Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/360/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244366
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244366.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľky:
maloletá P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, X., zastúpená matkou J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K. XX, X., zastúpená advokátskou kanceláriou: FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom Radlinského 2,
Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, sídlo Imricha
Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 420,43 Eur s prísl. podľa zák. č. 514/2003 Z.z., na
odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. februára 2014 č. k. 15C
177/2011-307, a uzneseniu zo dňa 9. apríla 2014 č. k. 15C 177/2011-337, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. mája 2014 č.k.
15C 177/2011-347 v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. apríla 2014 č.k. 15C 177/2011-337 potvrdzuje.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci 10C
216/2011, návrh navrhovateľa vo veci samej zamietol a odporcovi náhradu trov konania odvolacieho
konania nepriznal. Vychádzal z ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., článku 267 Konsolidovaného znenia
Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 ZES) a vyslovil, že ak sa takáto otázka

položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o
nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby
o nej rozhodol a ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny
orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Mal za to, že verejná ponuka majetkových
hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri
verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice

2001/34/ES na znenie ktorej sa navrhovateľ odvoláva v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej
ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady
2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc
2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009, (EÚ) číslo 1095/2010. Bol toho názoru,
že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie
rozhodnutia vo veci samej z dôvodu vyššie uvedeného, ako i na základe zhodnotenia dokazovania vovecisameja ztohtodôvodusaneobrátilnaSúdnydvorEurópskejúnie.Návrhnazačatieprejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
zamietol aj z dôvodu, že prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a preto mu táto povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor
Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu,
voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

Vo veci samej vychádzal z ustanovení § 1, § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z., § 127 ods. 2, § 128, § 125 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch

(ďalej len ZoCP), čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľka bola členkou družstva PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, do ktorého vložila členský vklad a ďalšie členské vklady
(vydokladovala), avšak vzhľadom na jej rozhodnutie o vystúpení z Družstva jej členstvo zaniklo
rozhodnutím predstavenstva družstva podľa čl. 16 ods. 3 Stanov družstva k 20.1.2011, čím jej vzniklo
právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 420,43 EUR so splatnosťou 20.07.2011. Úrad

pre finančný trh rozhodnutím z 21.3.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo
požiadalo návrhom na začatie konania doručeným Úradu dňa 16.4.2003 o schválenie jeho dodatku.
Úrad pre finančný trh Družstvo oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa
§ 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. a zároveň Družstvo upozornil, že
nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s

výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad
celkovou činnosťou družstva. Dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi
Capital Invest, o.c.p., zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi

ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným
Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe
rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie
predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu
portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal

zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Investíciami vloženými do Družstva,
ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne Capital Invest, o.c.p. na základe
zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi
Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s
cennými papiermi výpoveďou z 30.3.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a

Obchodníkom s cennými papiermi, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy
voči Obchodníkovi s cennými papiermi rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm.
Družstvo sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s cennými papiermi nedomáhalo súdnou cestou.
Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s cennými
papiermi na základe zmluvy kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci

Obchodníka s cennými papiermi priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu
Družstvom. Na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF-002/2002/
SPI z 21.3.2002, právoplatného 28.3.2002, bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s
lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého
investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Zo Zmluvy o zriadení portfólia z 2.6.2008

mal preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi
CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná
listom z 30.3.2010 s účinnosťou od 1.5.2010. Po tomto úkone Družstvo listom z 15.4.2010 požiadalo
NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.. V tomto čase Družstvo však
nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody, ale žiadalo NBS aby situáciu

riešila.

Konštatoval, že na základe zisteného skutkového stavu do 1.6.2010 NBS ako aj jej právny predchodca
Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch postupovali správne
vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Zobsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva a ani po
rokovaní so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva. Obsah
prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd preukázaný zo zápisu z prerokovania

problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.8.2007. Družstvo dňa 10.10.2007 doručilo NBS list
s tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom
pre finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev
vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi
spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva

narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane
náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi.
Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev
iné investičné nástroje, ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupinCI HOLDING,
a.s.. Družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou
investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich

ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné,
aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia
družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev
a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým
družstvám. Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu

spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu Obchodník cennými papiermi vypovedal zmluvu
o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu
odporcu mal súd preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u Obchodníka s
cennými papiermi dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala Družstvo listom z 20.4.2010, aby
predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v

zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa
stala neaktuálna.

Z obsahu listinných dôkazov mal preukázané, že Družstvo predložilo NBS dňa 28.4.2010 žiadosť o
schválenie dodatkov k prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa § 21 ods.
1 písm. a) zákona č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.5.2010

na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po
opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho
NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov
k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo
GUV-1744/2010 z 8.12.2010, právoplatné 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu

konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č.566/2001 Z.z. za porušenie ustanovenia § 129
ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) ZoCP a § 125c ods. 1 v spojení
s § 127 ods. 4 ZoCP, rozhodnutím ODT-10890-4/2010 z 30.05.2011, právoplatné 18.7.2011. Týmto
rozhodnutímNBSDružstvuzakázalapredajmajetkovýchhodnôt,avšaknezakázalaDružstvuvykonávať
inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. NBS

na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva ako aj Obchodníka s cennými papiermi, podala
dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu.
Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti
korupcii č. k. ČVS: PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16.11.2010, bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné
stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods.

1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval súd prvého stupňa v zmysle § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že navrhovateľka bola povinná preukázať zákonné podmienky vzniku
zodpovednosti odporcu za vznik škody, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bola členkou. Zákonné podmienky

vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie,
nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Navrhovateľka
musí nesprávny úradný postup orgánu štátu spoľahlivo preukázať ako aj, že jej vznikla škoda v
príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Podľa názoru súdu navrhovateľka
nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak, v

konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo,
dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala

v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992
Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zákonom č.
747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom.

Súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol z dôvodu, že navrhovateľka nepreukázala už prvú
z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to nesprávny úradný postup NBS a z

dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými podmienkami vzniku zodpovednosti štátu výškou škody
a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu
nad Družstvom, nezaoberal. Vyslovil, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt
je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne, v § 126 až § 130 ZoCP. Alternatívne
investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení

smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, smernica EÚ
2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať
do svojich právnych poriadkov do 22.7.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho
návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov
a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch.

Bol toho názoru, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak
poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11.4.2011, sp. zn. 3K 95/2010 mal súd preukázané,
že na majetok Družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz. Do funkcie správcu bol ustanovený T..
T. I. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia

konkurzu. Vzhľadom na vznik nároku navrhovateľky voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu,
navrhovateľka patrila medzi skupinu veriteľov Družstva oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do
konkurzu, čo formou prihlášky do konkurzu, urobila. Pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty
popretá a z toho dôvodu sa navrhovateľka domáha určenia jej oprávnenosti incidenčnou žalobou
voči správcovi konkurznej podstaty. Konkurz vyhlásený na majetok Družstva, rovnako ako konanie o

incidenčnej žalobe nie sú toho času právoplatne ukončené. Zistil, že na Okresnom súde Bratislava I
sa vedie konanie pod sp. zn. 19C 56/2011, v ktorom si Družstvo uplatňuje titulom náhrady škody za
nesprávny úradný postup odporcu nárok na náhradu škody, ktoré rovnako nie je právoplatne skončené.

Vyslovil, že podľa ustálenej súdnej judikatúry, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cz 110/84 (publikovaného vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pod č. 4/87), ktorá je s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31.5.2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005, naďalej aplikovateľná a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky, sp. zn. 25Cdo 1404/2004 platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako
aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až
vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom

vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto ak
má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný
základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003
Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. S poukazom na tieto skutočnosti považoval súd žalobu za

predčasnú.

Návrh navrhovateľky ako predčasne podaný zamietol aj z dôvodu, že navrhovateľka ako bývalá
členka družstva, ktorá sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom
družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods. 4
Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva

alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník
v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva jeoprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho
zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, že každý veriteľ družstva môže vo svojom
mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a

tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku
družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva
proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca
konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri
výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili.

Existencia pohľadávky navrhovateľky na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva
vylučuje možnosť, podľa názoru súdu, aby sa navrhovateľka domáhala náhrady škody voči štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.. Navrhovateľka nepreukázala, že by bez svojej viny sa bezúspešne domáhala
náhrady škody voči subjektom Družstva. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej
pohľadávke navrhovateľky ako veriteľa voči subjektom Družstva, ktorú náhradu požaduje od štátu ako
subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však

vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu až okamihom, keď sa
právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.

V danom prípade považoval za právne relevantný prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa
mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo.
Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej

súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľke vznikla škoda. Navrhovateľka poukázala,
že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou
Obchodníka s cennými papiermi, pričom uviedla, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom,
ako ich získalo od navrhovateľky Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení
portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi tak podľa neho vznikol záväzkový

vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo
zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho
povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok.
Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými papiermi
titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu

vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní
dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným
nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi mohla
vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľky. Podľa názoru súdu
z vyššie uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad

Obchodníkom s cennými papiermi v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľky
nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS
spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, preto sa takýmto prípadným
nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.

Podľa názoru súdu prvého stupňa odporca v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným

subjektom - Družstvom nezanedbala. Súd sa priklonil k názoru odporcu, že Družstvo bolo dohliadaným
subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 ZoCP. V súlade s uvedenými
stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho
úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), t.j. či obsahuje všetky údaje a

vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície
zodpovedalipríslušnéorgányDružstva.Odporcatiežpreukázal,ženebolovprávomociNBS schvaľovať
zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv,
ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu
služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 ZoCP). NBS nemohla

vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu
jej kompetencií. NBS až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície.Konštatoval, že štát Slovenská republika, nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho
majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva
sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Navrhovateľka

ako členka Družstva (podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do
subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším
orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva,
kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI.
Navrhovateľka nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce

jej z členstva tak, že by aktívne zasahovala do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej
škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. S poukazom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti súd návrh zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v konaní,
náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že odporca si náhradu trov konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok

súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti vo veci samej zmeniť a jej návrhu na náhradu škody Eur
voči odporcovi vyhovieť a nahradiť jej trovy konania, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie dôvodiac jeho nesprávnym rozhodnutím, neúplným zistením skutkového stavu, na
základe ktorého dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Vytýkala súdu prvého stupňa, že nepostupoval v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou

je aj princíp právnej istoty. Poukázala aj na predvídateľnosť toho, že sa spoliehala, že nedôjde ku
škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie odporcu, ako orgánu dohľadu podľa zákona, ktorý
poveril odporcu dohľadom nad subjektmi, ktoré mali nakladať s jeho investíciou. Poukázala na nálezy
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07, sp. zn. I. ÚS 243/07, sp. zn. PL. ÚS
21/96. Odporcov argument, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale
nie dohľad nad odbornou činnosťou Družstva, považovala za irelevantný, ak nemohla o takto zúženom
dohľade orgánu dohľadu vedieť, keďže zákon č. 566/2001 Z.z. v ustanovení nepoužíva rozlíšenie medzi
„činnosťou“ a „celkovou činnosťou“ dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahovalo ust.
§ 135 ods. 1 tohto zákona ani v čase, keď odporca schválil Prospekt investície a Družstvo sa stalo

dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt a predmet dohľadu nebol
menený. Nestotožnila sa s tvrdením, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jeho škodou a porušením
zákonných povinností odporcom spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bolo porušený
zákon č. 566/2001 Z.z., k jej škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti odporcu vykonávať
zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola bdelá. Mala za to, že súd

prvého stupňa tým, že jej návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu,
že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý
úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu. Uviedla, že NBS minimálne od roku 2007 zanedbáva
svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi, pričom jej
povinnosťoupodľa §127zákonaocennýchpapierochboloajezisťovanieavyhodnocovanieinformácií

a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú subjektov a ich činností, pričom podľa § 135 ods. 1
zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, družstvo ako vyhlasovateľ
ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo
strany NBS. Podľa nej mal podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch odporca zisťovať, čo v
prípade družstva, obchodníka, ako ani u neho neurobil, všetky informácie a podklady o dodržiavaní,

resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo v prípade družstva
bol Prospekt investícií vydaný ešte Úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo
strany NBS a tento povinný zákonný dohľad zo strany NBS považovala za koncipovaný tak široko,
že NBS má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli
byť vystavené dohliadané subjekty v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka, ako aj rizík, ktoré

mohli viesť k obnoveniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda v tomto prípade aj jej samotnej.
Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011
bolo z výpovede svedka N.. Z. Y., S.. preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila,
že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené
zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil

obchodníka, t.j. že družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov v subjektepersonálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. V tomto konaní sa tiež zistilo, že
NBS sa po tomto vážnom zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu,
že toto bolo následne po tomto vytknutí zo strany NBS rozložené namiesto jednej, do troch zmeniek,

a to vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production,
a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s.
a navyše vo všetkých bol či už členom, predstavenstva alebo konateľom N.. I. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka, čo znamená, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s. a obchodníkom. Mala za to,

že NBS ani po vydaní rozhodnutia v roku 2008 neprijala žiadne kontrolné alebo významnejšie opatrenia,
ktoré podľa zákona o cenných papieroch ako i zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným
trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení už od roku 2007, pričom mala a stále má
napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie
na činnosť obchodníkovi alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva družstva
alebo obchodníka a týmto podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka,

čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do družstva. Uviedla, že družstvo
svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a ust. §
125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31.12.2006, avšak
NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia zo dňa 30.5.2011 č.
ODI-10890-4/2010 o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. Mala za to, že žiadna platná právna

norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak žiadna platná právna
norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala
možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu, ako aj prvostupňového
súdu povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z.z. podľa nej ani neustanovuje, nevyžaduje a
dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,

pripúšťa regresnú náhradu. Poukázala tiež na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty o stave
konkurzu zo dňa 20.8.2013, z ktorého vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky a že
aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje jej možnosť ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu
sp. zn. 3K 95/2010. Namietala, že pokiaľ v zápisniciach o pojednávaní nie je uvedené, že boli prečítané
určité, presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil

ich obsah, tak skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov
nemôžu byť preto pre súd prvého stupňa podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného
nároku.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdiť majúc za to, že súd prvého stupňa v konaní postupoval maximálne

zodpovedne, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu,
dostatočne a správne zistil skutkový aj právny stav veci. Podľa neho navrhovateľka doposiaľ nevyužila
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadnu žalobu proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE.
K jej tvrdeniu, že údajne nepostupoval v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj

princíp právnej istoty, uviedol, že jeho kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi
sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej
judikatúry, podľa ktorej všetky orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon (§ 2 ods. 2 Ústavy SR). Uviedol, že až od účinnosti novelizovaného
ustanovenia§129ods.3zákonaocennýchpapieroch,tedaažod1.6.2010bolipovinnostivyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až
odvtedy mohla NBS dohliadať, či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície, teda či si
plní povinnosť uloženú zákonom. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4. Žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, ani družstvu PDSI žiadne povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík. Konštatoval, že za činnosť družstva PDSI
celkovo zodpovedá a v mene družstva koná predstavenstvo družstva ako štatutárny a výkonný orgán
družstva, pokiaľ nie je zákonom, stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu

družstva. Taktiež na dodržiavanie prospektu investície družstva PDSI bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo PDSI ako štatutárny orgán PDSI. Nevykonával dohľad nad finančnýmiukazovateľmi PDSI, nebol a nie je príslušný potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov družstva
PDSI. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľky, jej výška voči družstvu PDSI sa bude
zisťovaťvrámciincidenčnýchsúdnychkonaníaakjejpohľadávkanebudeuspokojenávrámcikonkurzu,

až vtedy jej môže vzniknúť škoda, ktorá nevzniká v okamihu jej splatnosti ani v okamihu omeškania
dlžníka. Uviedol, že navrhovateľka mala vedomosť o tom, že družstvo PDSI podalo žalobu o náhradu
údajnej škody spôsobenej údajným nesprávnym úradným postupom NBS vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011 a napriek tomu podala svoju žalobu. Považoval zodpovednosť
štátu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu za zodpovednosť subsidiárnu vo vzťahu k

zodpovednosti osoby, v danom prípade PDSI ako dlžníkovi, ktorý prijal finančné prostriedky od
navrhovateľov a iba družstvo PDSI má povinnosť im ich vrátiť. Mal tiež za to, že škoda musí existovať v
čase rozhodnutia súdu, pretože rozhodujúci je v zmysle § 154 O.s.p. v čase rozhodovania. K námietke
navrhovateľky ohľadom vykonania dokazovania listinnými dôkazmi, uviedol, že súd oboznámil (vykonal)
jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri oboznamovaní jednotlivých dôkazov
presne špecifikoval, o aké jednotlivé dôkazy išlo a aký je ich obsah. Navyše právnemu zástupcovi

navrhovateľky, ako aj jemu bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej súdnej činnosti
prvostupňového súdu a podľa NS SR sp. zn. 1Obo 283/2006 a ust. § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď navrhovatelia vedú
stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.

bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného
nároku, výsledky ktorého dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové
zistenia aplikoval aj správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil a s jeho odôvodnením
rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto
ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo
primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s

právnouúpravou,idetedaoúradnýpostup,priktoromdôjdekporušeniupravidielstanovenýchprávnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež
určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v
konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších
podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať,
treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu

verejnej moci smeruje.

V prípade, že fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom súdnom konaní, ktorú
jej spôsobil orgán verejnej moci, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto
postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom
uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie.

V právnej teórii sa príčinným vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci

ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je
otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,
či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným

prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v
logickom slede teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom
tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii;
príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže

byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha
(test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý
následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa
teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však

musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje
súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri
riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako
následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda

(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Vychádzajúc z ustanovení § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že škoda ako
kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a jeobjektívne vyjadriteľná v peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím
majetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodousarozumieujma,ktorá
musí spočívať v zmenšení majetkového stavu. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom

konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Navrhovateľka si uplatňovala svoj nárok z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom odporcu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci odôvodňujúc ho tým, že ako člen družstva vložila finančné prostriedky do družstva
PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, ktoré na základe verejnej ponuky majetkových

hodnôt v rámci Prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska zhromažďovalo peňažné
prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch a investičných službách, a to prostredníctvom spoločnosti CAPITAL INVEST,
o.c.p., a.s., s ktorým Družstvo uzatvorilo zmluvu s názvom Zmluva o správe portfólia cenných
papierov, ktorá bola menená a doplňovaná. Z konania obchodníka s cennými papiermi, v spojení s
jeho činnosťou pre Družstvo vyvodzovala vznik škody, nakoľko jej majetok sa zmenšil o sumu do

Družstva vložených a nevrátených finančných prostriedkov. Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov
vložených navrhovateľom do Družstva mala byť v súlade s Prospektom investície podľa zmluvy 8%.
Vložila peňažné prostriedky do Družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehala na to, že Družstvo a
aj Obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS tak, že bude
zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky, ale aj budú

zhodnotené v garantovanej výške.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný

rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák.
č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od
1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investícií. Teda až od 1.6.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či

Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v
zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4
zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej
doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť

údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
(§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka

Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohol totiž kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V
tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou
je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129

ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č.
566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si
toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle
zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jej argumentáciu,
že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takútopovinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo

v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov

viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či

predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s
cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená, a navrhovateľka si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela
byťvedomá,ževývojnafinančnýchtrhochnemožnosistotoupredpovedaťaodhadnúť,čojepodstatným

znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola

navrhovateľka v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej
banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96

eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej
banky Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.8.2008 č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010 č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb. Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom

nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky
Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia
sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za
nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona
na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho

práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských

slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z..Postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre

vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy),
hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska
navrhovateľka očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. Išlo o činnosť
priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov
a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu

môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého
konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a
pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím
nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať v rámci
tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom,
neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľkou tvrdený nesprávny

úradný postup odporcu v konaní nepreukázala. V konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľka bola členkou Družstva, ktoré je v súčasnosti v
konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,

právoplatným dňa 5.5.2001. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní
nepreukázala vznik škody, pretože nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči
dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii
dlžníka povinného vydať jej získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázala
bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a

týmanizákladnýpredpokladzodpovednostištátupodľazákonač.514/2003Z.z.(analogickyrozhodnutie
Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006 z odôvodnenia ktorého vyplýva, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného
dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľky, rozporujúce záver súdu prvého stupňa o

predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného
procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko odvolací súd z totožných sporov mal preukázané, že právny
zástupca navrhovateľky a odporca nežiadali oboznámenie s obsahom listinných dôkazov, nakoľko im

ich obsah z týchto konaní im je známy.

Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo
veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením zo dňa 9. apríla 2014 č. k. 15C 177/2011-337 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 Eur v lehote 15 dní od

doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť dôvodiac tým, že ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992
Zb., účinného do 01.10.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietal
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho

nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo
do 30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré
smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku
zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrúbenému poplatku. Mala za to, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenia podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa nie sú dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal

odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa

platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Postup súdu

prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie,
bol preto správny. Odvolacie námietky navrhovateľa nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž
nepochybné, že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre
konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý

tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou
zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do
zák. č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté
do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po
30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo

uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká
podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej
zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po
vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje,

že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo
výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za
podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie
(i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal
pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 31.3.2014, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie

sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvéhostupňa správne, ak mu napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle
pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok
vyrúbil aj v správnej výške 20 eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a ani mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.