Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 9, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/223/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220010
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220010.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.k. 13C/519/2012-79 zo dňa 04.07.2014 a
uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č.k. 13C/519/2012-93 zo dňa 08.09.2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č.k. 13C/519/2012-79 zo dňa 04.07.2014 p o

t v r d z u j e.
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č.k. 13C/519/2012-93 zo dňa 08.09.2014 p o
t v r d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal
náhrady majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 663,84 eura, ktorá škoda
mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v súdnej veci

6Er/217/07 tým, že súd o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora rozhodol až po 371 dňoch
( teda oneskorene, pretože § 44 ods. 8 Exekučného poriadku ustanovuje súdu povinnosť rozhodnúť
o takomto návrhu do 30 dní ), pričom navrhovateľ počas tejto doby vynaložil hotové výdavky, ktoré by
neboli vznikli nebyť nesústredenej činnosti exekučného súdu.
Odporca s návrhom nesúhlasil a uviedol, že ho považuje za nedôvodný a žiada ho zamietnuť, pretože
nie je jasný titul na náhradu škody. Ďalej odporca uviedol, že vychádzať z existencie prieťahov v konaní
( ako to robí navrhovateľ ) možno až vtedy, ak tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti

účastníka alebo inom rozhodnutí príslušného orgánu, ku ktorému však ani nemohlo dôjsť, pretože
navrhovateľ si v tomto smere nesplnil ani len svoju povinnosť tvrdenia. Dodal, že vyčíslenie materiálnej a
nemajetkovej ujmy považuje len za hypotetické, pretože navrhovateľ ho nijakým spôsobom nepreukázal,
navyše ich paušalizuje a taktiež poukázal na to, že nemajetková ujma sa priznáva iba tam, kde samotné
konštatovanie porušenia práva nie je primeraným zadosťučinením, pričom sa prihliada najmä na osobu
poškodeného, závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo a závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote, namietal škodu čo do jej základu i výšky a tiež príčinnú súvislosť

medzi jej prípadným vznikom a postupom exekučného súdu.
Na pojednávanie sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania mali riadne a včas vykázané,
svoju neúčasť ospravedlnili, pričom odporca súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti, právny
zástupca navrhovateľa žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu, že v rovnaký deň v rovnakom časepojednáva na okresnom súde, pričom navrhovateľ trvá na osobnom zastúpení a vylučuje substitúciu,
avšak súd žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania neakceptoval, pretože
žiadosť o odročenie pojednávania bola na súde podaná iba mailom a aj to v deň pojednávania

( krátko pred jeho začatím ), napriek tomu, že o termíne pojednávania bol upovedomený s dostatočným
predstihom, taktiež skutočnosti, o ktorých tvrdil, že sú dôvodom pre odročenie pojednávania, nijako
nepreukázal, nebol preto žiaden dôvod takúto žiadosť o odročenie pojednávania akceptovať a súd podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti účastníkov.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením ku spisu pripojených dokladov a správ a zistil tento skutkový
a právny stav:

Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno 6Er/217/07 súd zistil, že žiadosť oprávneného na zmenu
súdneho exekútora bola na exekučnom súde podaná dňa 25.05.2009, pričom exekučný súd o nej
rozhodol uznesením dňa 26.05.2010. Uznesením zo dňa 22.08.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 22.04.2014 súd exekúciu zastavil pre vady exekučného titulu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/03 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škody ( § 9 ods. 2 ).

Podľa § 44 ods. 8, 9 ExP oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia
dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec

mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy
exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Súd zistil, že návrh nie je dôvodný a je treba ho zamietnuť z nižšie uvedených dôvodov:

Je nesporne preukázané ( z exekučného spisu ), že oprávnený vo vyššie uvedenej exekučnej veci podal
na exekučnom súde svoj návrh na zmenu súdneho exekútora písomne dňa 25.05.2009, pričom súd o
tomto jeho návrhu rozhodol dňa 26.05.2010, t.j. po uplynutí lehoty stanovenej v § 44 ods. 8 ExP. Táto
skutočnosť však ( z dôvodov uvedených vyššie ) sama o sebe neznamená, že ide o zbytočné prieťahy.
Navrhovateľ v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ( ani sa o to nepokúsil ) ani len samotný vznik

hotových výdavkov, ktoré mu mali v súvislosti s uvedenou exekučnou vecou vzniknúť ( ktorých náhrady
ako majetkovej škody sa domáhal ), nie je zrejmé o aké jeho výdavky malo ísť a je navyše neprípustné,
aby si takéto náklady uplatňoval paušálne ( pretože súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe,
že navrhovateľ v tisíckach obdobných žalôb uplatňuje rovnaké paušálne náklady bez ich bližšieho
preukázania a zdôvodnenia ), teda bez toho, aby v každom jednotlivom prípade preukázal, že mu

takéto náklady vôbec vznikli a následne to, že by neboli vznikli nebyť prípadnej oneskorenej činnosti
exekučného súdu.

Treba prisvedčiť argumentácii odporcu o tom, že navrhovateľ samotný neurobil žiadne úkony smerujúce
k tomu, aby predišiel vzniku prípadnej škody, keď pred podaním tohto návrhu na náhradu škody na súde

nepodal žiadnu sťažnosť na postup alebo prieťahy exekučného súdu či už u predsedu exekučného súdu
alebo na Ústavnom súde SR.

Je nesporné, že do doby, kým exekučný súd nerozhodne o zmene exekútora, koná v exekúcii stále
exekútor pôvodný ( § 44 ods. 9 ExP ). Táto okolnosť vylučuje, aby bolo mohlo dôjsť ku škodám na

straneoprávnenéhovsmererizikazánikupovinného,rizikazmareniaúčelukonaniaprestratukontaktus
povinným a rizika insolventnosti povinného, ktoré by boli spôsobené nečinnosťou súdu. Je preto zrejmé,
že ani prípadným oneskoreným rozhodnutím exekučného súdu o zmene exekútora nemohlo dôjsť ku
žiadnej škode na strane oprávneného ( navrhovateľa ) a to ani k majetkovej, ani k nemajetkovej škode.Taktiež je treba poukázať na skutočnosť, že nie vždy je možné v 30 dňovej lehote určenej zákonom
rozhodnúť o zmene exekútora, pretože súd je odkázaný v týchto prípadoch na súčinnosť ďalších osôb

( prinajmenej pôvodne povereného exekútora ). V tomto prípade bola exekúcia navyše zastavená pre
vady exekučného titulu a preto súd konštatuje, že to bol navrhovateľ, kto začatím neprípustnej exekúcie
zavinil, že ju bolo nutné zastaviť a sám si spôsobil trovy i prípadné ( v konaní nepreukázané ) škody.

Súd tiež poukazuje na to, že s poukazom na vyššie uvedené sa súdu nejaví ako primerané žiadať

zadosťučinenie v peniazoch ( aj keby ku škode bolo došlo ), pretože nedošlo k žiadnemu takému zásahu
do práv navrhovateľa (a najmä nie jeho konateľov, či spoločníkov), ktoré by bolo treba odškodniť v
peniazoch.

Z týchto dôvodov súd konštatuje, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné
charakterizovaťakonesprávnyúradnýpostupakžiadnejškode,ktorábybolanavrhovateľovispôsobená

postupom súdu nedošlo, nedošlo k naplneniu žiadnej z podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu,
ani nezákonné rozhodnutie, ani vznik škody ( ani jedna z nich nebola preukázaná ), ani príčinná súvislosť
medzi nimi a návrh navrhovateľa je preto v plnom rozsahu ( či už ide o vynaložené náklady alebo
nemajetkovú ujmu ) nedôvodný.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 O.s.p. a odporcovi, hoci v konaní plne úspešnému, náhradu
trov konania súd nepriznal, pretože odporca si toto právo neuplatnil a navyše súd ani nezistil, že by mu
v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva boli nejaké trovy vôbec vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný

ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nevysvetlil, prečo zastáva

názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.Navrhovateľ ďalej namieta nedostatočne vykonané dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom ako aj to, že súd nerozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania.

Súd prvého stupňa následne uznesením č.k. 13C/519/2012-93 zo dňa 08.09.2014 uložil navrhovateľovi
povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za
podané odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že
ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.
Aj proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac

ho tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tými odôvodnenie. Keďže
napadnuté uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu,
môže navrhovateľ len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje
za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podliehalapodaniežalobynanáhraduškody.Spoplatneniunepodliehajúďalšieúkonyvovecisamej,ako

sú odvolanie, dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s
publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp.
zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková

povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore
s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany
súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po

30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2002, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku písomne nevyjadril.
Odvolací súd prejednal odvolania navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom
vo veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP tak, že odvolania navrhovateľa považoval za
nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 2 OSP.
Podľa citovaného ustanovenia odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvého

stupňa, s ktorým sa stotožňuje ako v časti skutkových zistení, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, tak aj v časti právneho posúdenia, ktoré odvolací súd považuje za správne.
Vo vzťahu k dôvodom odvolania navrhovateľa odvolací súd uvádza, že jeho rozhodovacej činnosti mu
je známe, že navrhovateľ v obdobných veciach podáva paušalizované t.j. obsahovo zhodné odvolania
bez ich akejkoľvek konkretizácie na prejednávanú vec.

Tak je tomu aj v tomto prípade, keď navrhovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdom, pričom
postup súdu ktorým k takémuto odňatiu malo dôjsť už nešpecifikuje. Ostáva iba sa domnievať, že
tomu malo dôjsť tým, že súd vec prejednal v jeho neprítomnosti. Podľa odvolacieho súdu súd prvého
stupňa mal splnené podmienky na to, aby ec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa, nakoľko tento
síce svoju neúčasť ospravedlnil podaním zo dňa 03.07.2014 (pojednávanie bolo dňa 04.07.2014) a

žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu kolízie termínov, avšak existenciu dôležitého dôvodu na odročenie
pojednávania nepreukázal. Súd nemohol akceptovať ani dôvod na odročenie spočívajúci v tvrdení, že
navrhovateľ nesúhlasí so substitúciou a trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu. Navrhovateľ
na svoje zastupovanie nesplnomocnil fyzickú osobu advokáta ale obchodnú spoločnosť v mene ktorej je
oprávnených konať viacero konateľov a následne aj pracovníkov advokáta spôsobilých na zastupovanie

navrhovateľa v konaní pred súdom.
Ani ďalšie odvolacie dôvody nie sú smerované voči napádanému rozhodnutiu, keď súd na predmetný
vzťah aplikoval ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Zb. v znení platnom a účinnom v čase začatia konania.Odvolacie dôvody vôbec nesmerujú voči skutkovému a právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa,
pre ktoré následne súd návrh zamietol.
V napadnutom rozhodnutí sa súd prvého stupňa úvahám načrtnutým v odvolaní vôbec nevenuje, a

ak aj áno, pre posúdenie dôvodnosti nároku neboli rozhodujúce a teda ani relevantné. Navrhovateľ
napokonnamieta,žesúdnevykonaldokazovanieoboznámenímznaleckéhoposudku,ktorýmaldospisu
doložiť navrhovateľ, pričom ale z obsahu spisu je zrejmé, že žiadny takýto posudok nebol navrhovateľom
predložený. Napokon za nedôvodné považoval súd aj navrhovateľom namietané nerozhodnutie o jeho
návrhu na prerušenie konania, keď v spise takýto návrh obsiahnutý vôbec nie je.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny
poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov s
poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.

Argumentačne sa pritom stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 294/2013 zo
dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej

republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením

§ 167 ods. 2 OSP.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v
určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie

rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Pri tvorbe súdneho rozhodnutia nesmie prevládať prílišný formalizmus.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za
jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku

za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie

sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.
Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
3f) a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k) citovaného zákona v znení účinnom do 30.09.2012, od poplatku je oslobodené
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom.Podľa Položky 7a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkov v znení účinnom od 01.10.2012, zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je súdny poplatok 20 eur.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa toho, že súdny poplatok sa platí za žalobu a nie za odvolanie, odvolací
súd poukazuje na § 6 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. V tomto prípade je podané odvolanie vo veci samej, preto
bolo dôvodné súdny poplatok podľa rovnakej sadzby aj v odvolacom konaní vyrubiť.
Podľa § 18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra

2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.
Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov bola do sadzobníka včlenená novelou účinnou od
01.10.2012. Ustanovenie § 18ca je ustanovením intertemporálnym v súvislosti s účinnosťou novely
zákona o súdnych poplatkoch č. 286/2012 Z.z. Aby sa toto ustanovenie chápalo správne, treba
vychádzať z celého kontextu zákona o súdnych poplatkoch a použiť definíciu pojmu poplatkový úkon,

ako aj vznik poplatkovej povinnosti a ostatnú terminológiu používanú zákonom. Ak bol poplatkový
úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny poplatok za konanie
a to bolo začaté pred 01.10.2012, vyberajú sa poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V
prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až
podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1. Preto ak bolo odvolanie podané

po 01.10.2012, aj keď samo konanie sa začalo pred 01.10.2012, použije sa právny stav účinný po
01.10.2012. Ide totiž o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo
konaniam začatým pred 01.10.2012.
Poplatkový úkon (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) vznikol poplatníkovi - navrhovateľovi, ktorý
podal odvolanie (§ 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch) podaním odvolania (§ 5 ods. 1 písm. a)

zákona o súdnych poplatkoch), ktoré podal dňa 24.02.2014 a to vo výške 20,- eur, t.j. v rovnakej sadzbe
ako vo veci samej, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej.
Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím

konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.