Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/165/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219793
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219793.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807
598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich.
PhD.,protižalovanému:Slovenskárepublika,vmenektorejkoná:MinisterstvospravodlivostiSlovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 20. júna 2013, č. k. 9C/334/2012-49,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 20. júna 2013, č. k. 9C/334/2012-49 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol návrh (správne žalobu, lat. actio, pretože sporové konanie sa týka typických dvojstranných
právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k

zaplateniu sumy 175,- eura z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy, z dôvodu
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní 30 dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, pričom súd rozhodol o tejto žiadosti s omeškaním vo veci
vedenej exekútorom pod exekučným číslom EX 2861/2003.
Z výsledkov vykonaného dokazovania, a to zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/396/2003
súd zistil, že oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora na Okresný súd Levice (zrejme
Okresný súd Komárno - pozn. odvolacieho súdu) dňa 22. 11. 2010. Súdny exekútor Dr. Ľubomír Pekár,

ktorý bol poverený exekúciou poverením zo dňa 19. 07. 2004, súhlasil s návrhom oprávneného na
zmenu a žiadal priznať trovy exekúcie. Okresný súd Levice (zrejme Okresný súd Komárno - pozn.
odvolacieho súdu) uznesením č. k. 6Er/396/2003-33 zo dňa 29. 06. 2011 vyhovel návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora, vykonaním exekúcie poveril JUDr. Rudolfa Krutého a rozhodol o trovách
exekúcie pôvodného exekútora. Exekučným titulom bola notárska zápisnica. Žalobca uvádzal, že k
zmene exekútora došlo z dôvodu straty dôvery k pôvodnému exekútorovi. Špecifikoval majetkovú škodu
a náklady žalobcu v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej, pričom

malo ísť o pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému v sume 70 eur, náklady
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur a administratívne náklady v sume 15 eur.
Žalobca sa zároveň domáhal nemajetkovej ujmy, lebo márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho
legitímne očakávania na vymoženie pohľadávky, keď mohlo dôjsť k zániku povinného, k strate kontaktus povinným, k insolventnosti povinného. Nemajetková ujma má predstavovať satisfakciu za konkrétne
porušenie zákona. Pri výške nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že Ústavný súd SR za prieťahy v
konanípriznávapriemerne660eurročneažalobcasadomáhalsumy55,32eurzakaždýmesiac,pričom

upozornil na to, že exekučný súd bol v danej veci nečinný viac ako 223 dní.
Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhoval žalobu zamietnuť z dôvodu, že je zmätočná, keď žalobca
síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Nie
je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Žalobca nepodnikol žiadne kroky pre odstránenie neželaného
stavu v prieťahoch v konaní. Návrh považoval za predčasne podaný, lebo neuplynula 6 mesačná doba

na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť, na základe
čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný. K samotnému postupu súdu žalovaný
uvádzal, že z praktického hľadiska je lehota na zmenu exekútora objektívne nedodržateľná vzhľadom na
úkony súdu spojené s týmto návrhom, ako je doručenie návrhu pôvodnému exekútorovi, vyčíslenie trov
pôvodného exekútora či zaslanie originálu spisu. Počas prejednávania takéhoto návrhu nemôže prísť
ku škode, keď pôvodný exekútor je stále oprávnený vykonávať všetky úkony vo veci výkonu exekúcie.

Žalobca vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v zmysle citovaného
ustanovenia svoje tvrdenie nepreukázal, nevyužil všetky prostriedky pre nápravu práva na prerokovanie
veci bez zbytočného prieťahu (sťažnosť, podnet na konanie vo veci a podobne). Žalovaný namietal
vyčíslenie materiálnej škody, keď mal za to, že požadovať paušálnu sumu je nesprávne a účelové.
Je potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi, čo žalobca nepreukázal. K nemajetkovej

ujme žalovaný uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípadu, keď mal za to, že prieťahy v konaní môže posudzovať len ústavný súd.
Všeobecný súd nemôže hodnotiť, či iný všeobecný súd i nadriadený nekonal, bez zbytočných prieťahov.
Taktiež je potrebné brať do úvahy, či ide o vznik nemajetkovej ujmy u fyzických, či právnických osôb,
keď treba prihliadať aj na dobré mravy u poškodenej osoby. V tomto prípade žalovaný poukazoval na

nie vždy legitímne postupy žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že išlo o spotrebiteľský
vzťah, bolo na mieste podrobné skúmanie, vzhľadom na zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenie práva
spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je návrh žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, keď si požaduje náhradu
škody od štátu, ktorá mala vzniknúť pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu

príčiny a následku podľa odporcu nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného
súdu. Odporca mal za to, že navrhovateľ nepreukázal, že by v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnémupostupu,žebymuvzniklanemajetkováujma,čimajetkováškoda.Vprípadenávrhunazmenu
exekútora pred dátumom 23. 04. 2009 namietal premlčanie návrhu.
Zistený skutkový stav súd prvého stupňa právne posúdil podľa ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., §

9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
účinnom do 31. 12. 2012 i v znení účinnom od 01. 01. 2013, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 zák.
č. 514/2003 Z. z., ako aj ust. § 41 ods. 1 § 44 ods. 8 a 9 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Uviedol,
že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová

udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou
udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej
zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosť za
škoduspôsobenú privýkoneverejnejmocijezákonomč.514/2003Z.z.koncipovanáakozodpovednosť
objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo znamená, že zo strany

oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu
(tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy
(„Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“).

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené
práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak
by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Súdne konanie nie je
kompetentnýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhradeškodypodľazákonač.514/2003Z.z.,alelenÚstavnýsúd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy).
Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom
čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd

konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
V zmysle citovaných zákonných ustanovení vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu, ktorý
sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k zmene exekútora nedošlo v zákonnej 30

dňovej lehote, zamietol. Súd v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo
k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď
podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní,

nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie náhrady
škody. Citované ustanovenie je platné od 01. 01. 2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však mal
za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní
nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia

a začatia tohto konania. Od podania návrhu na zmenu exekútora do návrhu na predbežné prejednanie
nároku žalobcu neubehli tri roky a tak návrh nie je premlčaný. Dôvodom pre zmenu exekútora bola
údajná strata dôvery k pôvodnému exekútorovi, avšak ani nový exekútor nevymohol dlžnú sumu.
Exekučným titulom je notárska zápisnica ktorá nebola spísaná s povinným. Zhodné exekučné tituly boli
súdmi vyhlásené za nezákonné. Žalobca v množstve vecí podal návrh na zmenu exekútora, pričom išlo o

rôznych exekútorov. V niektorých veciach návrhu na zmenu exekútora predchádzal podnet exekútora na
zastavenie exekúcie. Podľa súdu v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora
k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť
vykonávať úkony exekučného konania. Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej
lehote nevznikol stav právnej neistoty. Žalobcom uvádzaná majetková škoda nebola nijako preukázaná,

nepreukázal žiadnym spôsobom ani zníženie svojho majetku. Tvrdenia o tom, že ak by súd rozhodol
včas, nemusel by sa žalobca prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám, sťažnostiam,
evidencii prípadov, sú nedostatočným argumentom a zároveň nepreukazujú príčinnú súvislosť medzi
rozhodnutím exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora a podaným návrhom na zmenu exekútora.
Žalobcomuvádzanámajetkováškodanebolavkonanípreukázaná,jejvyčísleniepaušalizácioureálnych

vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, je podľa súdu nepreukázané, nezdôvodnené,
pretože neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu. Škodou sa pritom rozumie
majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva
v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo

trebavynaložiťnato,abysavecuviedladopredošléhostavu,resp.,abysavpeniazochvyvážilidôsledky
toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné.
Žalobca navrhoval znalecké dokazovanie, alebo postup podľa § 136 OSP, avšak k
takémuto postupu je potrebné, aby účastník predložil podklady - dôkazy, bez nich nie je možné posudok
vypracovať, či rozhodnúť, lebo znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení

účastníkov konania. Z tohto dôvodu súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako
nehospodárne zamietol, i s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Súd nepovažoval za
hospodárne a potrebné čakať na dôkaz žalobcu, ktorý, i keď by bol nadbytočný, mal žalobca predložiť
spolu s návrhom. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať
vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom

určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ žalobca tvrdil, že o škode sa dozvedel vtedy, keď
už nebolo porušované právo, pričom nevedel uviesť konkrétny dátum, je v kontexte s ďalšími vyššie
uvedenými dôvodmi dôkazom nedôvodnosti návrhu žalobcu ohľadne tvrdení o vzniku a výške škody.
Doba ktorá uplynula od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až do samotného rozhodnutia
exekučného súdu o tomto návrhu, nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla v ňom vyvolať

neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohlo viesť k strate
legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla
vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu,žemožnopriamoporovnávaťnemajetkovúujmuzanedodržaniezákonnejlehotynavydanierozhodnutia
a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní.
Úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne sa odvíjajúcich skutočností. Ukladať

súdu zákonodarcom zákonnú lehotu je riešenie, ktoré nemôže dostatočne zohľadňovať okolnosti toho
ktorého prípadu. Pre spravodlivé rozhodnutie je akákoľvek lehota irelevantná. Správne a zákonné je,
aby bolo vydané spravodlivé rozhodnutie prípadne i po lehote, ako nespravodlivé v zákonnej lehote,
k čomu sa žalobca prikláňal. Ideálne je spravodlivé rozhodnutie v zákonnej lehote. K rozhodnutiu sú
potrebné podklady. Bez potrebných podkladov nie je možné včas rozhodnúť. K rozhodnutiu i v tomto

prípade boli potrebné podklady od pôvodného exekútora, ktoré nebolo možné reálne zabezpečiť v lehote
30. Exekučný súd má povinnosť vykonať dôkazy aj bez návrhu účastníkov. Po ich doručení bolo vo veci
rozhodnuté. Objektívne tak nie je vždy možné rozhodnúť v zákonnej lehote. Je pravdou, že exekučný
súd ich pre veľkú zaťaženosť nerozhodol v zákonnej lehote. Treba skúmať aj dôležitosť rozhodnutia
pre ďalšie vzťahy účastníkov konania a priebeh konania. Rozhodovanie o zmene exekútora nijako
vzťah medzi účastníkmi nemení a vplyv na priebeh konania nebol preukázaný. Nový exekútor dlh stále

nevymohol, exekúcia je na rovnakej úrovni ako u pôvodného exekútora. Z pohľadu súdnictva vzhľadom
na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť ako o prijateľnom časovom intervale.
Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnej veci skoršie rozhodnutie o zmene exekútora nepresadzoval
zákonnými možnosťami. Vo vyjadrení uvádzal urgencie, či žiadosti o informáciu o stave konania, v
predmetnom exekučnom spise sa žiadne takéto podania navrhovateľa nenachádzali.

Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.
Súd nie je presvedčený, že by bol počas doby rozhodovania exekučného súdu žalobca v neistote a
hrozila by mu akákoľvek škoda. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody. Otázka je, či aj k škode došlo, čo sa podľa súdu nestalo. Majetková ujma nebola preukázaná
a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od

okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným podaním
eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej
aktivite. O návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté. Konštatovanie že vo veci išlo o prieťah nie
je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať a žiadne konanie, v ktorom by bolo možné

konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či
v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok

vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, teda
postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V konaní nebola preukázaná priama
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd za to, že žiadna škoda

nevznikla a ak by aj teoreticky žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s
nedodržaním zákonnej lehoty na zmenu exekútora. Nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu
na okolnosti veci ako sú oprávnenosť pôvodného exekútora na konanie, reálne nepreukázanie škody,
neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, nezákonný exekučný titul, či porušenia povinnosti,
vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, rovnaký postup

žalobcu ako ho vytýka súdu, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu návrhu.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že: a/ v konaní došlo k

vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), b/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods. 2
písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust.
§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), d/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Žalobca zásadne namietal, že súd rozhodol v merite
na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákonač. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom

ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím
de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Žalobca namietal, že súd
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca
nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to

podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby
boli použité v ňom obsiahnuté listiny. To však žiadal už pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu
škody pred Ministerstvom spravodlivosti SR, ktoré jeho opakované žiadosti a návrhy ignorovalo, čím ho
utvrdilo v správnosti jeho postupu. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo
zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.
Súdu taktiež neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho

povinnosťou je aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami plne neguje
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovanie uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď., a tiež
uviedol, že „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“
Pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento

nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o
prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.

2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola

takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného
orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné
prerokovanie nároku.
Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z. z.).
Podľa§44ods.8zák.č.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(ďalejlen„Exekučný

poriadok“, alebo „EP“) v znení účinnom ku dňu podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní
od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie (ods. 9 citovaného ustanovenia).
Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa

práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136
ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005 (ods. 2 citovaného
ustanovenia).
Podľa § 36 ods. 1 EP exekučné konanie sa začína na návrh.

Podľa § 44 ods. 5 EP účinného v čase začatia exekúcie ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora
a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného navykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako
keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Z obsahu spisu, a to z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/396/2003

vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 20. 10. 2003, kedy oprávnený, Pohotovosť, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Račianska 42/A, podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorým sa proti
povinnej Ružene Kristofovej domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 7.800,- Sk s príslušenstvom
na základe exekučného titulu, ktorým bola Notárska zápisnica, uložená v Zbierke listín pod číslom
N2410/2003, NZ 69725/2003, ktorú vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač, so sídlom v Partizánskom,

dňa 12. 08. 2003. Okresný súd Komárno ako exekučný súd, po zrušení jeho uznesenia zo dňa 22. 01.
2004, č. k. 6Er 396/03-13 uznesením Krajského súdu v Nitre z 30. 04. 2004, č. k. 9CoE/53/04-22, vydal
dňa 19. 07. 2004 poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5401 03316* pre súdneho exekútora Dr.
Ľubomíra Pekára. Dňa 22. 11. 2010 podal oprávnený návrh na zmenu exekútora v zmysle § 44 ods. 8
Exekučného poriadku a žiadal poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
Exekútorský úrad Bratislava, záhradnícka 60. Súdny exekútor JUDr. Ľubormír Pekár, Exekútorský úrad

Šaľa, Ul. Pázmaňa 49/3 na výzvu exekučného súdu dňa 14. 06. 2011 oznámil, že súhlasí so zmenou
exekútora a uplatnil si náhradu trov exekúcie. Exekučný súd potom uznesením zo dňa 29. 06. 2011,
sp. zn. 6Er/396/2003 návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie
poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60 a určil
pre pôvodného súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára účelne vynaložené trovy exekúcie v sume

127,21 eura, s tým, že tieto bude vymáhať v tomto exekučnom konaní nový súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý.
Žalobca svoj nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy odôvodňoval tým, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, teda v lehote 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Ako už odvolací súd uviedol vyššie, v čase začatia exekučného konania nebola v Exekučnom poriadku
stanovená lehota pre exekučný súd na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, a tak hoci oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 22. 11. 2010, kedy
v zmysle § 44 ods. 8 EP má súd o zmene exekútora rozhodnúť do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora, avšak v zmysle § 238 ods. 1 Exekučného poriadku treba v

predmetnej veci aplikovať ustanovenia 44 ods. 5 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
exekúcie, kedy neexistovala žiadna lehota na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu na zmenu
exekútora. Ak teda v Exekučnom poriadku v čase začatia exekúcie nebola stanovená lehota na zmenu
exekútora, nemohlo zo strany exekučného súdu dôjsť k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote. V predmetnej preskúmavanej veci je treba aj zo strany odvolacieho

súdu konštatovať, že žalobca v tomto konaní nepreukázal, že by zo strany exekučného súdu došlo k
nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., čím nebol splnený základný
predpoklad pre zodpovednosť žalovaného za žalobcom požadovanú majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj keď prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozsudku uvádzal, že v čase podania návrhu oprávneného na zmenu exekútora existovala 30 dňová
lehota na rozhodnutie súdu o zmene exekútora, s čím sa odvolací súd nestotožnil, napriek tomu
prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie v tejto veci a vo veci správne rozhodol o zamietnutí
žaloby, preto odvolací súd poukazuje na dôvody prvostupňového rozsudku, s ktorými sa v podstate
stotožňuje a odkazuje na ne.

Odvolací súd k vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku dodáva, že ani prípadné samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nezakladá automaticky nárok na náhradu škody a náhradu
nemajetkovejujmy,ktorúžalobcauplatňujevtomtokonaní.Predpokladomzodpovednostištátuzaškodu
spôsobenú orgánom verejnej moci musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto
zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej

moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, ďalším
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a poslednou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus).
Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený, a ak preukáže ich
splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

orgánmi verejnej moci má objektívny charakter bez ohľadu na zavinenie. Podľa spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva druhy zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). Samostatne je upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutieo zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o
ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Zákon síce explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný
postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi

normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania.
Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a

právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom
a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody

vo vzťahu príčiny a následku.
V tejto preskúmavanej veci správne súd prvého stupňa v duchu hore uvedených predpokladov a záverov
posudzoval zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorú voči nemu uplatňoval v tomto konaní žalobca
a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver. Súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na nenaplnenie ďalších predpokladov

vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca právne relevantným spôsobom nenapadol
podrobné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie malo za následok, že poverený súdny exekútor mal nielen právo, ale aj povinnosť
vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky oprávneného. Ani okolnosť, že by exekučný súd

o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty, nemá samo osebe za
následok vznik žalobcom tvrdenej a vyčíslenej škody, pretože úkony, za ktoré požaduje náhradu škody,
vykonával bez ohľadu na to, ktorý exekútor vo veci vykonával exekúciu. Z tohto dôvodu sa odvolací súd
stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že účastníkovi exekučného konania nerozhodnutím
o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote nemohol vzniknúť stav právnej neistoty a majetková

škoda, ktorú uplatňuje žalobou. V exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahovavjehoprítomnosti,abysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.Právokaždého

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, je zakotvené aj v článku 6 ods. 1 veta
prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa podľa rozhodovacej praxe Ústavného

súdu Slovenskej republiky zohľadňujú 3 kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej
súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob akým súd v konaní postupoval.
Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií
je významné, že žiadosť na zmenu súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu, ktorý o
nej rozhodol tak, že žiadosť ako nedôvodnú zamietol a následne na to exekúciu zastavil a rozhodol
o trovách exekúcie. Z činnosti odvolacieho súdu je známe, že žalobca podával návrhy na zmenu
exekúcie a návrhy na vykonanie exekúcie v niekoľkých desiatkach tisícov obdobných vecí, a preto

zastáva názor, že v postupe exekučného súdu nedošlo ani k zbytočným prieťahom, hoci rozhodol
po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty na zmenu súdneho exekútora od podania návrhu na zmenu
exekútora. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní žalobcu
skoro vôbec nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom

konania, pričom vo všetkých konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne
okolnosti danej veci. K odvolaciemu argumentu žalobcu o vyvrátení nároku žalobcu konštrukciou súdu o
nedôveryhodnosti údajov žalobcu, uvedeného v žalobnom návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, ale na rozhodnutie malk dispozícii exekučný spis Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/963/2003, s obsahom ktorého sa
oboznámil a vychádzal z neho.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá právo na náhradu majetkovej a

nemajetkovejujmypodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č.
514/2003 v znení účinnom do 31. 12. 2013).
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne
správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 OSP a žalovanému, napriek jeho úspechu v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil a ani mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.