Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušené Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/447/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708201267
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1708201267.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek

senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Kataríny Javorčíkovej, v právnej veci navrhovateľov: X. U. H.,
A.. XX.X.XXXX, W. O. X, Q. W., X. X. C.Á., H.. Š., A.. XX.X.XXXX, W. O.Č. X, W., zastúpených JUDr.
Ivetou Kalinovou, advokátkou, Cukrová 14, Bratislava, proti odporcovi: LSE-Life Star Emergency, s.r.o.,
Limbova 1, Limbach, IČO: 35 877 618, zastúpenému Mgr. Petrom Reom, advokátom, Partizánska 2,
Bratislava,onáhradunemajetkovejujmyanákladovnapohreb,oodvolanínavrhovateľovaodporcuproti
rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 14.4.2014, č.k. 4C/969/2008-196, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 14.4.2014, č.k. 4C/969/2008-196

vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade zamietnutý, p o t v r d z u j e .

Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade, ktorým sa voči
odporcovi domáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,92 eura a náhrady škody (navrhovateľ
v 1. rade) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,92 eura (navrhovateľka v 2. rade), dôvodiac,
že dňa 16.2.2007 o 15,48 hod. bola pani U. Š. vyšetrená lekárskou službou RLP, ktorú prevádzkoval

odporca, pričom počas tohto vyšetrenia došlo k nesprávnemu poskytnutiu zdravotníckej starostlivosti
v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti, keď lekár z EKG záznamu nerozpoznal, že sa jedná o akútny
infarkt myokardu, a neodoslal pacientku ako naliehavý prípad do nemocnice. Z dôvodu neadekvátneho
diagnostického postupu, ktorý by potvrdil závažnosť aktuálneho zdravotného stavu pacientky, a umožnil
jej včasnú hospitalizáciu s adekvátnymi terapeutickými postupmi, stratila podstatných 9 dní, ktoré
prechodila s infarktom. Dňa 25.2.2007 jej už nebolo možné pomôcť, a v nemocnici zomrela. V súvislosti

s úmrtím pani U. Š. (družky navrhovateľa v 1. rade a matky navrhovateľky v 2. rade) došlo k zásahu do
osobnostných práv navrhovateľov (do práva na ochranu súkromia a rodinného života) a ku vzniku škody
(nákladov spojených s pohrebom vo výške 1.195,64 eura).

Súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ust.
§ 11, § 13 a § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako aj § 4 ods. 3 zákona č.
576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a vecne tým, že navrhovatelia v 1. a 2. rade neuniesli v
konaní dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že za smrť p. U. Š. nesie zodpovednosť odporca v dôsledku
zanedbania zdravotnej starostlivosti z dôvodu zlej diagnostiky zdravotného stavu zosnulej a následnej
neadekvátnej liečby. Súd poukázal na to, že aj keď Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou voznámení o výsledku šetrenia č. F. zo dňa 16.7.2007 skonštatoval pochybenie postupu lekára odporcu
dňa 16.2.2007, medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti pani U. Š.G. dňa 16.2.2007 zo
strany odporcu a jej úmrtím dňa 25.2.2007, neexistuje príčinná súvislosť, čo vyplynulo z následného

súdnoznaleckého dokazovania v tomto konaní.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov konania
nepriznal. Tento výrok svojho rozhodnutia odôvodnil len tým, že aj keď mal odporca v konaní plný
úspech, navrhovatelia v 1. a 2. rade boli súdom od platenia súdnych poplatkov oslobodení. Preto v spore

úspešnému odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia, aj odporca.

Navrhovatelia odvolaním napadli celý rozsudok a odôvodňovali ho § 205 ods. 2 písm. a), písm.
c), písm. d), písm. e) a písm. f) O.s.p.. Namietli, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku

dôkladne zaoberal argumentmi odporcu, ale argumenty navrhovateľov a ich právnej zástupkyne nijakým
spôsobom nespomenul, a ani nevysvetlil, prečo sa s týmito argumentmi nestotožnil. Neuviedol ani,
prečo nevyhovel návrhom navrhovateľov na doplnenie dokazovania (výsluch znalca P.. Č., D. P.. O.).
Odôvodnenie napadnutého rozsudku považujú preto za nepreskúmateľné. Navrhovatelia tiež namietli,
že pri vykonávaní jednotlivých dôkazov súd nepristupoval k účastníkom v súlade s § 18 O.s.p., podľa

ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Ďalej uviedli, že vzhľadom
na vyjadrenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou považovali znalecké dokazovanie vo
veci za nadbytočné, a otázku č. 2 (navrhnutú odporcom) aj za nezodpovedateľnú a neetickú. Súd
sa však nezaoberal argumentmi navrhovateľov, a po vyše troch rokoch od začatia konania nariadil
znalecké dokazovanie. Súd sa v odôvodnení rozsudku odvoláva na znalecký posudok MUDr. P. O. aj

napriek tomu, že nebol vypracovaný s náležitou odbornou starostlivosťou, a navrhovatelia namietali
jeho nepreskúmateľnosť. Chýbajú v ňom podstatné náležitosti, a nie je vypracovaný v zmysle zák. č.
382/2004 Z.z. a vyhl. č. 490/2004 Z.z., keďže nie je jasné, na základe akých listinných dôkazov bol
vypracovaný. Hoci navrhli, aby bol tento znalec vypočutý na pojednávaní a mohol vysvetliť niektoré
sporné alebo nejasné skutočnosti, súd ho nevypočul. Na poslednom pojednávaní chcela sudkyňa

vyhlásiť rozsudok už v úvode pojednávania, avšak na námietku právnej zástupkyne navrhovateľov jej
udelila priestor na prednesenie záverečnej reči. Z toho je zjavné, že rozsudok už mala pripravený
pred ukončením dokazovania. Povinnosťou súdu bolo vysporiadať sa aj s argumentmi, že znalec
vo viacerých odpovediach uviedol, že existovala možnosť liečby pacientky. Súd sa nevysporiadal
ani s podstatným argumentom navrhovateľov, že nie je možné určiť, koľko by pani Š. žila, pokiaľ

by jej bola poskytnutá adekvátna starostlivosť a ďalšia liečba. Podľa navrhovateľov neposkytnutie
adekvátnej lekárskej pomoci bezprostredne zapríčinilo taký stav pacientky, že už ju nebolo možné
zachrániť, a bezprostredným následkom bola jej smrť. Aj podľa znalca MUDr. B. Č., pri stanovení
správnej diagnózy kardiálneho ochorenia, bolo možné započať s adekvátnou liečbou pacientky už
dňa 16.2.2007, ak by postup posádky rýchlej zdravotnej služby viedol k následnej starostlivosti s

doplnením ďalších vyšetrovacích metód. Možnosť liečby existovala, a pokiaľ existovala možnosť liečby,
bola aj možnosť, že by pacientka prežila. Odporca však neposkytol v čase akútneho myokardu správnu
zdravotnú starostlivosť, na základe čoho pacientka zomrela. Stratila podstatných 9 dní, ktoré prechodila
s infarktom, takže dňa 25.7.2007 jej už nebolo možné pomôcť. Protiprávnosť konania odporcu spočívala
v porušení právnej povinnosti poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Z pôsobenia prvotnej príčiny

(neposkytnutie adekvátnej zdravotnej starostlivosti) možno odôvodnene vyvodiť vecnú súvislosť so
vznikom škodového následku. Úmrtím pani Š. došlo k tak závažnému zásahu do práva na ochranu
osobnosti navrhovateľov, spočívajúceho v obmedzení ich súkromného a rodinného života, že žiadna z
morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 OZ nemôže byť namieste. Následky tohto zásahu
do súkromia navrhovateľov sú nereparovateľné, ale náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá navrhovateľom

vznikla, môže aspoň prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Z uvedených dôvodov žiadajú odvolací
súd, aby napadnutý rozsudok zmenil a ich návrhu vyhovel.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľov písomne nevyjadril. Odvolaním napadol výrok rozsudku o
náhrade trov konania s tým, že rozhodnutie súdu v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Namietol tiež, že súd svoje rozhodnutie, ktorým odporcovi (úspešnému účastníkovi
konania) nepriznal náhradu trov konania, bližšie neodôvodnil a neuviedol, akou právnou úvahou sa pri
rozhodovaní o trovách konania riadil. Súd mal pravdepodobne v úmysle spojiť toto svoje rozhodnutie so
skutočnosťou, že navrhovateľom bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods.1 O.s.p.. Toto oslobodenie však nemôže žiadnym spôsobom spôsobiť zánik práva odporcu na náhradu
trov konania, ktoré mu v konaní vznikli. Z textu definície súdneho poplatku (§ 1 zák. č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov ) a trov konania (§ 137 O.s.p.) vyplýva, že

súdne poplatky sú iba jednou časťou množiny výdavkov, ktoré musia účastníci sporu počas súdneho
konania vynaložiť. Navrhovatelia teda boli oslobodení od platenia iba jednej časti trov (od platenia
súdneho poplatku), nie však od platenia ostatných časti trov, ako sú napríklad odmena za zastupovanie
pre advokáta odporcu, ktorý mal v tomto spore plný úspech. V zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. mu bol súd
povinný priznať náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal. Odporcovi vznikli počas predmetného súdneho konania trovy právneho
zastúpenia celkom vo výške 6.211,06 eura. Žiada preto odvolací súd, aby zmenil časť rozsudku týkajúcu
sa trov konania tak, že zaviaže navrhovateľov, aby spoločne a nerozdielne zaplatili odporcovi trovy
konania vo výške 6.211,06 eura v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrili navrhovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.

Poukázali na skutočnosť, že svoj návrh podali na základe stanoviska Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, teda nešlo o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Odporca sa navyše na pojednávaní dňa 6.4.2009 vyjadril, že je ochotný čiastočne návrh plniť, pokiaľ
sa týka zaplatenia výdavkov na pohreb. Odporca teda priznal svoju vinu na úmrtí pani Š.. Skutočnosť,
že pochybil pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti, je dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý je

dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania. Z uvedených dôvodov navrhovatelia žiadajú, aby súd
odporcovi náhradu trov konania nepriznal (§ 150 ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa

§ 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.1.2015.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd
k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku vo veci samej, lebo
odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci (§

120 O.s.p.), vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a vyvodil aj správny právny
záver, že nárok navrhovateľa v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy a nákladov na pohreb, a
nárok navrhovateľky v 2. rade na náhradu nemajetkovej ujmy, nie sú dôvodné, lebo v konaní nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi smrťou pani Š. a protiprávnosťou konania odporcu spočívajúcou
v porušení právnej povinnosti poskytnúť jej adekvátnu zdravotnú starostlivosť. V tejto časti súd prvého

stupňa svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), a s uvedeným odôvodnením
napadnutého rozsudku sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolacie námietky navrhovateľov o neúplnom zistení skutkového stavu veci, pretože súd nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; o jeho nesprávnych skutkových

zisteniach na základe vykonaných dôkazov; ani že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, nie sú vôbec dôvodné. Neobstojí
ani námietka, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
ani o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia (vo vzťahu k meritu veci).

K dôvodom uvedeným v napadnutom rozhodnutí odvolací súd vzhľadom na obsah odvolacích námietok
navrhovateľov dodáva nasledovné:

Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou
skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu

príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy, má byť
zisťovaná príčinná súvislosť. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou
ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť

zisťuje. Okrem toho treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu
spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku, alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú,
prípadne, či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.Príčinou vzniku škody však môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodlivý
následok nevznikol. Základom je teda úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by
tomu tak bolo, príčinná súvislosť by nebola daná.

Odvolací súd, v rámci svojich právnych úvah, vychádzal z právnej teórie upravujúcej nárok na náhradu
akejkoľvekškody,tedaajškodyvzniknutejnaosobnostnýchprávachfyzickýchosôb,kedypredpokladom
úspešného uplatňovania nároku je preukázanie troch elementárnych predpokladov, a to existencie
porušenia povinnosti na strane zodpovednostného subjektu (v tomto prípade odporcu), vzniku škody (v

tomto prípade vzniku značnej ujmy na osobnostných právach navrhovateľov a vzniku skutočnej škody
v súvislosti s nákladmi na pohreb) a príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom ujmy
(škody). Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd vychádzal z charakteru a obsahu uplatneného
nároku navrhovateľov, ktorí sa voči odporcovi domáhali náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ za
spôsobený zásah do ich osobnostných práv ako pozostalých (do práva na súkromie a rodinný život) v
súvislosti so smrťou pani U. Š., ako aj náhrady škody podľa § 420 OZ (navrhovateľ v 1. rade).

O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) by v prejednávanej veci išlo vtedy, ak protiprávne
konanie - nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti dňa 16.2.2007 zo strany odporcu, a zásah do
osobnostných práv navrhovateľov v súvislosti so smrťou pani U. Š., by boli v logickom slede, a teda
bolo by možné konštatovať, že protiprávne konanie škodcu (odporcu) bolo príčinou, a vznik škody (smrť)

následkom tejto príčiny.

Ustanovenie § 11 OZ vyslovuje všeobecnú zásadu ochrany osobnosti a súčasne uvádza len
najtypickejšie zložky a prejavy osobnosti, rozvedené ďalej v ustanovení § 12 ods. 1 OZ. Zo slovného
znenia ustanovenia § 11 OZ vyplýva, že výpočet chránených práv v ňom uvedených nie je vyčerpávajúci,

je len demonštratívny. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie a rodinný
život, a preto súd prvého stupňa nárok navrhovateľov o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do
ich osobnostných práv správne posudzoval podľa § 11 a nasl. OZ, a správne aj zisťoval, či k
zásahu do osobnostných práv navrhovateľov došlo v dôsledku porušenia právnej povinnosti odporcu,
spočívajúceho v nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti dňa 16.2.2007. Porušenie právnej

povinnosti odporcu dňa 16.2.2007 nebolo v konaní sporné, a toto už bolo konštatované v oznámení o
výsledkušetreniaÚradupredohľadnadzdravotnoustarostlivosťou-pobočkaW.Č..F.zodňa16.7.2007,
ako aj v jeho rozhodnutí č. N. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa 19.11.2007, ktorým Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou uložil odporcovi pokutu vo výške 200.000,- Sk. V konaní však bolo potrebné
ustáliť, či existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti pani U.

Š.Á. dňa 16.2.2007 zo strany odporcu a jej úmrtím dňa 25.2.2007.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že pani U. Š., rodená H., narodená
X.X.XXXX, zomrela dňa XX.X.XXXX o 22,00 hod. v nemocnici. Podľa pitevného nálezu bol príčinou
smrti kardiogénny šok, predchádzajúce príčiny - akútny infarkt myokardu prednej a spodnej steny ľavej

komory srdca; prvotnou príčinou bola ischemická choroba srdca - univerzálna ateroskleróza prevažne
koronárnych tepien, iné závažné chorobné stavy a zmeny - hypertonicus.

Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z posudku Doc. MUDr. U. M.G. CSc.
(vypracovaného pre potreby Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou), ktorý v ňom okrem

iného uviedol a zdôraznil, že podľa následných výsledkov, získaných na koronárnej JIS a SÚSCH
dňa 25.2.2007, ani včasná koronárna intervencia by prognózu pacientky nebola zmenila, pretože
pokus o PCI bol neúspešný pre anatomické dôvody a pokročilosť koronárnej aterosklerózy. Pacientka
podľahla kardiogennému šoku následkom nového rozšírenia sa pôvodného rozsiahleho transmurálneho
posterointerirneho STEMI po opakovaných úspešných resuscitáciách.

Súd prvého stupňa taktiež vychádzal z odborného stanoviska MUDr. P. O. (nesprávne označeného
ako znalecký posudok, čo však neznižuje jeho výpovednú hodnotu - poznámka odvolacieho súdu),
podľa ktorého bola pani U. Š. vysoko rizikovou pacientkou. Minimálne 30 rokov mala ischemickú
chorobu srdca, prakticky nevyšetrenú a neliečenú, aj už s možným prekonaným infarktom myokardu,

echokardiograficky bola prítomná výduť ľavej komory. Z toho vyplýva aj ťažký stupeň poškodenia
koronárnych artérii zásobujúcich srdcový sval, ťažké poškodenie ľavej komory srdca a aj následné
poškodenie dvojcípej chlopne. Napriek všetkému uvedenému bola aktívna fajčiarka. To znamená,
že stav pacientky bol z kardiologického hľadiska zlý, s veľmi negatívnou perspektívou, čo sa týkachorobnosti aj prežívania, a ani urgentná hospitalizácia by neviedla k predĺženiu života a fatálny koniec
by prišiel v rovnakom čase.

Aj podľa znaleckého posudku č. 5/2013 zo dňa 7.7.2013 znalca MUDr. B. Č., PhD., nález pri selektívnej
koronarografii svedčil pre viaccievne postihnutie, keď pokus o spriechodnenie (revaskularizáciu)
obkružujúcej vetvy ľavej koronárnej artérie (ramus circumflexus - RCX) bol neúspešný a operatér
predpokladal, že uzáver je staršieho dáta (myslí sa tým viac ako 3 mesačný!). Podmienky na
revaskularizačnú liečbu globálne neboli priaznivé ani pre perkutánnu intervenciu, ani pre chirurgickú

revaskularizáciu. Zdôraznil, že ochorenie typu ischemickej choroby srdca sa u pacientky vyvíjalo mnoho
rokov pred jej prvou klinickou manifestáciou 16.2.2007. Charakter koronárneho viaccievneho postihnutia
nebol priaznivý na poskytnutie revaskularizačných metód ( perkutánnych alebo chirurgických), naviac
ochorenie bolo komlikované aneuryzmou zadnej steny a závažnou nedomykavosťou mitrálnej chlopne
pri závažnej vývrhovej dysfunkcii ľavej komory srdca. Takýto typ postihnutia má zlú prognózu na
konzervatívnej liečbe. Keďže pri akútnej udalosti 16.2.2007 išlo podľa EKG obrazu o akútny infarkt

spodnej steny, a možné cievy, ktoré to mohli spôsobiť, sa ukázali pri vyšetrení 25.2.2007 ako nevhodné
naperkutánnuintervenciu,veľmipravdepododnebybolanakonieczvažovanálentrombolytickáliečba,a
ak by rozhodnutie kardiochirurga bolo podobné ako 25.2.2007, viac menej by nebolo dostupná liečebná
metóda, ktorá by zásadným spôsobom zmenila zlú prognózu ochorenia. V doplnku č. 1 zo dňa 19.1.2014
k znaleckému posudku č. 5/2013 tento súdny znalec okrem iného konštatoval, odvolávajúc sa na pitevný

nález, že bezprostrednou príčinou smrti bol rozsiahly akútny a starší infarkt myokardu spodnej a hornej
steny ľavej komory srdca. Hojenie infarktu myokardu I prebieha cca 6-8 týždňov, pri komplikáciách aj
dlhšie. Takže v deň výjazdu 16.2.2007 sa uplatňoval tak vplyv akútneho ochorenia, ako aj následok
starších (viac ako 6-8 týždňov starých) udalostí na koronárnom riečisku s obrazom už prekonaného
infarktu myokardu spodnej a hornej steny ľavej komory s výduťou (aneuryzmou).

Z uvedených záverov znalcov tak možno aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyvodiť, že
nesprávny postup posádky LSE-Life Star Emergency, s.r.o. dňa 16.2.2007 nebol bezprostrednou a
priamou príčinou, následkom ktorej došlo k úmrtiu pani U. Š. dňa 25.2.2007. Pretože smrť pani U.
Š.A. nenastala v dôsledku porušenia právnej povinnosti odporcu, ale bola následkom iných viacerých

príčin (neliečená ťažká choroba srdca a ciev, možné prechodenie infarktu myokardu už v dávnejšej
minulosti, jej životospráva napriek viacerým zdravotným problémom), nemôže za jej úmrtie niesť
zodpovednosť odporca. Navrhovatelia nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním
odporcu a spôsobenou ujmou (smrťou pani Š.), a preto ani nárok navrhovateľov voči nemu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a na náhradu škody nemôže byť dôvodný.

Neobstojí ani námietka navrhovateľov, že pri vykonávaní jednotlivých dôkazov súd nepristupoval k
účastníkom sporu rovnako (že bolo porušené právo na spravodlivý proces), pretože obsah spisu
nesvedčí o tom, že by uvedená námietka navrhovateľov bola opodstatnená. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym

noriemrozhodnútak,žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéalebožeboliprijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým
súdnym procesom sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie
toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudokvzamietajúcomvýrokuvovecisamejakovecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.Vo výroku o náhrade trov konania odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie o náhrade trov konania, pretože
námietky odporcu o nesprávnom právnom posúdení veci, ako aj o nepreskúmateľnosti rozsudku v tejto

časti, sú plne dôvodné. Úlohou súdu prvého stupňa bude preto opätovne rozhodnúť o náhrade trov
prvostupňového konania po tom, čo najprv posúdi návrh navrhovateľov na postup podľa § 150 ods. 1
O.s.p. a preskúma podmienky a možnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia. Pokiaľ súd dospeje k
záveru, že nie je dôvod na takýto postup, bude povinný o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 142
ods. 1 O.s.p., pričom však bude jeho povinnosťou tiež posúdiť, či odporca podal návrh na náhradu trov

konania a či tieto aj včas vyčíslil podľa § 151 ods. 1 O.s.p., príp. či okrem trov právneho zastúpenia zo
spisu nevyplývajú aj iné trovy, ktoré vznikli odporcovi v konaní (§ 151 ods. 2 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o trovách konania
(§ 224 ods. 3, § 142 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.