Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/92/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712213526
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8712213526.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/352/2012-50
zodňa19.08.2014aoodvolanížalobcuprotiuzneseniuOkresnéhosúduKežmarokč.k.4C/352/2012-69
zo dňa 03.12.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok č.k. 4C 352/2012-50 zo dňa 19.08.2014.

Z r u š u j e uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 4C 352/2012-69 zo dňa 3.12.2014 a v rozsahu zrušenia
vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovanej náhradu trov konania
nepriznáva.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 1 a 2; § 9 ods. 1, 2; § 15 ods. 1 a 2; § 16 ods. 1; § 17

ods. 1 až 3; § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci; § 238 ods. 1 a 2; § 44 ods. 6 a 7 Exekučného poriadku.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Poprad v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 13Er/148/2003, ktorý spočíval v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonnej 30 - dňovej lehote.

Vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.
13Er/148/2003 začalo dňa 30.07.2003.

V čase začatia predmetného exekučného konania (30.7.2003) Exekučný poriadok ešte neupravoval
lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora. Podľa prechodného ustanovenia § 238
Exekučného poriadku aj po zmene ust. § 44 Exekučného poriadku účinnej k 1. 9. 2005 vykonanej

zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorý zaviedol 30 dňovú zákonnú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu
exekútora, bolo povinnosťou exekučného súdu pokračovať v predmetnom exekučnom konaní podľa
práva platného do 31. 8. 2005.Pre rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora nebola v tom čase zákonom stanovená
žiadna lehota. Preto súd prvého stupňa nemohol prijať ani právny záver o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu spočívajúcom v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Vychádzajúc z okolností predmetného exekučného konania, v ktorom rozhodovanie o návrhu na zmenu
exekútora trvalo necelých 5 mesiacov, počas ktorých súd nebol nečinný, v celom rozsahu poukazujúc
na argumentáciu ÚS SR v náleze ÚS SR 520/2012-39 z 10.07.2013 súd prvého stupňa prijal záver, že
exekučný súd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako

konanie so zbytočnými prieťahmi.

Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Vzhľadom na tento právny záver nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie
vo veci a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Aj za predpokladu záveru, že súd by nebol oprávnený preskúmavať nesprávny úradný postup z pohľadu
zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 01.01.2013, súd prvého stupňa mal za to, že
žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne skutočnosti, že by o
prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných

v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. 1. 2013.

Žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku
majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaná si náhradu trov
konania uplatnila avšak ich nevyčíslila a z obsahu spisu nevyplývalo, žeby jej nejaké trovy vznikli, preto
súd vyslovil, že jej právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní
jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať

platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy

vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast
ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Nemožno pochopiť, ako môže
mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučnéhotitulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj
také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal

za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v
zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania,
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá

bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže

poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,

ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena
pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté

pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia

§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno
usúdiť na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého
stupňa je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento
odvolací dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

Keďže žalobca sa v predmetnej veci domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Poprad vo veci vedenej pod sp. zn. 13Er/148/2003,
odvolací súd k tomuto uvádza, že exekučné konania začaté do 31.08.2005 sa v zmysle prechodnýchustanovení Exekučného poriadku (§ 238 ods. 1 a 2) dokončia podľa práva platného do 31.08.2005,
a teda nie je možné na ne aplikovať ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, ktoré stanovuje
lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Odvolací súd sa nestotožnil s

názorom žalobcu, že v predmetnom exekučnom konaní exekučný súd postupoval nesprávne, ak o
návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v 30-dňovej zákonnej lehote. Pre rozhodnutie súdu o
tomto návrhu nebola v tom čase zákonom stanovená žiadna lehota.

Taktiež žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená tým, že súd

prvého stupňa nerozhodol v exekučnom konaní o zmene súdneho exekútora v 30-dňovej lehote.

Žalobcaneuniesoldôkaznébremenoanipripreukázanívznikuškody,nakoľkonepredložilžiadnedôkazy
dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Len samotné tvrdenie žalobcu, že mu vznikla majetková
škoda pozostávajúca z toho, že musel vynaložiť výdavky na správu pohľadávok prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín

a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, výdavky na urgencie adresované exekučnému súdu
a pod., nemožno považovať za dôkaz jej vzniku.

Nepreukázanienesprávnehoúradnéhopostupuzostranyexekučnéhosúduvylučujedôvodnosťpodanej
žaloby, a preto znalecké dokazovanie smerujúce k preukázaniu výšky škody, prípadne nemajetkovej

ujmy by bolo evidentne nehospodárnym. Zároveň je nutné poznamenať, že dôkazné bremeno
preukázania základných predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (nesprávny
úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou)
má poškodený (žalobca), ktorý ho v tomto prípade neuniesol.

Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nesústredenej činnosti súdu považuje za potrebné
uviesť, že je mu z praxe známe, že je to práve nesústredená činnosť žalobcu, ktorý sa vôbec
neoboznamuje s obsahom rozhodnutí súdov a podáva hromadné odvolania rovnakého typu. Keďže
Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a ani návrh na prerušenie konania, na ktoré
žalobca v odvolaní poukazuje, neboli v predmetnom konaní predložené, odvolací súd sa odvolacími

námietkami týkajúcimi sa znaleckého posudku a návrhu na prerušenie konania nezaoberal. Tieto
skutočnosti však oprávňujú odvolací súd vyjadriť vážnu pochybnosť o tom, či sa žalobca s obsahom
spisu a s napadnutým rozsudkom vôbec oboznámil, a ak áno, tak je zrejmé, že v nedostatočnom
rozsahu. V podanom odvolaní žalobca nielenže poukazuje na skutočnosti, ktoré nie sú obsahom spisu,
ale navyše takmer vôbec nereaguje na závery súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcu proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku

za odvolanie.

Uznesením č. k. 4C/352/2012-69 zo dňa 03.12.2014 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť do desiatich dní súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 Eur podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie žalobca. Namietal nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
je stanovená pre súdny poplatok za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. To znamená, že

spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej
ako sú odvolanie, dovolanie a pod.. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/39/2007 zo dňa 29. 03. 2007, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené
v prílohe Sadzobníka súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú. V takom prípade poplatková
povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Tvrdil, že

postupom súdu bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorej povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho
medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.I. ÚS 252/05 z 22. 03. 2006). Ďalej zdôraznil, že súd pri výkone svojej rozhodovacej právomoci je viazaný
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého platí, že môže konať iba na základe Ústavy v jeho
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorým stanoví zákon. Navyše zdôraznil, že podľa § 18ca Zákona o

súdnych poplatkoch, za úkony navrhnuté alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyrubujú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
žaloba bola podaná pred 01. 10. 2012, teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.
z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, kedy
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávny úradným postupom, od poplatku bolo vecne oslobodené (§ 4 ods. písm. k) Zákona o
súdnych poplatkoch). Navrhol vyhovieť odvolaniu a napadnuté uznesenie zrušiť v rámci autoremedúry
v zmysle ust. § 210a Občianskeho súdneho poriadku alebo napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa č.k. 4C/352/2012-69 zo dňa 03.12.2014
odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté

uznesenie podľa zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie,
čo je v súlade s § 214 ods. 1,2 O.s.p. a zistil, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie a ani pre
jeho zmenu.

Odvolací súd nemá výhrady proti tvrdeniu odvolateľa, že s účinnosťou od 01.10.2012 (novela zákonom

č. 286/2012 Z.z. ) bola do Sadzobníka súdnych poplatkov zavedená položka 7a, podľa ktorej zo žaloby
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom sa vyrubuje súdny poplatok vo výške 20 Eur.

V prejednávanej veci bola podaná žaloba dňa 27.09.2012, teda v čase, keď položka 7a ešte nebola

účinná.

Prvostupňový súd však vyrubil žalobcovi súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktoré odvolanie bolo doručené prvostupňovému súdu dňa 03.11.2014, teda v čase,
kedy položka 7a Sadzobníka už platila.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a § 169 ods. 1 O.s.p. uznesenie súdu musí
byť riadne odôvodnené.

Prvostupňový súd sa v napadnutom uznesení nezmienil, prečo v prejednávanej veci vyruboval súdny

poplatok podľa položky 7a, ktorá explicitne obsahuje znenie, ktoré sa dotýka len žalôb o náhradu škody
a nie aj odvolaní v takýchto veciach.

Keďže prvostupňový súd svoje rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil, odvolací súd sa stotožnil
s názorom žalobcu, že predmetné uznesenie je nepreskúmateľné.

Neodôvodnené alebo nedostatočne odôvodnené rozhodnutie nedovoľuje účastníkom konania posúdiť,
ako prvostupňový súd aplikoval príslušný právny predpis a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.
Takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa porušuje právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces.
Preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221

ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Úlohou prvostupňového súdu bude vo vzťahu k uvedenému súdnemu poplatku opätovne preskúmať, či
sú dané dôvody na jeho vyrubenie už aj s poukazom na odvolacie námietky žalobcu.

Ak prvostupňový súd dospeje k záveru, že predsa len je dôvod na vyrubenie súdneho poplatku
z odvolania, svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní. Počas celého konania o uloženie poplatkovej
povinnosti bude dbať na to, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, že dane a poplatky možno ukladať zákonom a na základe
zákona, použitieanalógielegisvprípadochvyrubeniasúdnehopoplatkujevylúčenéapriinterpretačnom

probléme pri aplikácii zákona č. 71/1992 Zb. je potrebné uprednostniť ten výklad, ktorý je pre poplatníka
priaznivejší.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.