Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 15, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sp/18/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200407
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015200407.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: K. K., U..

XX.XX.XXXX, Š. D. E., K. D. D. H. Q. R., E.A., C., D., B., R. V. N., toho času miesto pobytu Ú. D.T.
Q. D. V., R. XX, XXX XX E., zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18,
Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad
hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP 35, Košice, o preskúmanie rozhodnutia č. s.
PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015 v zmysle
§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov zaistil
navrhovateľa dňom 17.03.2015 na čas nevyhnutne potrebný, t. j. najviac do 17.09.2015 na účel výkonu
administratívneho vyhostenia a na výkon jeho zaistenia ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre
cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“).

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 17.03.2015 v čase o 12:25 hod. bol vo vlaku
účastníkkonaniakontrolovanýabolozistené,ženemalprisebežiadendokladtotožnostinapreukázanie

svojej totožnosti.

Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že toho istého dňa správny orgán Oddelenia cudzineckej polície
Policajného zboru Košice začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm.
b) zákona o pobyte cudzincov, a to predvedením cudzinca podľa § 79 zákona o pobyte cudzincov. Do
zápisnice sa účastník konania vyjadril, že asi pred rokom a pol odišiel zo E. do F. bez dokladov, kde sa
zdržiaval na rôznych miestach a asi po roku odišiel loďou do I., kde bol umiestnený v záchytnom tábore,
kdestráviltridniaasipotrochmesiacochsarozhodolodísťdoA.votvorenomvagónenákladnéhovlaku.
Vo H. sa zoznámil s azylantom zo E. menom V., u ktorého býval dva mesiace a potom s kamarátom U. v

nedeľu dňa 15.03.2015 si kúpili cestovné lístky na vlak do R., kde sa mali stretnúť s kamarátom L., ktorý
im mal pomôcť na ceste do U.. Vlakom z L. sa vrátili do R., v ktorom bol kontrolovaný policajtmi a bol
prevezený do L.. Na Slovensku zostať nechcel, lebo jeho cieľovou krajinou bolo U.. Na Slovensku, aniv Európskej únii, nemá príbuzných, nechcel na území SR požiadať o udelenie azylu, ani o dobrovoľný
návrat, nakoľko v prípade vrátenia do E. sa obával o svoj život.

Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo vykonateľné rozhodnutie o administratívnom

vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015, vydané Oddelením cudzineckej
polície Policajného zboru Košice a skutočnosť, že účastník konania sa na území Slovenskej republiky
(ďalej len „SR“) zdržiava neoprávnene, bez cestovného dokladu a v tomto rozhodnutí mu bol uložený
zákaz vstupu na dva roky bez uloženia lehoty na vycestovanie. Bolo preto potrebné rozhodnúť o zaistení
účastníka konania s cieľom zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR.

K účelnosti vyhostenia (zrejme omylom uvedený trest vyhostenia) odporca uviedol, že v ÚPZC v

Sečovciach uviedol, že bude tak možné postupovať po vystavení náhradného cestovného dokladu
zastupiteľským úradom v prípade spolupráce účastníka konania v priebehu piatich mesiacov, v prípade
nespolupráce to môže trvať až 18 mesiacov.

Vo veci administratívneho vyhostenia sa policajný útvar zaoberal podmienkami ustanovenia § 89 ods.
1 písm.) a b) zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania nepreukázal zabezpečenie ubytovania a

nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie pobytu vo výške uvedenej v § 6 zákona o pobyte
cudzincov a preto rozhodol podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov túto možnosť nevyužiť.

NapokonodporcapoukázalnaČlánok15ods.1Návratovejsmernice,Článok8ods.1aods.2Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a znenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu,

domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Zároveň
žiadal nariadiť, aby bol navrhovateľ bezodkladne prepustený zo zaistenia. Navrhol tiež rozhodnúť, že
účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov.
S poukazom na ustanovenie § 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3 Správneho poriadku, právny názor

Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 9Sža/23/2010 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/264/09
zo dňa 19.10.2010, namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a následne jeho nesprávne
právne posúdenie a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, čo malo za následok
čiastočnú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Navrhovateľ namietal, že otázkou jeho vyhostiteľnosti do F. sa odporca v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia nezaoberal, iba nanajvýš formálne skonštatoval vyhostiteľnosť na základe vyjadrenia
zariadenia pre cudzincov o možnosti zabezpečiť náhradný cestovný doklad v lehote piatich mesiacov,
bez skúmania existencie prekážok vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ v
priebehu konania vypovedal iba vo vzťahu ku krajine jeho pôvodu, t. j. E. a odporca nezisťoval, či
navrhovateľ sa obáva nejakej hrozby, prípadne vyhostenia do F. a nezadovážil informácie o situácii

v F.. Odporca si nezadovážil žiadne informácie o zaobchádzaní F. štátnych orgánov s navrátenými
osobami - E. štátnymi príslušníkmi, pričom dochádza k takzvanému nepriamemu porušovaniu princípu
non-refoulement. V súvislosti s tým dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Sža/31/2014 zo
dňa 02.09.2014.

Ďalej navrhovateľ namietal, že odporca neodôvodnil riziko jeho úteku a nezaoberal sa efektívnosťou

a účelnosťou zaistenia z pohľadu Článku 5 ods. 1 Dohovoru. Z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu v E. navrhovateľ požiadal o udelenie azylu, respektíve o poskytnutie doplnkovej ochrany a
zariadenie pre cudzincov prijalo jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl na území SR.Napokon navrhovateľ namietal, že odporca v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil maximálnu dĺžku
stanovenej doby zaistenia, pričom poukázal na Návratovú smernicu a rozhodnutia súdov SR.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 06.04.2015. K nedostatočne

zistenému skutkovému stavu veci ohľadom vyhostiteľnosti navrhovateľa na územie F. odporca uviedol,
že navrhovateľ sa v F. zdržiaval na rôznych miestach asi rok a v zápisnici neuvádzal, že by bol
počas svojho pobytu v F. nejako prenasledovaný, ani to, že by mu hrozil zo strany F. orgánov násilný
odsun do domovskej krajiny. Vo svojej výpovedi navrhovateľ uviedol, že na území Slovenska zostať
nechce a cieľom jeho cesty bolo U., teda bol by pokračoval v ceste do U., čím reálne hrozilo riziko

úteku navrhovateľa. Pokiaľ je v opravnom prostriedku uvedené, že navrhovateľ sa rozhodol na území
SR požiadať o udelenie azylu, respektíve poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu v E., odporca uviedol, že pri vydávaní rozhodnutia o zaistení navrhovateľ tvrdil, že
na území SR nechce požiadať o udelenie azylu a ani o dobrovoľný návrat prostredníctvom organizácie
IOM. Poukázal na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

K lehote zaistenia odporca uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení skúmal vyhostiteľnosť a

účelnosť zaistenia a ÚPZC v Sečovciach uviedol, že na vybavenie náhradného cestovného dokladu pri
spolupráci navrhovateľa je potrebných 5 mesiacov, v prípade nespolupracovania až 18 mesiacov. Z toho
dôvodu správny orgán určil dobu zaistenia navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, a to do vydania
náhradného cestovného dokladu, najviac do 17.09.2015, t. j. 6 mesiacov.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f
ods. 1 O. s. p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v
rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
15.04.2015 o 11:10 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné

potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.).

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s.

p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 17.03.2015,
ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom
17.03.2015 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.09.2015, na účel výkonu administratívneho
vyhostenia a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce.

Krajský súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku prihliadol na nasledujúce relevantné ustanovenia
zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

(3) Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný

dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie
podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.(4) Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť
mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho
príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno

predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia
štátneho príslušníka tretej krajiny, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny
dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad
vlehotepodľaprvejvety,môžepolicajnýútvarrozhodnúť,atoajopakovane,opredĺženílehotyzaistenia,
pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia

nemožno predĺžiť ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je
zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Krajský súd tiež posudzoval vec v zmysle niektorých ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

V zmysle Článku 5 odsek 1 písm. f) Dohovoru nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, a to v prípade zákonného

zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie
alebo v prípade osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo o vydanie.

V zmysle Článku 5 odsek 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Napokon v zmysle Článku 8 Dohovoru bod 1, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a
rodinného života, obydlia a korešpondencie.

V bode 2 Článku 8 Dohovoru je uvedené, že štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať,
okrem prípadov, ked je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, v
záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania

nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom
konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného zástupcu,
nie je dôvodný.

Z opravného prostriedku splnomocneného zástupcu navrhovateľa, podaného proti rozhodnutiu odporcu
č. PPZ-HCP-PO6-26-014/2015 zo dňa 07.03.2015, vyplynulo niekoľko odvolacích dôvodov.

Za správny považuje krajský súd záver odporcu, že navrhovateľ sa na území SR zdržiaval nelegálne.
Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo vykonateľné rozhodnutie o administratívnom
vyhosteníč.PPZ-HCP-PO6-ZV-26-013/2015zodňa17.03.2015,vydanéOddelenímcudzineckejpolície

Policajného zboru Košice a skutočnosť, že účastník konania sa na území SR zdržiava neoprávnene,
bez cestovného dokladu. V uvedenom rozhodnutí o administratívnom vyhostení na územie F. z dôvodu
neoprávneného pobytu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mu bol uložený zákaz
vstupu na územie SR na dva roky, bez uloženia lehoty na vycestovanie.

V opravnom prostriedku navrhovateľ namietal, že odporca sa nezaoberal otázkou jeho vyhostiteľnosti

do F., konštatoval vyhostiteľnosť iba formálne na základe vyjadrenia ÚPZC o možnosti zabezpečiť
náhradný cestovný doklad v lehote 5 mesiacov. Namietal, že nemal možnosť v priebehu konania o
administratívnom vyhostení, ani v priebehu konania o zaistení, vyjadriť sa k možnej existencii právnych
alebo faktických prekážok v súvislosti s F., ako potenciálnou krajinou jeho návratu. Namietal tiež, žeodporca sa nezaoberal efektívnosťou a účelnosťou zaistenia z pohľadu Článku 5 ods. 1 písm. f), ale
iba Článkom 8 Dohovoru.

K tomu krajský súd udáva, že odporca vo svojom rozhodnutí vychádzal z výpovede navrhovateľa v

Zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 17.03.2015. Tak, ako to namietal odporca vo svojom
vyjadrení, navrhovateľ po odchode zo E. do F. bez dokladov žil v F. asi rok, neuvádzal žiadne problémy,
ktoré by mu hrozili v tejto krajine v prípade jeho návratu. Uviedol, že na Slovensku zostať nechcel,
pretože jeho cieľovou krajinou bolo U. a prehlásil, že na území SR nechce požiadať o udelenie azylu, ani
o dobrovoľný návrat prostredníctvom organizácie IOM, nakoľko domov do E. sa nechce vrátiť z dôvodu

obavy o svoj život, ale chce byť vyhostený do A..

O odvolacej námietke, ohľadom zaistenia navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, maximálnu dobu
zaistenia 6 mesiacov, odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, i vo svojom vyjadrení poukázal
na stanovisko ÚPZC Sečovce k vykonateľnosti administratívneho vyhostenia, keď uviedol, že vybavenie
náhradného cestovného dokladu je možné v prípade spolupráce navrhovateľa do päť mesiacov, v
prípade jeho nespolupráce to môže trvať až 18 mesiacov, kedy zastupiteľský úrad krajiny pôvodu

navrhovateľa vydá náhradný cestovný doklad.

Neobstojí ani odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal rizikom úteku, keďže existenciu a
preukázanie tejto skutočnosti použité ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
nevyžaduje.

Napokon k odvolacej námietke, že navrhovateľ sa rozhodol na území SR požiadať o udelenie azylu,

respektíve o poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v E., pričom
ÚPZC Sečovce prijalo jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl na území SR, odporca v napadnutom rozsudku,
i vo vyjadrení k opravnému prostriedku citoval z vyjadrenia navrhovateľa pred jeho zaistením, že na
Slovensku zostať nechcel a tiež prehlásil, že nechce požiadať o azyl na území SR. Tvrdenie, uvedené
v opravnom prostriedku navrhovateľa, nebolo ničím podložené. Odporca sa vo svojom rozhodnutí

zaoberal Článkom 8 Dohovoru, s odôvodnením zásahu do jeho súkromného a rodinného života.
Dôvodnosť zaistenia však odôvodňoval citovaním Článku 15 ods. 1 Návratovej smernice.

Krajský súd poukazuje na to, že administratívne vyhostenie navrhovateľa v podstate nasledovalo krátko
po jeho príchode na územie SR a týmto rozhodnutím bol navrhovateľ administratívne vyhostený na
územie F..

Dohovor v Článku 5 ods. 1 písm. f) predpokladá, že možnosť zaistiť osobu, proti ktorej „prebieha
konanie o vyhostenie“, teda že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je
jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. V posudzovanom prípade správny
orgán zaistil navrhovateľa na účel výkonu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo
dňa 17.03.2015.

Zaistený cudzinec teda nemusí byť z pohľadu Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru reálne a efektívne
vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania,
ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude alebo nie. Je totiž zrejmé, že počas
konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia,
ktoré však v čase vyhostenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti,

ktorépôvodneneprípustnesajaviacevyhostenieumožnia.Opačnývýklad,tedažezaisteniejeprípustné
len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné
vyhostiť, by vlastne robil zaistenie, na účely konania o vyhostení podľa Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru
neprípustný, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
147/2013-50 z 09.10.2013).Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťou uloženia opatrenia podľa § 89 ods. 1 písm. a)
alebo b) zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že správny orgán od uloženia tejto povinnosti
upustil, nakoľko účastník konania nemá prostriedky na vycestovanie, respektíve pokrytie nákladov,

súvisiacich s povinnosťou podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za
nedôvodné,nespôsobiléspochybniťvecnúsprávnosťnapadnutéhorozhodnutia.Ztohtopohľadunezistil
v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu
v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj

odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia. Bude však potrebné, aby skúmal účel zaistenia
v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom
rozhodnutí, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-PO6-
ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením

§ 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto
právo na náhradu trov konania, ani ich neuplatnili a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd
účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.