Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 1, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/708/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613205630
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7613205630.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov

JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Ferkovej vo veci žalobkyne R. C., B., M. XXXX/XX, zast. JUDr.
Ladislavom Lukáčom, advokátom, Advokátska kancelária, Prešov, Hlavná 19, proti žalovanému C.. C.
D., B., X. D. XXXX/XX, zast. Mgr. Petrom Lindemanom, advokátom, Advokátska kancelária, Poprad,
Mnoheľova 17, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 6C/77/2013-81 z
2.6.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti

zapísanej na LV č. XXXX, T.. Ú.. D.Ý. Y. ako pozemok KN - C parc. č. XXX/XX - záhrady o výmere XXX
m2 a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v prospech jej právneho zást. I.. B. B., trovy konania
2.460,28 eur, pozostávajúce z trov právneho zast. 2.360,78 eur a zaplateného súdneho poplatku 99,50
eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z výpisu z LV č. XXXX, M. B., T.. Ú.. D. Y. mu vyplynulo, že žalovaný je vlastníkom v podiele X/X, G.. O.
„. G.. Č.. XXX/XX, vo výmere XXX, druh pozemku záhrady, že titul nadobudnutia je darovacia zmluva
z XX.XX.XXXX, ktorej vklad bol povolený pod E. XXXX/XX - XXX/XX. Z darovacej zmluvy, uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovaným XX.XX.XXXX E. B. mal za zrejmé, že žalobkyňa ako darca č. 1 darovala

žalovanému ako obdarovanému nehnuteľnosť, ktorej bola výlučnou vlastníčkou, nachádzajúcou sa v
kat. úz. D. Y., X. L. B. XXXX, parcela registra „C“, pozemok zobrazený ako parcela s parc. č. XXX/
XX orná pôda vo výmere XXX m2, a to v celosti, že žalovaný ako obdarovaný tento dar s vďakou
prijal a stal sa výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v celosti. Z čl. VIII. tejto zmluvy mu vyplynulo, že
darcovia sa budú môcť domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný bude k nim alebo členom rodiny
chovať tak, že tým hrubo poruší dobré mravy. Ďalej zistil, že výzvou na vrátenie daru z XX.X.XXXX,
spísanou zást. žalobkyne I.. B.. B., adresovanou žalovanému sa žalobkyňa domáhala vrátenia daru a

žiadala žalovaného, aby na ňu dobrovoľne nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX ako parcelu KN-C
č. XXX/XX - záhrady o výmere XXX C., T.. Ú.. D. Y. a zároveň uviedol z akého dôvodu. Z priloženého
podacieho lístku mal za zrejmé, že predmetnú výzvu na vrátenie daru podal zást. žalobkyne na poštu
XX.X.XXXX a z priloženej doručenky mal za preukázané, že žalovaný prevzal zásielku 16.10.2012.
Žalovaný v liste doručenom do advokátskej kancelárie zást. žalobkyne 19.10.2012 (list je datovaný
15.7.2012), označeného ako stanovisko k výzve na vrátenie daru uviedol, že uvádzané dôvody ako
základ na vrátenie daru neobstoja. Zo spisu tunajšieho súdu vedeného pod. 6P/70/11 zistil, že konanieo rozvod a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu sa začalo na návrh dcéry
žalobkyne, ktorá vo svojom návrhu uviedla, že žalovaný má prudkú, výbušnú povahu, niekedy býva
agresívny, vulgárny, často medzi nimi dochádza ku konfliktom, žalovaný poškodzuje nábytok, hádže

vecami, slovne sa vyhráža, napätá situácia neprospieva mal. synovi, traumatizuje ho, že rozsudkom
tunajšieho súdu, právoplatným XX.X.XXXX bolo manželstvo žalovaného a dcéry žalobkyne rozvedené a
C.. M. bol zverený do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu po 50,-
eur. Taktiež sa oboznámil s obsahom článkov uverejnených v týždenníku PLUS 7 dní z XX.XX.XXXX
pod názvom „G. B. T. Ž. D. E. T., P. L. P. L. S. X. X.XX.XXXX G. L. „.Ň., T. D. G. B. T. Ž. E. T., G. D. M. E.“.

Konštatoval, že žalobkyňa doložila aj diskusiu čitateľov na internetovom fóre k predmetným článkom.
Oboznámil sa s listom žalovaného z XX.X.XXXX, adresovaným L. T. označeným ako „Oznámenie“.
Reprodukoval obsah výpovede žalobkyne a žalovaného na pojednávaní 28.10.2013 ( zápisnica na
č.l.37 - 38) svedkyne I.. R. B. na pojednávaní 12.5.2014 (zápisnica na č.l. 56-57) Oboznámil obsah
potvrdenia X. Š., L.. Š.P. T. XX, B., ktoré bolo vypracované na žiadosť otca z XX.XX.XXXX, označeného
„Q. Ž. K. M. D.. Ďalej uviedol, čo mu vyplynulo z potvrdenia M. D. Y., predloženého mu žalovaným a

z výpovede svedka N. B. X. XX.X.XXXX. Podľa § 80 písm. c) O.s.p. , sa v danom prípade zaoberal
existenciou naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby, ktorý mal za daný tým, že po
doručení jednostranného právneho úkonu - výzvy (žaloby) na vrátenie daru, zo strany žalovaného
nedošlo k úkonom smerujúcim k spätnému prepisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na
žalobkyňu, čo medzi účastníkmi zakladalo stav právnej neistoty. Najskôr, vychádzajúc § 630 Obč.

zák., posúdil námietky, či sú splnené formálne náležitosti výzvy na vrátenia daru, či podania návrhu
na začatie konania. Urobil záver, že výzva na vrátenie daru bola žalovanému odoslaná XX.X.XXXX a
datovaná XX.X.XXXX, že žalobkyňa nepreukázala, že by spolu s výzvou bolo žalovanému doručené
aj plnomocenstvo pre I.. B.. B. X. XX.X.XXXX, že uvedená výzva je podpísaná výlučne I.. B.. B.Č.,
advokátom. Z obsahu podpisu na tejto výzve nemal za zrejmé, že koná v mene žalobkyne, ako je

to už správne uvedené v žalobe a preto mal pochybnosti, či výzva na vrátenie daru je vykonaná
oprávnenou osobou, keďže I.. B.. B. nie je sám o sebe osobou, oprávnenou domáhať sa vrátenia
predmetnej nehnuteľnosti. Dodal, že uvedené prípadné formálne nedostatky výzvy na vrátenie daru X.
XX.X.XXXX sú bez právnej relevancie, keďže v žalobe z 24.3.2013, ktorá mu bola doručená 2.4.2013
vyplýva, že žalobkyňa sa opätovne domáha vrátenia daru. V tomto smere vyslovil názor, že aj žalobu

možno považovať za výzvu na vrátenie daru a v prípade, že tento právny úkon - výzvy na vrátenie daru
je obsiahnutý v žalobe, nastávajú jeho účinky okamihom, kedy bol doručený obdarovanému.

Akceptoval, že doručenie žaloby žalovanému, je možné považovať za jednostranný právny úkon výzvy
na vrátenie daru. Z plnomocenstva doloženého k žalobe mu vyplynulo, že žalobkyňa XX.X.XXXX
advokátovi podpísala plnú moc, že XX.X.XXXX spísal advokát (z podpisu je zrejmé, že koná v

mene žalobkyne) žalobu obsahujúcu aj výslovnú výzvu na vrátenie daru adresovanú žalovanému.
Ďalej sa zameral na posúdenie, či žalovaný konaním uvedeným v žalobe (výzve na vrátenie daru),
hrubo porušil dobré mravy. Urobil záver, že medzi účastníkmi nebolo sporné, či došlo ku konaniu
žalovaného (zriadenie stanového tábora, medializácia, list na L. T.), ale či týmto konaním došlo
k porušeniu dobrých mravov, a ak k nemu došlo, či bolo v zákonom požadovanej intenzite. 1) K

zriadeniu stanového tábora potom, čo bol žalovaný svojou bývalou manželkou „vymknutý“ z domu
D. - L. XXXX. Z výpovedí účastníkov a svedkyne mal preukázané, že po právoplatnosti rozsudku o
rozvode manželstva žalovaného a dcéry žalobkyne (rozsudok 6P/70/2011-28 z 12.1.2012, právoplatný
23.1.2012 ) žalovaný ostal bývať v dome na N. XXX/XX E. D. Y., ktorý bol vo výlučnom vlastníctve
dcéry žalobkyne po dobu viac ako 8 mesiacov, že počas tohto obdobia dcéra žalobkyne opakovane

prejavila vôľu, aby žalovaný opustil jej domácnosť (aj podľa tvrdenia žalovaného). Keďže žalovaný
nereagoval, dcéra žalobkyne vyriešila situáciu nakoniec tak, že na dome vymenila zámky. Žalovaný
sa rozhodol situáciu vyriešiť tak, že si postavil stan na priľahlom pozemku, ktorý je predmetom tohto
konania, a to napriek tomu, že mu starosta M. D. Y. bol ochotný zabezpečiť náhradné ubytovanie, čo
žalovaný odmietol. Zastával názor, že postavenie uvedeného stanového tábora je správaním, ktoré je

hrubo rozporné s dobrými mravmi, a to najmä vzhľadom na to, že žalovaný mal po rozvode manželstva
s dcérou žalobkyne dostatok času, aby si zabezpečil primerané bývanie a po výmene zámkov na
rodinnom dome, mohol prijať pomoc starostu obce D.Ý. Y., čo neurobil bez logického zdôvodnenia.
Postavenie stanového tábora pri dome dcéry žalobkyne, v ktorom v tom čase s dcérou žalobkyne býval
spoločný D. žalovaného a dcéry žalobkyne M., ktorý mal v tom čase XX rokov, považoval za nanajvýš

nevhodné, a to jednak z dôvodu, že žalovaný si mohol bytovú otázku vyriešiť inak ako stanovaním
v bezprostrednej blízkosti domu J. C. a ich D., ale najmä z dôvodu, že uvedený akt bol spôsobom
psychického nátlaku na C.. Dôvodil, že aj v prípade, ak by zobral do úvahy, že žalovaný bol dcéroužalobkyne z rodinného domu, kde mal trvalý pobyt „vymknutý“, vzhľadom na možný negatívny vplyv
tohto konania na mal. M., považoval takéto konanie za excesné a hrubo rozporné s dobrými mravmi.
Uvedené mu podčiarkovalo aj to, že žalovaný v tomto konaní pokračoval viac ako 2 mesiace. Dodal,

že konanie žalovaného bolo predovšetkým demonštratívne a nie konštruktívne, nebolo spôsobilé riešiť
vzniknutú situáciu, že v prípade majetkovoprávnych sporov právny poriadok poskytuje nástroje na ich
riešenie, poskytuje prostriedky na ochranu ohrozených, resp. porušených práv. Žalovaný sa uchýlil
ku konaniu neštandardnému na riešenie manželských a po rozvodových sporov. Poukázal na to, že
napriek tomu, že žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru uviedla, že takéto správanie považuje za hrubé

porušovanie mravov, žalovaný v ňom pokračoval a zvýšil intenzitu. List žalovaného adresovaný L.O.
T. X. XX.X.XXXX vyhodnotil tak, že okrem už uvedeného správania žalovaného, za hrubo rozporné
s dobrými mravmi považuje aj ďalšie jeho správanie, a to najmä list na L. T. X. XX.X.XXXX, kde
dcéru žalobkyne osočuje z C. L., ktorá nebola nikdy preukázaná a rieši v ňom skutočnosti ohľadom
vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej len BSM) s J. C. a priamo sa vyhráža L. T.
medializáciou v prípade, ak sa nebudú jeho sťažnosťou zaoberať. Poukázal na to, že na stavovskú

a profesijnú organizáciu žalovaný formuloval list, ako sám uviedol, po tom, čo ho dcéra žalobkyne
„vymkla“ z domu, obsahujúci informácie, z hľadiska pôsobnosti Notárskej komory, za nepodstatné, ale
z hľadiska sociologického a psychologického, spôsobilé vážne poškodiť dobré meno a povesť jeho
J. C., že bolo očakávateľné, že dcéra žalobkyne sa bude cítiť nepríjemne, spoločensky znemožnená,
s nízkou možnosťou to napraviť. Za hrubé porušenie dobrých mravov považoval taktiež iniciovanie

článku v periodiku G. X K., z dôvodu, že hoci žalovaný nemohol priamo ovplyvniť obsah článku, ale
musel si byť vedomý, že týmto konaním poškodí dobré meno svojej J. C., ktorú bolo možno na základe
údajov z článku a regiónu v ktorom pôsobí, možné jednoznačne identifikovať a tak zasiahnuť do jej
dobrej povesti a cti, spoločenskej i pracovnej. V tomto smere poukázal na skutočnosť, že žalovaný
sa v liste adresovanom L. T. X. XX.X.XXXX vyhrážal medializáciou v prípade, ak L. T. neprešetrí jeho

sťažnosť ohľadom nevyplatenej mzdy ako bývalého zamestnanca L. Ú. dcéry žalobkyne a tiež, ak
nebude prešetrená skutočnosť, či došlo bez jeho vedomia k podpísaniu nájomnej zmluvy ohľadom
nehnuteľnosti , kde sídli L. Ú. I. J. C. s tým, že mu nebolo vyplatené žiadne nájomné. Z obsahu
článkov mu nevyplynulo, že by žalovaný s médiami riešil nevyplatenie mzdy, resp. nejakého dlžného
nájomného, práve naopak, v predmetnom článku bola riešená iba jeho situácia ohľadom opustenia

spoločnej domácnosti a postavenia stanového tábora s akcentom na to, že ide o bývalého T. T. a o L.,
že v uvedených článkoch sú výslovné nevecné negatívne narážky na profesionálne zameranie dcéry
žalobkyne, čo nemožno akceptovať, keďže v konaní nikdy nebola spochybnená kompetentnosť alebo
správnosť vykonávania profesie dcéry žalobkyne ako L.. Zastával názor, že žalovaný si vzhľadom na
jeho osobu, vzdelanie a životné skúsenosti musel byť vedomý negatívnych dôsledkov medializácie

a preto toto správanie považuje za hrubé porušenie dobrých mravov. Poukázal na to, že konanie
obdarovaného pri posudzovaní, či došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov sa hodnotí s ohľadom
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. V tomto prípade prihliadol aj na osobnosť a vzdelanie
obdarovaného, ktorý študoval P., súčasťou ktorej je aj C. P., že nadobudol praktické skúsenosti i pri
výkone K. G., že mohol byť vnímaný určitou časťou verejnosti ako ten, ktorý je znalý a kompetentný

sa vyjadrovať k C. kvalitám iných. Ďalej prihliadol na osobnosť, pracovné skúsenosti a vzdelanie
žalovaného a vyvodil záver, napriek jeho tvrdeniu, že nemal v úmysle poškodiť dcéru žalobkyne, že
chcel len poukázať na situáciu, v ktorej sa nachádza, vzhľadom na jeho právne a morálne vedomie,
vedel, čo takýmto konaním spôsobí. Vychádzal z toho, že žalovaný poznal silu médií, napriek tomu
oslovil týždenník s celoslovenskou pôsobnosťou, pristúpil k opakovanej medializácii situácie, kde sa

staval do pozície obete (tomu, ktorému bolo ublížené), jednostranne vyzdvihol, že J. C. ho vyhodila
z domu, bez uvedenia faktov o tom, že sa tak stalo 8 mesiacov po rozvode. V článku kládol dôraz
na to, že žalovaný je J. T. a jeho J. C. L., s tým, že spochybňoval (iba) jej morálne kvality. Ďalej
uviedol, že sporné medzi účastníkmi je, či došlo k fyzickému útoku a psychickému týraniu (ktoré sa
malo prejavovať agresivitou žalovaného, fyzickým napadnutím zo X.XX.XXXX, vulgárnymi nadávkami,

a pod.) žalobkyninej dcéry a ich spoločného D. žalovaným. Pri posudzovaní, či k uvedenému konaniu
došlo, vychádzal z výpovede žalovaného, žalobkyninej dcéry a vnuka žalobkyne, ako aj z písomností
doložených v spise. Z výpovede dcéry žalobkyne, svedkyne I.. R.. B.Č. X. XX.XX.XXXX, ako aj z
výpovede svedka N.. B. X. XX.X.XXXX mal za preukázané, že X.XX.XXXX žalovaný dcéru žalobkyne
I.. R.. B. fyzicky napadol, ťahal ju za oblečenie, za ruky po celej obývačke a po kuchyni. Uveril dcére

žalobkyne a svedkovi - vnukovi žalobkyne, že k incidentu došlo X.XX.XXXX (námietku právneho zást.,
že vo výpovedi svedkyne a svedka je rozpor, vyhodnotil ako nedôvodnú - keďže svedkyňa popísala
udalosti predchádzajúce incidentu všeobecnejšie a svedok bol konkrétnejší, ale zjavný rozpor medzi
ich výpoveďami nepostrehol). Zdôraznil, že akékoľvek fyzické násilie je neprijateľné, a napĺňa intenzituhrubého porušenia mravov. Zo správania žalovaného, jeho reakcií, ako aj odpovedí, vyvodil záver,
že je tu podozrenie, že jeho správanie vykazuje niektoré znaky takéhoto správania, postrehol aj jeho
expresívne vyjadrenia na pojednávaní vyjadrené vo vzťahu k dcére žalobkyne („ žiaľ bohu nenapadol

somju,onabolatá,čozúrilaakobesnýpes“).Uviedol,ževpodobnejrétorikeboliajniektoréčastičlánkov
uverejnených v G. X K., že zjavné bolo aj prenášanie zodpovednosti žalovaného v jeho výpovediach
za svoje konanie výlučne na dcéru žalobkyne. Zdôraznil, že preukázané správanie sa (neopustenie
domácnosti po rozvode, zriadenie stanového tábora v blízkosti domu žalobkyninej dcéry a ich D.,
medializácia, list na L. T.) žalovaného mohlo spôsobovať utrpenie I. J. C., ich D.É. D., ako aj I. K.,

neopomínajúc žalobkyňu, keďže išlo o jej K. S. E., mohli pociťovať nepohodu, nepríjemnosti, i strach z
toho, čo je ešte schopný urobiť a kam až ďaleko zájsť. Potvrdenie základnej školy, ktorú navštevuje C.
D. žalovaného a K. žalobkyne, ktorého obsahom je charakteristika ich D. ako žiaka, nevyhodnotil ani v
prospech tvrdenia žalovaného, ani v jeho neprospech. Popísané správanie a charakteristika žiaka mu
nevyvracalo, ale ani nepotvrdzovalo to, že v rodine žalovaného mohlo dochádzať k psychickému násiliu.
Vysporiadal sa aj s otázkou vzájomnosti, či správanie žalobkyne, resp. jej blízkych nevyvolávalo takéto

správanie žalovaného. Keďže správanie sa žalovaného k žalobkyni a naopak mu nebolo sporné a ani
predmetom bližšieho skúmania v tomto konaní, v súlade s princípom vzájomnosti skúmal, či správanie
sa dcéry žalobkyne nebolo v rozpore s dobrými mravmi a, či nebolo príčinou jeho správania. Mal
za nesporné, že medzi žalovaným a dcérou žalobkyne došlo k vážnemu narušeniu vzťahov už počas
manželstva, žalobkyňa uvedené riešila podaním návrhu na rozvod (zákonný a spoločensky prijateľný

spôsob riešenia). To, že dcéra žalobkyne „vymkla“ žalovaného, vzhľadom na to, že sa to stalo približne 8
mesiacov po rozvode a po opakovaných výzvach, aby opustil domácnosť, nepovažoval za dostatočný a
všetko ospravedlňujúci dôvod konania žalovaného, tak ako ho prezentoval. Dodal, že neprehliadnuteľná
je i tá skutočnosť, že žalobkyňa i jej dcéra prejavili dôveru k žalovanému, keď mu darovacou zmluvou
darovali nehnuteľnosti, že žalovaný tvrdí, že nehnuteľnosťou, ktorá je predmetom daru a tohto sporu,

chcú žalobkyňa a jej dcéra obdarovať I. K. a pritom vylúčiť W. D. D.. Konštatoval, že toto je v rozpore
s konaním žalovaného, ktorý jemu darovanú nehnuteľnosť od svojej bývalej manželky previedol na
svoju D. Ž. E. G. a nie na W. C. D. a preto sa javí uvedené jeho tvrdenie ako špekulatívne. Ustálil, že
manželské nezhody, ako aj následne majetkoprávne spory medzi žalovaným a dcérou žalobkyne bolo
vhodnéapotrebnériešiťspôsobmianástrojmi,ktorédávazákonnáamorálnaspoločnosť.Napriektomu,

že žalovaný (má podľa súdu, vzhľadom na jeho vzdelanie i pracovnú prax) dostatočné právne i morálne
vedomie sa uchýlil ku konaniu, ktoré vzhľadom na svoj charakter ani nemalo v sebe potenciu - vzniknuté
spory riešiť, bolo viac demonštratívne, ako konštruktívne, neviedlo k dohode, k vyriešeniu, len vyvolalo
tlak na zainteresované osoby a závažným spôsob ovplyvnilo ich životy a došlo ku kvalifikovanému
porušeniu dobrých mravov, ktoré vyžaduje § 630 Obč. zák. O náhrade trov konania rozhodol na základe

zásady úspešnosti podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Žalobkyni vznikli trovy konania platením trov právneho zast. v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Konštatoval, že zást. žalobkyne predložil
vyúčtovanie, v ktorom vyčíslil trovy právneho zast. spolu s režijným paušálom a daňou z pridanej
hodnoty a trovy uhradeného súdneho poplatku sumou 2.460,28 eur. Preskúmal predložené vyúčtovanie

a advokátovi priznal náhradu trov právneho zast. za 6 úkonov v zmysle § 14 ods. 1 vyhl. (príprava
a prevzatie zast., výzva na vrátenie daru z 21.9.2012, žaloba z 24.3.2013, účasť na pojednávaniach
28.10., 21.11.2013 (od 9.00 do 11.35 hod. - 2 úkony), 12.5.2014 , spolu 1.661,38 eur + režijný paušál
2x 7,63 eur (r. 2012), 3x 7,81 eur (r. 2013) a 1x 8,04 eur (r. 2014), t.j. celkom 1.708,11 eur. Advokátovi
priznal aj cestovné za účasť na pojednávaniach 28.10.2013, 21.11.2013 a 12.05.2014, na trase G. - D. L.

E. a späť, t.j. 33,897 eur + 33,928 eur + 33,702 eur, celkom 101,53 eur, s cestovným priznal advokátovi aj
náhradu za stratu času za uvedené účasti na pojednávaniach 3 x 4 polhodiny, spolu 157,68 eur. Keďže
advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena advokáta spolu s režijným paušálom sa zvyšujú
o 20 % zo sumy l.967,32 eur, o 393,46 eur, t.j. trovy právneho zast. sú celkom 2.360,78 eur. Navyše
advokátovi priznal aj náhradu za ním uhradený súdny poplatok zo žaloby 99,50 eur.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní poukázal na to, že ako prvý
bod hrubého porušenia dobrých mravov súd vo svojom rozhodnutí uviedol zriadenie stanového tábora,
potom čo bol svojou bývalou manželkou vymknutý z domu a to v období D. S. L. XXXX. Za nesprávne
považoval tvrdenie, že takýmto jeho konaním došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov, pretože
súd sa nevysporiadal so všetkými jeho tvrdeniami, ktoré uviedol počas konania pri jeho výsluchoch a

to predovšetkým tým, že nijakým spôsobom sa nevenovala pozornosť skutočnosti, za akým účelombol nútený zriadiť, resp. uchýliť sa k bývaniu v provizórnom stane. Opakoval, že k takémuto kroku,
resp. konaniu došlo v momente, keď mu bolo zo strany dcéry žalobkyne znemožnené k prístupu do
ich predošlej spoločnej domácnosti a, že postavenie stanu bolo logickým konaním, keďže v tom čase

nedisponoval iným nehnuteľným majetkom a preto je potrebné jeho konanie chápať ako existenčne
nevyhnutné. Poukázal na to, že neodmietol prijať pomoc starostu obce D. Y. v rámci zabezpečenia
náhrady bývania bezdôvodne, ako uvádza súd, ale pre zlú finančnú situáciu, v ktorej sa v tom čase
nachádzal,keďženešloobezplatnézabezpečeniebývaniapreneho.Taktiežnesúhlasilskonštatovaním
súdu o tom, že takéto konanie možno považovať za excesné a hrubo rozporné s dobrými mravmi

prevažne z dôvodu negatívneho vplyvu na C.. D. M.. Poukázal pritom na potvrdenie vystavené X. Š.
E. B., L.. Š. Y. XX X. XX.XX.XXXX, z ktorého vyplýva, že D. M. je slušné, nekonfliktné, úctivé dieťa
s výborným prospechom a športovými výsledkami. Ďalej poukázal na to, že aj keď bolo stavebné a
kolaudačné rozhodnutie k predmetnému rodinnému domu vydané na dcéru žalobkyne, že vlastnícke
právo k tejto stavbe svedčí tomu, kto danú stavbu zhotovil, vytvoril a, že je to vec, ktorá patrí do BSM,
že touto skutočnosťou sa mal súd zaoberať pri posudzovaní a vyhodnocovaní otázky, či postavenie

stanu ním, vzhľadom na to, že mu bol bezdôvodne odmietnutý prístup k spoločnej nehnuteľnosti, je
naozaj konaním v rozpore s dobrými mravmi a, či naopak, konaním v rozpore s dobrými mravmi, nie
je znemožnenie bývania v spoločnej nehnuteľnosti a nadobudnutie vlastníckeho práva k spoločnému
rodinnému domu len dcérou žalobkyne. Tvrdil, že žalobkynina dcéra mu mala zabezpečiť bytovú
náhradu a, že jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi, keď mu náhradný byt nezabezpečila. K listu

L. T. D. a medializácii konfliktu v časopise G. X dní uviedol, že naďalej má za to, že tieto skutočnosti
nemožno chápať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a pri posudzovaní miery intenzity porušenia
dobrých mravov poukázať z dôvodu, že určenie vlastníckeho práva vrátenie daru sa spravuje § 630
Obč. zák. Ďalej uviedol, že žalobkyňa uplatnila svoje právo listom z XX.X.XXXX, ktoré právo podlieha
premlčaniu a to v lehote 3 rokov od uskutočnenia tohto konania, že výzva na vrátenie daru bola spísaná

XX.X.XXXX a konanie, ktorým sa hrubo porušili dobré mravy sa môže posudzovať len v čase od
XX.X.XXXX do dňa spísania výzvy XX.X.XXXX, čo v danom prípade tak učinené nebolo, keďže oba
jemu vyčítané konania boli uskutočnené v období po spísaní predmetnej výzvy; list adresovaný L. T.
X. XX.X.XXXX a následná medializácia v periodiku G. X K., kde prvý článok vyšiel až XX.XX.XXXX a
druhý článok bol zverejnený X.XX.XXXX, že súd sa v žiadnom prípade nemal týmito skutočnosťami,

ako čiastkovými konaniami pre posudzovanie miery porušenia dobrých mravov zaoberať, a to aj
napriek jeho konštatovaniu, že aj samotnú žalobu možno považovať za výzvy na vrátenie daru. S
uvedeným nesúhlasil, napriek výkladu súdu, ktorý sa odvolával na znenie plnej moci, ktorá podľa
jeho názoru bola určená výslovne ako procesná plná moc podľa ust. O.s.p.. K listu adresovanému L.
T. D. uviedol, že tým sledoval predovšetkým dôvod jeho zaslania a to nevyplatenie mzdy pre neho,

ako bývalého zamestnanca L. Ú. dcéry žalobkyne. Zdôraznil, že nijakým spôsobom nemal vedomosť,
nijako neovplyvnil obsah článkov, ktoré vyšli v periodiku G. X K. a, že poukázal len na základne
fakty, skutočnosti a celkovú genézu, ktorú nespochybnila počas konania ani samotná žalobkyňa a I.
J. C.. Vytýkal súdu, že nevykonal, v prípade, ak mal za to, že samotná medializácia je konaním v
hrubom rozpore s dobrými mravmi, dokazovanie, či dcére žalobkyni bola zo strany uvedeného časopisu

ponúknutámožnosťvyjadreniasakjehotvrdeniam,žekonštatovanie jevtomtosmerenepreskúmateľné
pre nevykonanie dôkazu v tomto naznačenom smere. Vytýkal súdu, že bez akéhokoľvek povšimnutia
prehliadol a nevysporiadal sa s obsahom odpovede L. T. D. na jeho podnet, kde v odpovedi, ktorá
nebola žiadnym spôsobom zverejňovaná a šírená, poukázal na to, že predmetnú vec môže riešiť len
cez súdy, pretože T. nemá právo a moc daný, ním opísaný problém riešiť. Opakoval, že predmetný

podnet nepísal s cieľom poškodiť dcére žalobkyne, ale ako osoba, ktorá sa domáha zistenia zákonnosti
postupu dotknutej osoby a preto takýto výkon jeho práva nie je možné považovať za dopustenie sa
hrubého porušenia dobrých mravov. Tvrdil, že psychické a fyzické týranie z jeho strany nebolo nikdy
počas konania preukázané a, že počas konania poukázal na značný rozpor vo výpovediach I. J. C.
S. I. D. N.. B.. Dodal, že jeho agresívne správanie nebolo preukázané ani v rozvodom konaní, čo do

vzťahu k C.. D. M., že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že súd vec nesprávne právne posúdil a
vo svojom rozhodnutí nezohľadnil všetky významné skutočnosti a argumentácie ním predložené počas
konania, že zo strany súdu došlo k pochybeniu v tom zmysle, že vyhodnotené dôkazy a posúdenie, či
v tomto konkrétnom prípade došlo jeho konaním k porušeniu dobrých mravov značnej intenzity, nebolo
vyhodnotené v súlade s princípom vzájomnosti, t.j., či správanie sa dcéry žalobkyne, nebolo v rozpore

s dobrými mravmi a, či nebolo príčinou jeho správania sa. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na
opätovné konanie a rozhodnutie, resp. rozsudok zmeniť a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň
si uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p., lebo je

vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v
zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody
rozsudku sú správne.

Aj keď žalovaný v odvolaní výslovne neuvádza odvolacie dôvody, skutočnosti v ňom uvedené možno
podradiť pod odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p, t.j., že súd neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a, že súd
vec nesprávne právne posúdil.

Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého

stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci

boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Žalovaný vytýka súdu, že v prípade, ak mal za to, že medializácia mala byť konaním v hrubom rozpore s
dobrými mravmi, nezistil, resp. nevykonal dokazovanie tým smerom, či dcére žalobkyne bola zo strany
uvedeného časopisu ponúknutá možnosť vyjadrenia k jeho tvrdeniam.

K tejto jeho výhrade je potrebné uviesť, že žalovaný pred súdom nenavrhol vykonať žiaden dôkaz
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť v danej veci, že zo strany časopisu G. X K. bola
žalobkyninej dcére ponúknutá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného. Uvedený dôkaz o.i., by
nebol spôsobilý preukázať, žiadnu významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci. To, či by dcéra
žalobkyne mala možnosť sa k uvedenému článku vyjadriť, žiadnym spôsobom nespochybňuje správanie

sa žalovaného vo vzťahu k nej, ktoré bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi, v súvislosti s poskytnutím
údajov časopisu G. X K. .

Účastníci a ich právni zástupcovia boli, o. i., súdom poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na pojednávaní
12.5.2012 (zápisnica na č.l. 68), títo nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto súd
uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené (zápisnica na č.l. 69). Preto výhrady žalovaného ohľadom

doplnenia dokazovania v naznačenom smere sú bez právneho významu a opodstatnenia.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a

chybamiprávnehoposúdeniajeúzkavzájomnásúvislosť,keďžepríčinounesprávnych(nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď
vzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkovnevyplynuli,aniinak

nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil nachybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p..

K tvrdeniu žalovaného, že postavenie stanu, resp. stanového tábora potom, čo bol svojou J. C. vymknutý
z domu ,súd vyhodnotil ako hrubé porušenie dobrých mravov a, že jeho konanie je potrebné chápať ako
existenčne nevyhnutné, že ponúknutú možnosť bývania starostom obce D. Y. v rámci zabezpečenia

náhrady bývania neodmietol bezdôvodne, keďže nešlo o bezplatné zabezpečenie bývania pre neho, je
potrebné uviesť, že možno sa stotožniť so záverom súdu o dostatku času, aby žalovaný si zabezpečil
primerané bývanie, že postavenie stanového tábora v blízkosti nehnuteľnosti J.Ý. C. bolo nanajvýš
nevhodné, v hrubom rozpore s dobrými mravmi, berúc na zreteľ aj negatívny vplyv tohto konania
na ich C.. D. M.. Dôvod odmietnutia ponuky bývania starostom obce D. Y. žalovaným pre odplatnosť

bývania, je neopodstatnený. Zabezpečenie bývania, či už formou vlastníckeho alebo nájomného vzťahu
má odplatný charakter, s každým bývaním sú spojené aj náklady s tým spojené, preto žalovaný nemôže
očakávať, že bude bývať bezodplatne.

Tvrdenie žalovaného, že dom, nehnuteľnosť, v ktorej býval patrí do bezpodielového spoluvlastníctva
bývalých manželov - žalovaného a dcéry žalobkyne, je bez právneho významu a s vecou nesúvisí, lebo

táto nebola predmetom daru.

Skutočnosť, že dcéra žalobkyne žalovanému nezabezpečila žiaden náhradný byt, nemá pre právne
posúdenie prejednávanej veci žiaden právny význam, ktorý príp. nárok žalovaný mohol riešiť iným
zákonom prípustným spôsobom, čo neodôvodňuje jeho správanie sa voči nej hrubým porušovaním
dobrých mravov, a to nielen, čo do intenzity a stupňa, ale aj jeho opakovanosti.

Pokiaľ ide o námietky žalovaného ohľadom listu adresovaného L. T. D. a medializáciu konfliktu v
časopise G. X K., sa v plnom rozsahu možno stotožniť s presvedčivými a výstižnými dôvodmi uvedenými
v rozsudku, ktoré námietky sú v podstate iba opakovaním skutočnosti uvádzaných žalovaným už pred
súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd riadne a presvedčivo vysporiadal. Osočovanie dcéry žalobkyne
z C. L., skutočnosti ohľadom vyporiadania BSM v liste L. T. D., je hrubo rozporné s dobrými mravmi.

Žalovanému sa nevytýka obsah listu adresovaného L. T. D. z hľadiska jeho nároku na nevyplatenie
mzdy, avšak uvádzanie údajov o osobnom a súkromnom živote dcéry žalobkyne, ktoré skutočnosti pred
notársku komoru nepatria, ktoré o.i., nie je oprávnená riešiť.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu, že žaloba z 24.3.2013, došlá súdu 2.4.2013 je výzvou
na vrátenie daru, že jej účinky nastali okamihom, keď bola žaloba doručená žalovanému, t.j.

obdarovanému, preto jeho výhrady ohľadom premlčania práva na uplatnenie nároku na vrátenie daru
žalobkyňou po trojročnej lehote, je bezpredmetná. Z obsahu žaloby (č.l. 2) jednoznačne vyplýva, že
žaloba bola písaná v mene žalobkyne a že vyzvala žalovaného na vrátenie daru.

Rovnako presvedčivo sa súd vysporiadal s namietanou otázkou vzájomnosti v otázke porušovania
dobrých mravov. V konaní nebolo preukázané, aby sa dcéra žalobkyne voči žalovanému správala v

rozpore s dobrými mravmi a, že správanie sa žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi bolo
príčinou správania sa žalobkyne.Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval,
tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach

účastníkov konania, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného, v ktorom sa
v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo
a výstižne vyrovnal.

K presvedčivým dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potrebné dodať, že otázka
dobrých mravov „bony mores“ patrí k zásadám súkromného práva a bývajú užívané ako kritérium

obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu, alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované.
Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu
sudcovi. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie

obdarovaného, alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie, ktoré s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

Žalobkyňa preukázala takéto správanie žalovaného vo vzťahu k jej dcére.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.).

Úspešná žalovaná si v odvolacom konaní trovy neuplatnila, ktoré jej, o.i., v odvolacom konaní nevznikli

a žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.