Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/149/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244544
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244544.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: D.. G. G., Z.
X.X.XXXX, B. O. Č.. X, B., zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., Bratislava
so sídlom Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Národnou
bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody vo výške

2.400,-€ s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 21. októbra 2013, č.k. 16C 191/2011-136, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u-
j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči
odporcovi domáhal zaplatenia sumy 2.400,-€ s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len "obchodník s CP"). Ďalej prvostupňový súd rozhodol,
že návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 19 C 56/2011 zo dňa 17.10.2013 zamieta, rozhodol, že
nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o

fungovaní Európskej únie a návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písmeno c)
O.s.p. zamietol a rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.1,2, § 9
ods.1,2, § 15 ods.1 , § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, keď po vykonanom dokazovaní zistil, že navrhovateľ sa stal členom PDSI (ďalej
iba "Družstvo"), do ktorého vložil peňažné prostriedky. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na majetok Družstva

ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený F.. F. E. a veritelia Družstva boli
vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Z listinných dokladov
nevyplýva, že by si navrhovateľ formou prihlášky prihlásil voči družstvu pohľadávku v sume 2.400,-€
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
vznik škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 199/2005,
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1404/2004, podľa ktorých nárok na náhradu škody podľa zákona č.

58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený
voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom,
napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinnýho vydať. Preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má
povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky
voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969

Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Prvostupňový súd mal
zato, že navrhovateľ ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu v
prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať zaplatenia svojej
pohľadávky voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá
je jej povinná vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Navrhovateľ si svoj nárok voči

družstvu neuplatnil a to ani formou prihlášky v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok družstva a
v čase rozhodovania súdu, teda v rozhodujúcom čase vyhlásenia v zmysle § 154 O.s.p. navrhovateľ
nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči družstvu. Z tohto dôvodu nemohol súd prvého
stupňa vrozhodnomčaseustáliť,čianajmävakejvýškevzniklanavrhovateľoviškoda, ktoráokolnosťje
rozhodnáajpreplynutiepremlčacejdobynauplatnenienárokunanáhraduškodyvočištátu.Konštatoval,
že ak neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku navrhovateľ na jej náhradu,

nárok bol uplatnený predčasne.
Prvostupňový súd ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že v konaní nebol preukázaný ani tvrdený
nesprávny úradný postup odporcu, keď navrhovateľ v návrhu ani riadne nešpecifikoval, v čom konkrétne
mal nesprávny úradný postup spočívať a tento uviedol a špecifikoval až vo svojom neskoršom
podaní. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov

zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstva prvostupňový súd mal zato, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného

Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na
posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zák. č.
566/2001 Z.z.). K takým povinnostiam patrila počnúc od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu
investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. a počnúc od
01.06.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001

Z.z. V prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa
údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových
hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu
investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok
Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť

a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná banka
Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom
uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno pritom opomenúť, že štatutárny orgán
Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie Prospektu investície

nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv
zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu
poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z.);
Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva.
Družstvo až do 15.04.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi,

nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti
obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.04.2010 do
06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti; zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu

investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa §
123 zákona č. 566/2001 Z.z.). Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti
o schválenie dodatku Prospektu investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.08.2010, č.
OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však
neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj

dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému
predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom
NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie
ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.05.2011, č.ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal
súd prvého stupňa za zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej
postupe nebol zistený namietaný nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.08.2007 súd
prvého stupňa uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu , a nie obchodníka
s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu, a
nie navrhovateľovi. navrhovateľ totiž nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s

cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo
len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom.
Keďže dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., informácie a
podklady, ktoré mala zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona
č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením

jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre
majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu
investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu
sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Národná banka Slovenska ako štátny orgán, ktorého činnosť
je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob
stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na
stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.08.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu
tohto stavu. NBS v danom období (po 24.08.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie,

pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa
§ 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu
investície po 01.06.2010.
Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu NBS spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri

činnosti voči Družstvu mal súd prvého stupňa za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť
s argumentáciou navrhovateľa, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s
prípadnou škodou na strane navrhovateľa. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že z listinných
dôkazov, najmä jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,-Sk (rozhodnutie
zo dňa 08.01.2008, č. OPK 9750/3/2007), vo výške 300.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 20.08.2008, č.

OPK-9750-5/2007) je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi
sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č.
747/2004 Z.z. o dohľade totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je
neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v
konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo

iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi
obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne
povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo
priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere
potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal

aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak
znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa posúdil nárok navrhovateľa
ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného
postupu, a tým ani vzniku príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ

ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi doložené
navrhovateľom, súd prvého stupňa sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval z dôvodu,
že predmetom konania nebol nesprávny úradný postup NBS pri výkone dohľadu nad obchodníkom
s cennými papiermi. Súd prvého stupňa zamietol návrhy navrhovateľa na vykonanie dokazovania
zabezpečením účtovníctva Družstva od roku 2002 do roku 2010 a výsluchom svedkov J.. X. G., D.. F.

Š., D.. P. A. T. D.. Q. G. považujúc vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné - predloženie účtovníctva
Družstva a svedecké výpovede neboli potrebné na preukázanie tvrdení navrhovateľa, pričom tvrdený
nesprávny úradný postup je upravený príslušnými právnymi predpismi.Rozhodnutie v časti zamietnutia návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 19 C 56/2011 prvostupňový
súd odôvodnil ustanovením § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., keď mal zato, že konanie sp. zn. 19 C 56/2011

je konaním v ktorom sa nerieši otázka podstatná pre rozhodnutie súdu v prejednávanom konaní s
predmetom konania, pre ktoré navrhovateľ navrhuje prerušenie, keď vo veci sp. zn. 19 C 56/2011
je náhrada škody spôsobená inému subjektu ako navrhovateľovi a ktorej preukazovanie nesúvisí s
prebiehajúcim konaním a v oboch konaniach súd vykonáva dokazovanie rôznych skutkových okolností
tak z hľadiska vecného ako aj z hľadiska subjektov a to nemá vplyv na posúdenie skutkového a právneho

stavu v prejednávanej veci.
Pokiaľ navrhovateľ v konaní namietal, že na postup a povinnosti Družstva v súvislosti s Prospektom
investíciísavzťahujesmernicaEurópskehoparlamentuaRadyč.2003/71/Eszo4.11.2003oprospekte,
ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a
doplnení smernice 2001/34/ES, súd prvého stupňa poukázal nato, že táto smernica bola transponovaná
do zákona č. 566/2001 Z.z. (viď bod 7. zoznamu prebraných právne záväzných aktov EU) a týka sa

primárne právnej úpravy vzťahujúcej sa k prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných
papierov alebo ich prijatí na obchodovanie. Jej účelom, ktorý je vyjadrený i v článku 1 ods. 1, je zosúladiť
požiadavky na vypracovanie, schvaľovanie a zverejňovanie prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej
ponuke cenných papierov alebo pri ich prijatí na obchodovanie na regulovanom trhu nachádzajúcom
sa alebo pôsobiacom v rámci členského štátu. Na účely tejto smernice sa za cenné papiere pritom

považujú prevoditeľné cenné papiere definované v článku 1 odseku 4 smernice Rady č. 93/22/EHS z 10.
5. 1993 o investičných službách v oblasti cenných papierov a patria k nim a/ akcie akciových spoločností
a iné cenné papiere rovnocenné akciám akciových spoločností, b/ dlhopisy alebo iné formy dlhových
cenných papierov, ktoré sú obchodovateľné na kapitálovom trhu a c/ všetky ostatné cenné papiere, s
ktorými sa bežne obchoduje a ktoré dávajú právo na nadobudnutie takýchto prevoditeľných cenných

papierov prostredníctvom upísania alebo výmeny, alebo ktoré dávajú právo na peňažné vyrovnanie,
okrem platobných prostriedkov. Je teda zrejmé, že navrhovateľom označená smernica Európskeho
parlamentu a Rady č. 2003/71/Es zo dňa 4. 11. 2003, sa primárne aplikuje na prospekt zverejňovaný
pri verejnej ponuke cenných papierov a ich prijatí na obchodovanie. Zároveň, pri smerniciach ako
sekundárnych právnych aktov Európskej únie platí, že štát je povinný prevziať obsah transpozičného

ustanovenia a formulovať ho jasne, presne a transparentne tak, ako je formulovaný obsah samotných
preberajúcich článkov smernice. Keďže označená smernica európskeho parlamentu a rady 2003/71/
ES bola transponovaná do nášho právneho poriadku , do zákona číslo 566/2001 Z.z. a týkala sa
primárne oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovanom pri verejnej ponuke cenných papierov, a nie
pri verejnej ponuke majetkových hodnôt, a bola transponovaná v jej súlade, vo vzťahu k prejednávanej

veci je irelevantné zaoberať sa otázkami uvedenými navrhovateľom v návrhu na začatie prejudiciálneho
konania. Vzhľadom na to, prvostupňový súd rozhodol, že nepožiada súdny dvor Európskej únie o
rozhodnutie o predbežnej otázke a návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. zamietol.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému

odporcovi nepriznal z dôvodu, že tento si náhradu trov konania neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 19 C 56/2011
zo dňa 17.10.2013 zamietol a proti výroku, ktorým súd návrh vo veci samej zamietol podal v zákonom
stanovenej lehote odvolania navrhovateľ, ktorý žiadal aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti

zmenil, návrh v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu k náhrade trov konania, alternatívne žiadal
rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie
v časti zamietnutia návrhu na prerušenie konania odôvodnil tým, že existovala dôvodnosť prerušenia
konania objektívnej povahy do skončenia konania sp. zn. 19 C 56/2011, ktoré konania má vplyv na
prejednávanú vec a to čo dôvodu i rozsahu v akom sa NBS dopustila nesprávneho postupu pri výkone

dohľadu , mimo iného nad obchodníkom s cennými papiermi v tejto veci v súvislosti s čím vznikla škoda
družstvu, ktorého členom bol navrhovateľ. Z tohto dôvodu by bolo nehospodárne aby na súde prebiehali
dve paralelné, skutkovo i časovo súvisiace dokazovania, v ktorých by sa posudzoval nesprávny úradný
postu NBS voči rovnakým dohliadaným subjektom.
Čo sa týka zamietnutia návrhu vo veci samej vo svojom odvolaní namietal, že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národnábanka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp
právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať
právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými

právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa
spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska
ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade
takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky

Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na ňu z hľadiska stability a ochrany
investície spoľahol. Argument, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.
z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou

Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za
obzvlášť nepochopiteľný považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti
v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti
banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým,
že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka

s cennými papiermi, ktorými by mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp.
sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky
Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa
ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch ( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) Družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že v priebehu celého
konania tvrdila opak - preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o
dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu
(Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný

Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady
aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené
dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli
viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť,

že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
D.. I. P., C.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov

investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto
portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek
vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom
posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých

troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom D.. E. Č., vtedajší
predseda predstavenstva obchodníka. Navrhovateľ poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska
naďalejakceptovalastav,žeceléportfólioDružstvajerozloženéainvestovanédoprepojenýchsubjektov
s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi ( v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich

klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 €
nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné
alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva

alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka
s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľnýmdohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal ďalej na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a
Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z

uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011
Národnou bankou Slovenska.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie

neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe

verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ).

Navrhovateľ mal tiež zato, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a
nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako
veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá

čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy
ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna
norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak navrhovateľ
doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je ( podľa názoru odporcu a

prvostupňového súdu ) povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu.
Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizáciifaktickysuspendovalObčianskyzákonník,zákono
zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia

konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť
štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o
konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo
dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je
tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,

Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným subjektom a preto aktuálny stav
konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Záverom vo svojom odvolaní
navrhovateľ poukázal na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo
11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané

spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie
veci o základe uplatneného nároku.
Odporca vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach
ako vecne a právne správne potvrdiť. Mal zato, že v konaní sp. zn. 19 C 56/2011 sa nerieši významná
otázka, ktorá by mohla mať podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci.

Uviedol, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne,
vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne
zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky
pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už predložené navrhovateľom alebo
ním. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj

právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti ( § 121 O.s.p.),
pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a
právne analogických veciach. Odporca vo vyjadrení zopakoval svoje počas konania prezentované
tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa daného prípadu a uviedol, ženavrhovateľ v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku voči družstvu PDSI čo znamená,
že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných dôkazov uviedol, že zo
zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy

nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne špecifikoval o aké doklady išlo
a oboznámil ich obsah.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Zákon č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta tak,

že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu "nesprávny úradný postup" vyplýva, že vo všeobecnosti
môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto

výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.

Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície.
Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.
4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až
od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky

majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č.
566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).

Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad
nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ. NBS mohla podľa platnej
právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130
zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho,
že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich

výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až
130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným
dňa 22.7.2013). Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky
Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o argumentáciu navrhovateľa, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej bankySlovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac

povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.
Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že

riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť

( čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi).
Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou

Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva

voči navrhovateľovi.
Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi ( v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.

OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 , ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže v konaní

domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten

účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval

navrhovateľ, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka
náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že
so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom
verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie

nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa,
keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok
sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy
rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť
zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR

uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že
miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu,
prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok
speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou apracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného
rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať
v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva,

že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v
tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej
výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného
rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní
vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej

podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to
nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky navrhovateľa
nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na
to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom , že návrh na
začatie konania bol podaný predčasne.
K námietke navrhovateľa, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené

účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť
právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku odvolací súd uvádza,
že podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca
na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že
návrh na začatie konania, následné podania navrhovateľa a vyjadrenie sa odporcu boli vzájomne

účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci
samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň 221.10.2013 jednoznačne vyplýva, že
listinné dôkazy doložené navrhovateľom a odporcom v priebehu konania, ako aj listinné dôkazy na
CD nosiči predložené súdu v konaní sp. zn. 25C/181/2011 ( ako spoločné opakujúce sa dôkazy ) boli
súdom prvého stupňa riadne oboznámené ( str. 5-8 zápisnice). Uvedené znamená, že navrhovateľom

vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím
súdom zistené.
K zamietnutiu návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 19 C 56/2011 odvolací súd dodáva, že podľa §

109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. môže súd konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
O prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. súd rozhodne vtedy, ak prebieha iné konanie
alebo ak súd sám dal podnet na začatie iného konania, v ktorom je riešená ( alebo má byť riešená )
otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť

sám. Dôvod prerušenia konania tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania. O takýto prípad v
prejednávanej veci nejde.
V prejednávanej veci sa navrhovateľ ako člen Podielového družstva Slovenské Investície (PDSI)
domáha zaplatenia sumy 2.400,-€ s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom NBS podľa § 14 zákona č. 514/2003 Z.z. , keď za nesprávny úradný postup

odporcu označil nečinnosť NBS ako kompetentného orgánu verejnej moci zodpovedného za dohľad
nad finančným trhom spočívajúcu v neprijatí opatrení (sankcií) proti obchodníkovi s cennými papiermi,
napriek vedomosti o nedostatkoch v jeho činnosti. Neprijatím potrebných opatrení zo strany NBS
sa podľa navrhovateľa umožnilo obchodníkovi s cennými papiermi vykonávať činnosť tak, že tento
neodovzdal družstvu žiadne portfólio cenných papierov, ktoré mal pre družstvo spravovať, ani zverené

peňažné prostriedky, v dôsledku čoho družstvo nemalo na výplatu navrhovateľ zverených peňažných
prostriedkov ani na výplatu ich zhodnotenia, čím žalobcovi vznikla škoda.
V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 pod sp. zn. 19C 56/2011 sa v podstate na
rovnakom skutkovom základe (pokiaľ ide o existenciu nesprávneho úradného postupu) domáha náhrady
škody proti štátu zastúpenému Národnou bankou Slovenska samotné Podielové družstvo Slovenské

Investície (PDSI) s tým, že výšku škody odôvodňuje výškou základného imania družstva tvoreného
členskými vkladmi jeho členov a zhodnotením portfólia, na ktoré sa obchodník s cennými papiermi na
základezmluvysdružstvomzaviazal,ďalejzpeňažnýchprostriedkovzapredanékrátkodobéadlhodobé
zmenky spolu s ušlým ziskom, ktorý vychádza z projektovaného zisku družstva po zdanení. Toto konanie
nie je právoplatne skončené.

Odvolací súd zastáva názor, že v konaní sp. zn. 19C 56/2011 sa rieši otázka naplnenia dôvodov pre
priznanie náhrady škody družstvu, pričom otázka existencie nesprávneho úradného postupu odporcu
je len jedným z predpokladov úspešnosti nároku, pričom táto otázka sa v konaní rieši iba prejudiciálne
(táto skutočnosť - existencia/neexistencia nesprávneho úradného postupu - sa neprejaví vo výrokurozhodnutia súdu, preto nie je pre súd v prejednávanej veci záväzná -§ 159 ods. 2 O.s.p.). Posúdenie
existencie/neexistencie nesprávneho úradného postupu je len jedným z predpokladov pre vznik nároku
nanáhraduškody.Ďalšímzpredpokladovjeexistenciasamotnejškody,ktorávposudzovaných súdnych

sporoch vychádza z rozdielnych skutkových okolností. Kým v prejednávanej veci sa navrhovateľ
domáha náhrady škody predstavujúcej výplatu ním zverených peňažných prostriedkov, ktoré vložil do
družstva a ich zhodnotenie, v konaní sp. zn. 19 C 56/2011 je škoda odôvodňovaná výškou základného
imania družstva, zhodnotením portfólia ako aj peňažnými prostriedkami za predané krátkodobé a
dlhodobézmenkyspolusušlýmziskom.Ztohojetedazrejmé,žedokazovanieohľadomtejtoskutočnosti

bude v oboch súdnych konaniach rozdielne. Ak v konaní sp. zn. 19 C 56/2011 nebude existencia škody
preukázaná,žalobabudezamietnutábezohľadunato,čidošloalebonedošloknesprávnemuúradnému
postupu odporcu. Z toho vyplýva, že vyriešenie len jedného z viacerých zákonných predpokladov vzniku
nároku na náhradu škody (len posúdenie čiastkovej otázky - existencie nesprávneho úradného postupu)
v konaní sp. zn. 19 C 56/2011 nemôže byť dôvodom prerušenia konania v prejednávanej veci, keďže
toto čiastkové posúdenie sa nepremietne do výroku rozhodnutia súdu resp. ďalšie zákonné predpoklady

na vznik nároku na náhradu škody (škoda a príčinná súvislosť) môžu byť posúdené v konaní sp. zn. 19C
56/2011 odlišne a správne preto prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania.
Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých
častiach ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil vrátane výroku o trovách konania,
o ktorých prvostupňový súd správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.
1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.