2010. Súd prvého stupňa výzvou zo dňa 25. 08. 2010 vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o
úvere. Oprávnený doručil súdu zmluvu o úvere spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami, avšak
opomenul doručiť aj fotokópiu zmenky a tiež overenú fotokópiu Dohody o vyplnení zmenky, v dôsledku
čoho ho súd prvého stupňa opätovne vyzval. Na výzvu súdu oprávnený vôbec nezareagoval. Následne

súdprvéhostupňauznesenímzodňa21.októbra2010č.k.9Er/278/2010-17žiadosťsúdnehoexekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 03. 05. 2010, doručenú
súdu dňa 10. 05. 2010, zamietol. O odvolaní oprávneného proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd
v Nitre uznesením zo dňa 30. decembra 2010 č. k. 26CoE/226/2010-36 tak, že uznesenie Okresného
súdu Levice č. k. 9Er/278/2010-17 zo dňa 21. októbra 2010 potvrdil. Súd prvého stupňa uznesením

zo dňa 9. marca 2012 č. k. 9Er/278/2010-51 exekučné konanie zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 12. 09. 2012.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v
čase začatia exekúcie, obsahovalo zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Ak má súd po preskúmaní

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu v lehote 15 dní rozhodnúť, či poverenie pre exekútora vydá, musí sa danou exekúciou zaoberať,
aby v prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, mohol poverenie pre súdneho exekútora
vydať. Z toho potom vyplýva, že v tejto lehote by mal dospieť k záveru, či je možné vydať pre súdneho

exekútorapoverenieavopačnomprípade,akprerozhodnutiesúduožiadostisúdnehoexekútoravspise
nie sú podklady, vyzvať súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie potrebných podkladov
a po ich predložení o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote rozhodnúť. Z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu prvého stupňa
do 15 dní odo dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (10. 05. 2010) nedošlo, avšak

vzhľadom k postupu súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti o udelenie poverenia súdnym
exekútorom vykonával úkony potrebné k rozhodnutiu, či v danej veci je možné vydať poverenie pre
súdneho exekútora alebo je potrebné žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť,
pričom tieto úkony vykonával v primeranej lehote, dospel k záveru, že takýmto konaním súdu prvého
stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. To, že v danej veci bolo o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodnuté až 21. októbra 2010, súviselo aj s tým,
že ako bolo už konštatované vyššie, že oprávnený na druhú výzvu súdu zo dňa 10. 09. 2010 vôbec
nereagoval. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danej veci pritom nebolo

zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v
primeranomčase.Vychádzajúczokolnostídanéhoprípaduodvolacísúddospelkzáveru,ževdanejveci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny
úradný postup. Keďže exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci
a nezaväzujúci, v dôsledku čoho bola exekúcia zastavená, priebehom exekúcie na základe takéhoto

exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. V konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa, ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu,
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, odvolací súd, rovnako
ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, výškou škody nebolo
potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho rozhodnutie je

vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ
postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, vtejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§

120 ods. 1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne, pretože súd prvého
stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vyzýval oprávneného na

predloženie podkladov, potrebných pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia,
vykonával úkony k odstráneniu právnej neistoty, pričom k predĺženiu tejto lehoty došlo aj nečinnosťou
oprávneného. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že
súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci
v primeranom čase. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 01. 01. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky (ďalej len "poplatky")
sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov

štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým

konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými

po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobníksúdnychpoplatkov)jesúdnypoplatokzožalobyna náhradu škodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa
uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj
preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že napadnuté
uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď

riadneodôvodnenieuznesenia,rovnakoakorozsudkujesúčasťouzákladnéhoprávaúčastníkasúdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a
článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce
len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka
súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia

rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou
súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia ouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej

položky. K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody,
avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva,
že tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4
tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa
ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa

rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový,
v rozpore so zákonom, i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie
konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej
žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k
svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis
pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ

navrhovateľ v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu
dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh
konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku,
v rámci k tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade
však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu v verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že toto
ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže v
danej veci bolo odvolanie podané dňa 17. 04. 2014, pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie

konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09.
2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa
položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací
súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.