Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 16, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/801/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220225
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220225.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 22. augusta 2014 č. k. 13C/605/2012-43 a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 18. septembra 2014 č. k. 13C/605/2012-58, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok), § 415 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom. Zo
spisu sp. zn. 13Er/26/2009 Okresného súdu Komárno súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná dňa 08. 01. 2009, avšak na nepríslušnom súde (Okresný
súd Nové Zámky), pričom exekučný súd (Okresný súd Komárno) o nej rozhodol dňa 05. 02. 2009, keď
spis mu bol postúpený dňa 28. 01. 2009. Súd mal za nesporne preukázané (z exekučného spisu), že
súdny exekútor požiadal súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepríslušný súd, pričom súd,

ktorý bol na vydanie poverenia príslušný (Okresný súd Komárno) o tomto jeho návrhu rozhodol dňa 05.
02. 2009 ( t.j. v lehote stanovenej v § 44 ods. 2 ExP) tak, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
Navrhovateľ v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani len samotný vznik hotových výdavkov, ktoré
mu mali v súvislosti s uvedenou exekučnou vecou vzniknúť, nie je zrejmé, o aké jeho výdavky malo
ísť a je navyše neprípustné, aby si takéto náklady uplatňoval paušálne, teda bez toho, aby v každom
jednotlivom prípade preukázal, že mu takéto náklady vôbec vznikli a následne to, že by neboli vznikli,
nebyť prípadnej oneskorenej činnosti exekučného súdu. Súd prisvedčil argumentácii odporcu o tom,

že navrhovateľ samotný (ako oprávnený v exekučnej veci) neurobil žiadne úkony smerujúce k tomu,
aby predišiel vzniku prípadnej škody, keď pred podaním tohto návrhu na náhradu škody na súde
nepodal žiadnu sťažnosť na postup alebo prieťahy exekučného súdu, či už u predsedu exekučného
súdu alebo na Ústavnom súde SR, preto nielenže nemožno konštatovať (ako to správne vo svojompísomnom vyjadrení uvádza odporca), že by bolo došlo k akýmkoľvek prieťahom v konaní, ale tiež
možno konštatovať, že ak by bolo došlo ku škode samotnej (čo sa nepreukázalo), navrhovateľ neurobil
nič pre to, aby jej vzniku zabránil. Súd tiež poukázal na to, že súdu sa nejaví ako primerané žiadať

zadosťučinenie v peniazoch (aj keby ku škode bolo došlo), pretože nedošlo k žiadnemu takému zásahu
do práv navrhovateľa, ktoré by bolo treba odškodniť v peniazoch. Taktiež v spore neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti
súdu. Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR ustálila, že pri rozhodovaní, či došlo k prieťahom v
konaní, sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, správanie sa účastníka a

spôsob, ktorým súd postupoval. Pojem zbytočné prieťahy nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na okolnosti veci sa postup orgánu verejnej moci
nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné.
Súd skonštatoval, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako
nesprávny úradný postup a k žiadnej škode, ktorá by bola navrhovateľovi spôsobená postupom súdu
nedošlo, nedošlo k naplneniu žiadnej z podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu, ani nezákonné

rozhodnutie, ani vznik škody (ani jedna z nich nebola preukázaná), ani príčinná súvislosť medzi nimi a
návrh navrhovateľa je preto v plnom rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo nemajetkovú ujmu)
nedôvodný.Samotnézistenie,žekvydaniupoverenianavykonanieexekúciedošlopouplynutízákonnej
lehoty však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/03 Zb. Musia byť totiž
splnené i ďalšie dva predpoklady, a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť

medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie
ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno navrhovateľa. V tomto prípade si navrhovateľ svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto predpokladov. V danom prípade súd o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v zákonnej 15-dňovej lehote, a preto nie
je návrh navrhovateľa dôvodný. Návrh na vydanie poverenia súdny exekútor podal na nepríslušnom

súde, súd postúpil vec príslušnému súdu do 20 dní (keď medzitým musel oprávnenému zaslať i
upovedomenie o tejto skutočnosti) a exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie do 8 dní a v
zákonnejlehote,tedaniesúpravdivétvrdenianavrhovateľaoomeškanítrvajúcomviacako6mesiacova
nedošlopretokžiadnymprieťahom,nietoeštekzbytočnýmprieťahom.Pokiaľideonámietkupremlčania
nároku navrhovateľa, ktorú odporca vzniesol, súdny exekútor požiadal súd o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie dňa 08. 01. 2009, súd mal povinnosť o nej rozhodnúť do 15 dní, preto dňom
nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty (t.j. dňom 24. 01. 2009) začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota
na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody na súde, čo znamená, že k premlčaniu nároku
navrhovateľa došlo dňa 24. 07. 2012 (3 roky a 6 mesiacov od 24. 01. 2009). Svoj návrh na náhradu
škody navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27. 09. 2012, takže márnym uplynutím tejto lehoty podľa § 19

ods. 1 zákona č. 514/03 Zb. došlo k premlčaniu pohľadávky navrhovateľa na náhradu škody, pričom
premlčaný nárok na námietku premlčania vznesenú odporcom nemožno priznať. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 150 OSP a odporcovi, hoci v konaní plne úspešnému, náhradu trov konania súd
nepriznal, pretože odporca si toto právo neuplatnil, a navyše, súd ani nezistil, že by mu v tomto konaní
v súvislosti s bránením jeho práva boli nejaké trovy vôbec vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol

viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa nanáhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného

súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav

právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho

výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Okrem toho mal za to, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Bolo predsa zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s
použitímodbornýchznalostí,ktoréprávnavedaneposkytuje.Predsúdomuviedol,žezadalvypracovanie
znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže

výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo
veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Uviedol tiež, že
navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký
ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s týmto znaleckým posudkom, pretože zo znaleckého posudku vyplýva, ktoré

konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik
škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a
škodou. V ďalšej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege

ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak

súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. K posúdeniu
námietky premlčania súdom prvého stupňa uviedol, že s vyhodnotením vznesenej námietky premlčania
súdom nesúhlasí. Navrhovateľ sa o majetkovej škode, spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených

nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
arozhodnutímonej,dozvedelvtedy,keďnastaliskutkovéokolnosti,zktorýchmožnovyvodiťvznikškody
a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Teda až vtedy, keď reálne vynaložil
majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou sanácie stavu omeškania v rozhodovaní a tieto

prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v peniazoch. O škode sa preto nemohol dozvedieť
márnym uplynutím zákonnej lehoty určenej k rozhodnutiu súdu, pretože v tom čase žiadne konkrétne
majetkové prostriedky vynaložené neboli. O škode sa nemohol dozvedieť ani v deň spísania podania,
v ktorom poukazuje na prieťahy, pretože v tento deň neboli uzatvorené všetky skutkové
okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v

peniazoch. Škodu nebolo možné vyčísliť ani len odhadom, pretože nebolo možné objektívne stanoviť,
kedy súd vydal rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup ukončí. Moment, kedy sa poškodený
dozvedel o škode je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy sa poškodený
dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už viac nebolo
mysliteľné, aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikla majetková škoda. Navrhovateľ

sa o majetkovej ujme spočívajúcej v porušení práva na rozhodnutie o podanom návrhu v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dozvedel
až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy
rozsah porušenia práv, ktorý bolo možné odškodniť finančnou satisfakciou v konkrétnej výške. Právaprestali byť jednoznačne porušované až vtedy, keď sa navrhovateľ dozvedel o vydaní rozhodnutia,
pretože tým došlo zároveň k ukončeniu nesprávneho úradného postupu. Na základe ustanovenia §
17 ods. 2 ZoZŠ možno tvrdiť, že počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej ujme určuje

samotný súd, pretože ten konštatuje v rozsudku samotné porušenie práva až v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Záverom uviedol, že
ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu
na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o

porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti,
podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné
chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 18. 09. 2014 č. k. 13C/605/2012-58 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie, ktorý je 20 eur podľa pol. 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,

že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ
len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na
náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym
úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehalo podanie

žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007.

V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená
poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do
základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred
účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru,žeodvolanienavrhovateľavovecisamejnieje dôvodné,pretonapadnutýrozsudoksúduprvého

stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil a odvolanie navrhovateľa voči napadnutému
uzneseniu súdu prvého stupňa je dôvodné, preto ho podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia

prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

Poškodený sa v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. dozvie o škode vtedy, keď zistí
skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak, aby
bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch). Nie je teda potrebné, aby poškodený poznal rozsah
(výšku) škody presne. Plynutie premlčacej doby podľa § 19 sa prerušuje od doby, kedy poškodený podal
na príslušný orgán písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 zákona a

prerušenie trvá až do momentu skončenia prerokovania, avšak najdlhšie po dobu šesť mesiacov. Táto
lehota vychádza z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona, ktoré umožňuje poškodenému podať žalobu na
náhradu škody na súd, ak orgán zodpovedný za škodu neuspokojí nárok poškodeného na náhradu
škody.V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody v sume
125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 330 eur v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoj nárok odvodzoval od nesprávneho úradného postupu
súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 13Er/26/2009 (EX 12121/08), v
ktorom ako povinná vystupovala Anna Lacková a exekučným titulom v tejto veci bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 09. 10. 2008 sp. zn. SR 09957/08, zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a. s., Bratislava. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola v danej veci

podaná dňa 08. 01. 2009 a to na Okresný súd Nové Zámky, ktorý predmetnú právnu vec postúpil
na Okresný súd Komárno. Okresný súd Komárno ako exekučný súd, ktorému bol dňa 28. 01. 2009
doručený spis z Okresného súdu Nové Zámky, dňa 05. 02. 2009 poveril súdneho exekútora JUDr.
RudolfaKrutého,Bratislava,Záhradnícka62,vykonanímexekúcievprospechoprávnenéhoPohotovosť,
s. r. o., Bratislava, Pribinova 25.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa i z dôvodu, že nárok
navrhovateľa považoval za premlčaný a námietku premlčania, vznesenú odporcom, za dôvodnú. S
ohľadom na túto skutočnosť, rešpektujúc princíp hospodárnosti konania, sa odvolaní súd primárne
zaoberal posúdením premlčania nároku navrhovateľa na náhradu škody, pričom dospel k záveru, že súd
prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď konštatoval, že nárok navrhovateľa je premlčaný. Na

rozdiel od súdu prvého stupňa však odvolací súd dospel k inému právnemu záveru o začiatku plynutia
premlčacej doby, keď mal za to, že počiatok plynutia premlčacej doby nastal odo dňa nasledujúceho po
tom, čo bolo súdnemu exekútorovi doručené poverenie na vykonanie exekúcie, čo bolo v danom prípade
dňa 10. 02. 2009 (č. l. 83 spisu). Dňom nasledujúcim, t.j. 11. 02. 2009 sa poškodený, t.j. navrhovateľ
mohol dozvedieť o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá skutočnosť by ukončila nesprávny

úradný postup súdu, a kedy už nebolo mysliteľné, aby v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
vznikla majetková škoda. Keďže do troch rokov od uvedeného dňa nebol podaný návrh na predbežné
prerokovanie nároku (tento návrh podal navrhovateľ u odporcu dňa 23. 04. 2012), nemohla lehota
počas predbežného prerokovania nároku až do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich
mesiacov, neplynúť. Trojročná lehota, ktorej počiatok plynutia je daný dňom 11. 02. 2009, uplynula dňa

11. 02. 2012, pričom tak, ako odvolací súd konštatoval vyššie, v rámci jej plynutia navrhovateľ nepodal
návrh na predbežné prerokovanie nároku u odporcu, preto nedošlo k prerušeniu jej plynutia, pričom
navrhovateľ doručil návrh v predmetnej právnej veci na súd prvého stupňa dňa 27. 09. 2012, t.j. po jej
uplynutí. Záver súdu prvého stupňa o premlčaní nároku navrhovateľa je preto správny, i keď počiatok
plynutia premlčacej doby odvolací súd posúdil odlišne od súdu prvého stupňa.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, k ďalším odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup
súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti

považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1
OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už

došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutícitovalustanovenie§9ods.2vzneníúčinnomkudňuzačatiatohtokonaniaapodanianávrhu
na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení -
v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké
aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k

interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal
navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.

K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov
navrhovateľa, uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku
neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ktorý podľa jeho vlastného tvrdenia nemal k
dispozícii spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnychprejavov,ktorémalvrealite,aletým,žepovykonanídokazovaniaoboznámenímsasexekučnýmspisom
Okresného súdu Komárno sp. zn. 13Er/26/2009 zistil, že tvrdenie navrhovateľa, že v tomto konaní
došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu z dôvodu, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom

ustanovenej lehote, ale s omeškaním viac ako 6 mesiacov, je nepravdivé. Z obsahu exekučného spisu
vyplýva, že exekučný súd - Okresný súd Komárno o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodol 8. deň po tom, čo mu bola predmetná exekučná vec postúpená Okresným súdom Nové
Zámky. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa tak vyplýva, že exekučný súd o žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia rozhodol v lehote 15 dní odo dňa doručenia exekučného

spisu postupujúcim súdom. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd udáva, že vzhľadom na dĺžku
konania exekučného súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie v lehote 8. dní od doručenia
exekučného spisu postupujúcim súdom - Okresným súdom Nové Zámky (vrátane žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia zo dňa 08. 01. 2009) nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu

exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si
navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie
dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké
dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by
bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa

v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci
v primeranom čase, preto úvahy žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.
Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ
v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.

Z uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil
všetky podmienky rozhodujúce pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj sa správne vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa
uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj
preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke navrhovateľa uvedenej v odvolaní, že napadnuté
uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že stručné

odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok
za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o
súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou
súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý

formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, podľa ktorého právneho
predpisu, v akej výške a podľa ktorej položky. Napriek uvedeným záverom odvolací súd v danej veci

dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci uviedol, že ide súdny poplatok za odvolanie,
ktorýje20eur(pol.č.7a sadzobníkasúdnychpoplatkov),takétoodôvodnenienapadnutéhorozhodnutia
ani uvedeným stručným požiadavkám na odôvodnenie nezodpovedá, keď v uznesení nie je uvedené ani
to,podľaktoréhozákonabolsúdnypoplatoknavrhovateľoviuložený,pretojenedostatočneodôvodnené.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm.

f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.