Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/63/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200624
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200624.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca a členov senátu

JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu U. L. K., trvale bytom R. A.,
toho času Pobytový tábor v A., zastúpeného JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou, so sídlom
Hurbanovo námestie č. 5, Bratislava, proti žalovanému Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a
cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Štefánikova 10, Sobrance, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-SO3-94-001/2014 zo dňa 20.03.2014,
takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 23.05.2014 doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 28.05.2014 sa žalobca domáhal
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-SO3-94-001/2014 zo dňa 20.03.2014, ktorým bolo
potvrdené odopretie vstupu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou č. p.: PPZ-
HCP-SO11-17-002/2014 zo dňa 07.02.2014, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a
vrátenia veci na ďalšie konanie.

Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou ako prvostupňový správny orgán
rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-SO11-17-002/2014 zo dňa 07.02.2014 odoprel vstup žalobcovi na územie
Slovenskej republiky podľa článku 13 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc z dôvodu, že nemá platné

vízum alebo povolenie na pobyt.

V odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalobca žiadal, aby bolo rozhodnutie č.
p.: PPZ-HCP-SO11-17-002/2014 zo dňa 07.02.2014 o odopretí vstupu zrušené a vykonaná náprava.
Odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa korešpondujú so
žalobnými námietkami proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 59 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“) potvrdil rozhodnutie vydané
Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou, dňa 07.02.2014 pod č. p.: PPZ-HCP-
SO11-17-002/2014 a odvolanie účastníka konania zamietol.V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že z konania, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že účastník konania dňa 07.02.2014 v ranných hodinách o 04.21
hod., po príchode medzinárodným vlakom č. 8861 sa na hraničnom priechode Čierna nad Tisou podrobil

hraničnej kontrole, kde predložil platný cestovný doklad R. republiky, v ktorom nemal platné vízum alebo
platné povolenie na pobyt, resp. platné dlhodobé vízum, ktoré by ho oprávňovali na vstup na územie
Slovenskej republiky alebo iného členského štátu Európskej únie. Na základe uvedených skutočností
bol v zmysle ustanovenia čl. 13 ods. 1 (formulár pre odopretie vstupu na hranici - písm. „C“ - osoba nemá
platné vízum alebo povolenie na pobyt) Kódexu schengenských hraníc účastníkovi konania odopretý

vstup na územie Slovenskej republiky.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na odvolacie námietky žalobcu proti
rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu a uviedol, že z úradných záznamov policajtov,
ktorí vykonávali hraničnú kontrolu účastníka konania a zo stanoviska Oddelenia hraničnej kontroly
Policajného zboru Čierna nad Tisou k odvolaniu proti rozhodnutiu o odopretí vstupu vydaného
účastníkovi konania vyplýva, že dňa 07.02.2014 pri výkone služby na hraničnom priechode Čierna nad

Tisou - Čop bola v čase od 04.21 hod. do 05.20 hod. vykonaná hraničná kontrola medzinárodného
osobného vlaku Os. č. 8861 v smere z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky. Počas hraničnej
kontroly bol kontrolovaný štátny príslušník R. republiky L. K. U.. Účastník konania počas hraničnej
kontroly predložil platný cestovný doklad, v ktorom nemal platné vízum alebo platné povolenie na pobyt,
resp. platné dlhodobé vízum, ktoré by ho oprávňovali na vstup na územie Slovenskej republiky alebo

iného členského štátu Európskej únie. Uviedol, že po tomto zistení bol účastník konania požiadaný,
aby sa dostavil na Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou za účelom
dokumentovania odopretia vstupu. Poukázal na to, že účastníkovi konania boli pretlmočené a vysvetlené
jednotlivé úkony, ich význam a taktiež aj ďalší postup, ktorý sa bude vykonávať za účelom odopretia
vstupu. Účastník konania bol následne prevezený hliadkou na Oddelenie hraničnej kontroly Policajného

zboru v Čiernej nad Tisou, kde boli vykonané úkony súvisiace s odopretím vstupu a včase o 06.00 hod.
mu bol odovzdaný štandardný formulár pre odopretie vstupu na hranici (vzor formulára je uvedený v časti
B prílohy V Kódexu schengenských hraníc) podľa čl. 13 Kódexu schengenských hraníc. Účastníkovi
konania bol tento formulár vydaný v slovenskom jazyku a z dôvodu pochopenia a prekladu textu aj v
anglickom jazyku.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že prítomnosť tlmočníka počas
vykonávania hraničnej kontroly, ako aj pri vykonávaní úkonov o odopretí vstupu neukladá žiadna
právna norma viď Zákon o pobyte cudzincov, ako aj Kódex schengenských hraníc. Konštatoval, že
prevzatie uvedeného formulára po prečítaní prekladu účastník konania odmietol podpísať. Tiež mu bola
odovzdaná aj písomná informácia o kontaktných miestach, ktoré sú schopné poskytnúť informácie o

predstaviteľoch príslušných konať v mene štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym
právom. Táto písomná informácia bola účastníkovi konania odovzdaná obdobným spôsobom ako
formulár pre odopretie vstupu.

Žalovaný ďalej uviedol, že účastník konania počas výkonu hraničnej kontroly, počas jeho prevozu na
Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou a pri realizácii úkonov súvisiacich

s odopretím vstupu a následnom zotrvaní na uvedenom oddelení, ako ani pri prevoze z OHK PZ
na hraničný priechod za účelom výkonu odopretia vstupu s policajtmi nekomunikoval a počas celej
tejto doby neprejavil vôľu o udelenie azylu a ani nepožiadal o azyl v anglickom jazyku, ako to tvrdí v
odvolaní, čo je podložené úradnými záznamami policajtov. Konštatoval, že účastník konania sa v čase
od 04.50 hod. do 14.00 hod. nachádzal vo vestibule budovy Oddelenia hraničnej kontroly Policajného

zboru v Čiernej nad Tisou z dôvodu, že najbližší vlak smerom na Ukrajinu bol vypravený z hraničného
priechodu Čierna nad Tisou - Čop až o 14.41 hod. a hraničný priechod Čierna nad Tisou - Čop nie
je vybavený tranzitnou miestnosťou, kde by účastník konania mohol počas konania odopretia vstupu
zotrvať do odchodu najbližšieho spoja na Ukrajinu. Ďalším dôvodom bolo aj to, že všetky potrebné
úkony k odopretiu vstupu je možné vykonať len v priestoroch budovy OHK PZ Čierna nad Tisou, ktorá je

špecifickátým,žesanachádzamimohraničnýpriechodvmesteČiernanadTisou,vzdialenácca3kmod
hraničného priechodu. Konštatoval, že účastník konania počas celej doby zotrvania na OHK PZ Čierna
nad Tisou bol „de jure“ v štádiu konania o odopretí vstupu a nebol mu na hraničnom priechode povolený
vstup na územie SR. Poukázal na to, že počas celého pobytu sa s účastníkom konania v prípade potrebykomunikovalo v anglickom alebo ruskom jazyku. Účastníkovi konania nebola nijako obmedzená osobná
sloboda, taktiež mu bolo ponúknuté, že môže ísť v sprievode hliadky do obchodu, aby si kúpil jedlo.
Žalovaný ďalej uviedol, že účastník konania počas pobytu na Oddelení hraničnej kontroly Policajného

zboru v Čiernej nad Tisou ani raz neprejavil záujem o udelenie azylu, ani raz nevyslovil žiadne slovo,
ktoré by sa podobalo slovu „azyl“, rovnako policajti nepočuli, že by tvrdil, že im nerozumie alebo že by
chcel tlmočníka z anglického jazyka do slovenského alebo naopak. Počas celej doby pobytu účastníka
konania na Oddelení hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou policajti nezaregistrovali
žiadne prekážky v komunikácii s ním.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný citoval článok 5 ods. 1 písm. b/, článok 13 ods.
1, 2 Kódexu schengenských hraníc, prílohu V časť A odsek 3 písmeno b/ Kódexu schengenských
hraníc a konštatoval, že účastník konania nespĺňal podmienku pre vstup štátnych príslušníkov tretej
krajiny stanovenú v článku 5 ods. 1 písm. b/ Kódexu schengenských hraníc, čím v plnej miere naplnil
zákonný dôvod na odopretie vstupu na územie Slovenskej republiky v zmysle čl. 13 ods. 1 (formulár pre
odopretie vstupu na hranici - písm. „C“) Kódexu schengenských hraníc a z tohto dôvodu mu bolo vydané

rozhodnutie o odopretí vstupu, ktoré bolo vydané v súlade s článkom 13 ods. 2 Kódexu schengenských
hraníc.

Poukázal na to, že v prípade odopretia vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa policajný útvar
riadi v zmysle ustanovenia čl. 13 (Kódex schengenských hraníc) a nie podľa Správneho poriadku.

Žalovaný v odôvodnený napadnutého rozhodnutia ďalej konštatoval, že prevzatie uvedeného formulára

po prečítaní prekladu účastník konania odmietol podpísať a správny orgán toto odmietnutie zaznačil do
formulára v oddiele pripomienky.

Citovanú správu Vysokého komisára OSN, ktorú predložil účastník konania ako dôkaz, považoval
žalovaný v tomto prípade za irelevantnú, nakoľko táto pojednáva o dodržiavaní práv osôb podliehajúcich
azylovému režimu, teda osôb, ktoré požiadajú o azyl na území Ukrajiny. Uviedol, že účastník konania,

ako to vyplýva z jeho odvolania, sa pred svojím neoprávneným vstupom na územie Slovenskej republiky
zdržiaval na území Ukrajiny, kde o azyl nepožiadal.

K námietke účastníka konania, že došlo k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, žalovaný uviedol, že každé rozhodnutie vydané štátnym orgánom v správnom
konaní je individuálnym právnym aktom. Podkladom na jeho vydanie, teda na rozhodnutie vo veci

samej, je individuálne posúdenie skutkového stavu veci na základe konkrétnych dôkazov, resp. zistení
získaných počas konania. Poukázal na to, že správy jednotlivých medzinárodných organizácií v takýchto
prípadoch môžu byť nápomocné pri získaní všeobecného prehľadu, avšak nemôžu byť výlučným
podkladom pre vydanie rozhodnutia.

V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že v zmysle § 32 ods. 1 zákona o správnom

konaní urobil všetko potrebné, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci a nie je potrebné
zaobstarať a vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by zakladali nutnosť doplnenia konania.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené
odopretie vstupu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou č. p.: PPZ-HCP-
SO11-17-002/2014 zo dňa 07.02.2014, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a vrátenia

veci na ďalšie konanie.

V podanej žalobe žalobca uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu ani
s rozhodnutím žalovaného z dôvodov ustanovených v§ 250j ods. 2 písm. a/, d/ zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, a teda, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok

dôvodov.Žalobcauviedol,žedňa07.02.2014vstúpilnaúzemieSlovenskejrepublikycezhraničnýpriechodČierna
nad Tisou. Vo vlaku bol podrobený hraničnej kontrole, počas ktorej požiadal príslušníkov Policajného
zboruoazyl.Svojužiadosť,akoajdôvodyžiadostiuvádzalvangličtine,keďžeslovenskýjazykneovládal.

V sprievode príslušníkov Policajného zboru musel vystúpiť z vlaku a bol prevezený na prvostupňový
správny orgán. Poukázal na to, že príslušníci Policajného zboru do konania so žalobcom neustanovili
žiadneho tlmočníka, ktorý by zabezpečil tlmočenie medzi nimi a žalobcom. Na prvostupňovom správnom
orgáne mu boli predložené na podpis dokumenty, ale z dôvodu, že im neporozumel, ich odmietol
podpísať. Uviedol, že prvostupňový správny orgán odoprel žalobcovi dňa 07.02.2014 vstup na územie

Slovenskej republiky a previezol ho na vlak smerujúci naspäť na územie Ukrajiny. Na prvostupňovom
správnom orgáne mal k dispozícii letáčik mimovládnej organizácie Ligy za ľudské práva. Ďalej uviedol,
že po návrate na Ukrajinu ihneď na druhý deň kontaktoval e-mailom Ligu za ľudské práva a žiadal ju o
pomoc. Dňa 24.04.2014 sa opätovne pokúsil vstúpiť na územie Slovenskej republiky a žiadať o azyl, čo
sa mu v konečnom dôsledku nakoniec aj podarilo a momentálne je umiestnený v Záchytnom tábore v T..

K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov v súvislosti s

porušením práva na tlmočníka, žalobca poukázal na článok 47 ods. 2 Ústavy SR a uviedol, že porušenie
procesného práva žalobcu (právo na tlmočníka) malo za následok skutočnosť, že žalobca neporozumel
obsahu dokumentov, preto ich odmietol podpísať. Konštatoval, že prvostupňový správny orgán, ako
aj žalovaný, mali povinnosť rešpektovať ústavne právo žalobcu na tlmočníka, keď v konaní zistili,
že neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa viedlo konanie. Uviedol, že v prospech žalobu je možné

analogicky aplikovať aj nedávny rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/9/2014
a poukázal na to, že oba správne orgány preto nemôžu mať pochybnosti o rozhodnutí žalobcu
nepodpísať dokumenty, ak argumentuje tým, že im neporozumel. Vyslovil názor, že prvostupňový orgán
mal preto v konaní o odopretie vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky ustanoviť tlmočníka,
ktorý by žalobcovi tlmočil konanie, preložil mu dokumenty, ktoré mal podpísať a vyhnúť sa tomu, že by

žalobca mohol mať pochybnosť o tom, čo podpisuje. Keďže žalobca pochybnosti mal a prvostupňový
správny do konania tlmočníka neustanovil, porušil tým ústavné právo žalobcu na tlmočníka.

V podanej žalobe žalobca ďalej uviedol, že rozhodnutie žalovaného o odvolaní je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa porušenia práva na tlmočníka. Konštatoval, že
neobsahuje žiadne odôvodnenie v súvislosti s touto námietkou, a teda nie je zrejmé, na základe čoho

vyhodnotil žalovaný postup prvostupňového správneho orgánu, pokiaľ ide o námietku porušenia práva
na tlmočníka, za zákonný.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ ide o posúdenie prípadu žalobcu (prednosť
odopretia vstupu pred právom podať žiadosť o azyl) a aplikáciu vnútroštátneho práva (Správneho
poriadku) a nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov v súvislosti s neaplikáciou

vnútroštátneho práva na konanie so žalobcom uviedol, že podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 480/2002
Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o azyle“) je „príslušným na prijatie vyhlásenia, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo
poskytnutie doplnkovej ochrany pri vstupe na územie Slovenskej republiky, policajný útvar v mieste
hraničného priechodu“. Železničný priechod Čierna nad Tisou je oficiálne ustanovený za hraničný

priechod, preto v tomto prípade bola splnená podmienka miestnej príslušnosti na podanie žiadosti
o udelenie azylu (tzv. vyhlásenie). Konštatoval, že príslušníci Policajného zboru porušením ústavne
garantovaného práva žalobcu na tlmočníka nemali možnosť zistiť, či osoba, v prípade ktorej konajú o
odmietnutí vstupu na územie Slovenskej republiky, nie je osoba, ktorá potrebuje medzinárodnú ochranu.

Žalobca ďalej poukázal na zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), ktorý ustanovuje, že vstup nemožno odoprieť štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny, ktorý počas hraničnej kontroly podal žiadosť o udelenie azylu. Žalobca na
základe týchto právnych úprav považoval za zrejmé, že prvostupňový správny orgán nemal v danom
prípade postupovať podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, pretože v čase
rozhodovania o odopretí vstupu žalobca na území Slovenskej republiky žiadal o udelenie azylu, a teda

neboli splnené podmienky pre odopretie vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky.Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec, keď na prípad žalobcu neaplikoval
aj ustanovenia Správneho poriadku a postupoval len podľa ustanovení Kódexu schengenských hraníc.
Poukázal na rozsudok Súdneho dvora v prípade Costa v. ENEL 6/64 a konštatoval, že zásada prednosti

Kódexu schengenských hraníc na postup pri odopretí vstupu je nesporná, keďže zákon o pobyte
cudzincov neupravuje postup pri odopretí vstupu. Nakoľko však Kódex neupravuje procesné oprávnenie
cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, platí, že pokiaľ ide o ich dodržanie, mal prvostupňový správny
orgánpostupovaťvsúladesvnútroštátnouprávnouúpravou,atedaaplikovaťZákonosprávnomkonaní,
resp. zákon o pobyte cudzincov. K uvedenej námietke poznamenal, že mu správny orgán umožnil

svojím konaním vstup na územie Slovenskej republiky, keďže počas hraničnej kontroly opustil vlak
a strávil niekoľko hodín na policajnom útvare, a teda už nemal v danom čase zákonnú možnosť na
vydanie rozhodnutia o odopretí vstupu, pretože svojím vlastným postupom zapríčinil, že žalobcovi bolo
umožnené vstúpiť a zotrvať niekoľko hodín na území Slovenskej republiky.

K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov v súvislosti s neodôvodnením
alebo nedostatočným odôvodnením, pokiaľ ide o námietky porušenia čl. 3 Európskeho dohovoru o

ľudských právach a základných slobodách a námietok v súvislosti s postupom, ktorý je v rozpore s
ustanoveniami Kódexu schengenských hraníc žalobca uviedol, že už v odvolaní namietal aj porušenie
čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pričom rozsiahlo argumentoval,
pokiaľ ide o porušenie tohto článku poukazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Hirsi
Jamaa a ostatní proti Taliansku (sťažnosť č. 27765/09, rozsudok z 23.02.2012).

Vpodanejžalobežalobcaďalejuviedol,žejehonávratnaUkrajinujeporušenímprincípuzákazuvrátenia
(tzv. princíp non-refoulement), ako aj ochrany zaručenej čl. 3 Dohovoru a odvolal sa aj na správu Úradu
Vysokého komisára OSN pre utečencov z júla 2013. Mal za to, že v jeho prípade prvostupňový správny
orgán tieto informácie nezohľadnil a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s rizikami, ktorému mu na
Ukrajine hrozia, a to konkrétne odopretie vstupu do azylového konania, spravodlivé konanie a najmä

riziko návratu do krajiny jeho pôvodu - R..

V závere podanej žaloby žalobca uviedol, že žalovaný sa rovnako nevysporiadal ani s námietkou,
pokiaľ ide o postup prvostupňového správneho orgánu, ktorý je v rozpore s ustanoveniami Kódexu
schengenských hraníc, konkrétne odôvodnenia (recitálu) 7,20 a článkom 6, čiže rozhodnutie o odvolaní
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov aj v tejto jeho časti.

Žalovanývpísomnomvyjadrenízodňa26.06.2014poukázalnadôvody,ktorésúobsahomnapadnutého
rozhodnutia a ďalej uviedol, že z úradných záznamov policajtov, ktorí vykonávali hraničnú kontrolu, ako
aj z úradného záznamu policajta vykonávajúceho stálu službu, ktorý komunikoval so žalobcom vyplýva,
že pri vykonávaní úkonov bol prítomný policajt ovládajúci anglický jazyk. Týmto policajtom boli žalobcovi
vysvetlenéjednotlivéúkonyaichvýznam.Uviedol,žeosoba,ktoránespĺňapodmienkyvstupu,podpisuje

uvedený formulár o odopretí vstupu nie z dôvodu, že súhlasí so skutočnosťami uvedenými vo formulári,
t.j., že súhlasí s odopretím vstupu, ale svojím podpisom iba potvrdzuje prevzatie uvedeného tlačiva.
Na základe uvedeného tvrdenie žalobcu, že neporozumel obsahu dokumentov, žalovaný považuje
za zavadzajúce a prítomnosť policajta, ktorý so žalobcom komunikoval v anglickom jazyku, ktorému
žalobca rozumel, je podľa právneho názoru žalovaného postačujúca na vykonávanie úkonov súvisiacich

s odopretím vstupu. Poukázal na to, že prítomnosť tlmočníka neukladá žiadna právna norma. Žalovaný
ďalej uviedol, že odopretie vstupu možno považovať za obdobu rozkazného konania. Z dôvodu, že
rozhodnutie podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Kódexu schengenských hraníc (štandardný formulár pre
odopretie vstupu), nadobúda účinnosť okamžite po jeho vydaní, že podanie odvolania nemá odkladný
účinok a z dôvodu, že rozhodnutie o odopretí vstupu musí byť vykonané neodkladne, žalovaný nevidel

žiaden dôvod na pribratie tlmočníka.

V závere písomného vyjadrenia žalovaný poznamenal, že odopretie vstupu nezakladá právne následky
do budúcnosti. Ide o rozhodnutie, ktoré je vydané z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa
podmienky vstupu v danom okamihu. Uvedené potvrdzuje aj prípad žalobcu, ktorý po odopretí vstupu
pricestoval dňa 24.04.2014 na hraničný priechod v Ubli, kde požiadal o udelenie azylu a momentálnesa nachádza v Pobytovom tábore v Rohovciach. Z uvedených dôvodov považoval žalovaný žalobu za
bezpredmetnú.

Krajský súd v Košiciach v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Na pojednávaní súdu dňa 15.10.2014 právna zástupkyňa žalobcu zotrvala na žalobných námietkach.
Uviedla, že navrhuje napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a z dôvodu nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Poukázala
na to, že žalobca sa na územie Slovenskej republiky dopravoval s cieľom požiadať tu o azyl. Ďalej

uviedla, že v konaní došlo k porušeniu jeho procesných práv pokiaľ ide o právo, aby mu bol pridelený
tlmočník,čovyplývazčlánku47ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,pričomtotoustanoveniesavzťahuje
na všetky orgány verejnej moci a na všetky typy v konaní. Uviedla, že žalobca požiadal o túto formu
medzinárodnej ochrany, pričom nebolo v tomto smere zo strany správneho orgánu prvého stupňa na
jeho žiadosť reagované. Poukázala na judikát Najvyššieho súdu SR uvedený aj v podaní žaloby, pokiaľ

ide o procesné práva cudzinca vo vzťahu k tlmočeniu. V prípade, ak by bola akceptovaná žiadosť
žalobcu o poskytnutie azylu, o jeho žiadosti by rozhodoval migračný úrad. Podľa názoru žalobcu došlo k
porušeniu jeho procesných práv, a to pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, ako aj porušenie článku
3Európskehodohovoru.Poukázalanato,žežalovanýsavosvojomrozhodnutínedostatočnevyporiadal
s námietkou týkajúcou sa nároku žalobcu na tlmočníka, a preto jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto

odvolacej námietke je potrebné považovať za nepreskúmateľné. Z uvedených dôvodov navrhla zrušiť
rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vrátiť vec žalovanému
na ďalšie konanie.

Poverená zamestnankyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla, že zástupkyňa žalobcu nemá
dostatočné informácie o následnom azylovom konaní jej klienta. Uviedla, že žalobca dňa 24.04.2014 na

hraničnom priechode v Ubli požiadal o udelenie azylu, pričom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
mu azyl neudelilo a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana. Ďalej uviedla, že dňa 09.09.2014
žalobcaopustilPobytovýtáborvA.adňom16.09.2014bolvyradenýzevidenciežiadateľovoposkytnutie
azylu.

Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z. z.“), policajný útvar na
hraničnom priechode je oprávnený štátnemu príslušníkovi tretej krajiny odoprieť vstup podľa osobitného
predpisu.28)

poznámka s číslom 28) Čl. 13 nariadenia (ES) č. 562/2006.

Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar na hraničnom priechode je oprávnený

štátnemu príslušníkovi tretej krajiny odoprieť vstup aj vtedy, ak jeho pobyt už dosiahol maximálnu dĺžku
podľa medzinárodnej zmluvy.29)

poznámka s číslom 29) Čl. 4 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou o malom pohraničnom
styku (oznámenie č 441/2008 Z. z.).

Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z., vstup nemožno odoprieť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny,

ktorý má udelený pobyt v Slovenskej republike, ktorý počas hraničnej kontroly podal žiadosť o udelenie
azylu, ktorému bol udelený azyl na území Slovenskej republiky, ktorému bola poskytnutá doplnková
ochrana na území Slovenskej republiky, ktorý požiadal o poskytnutie dočasného útočiska na území
Slovenskej republiky, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko na území Slovenskej republiky alebo
ktorému bol vydaný cestovný doklad cudzinca podľa osobitného predpisu.30)poznámka s číslom 30) § 13 zákona č. 647/2007 o cestovných dokladoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.

Podľa § 12 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., odvolanie proti rozhodnutiu podľa odseku 2 nemá odkladný

účinok.

Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise 13)
ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní37).

poznámka s číslom 13) Napríklad nariadenie (ES) č. 562/2006, nariadenie (ES) č. 810/2009.

Podľa článku 13 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006,
ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex

schengenských hraníc):

1.Vstupnaúzemiečlenskýchštátovsaodoprieštátnemupríslušníkovitretejkrajiny,ktorýnespĺňavšetky
podmienky na vstup stanovené v článku 5 ods. 1 a nepatrí do kategórií osôb, ktoré uvádza článok
5 ods. 4. Týmto nie je dotknuté uplatňovanie osobitných ustanovení, ktoré sa týkajú práva na azyl,
medzinárodnú ochranu alebo na vydanie víz na dlhodobý pobyt.

2. Vstup sa môže odoprieť len na základe odôvodneného rozhodnutia, v ktorom sa uvedú presné dôvody
odopretia. Rozhodnutie prijme orgán, ktorý na to oprávňuje vnútroštátne právo. Rozhodnutie nadobúda
účinnosť okamžite. Odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia, sa vydáva
na štandardnom formulári uvedenom v časti

B prílohy V, ktorý vyplní orgán, ktorý oprávňuje vnútroštátne právo odoprieť vstup. Vyplnený štandardný

formulár sa odovzdá dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potvrdí prijatie rozhodnutia
o odopretí vstupu prostredníctvom uvedeného formulára.

3. Osoby, ktorým sa odoprie vstup, majú právo na odvolanie. Odvolanie sa podáva v súlade s
vnútroštátnym právom. Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne aj písomná informácia o
kontaktných miestach, ktoré sú schopné poskytnúť informácie o predstaviteľoch príslušných konať v

mene štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym právom. Podanie takéhoto odvolania
nemá vo vzťahu k rozhodnutiu o odopretí vstupu odkladný účinok. Bez toho, aby bola dotknutá náhrada
poskytovanápodľavnútroštátnehopráva,máštátnypríslušníktretejkrajinyvprípade,žesavodvolacom
konaní zistí, že rozhodnutie o odopretí jeho vstupu bolo nepodložené, právo na opravu odtlačku pečiatky,
ktorou sa odoprel vstup, a na opravu všetkých ostatných zrušení či dodatkov, ktoré vykonal členský štát,

ktorý mu odoprel vstup.

4. Pohraničná stráž zabezpečí, aby na územie dotknutého členského štátu nevstúpil štátny príslušník
tretej krajiny, ktorému bol vstup odopretý.

5.Členskéštátyzostavujúštatistikyopočteosôb,ktorýmsaodoprelvstup,odôvodochodopretia,štátnej
príslušnosti osôb, ktorým sa odoprel vstup, a o druhu hranice (pozemná, vzdušná alebo námorná), na

ktorej sa im vstup odoprel. Členské štáty odošlú tieto štatistiky raz ročne Komisii. Komisia každý druhý
rok zverejní porovnanie štatistík poskytnutých členskými štátmi.

6. Podrobné pravidlá, ktorými sa riadi odopretie vstupu, sú uvedené v časti A prílohy V.

Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým
sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex

schengenských hraníc), na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov,
musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky:

a) majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu;b) majú platné vízum v prípade, že sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15.
marca 2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri
prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od

tejto povinnosti(1), s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt;

c) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku
plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich
určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom;

d) nejde o osoby, na ktoré bolo vydané v SIS upozornenie na účely odopretia vstupu;

e) nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo

medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo
vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.

Podľa článku 5 ods. 4 citovaného Nariadenia, odchylne od odseku 1:

a) štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí nespĺňajú všetky podmienky stanovené v odseku 1, ale majú
povolenia na pobyt alebo návratné vízum vydané jedným z členských štátov, alebo ak je potrebné,

aj oba doklady, sa povolí vstúpiť na územia iných členských štátov na účely tranzitu na územie
členského štátu, ktorý vydal povolenie na pobyt alebo návratné vízum, pokiaľ sa ich mená nenachádzajú
na vnútroštátnom zozname nežiaducich osôb členského štátu, ktorého vonkajšie hranice sa snažia
prekročiť, a upozornenie nie je doplnené o pokyny týkajúce sa odopretia vstupu alebo tranzitu;

b) vstup na územia členských štátov sa môže povoliť štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí spĺňajú

podmienky stanovené v odseku 1, okrem tých, ktoré sú stanovené pod písm. b/, a ktorí na hranici
preukážu svoju totožnosť, ak sa im udelí vízum na hranici v súlade s nariadením Rady (ES) č. 415/2003 z
27. februára 2003 o udeľovaní víz na hraniciach vrátane udeľovania týchto víz námorníkom na ceste(1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ( Správny poriadok), správny orgán je
povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia

mohli vyjadriť k jeho podkladu, i k spôsobu jeho zistenia, prípade navrhnúť jeho doplnenie.

Žalobcavpodanejžalobeuviedol,žepodľajehonázorujenesporné,žekeďžezákonopobytecudzincov
neupravuje postup pri odopretí vstupu, že platí zásada prednosti Kódexu schengenských hraníc.
Namietal však, že Kódex neupravuje procesné oprávnenie cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu,
a preto platí, že pokiaľ ide o ich dodržanie, mal správny orgán postupovať v súlade s vnútroštátnou

právnou úpravou a aplikovať aj vnútroštátne normy, teda napríklad aj zákon č. 71/1967 Zb..

K uvedenej žalobnej námietke je potrebné uviesť, že žalobca si nesprávne vykladá odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia žalovaného o výlučnej aplikácií Kódexu, pretože z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že žalovaný orgán Kódex výlučne uplatňoval len v súvislosti s mechanizmom
odopretia vstupu a jeho postupom, pričom tak ako správne uviedol žalobca, na ostatné procesné

oprávnenie cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, je možné, pokiaľ to nie je zákonom vylúčené,
aplikovať aj inú vnútroštátnu úpravu. O uvedenom svedči aj skutočnosť, že správny orgán prvého stupňa
poučoval žalobcu v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

V podanej žalobe žalobca ďalej namietal, že požiadal o azyl, a že mu nebol ustanovený tlmočník, a
teda dokladom, ktoré mu boli predložené nerozumel a odmietol ich podpísať. V tomto smere poukázal

na Ústavu Slovenskej republiky a na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/9/2014, v zmysle
ktorého sa Najvyšší súd SR zaoberal absenciou tlmočníka, ako aj právneho zástupcu, v priebehu
rozhodnutia o zaistení cudzinca.K vyššie uvedenej žalobnej námietke súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS
157/2011-17, podľa ktorého: Podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 Ústavy SR je zabezpečiť každému
účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do

jazyka,vktoromsavediekonaniezakéhokoľvekinéhojazyka.Oprávnenáosobatakmôževkonanípred
súdom,inýmštátnymorgánomaleboorgánomverejnejsprávykomunikovaťvktoromkoľvekjazyku,ktorý
je rozdielny od jazyka, v ktorom sa konanie vedie. V zmysle tohto článku Ústavy SR sa každému (teda
aj cudzincovi), kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, zaručuje právo na tlmočníka.
Právo na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk,

v ktorom sa konanie vedie (m. m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01).

Z príslušných ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z. vyplýva, že možnosť zvoliť si alebo povinnosť
ustanoviť tlmočníka, je možné v prípade žiadosti o udelenie prechodného pobytu, žiadosti o udelenie
trvalého pobytu a pri pretlmočení obsahu a dôvodov rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Naproti
tomu zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 18 ods.
1 a 2 špecifikuje, že ak účastník konania neovláda slovenský jazyk, ministerstvo na konanie o azyle

prizve tlmočníka. Účastník konania je oprávnený v konaní používať jazyk, v ktorom sa môže dorozumieť.
Účastník konania si môže na vlastné trovy prizvať na konanie ďalšieho tlmočníka podľa svojho výberu.

Žalobca v podanej žalobe nepopiera, že ovláda anglický jazyk a rovnako z úradných záznamov
policajtov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorí vykonávali hraničnú kontrolu vyplýva,
že konania sa zúčastnil príslušník Policajného zboru práp. Bc. Tibor Tomori za účelom tlmočenia

jednotlivých úkonov pri odopretí vstupu, ktorý žalobcovi vysvetlil jednotlivé úkony a ich význam a taktiež
ďalší postup, ktorý sa bude vykonávať za účelom odopretia vstupu. Rovnako aj rozhodnutie o odopretí
vstupu bolo žalobcovi predložené aj v anglickom jazyku, takže žalobca bol informovaný o skutočnostiach
týkajúcich sa odopretia vstupu v jazyku, ktorému rozumie.

Tvrdenie žalobcu o tom, že žiadal o azyl, žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom k

tomu súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní, žalobca sa pred vydaním rozhodnutia o odopretí vstupu, k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia mohol vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. V konkrétnom prípade mohol teda žalobca
na predloženom tlačive o odopretí vstupu na hranici, ktorý odmietol podpísať, konkrétne uviesť, že žiada
o azyl, čo však žalobca neučinil. Z oznámenia žalovaného zo dňa 26.06.2014 vyplýva, že žalobca tak

urobil až 24.04.2014, kedy pricestoval na hraničný priechod v Ubli, kde požiadal o udelenie azylu a
momentálne sa nachádza v Pobytovom tábore v A..

Žalobca v podanej žalobe ďalej namietal, že pokiaľ mu správny orgán prvého stupňa svojim konaním
umožnil vstup na územie Slovenskej republiky, nemal už teda zákonnú možnosť na vydanie rozhodnutia
o odopretí vstupu.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že v napadnutom rozhodnutí bola žalobcovi dostatočne
vysvetlená situácia s hraničnými priechodmi. Žalobca sa v čase od 04.50 hod. do 14.00 hod. nachádzal
vo vestibule budovy Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou z dôvodu, že
najbližší vlak smerom na Ukrajinu bol vypravený z hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop až o
14.41 hod. a hraničný priechod Čierna nad Tisou - Čop nie je vybavený tranzitnou miestnosťou, kde

by žalobca mohol počas konania odopretia vstupu zotrvať do odchodu najbližšieho spoja na Ukrajinu.
Ďalšímdôvodombolaajtáskutočnosť,ževšetkypotrebnéúkonykodopretiuvstupubolomožnévykonať
len v priestoroch budovy OHK PZ Čierna nad Tisou, ktorá je špecifická tým, že sa nachádza mimo
hraničný priechod v meste Čierna nad Tisou, vzdialená cca 3 km od hraničného priechodu. Keďže
žalobca počas celej doby zotrvania na OHK PZ Čierna nad Tisou bol v štádiu konania o odopretí vstupu

a nebol mu na hraničnom priechode povolený vstup na územie SR, preto aj túto žalobnú námietku
považuje súd za neopodstatnenú.

Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukázal na Správu Vysokého komisára OSN, k tomu súd uvádza,
že táto Správa pojednáva o dodržiavaní práv osôb podliehajúcich azylovému režimu, teda osôb, ktorépožiadajúoazylnaúzemíUkrajiny.Žalobca,akotovyplývazjehoodvolaniaprotirozhodnutiusprávneho
orgánu prvého stupňa, sa pred svojím neoprávneným vstupom na územie Slovenskej republiky zdržiaval
na území Ukrajiny, kde však o azyl nepožiadal.

Súd ďalej uvádza, že skutočnosti, na ktoré poukázal žalobca (riziká hroziace žalobcovi na Ukrajine), by
mohli byť predmetom skúmania v konaní o udelenie azylu, nakoľko v zmysle § 8 zákona č. 480/2002 Z.
z. o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Pre konanie o odopretí vstupu podľa § 12 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z. platí, že vstup nemožno
odoprieť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má udelený pobyt v Slovenskej republike, ktorý
počas hraničnej kontroly podal žiadosť o udelenie azylu, ktorému bol udelený azyl na území Slovenskej
republiky, ktorému bola poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky, ktorý požiadal

o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky, ktorému bolo poskytnuté dočasné
útočisko na území Slovenskej republiky alebo ktorému bol vydaný cestovný doklad cudzinca podľa
osobitného predpisu.30)

Keďže podmienky uvedené v § 12 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z., pre ktoré nemožno odoprieť vstup
príslušníkovi tretej krajiny, žalobca nenapĺňal a nakoľko nespĺňal základné podmienky pre vstup štátnych

príslušníkov tretej krajiny, ktoré sú upravené v čl. 5 ods. 1 a 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez
hranice (Kódex schengenských hraníc), je irelevantná aj žalobná námietka týkajúca sa porušenia čl. 3
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v

Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.,konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.