Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/550/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2710205214
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2710205214.6

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická
7434/147, zast. advokátom: JUDr. Petr Pečený, Holíč, Námestie sv. Martina 9, proti povinnému: J. Y.,
nar. X. J. XXXX, bytom F., F. XXXX/X, o 400,19 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Skalica z 18. marca 2011 č. k. 2Er/1175/2010-14, EX 2129/2010 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (inak žiadosť Mg. Kamila Líšku, ďalej tiež len „exekútor“ z 20. augusta 2010).
Takéto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), v tomto prípade i s odkazmi na ďalšie

ust. § 53 ods. 4 takéhoto zákona a prakticky aj celý súbor ustanovení O. z. o spotrebiteľských zmluvách
(§ 52 a nasl.) a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a ods. 1 písm. q/ prílohy Smernice 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Vecne mal za to, že
tu šlo o spotrebiteľský vzťah (na základe zmluvy uzavretej účastníkmi 26. novembra 2007), v ktorom
rozhodcovskú doložku (z § 18 úverových zmluvných podmienok oprávnenej) bolo treba považovať
za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech

spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou
príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu veriteľky spotrebiteľského úveru riešiť spory
účastníkovvýlučnevrozhodcovskomkonaníatovoformulárovejzmluve,ktorejzneniespotrebiteľnemal
možnosť ovplyvniť. Takouto doložkou spotrebiteľ nemohol byť viazaný a nemohla ani založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať; dôvodil napokon okresný súd.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená so zjavným návrhom na jeho zrušenie

(uznesenia) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (keďže odvolaním výslovne
formulovaná požiadavka na zmenu uznesenia a vydanie poverenia exekútorovi priamo odvolacím
súdom evidentne popierala fakt výlučnej príslušnosti okresných súdov na vydávanie poverení - v tejto
súv. por. najmä § 45 ods. 1 E. p.). Súdu prvého stupňa vytkla jednak nesprávnosť právneho posúdenia
ním veci, majúc za to, že povinný mal možnosť v rozhodcovskom konaní sa brániť a nemožno preto
akceptovať postup exekučného súdu nahrádzajúci pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nevyužitím

týmto či už žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku alebo iných procesných mechanizmov
podľa zákona o rozhodcovskom konaní). I neprijatie (súdom prvého stupňa) ňou (oprávnenou)
zaužívanej rozhodcovskej doložky je potom dôsledkom riadenia sa chybným prekladom príslušného
článku smernice do slovenského jazyka, pričom z korektnej jazykovej verzie možno vyvodiť iba
neprijateľnosť rozhodcovských konaní (arbitráží) neupravených právnymi predpismi (o aký prípad ale
u rozhodcovského konania v Slovenskej republike, upraveného zákonom nejde), smernica nie je vo

vnútroštátnych podmienkach priamo aplikovateľná (ide len o výkladové pravidlo) a napadnuté uznesenietak spočinulo i na nesprávnom právnom posúdení veci, namietala tiež odvolateľka, podľa ktorej jej
napokon súd prvého stupňa zamietnutím žiadosti o poverenie aj odňal akýkoľvek ďalší zákonný postup
vo veci vymoženia pohľadávky (???).

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladanýprípadpotrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelk
záveru,ženapadnutéuznesenietrebapovažovaťzasprávneanámietkyvočinemuzostranyoprávnenej

preto logicky za neopodstatnené.

Hneď úvodom sa pritom žiada predoslať, že odvolací súd v tejto veci nemal dôvod (a to navzdory
presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom)
zakomponovanej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť, dostatočnú

súdržnosť i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov
(objektívnu samozrejme z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho
záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov
súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.).
Nakoľko tu však bol i dosť jasne vyjadrený a nemenej podrobne argumentačne podporený nesúhlas

oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa (odvolacieho súdu)
aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu inak v každej odvolacím súdom prejednávanej
veci vyjmúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký
tu ale nešlo - bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej
veci alebo dokonca i celkom rovnakými sa tunajší súd už v minulosti stretol), nutné je doplniť (§ 219

ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, že tuzemský právny poriadok neposkytuje priestor pre
nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej
exekúcie, ktorému účelu primárne slúži žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku) „vložením sa“ do
problému exekučným súdom.

I v tejto konkrétnej veci treba totiž (obdobne ako už v minulosti v iných exekučných veciach
prejednávaných tunajším súdom, v ktorých sa žiadalo o udelenie poverenia na vykonanie
rozhodcovskéhorozsudkuvoveciachdefiničnespadajúcichpodochranuspotrebiteľa)trvaťnatom,žeje
to už súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu),
ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už opakovane poukazuje
na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese
exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení
niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné

posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme
stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (rozumej udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu) je
možnýmlenvprípadenezistenia(exekučnýmsúdom)rozporusozákonomužiadnejzcelkomtrochlistín
(písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (ktorými listinami sú 1. žiadosť o
udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie

opačnej povahy (teda zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len
u jednej z takýchto listín (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne
nerozhodné, či pôjde o žiadosť, návrh alebo titul).Z už uvedeného musí byť nepochybné, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia
vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a to platí i v prípade nevyvolania
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právne významným tu totiž je, že exekučný súd

v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie,
ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný
rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym
problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť odhliadajúc od možnosti podania žaloby o zrušenie
rozhodcovskéhorozsudku-zaoberaťnajskôrvštádiuudeľovaniapovereniaexekútorovi);môžemuvšak

(tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti zaiste nie
je dôvod nesúhlasiť s možnou námietkou, že tu z pohľadu „dopracovania sa“ oprávneného (veriteľa)
k vymoženiu pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide
naopak o rozdiel zásadný (nejde tu totiž o postup exekučného súdu vedúci k zrušeniu rozhodcovského
rozsudku či k zmene jeho výroku, akou kompetenciou exekučný súd „obdarený“ nie je a ani byť nemôže,
aleoposúdeniepodmienok,zaktorýchkvydaniutakéhotoexekučnéhotituludošloaprispôsobenietomu

v tej - ktorej veci aj ďalšieho postupu - ktorým je buď pripustenie exekučného vymáhania pohľadávky
alebo naopak odmietnutie tak urobiť). Prijatie opačného názoru (formulovateľného i tak, že exekučný
súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať inak než po stránke
formálnych náležitostí) by pritom malo ten následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť
exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať vôbec, či činiť tak len formálne), alebo by

napriek zisteniu konkrétnych a nezriedka závažných vád exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti
mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania
pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie.
Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už rovnako v minulosti odmietol s tým, že záujem na
zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti

sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a
plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k
zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného
dôvodu(podľa§45zákonaorozhodcovskomkonaní)jeopodstatnenouazároveňináležitýmprocesným
nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese

udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej
veci pritom od takéhoto záveru, predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry)
tunajšieho odvolacieho súdu (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 č.
k. 10CoE/203/2010-35, vydané vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 25Er/134/2010) nebol dôvod
ustupovať.

Obstáť potom nemohla ani námietka naznačujúca riadenie sa súdu prvého stupňa chybným jazykovým
znením smernice.

Jednak totiž medzi súdom prvého stupňa a oprávnenou nešlo vidieť skutočný spor v odpovediach
na otázku priamej aplikovateľnosti smernice (aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že
smernica tu bola použitá len ako výkladové pravidlo za účelom objasnenia zmyslu vnútroštátnej právnej

úpravy), tunajší súd sa však i k tu oprávnenou nadnesenému problému nenáležitej implementácie
smernice Slovenskou republikou už vyjadril (o. i. aj v skorších veciach za účasti rovnakej oprávnenej, v
tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 20. decembra 2012 č. k. 10CoE/77/2012-42),
takéto svoje vyjadrenie urobil v duchu nemožnosti úspechu obrany rozhodcovských doložiek (a aj konaní
vedených na ich podklade, resp. do tretice tiež výsledkov takýchto konaní), založenej na tuzemskom

zákonnom rámci rozhodcovských konaní a ani v tejto veci nevidí dôvod čokoľvek meniť na svojej skoršej
argumentácie v uvedenom smere (v takejto súv. por. najmä uznesenia Krajského súdu v Trnave z
31. mája 2012 č. k. 10CoE/329/2011-30 a z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15, prvé vydané vo
veci Okresného súdu Senica sp. zn. 5Er/124/2010 a druhé vo veci Okresného súdu Skalica sp. zn.
5C/18/2011).

I pre prejednávanú vec významnou podstatou z vyššie označených rozhodnutí je záver, že po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také
pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný
štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. najmä čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čižejedného z tzv. bazálnych predpisov komunitárneho práva, záväzného bez ohľadu na jeho implementáciu
a majúceho podľa čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy SR prednosť aj pred slovenskými zákonmi). Z
toho ale a contrario (opakom) treba vyvodiť aj to, že vyšší (než európskou legislatívou zaručovaný)

štandardochranyspotrebiteľa(normaminavnútroštátnejúrovni)naopakzakázaný(apretoanizpohľadu
porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve toto ale muselo aj v
tu posudzovanej veci spôsobiť, že celkom bez významu bola argumentácia založená na nesprávnom
preklade smernice do slovenčiny; nakoľko bez ohľadu na správnosť (či nesprávnosť) prekladu súčasťou
tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy neskoršej oprávnenej a taktiež

až neskoršej povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a
pretoipodľaďalšiehoodseku5zaneplatné),ktorémujevlastné,žejelendemonštratívny(čižepríkladmý
bez možnosti nazerania naň ako na úplný a uzavretý, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete

ustanovenia). Tuzemská právna úprava v práve odcitovanej (a aj okresným súdom v prejednávanej veci
rovnako použitej i vyloženej) podobe tak pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard
ochrany spotrebiteľa i pominúc úpravu v smernici, resp. vo všeobecnosti na úrovni tzv. komunitárneho
(alebo tiež únijného) práva.

Zaopísanejsituáciealesamozrejmemuselabyťcelkombeznádejenaúspechiobhajobarozhodcovskej

doložky a tiež na jej podklade vydaného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) už len preto, že
ďalším záverom plynúcim z konštantnej judikatúry tunajšieho odvolacieho súdu, na ktorom nevznikla
potrebačokoľvekmeniť,jeneprijateľnosť(aneplatnosť)ajdoložiekformálneposkytujúcichspotrebiteľovi
na výber (medzi rozhodcovským a všeobecným súdom), nútiacich ho však pre prípad zvolenia si
rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci takéhoto súdu (v tejto súv. napokon por. i

uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/326/2010-36, toto vydané vo veci
Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009). Ak potom v prejednávanej veci mala oprávnenou
použitározhodcovskádoložkadokoncacharaktervýlučnejrozhodcovskejdoložky,najejneprijateľnosťa
neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora keby pre nič iné, tak za použitia metódy právneho
argumentu „a minori ad maius“ (od menšieho k väčšiemu).

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto ani odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia
rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku majúceho tu slúžiť za
exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší rovnako exaktne (zo strany súdu prvého stupňa)

formulovaný záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc
rozhodcovského súdu (tu konkrétne rozhodcu JUDr. Radima Kuchtu) na prejednanie veci a ani na
vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať i náležitú ochranu v procese exekučného
vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo inak
exekučným titulom).

Poskytnúť rozhodcovskému rozsudku zaťaženému takouto vadou punc legitimity nešlo, žiadosť
exekútora o udelenie mu poverenia na vykonanie exekúcie bola preto zamietnutá dôvodne a
odvolaciemu súdu za už priblíženej situácie ani neostávalo iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť. Ani námietka
údajným odňatím takto oprávnenej akéhokoľvek ďalšieho zákonného postupu pri snahe pohľadávku

vymôcť pritom nebola opodstatnenou, keď touto sa úmyselne zastierala otvorenosť cesty k prejednaniu
a rozhodnutiu veci všeobecným súdom.

O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred súdom prvého stupňa o trovách konania
pred ním) rozhodnuté nebolo, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným
rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekučného konania (§ 44 ods. 3 veta prvá

E. p.) s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí. Práve absenciarozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd
prvého stupňa povolaný rozhodnúť tiež o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením
(§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.