Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/56/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214221042
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4214221042.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865
141, proti povinnému: T. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, o vymoženie sumy 602,23 eura s
príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č.k.
8Er/1488/2014-17 zo dňa 15. decembra 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 8Er/1488/2014-17 zo dňa 15. decembra
2014 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa uviedol, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísanom vo forme
zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 18.10.2014 sa oprávnený domáhal
voči povinnému vymoženia pohľadávky vo výške 602,23 eur s príslušenstvom, trov konania a trov
exekúcie. K návrhu priložil kópiu zmenky č. 409100195, kópiu zmluvy o úvere č. 409100195 zo dňa
22.11.2010, rozhodcovská zmluvu zo dňa 22.11.2010, rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., IČO: 35 922 791, so sídlom Karloveské rameno 8,
Bratislava, vedený pod sp. zn. SR 07777/13 zo dňa 17.12.2013, ktorý tvorí v danej veci exekučný titul.

Z predložených dokladov zistil súd prvého stupňa nasledovné skutočnosti: oprávnený poskytol
povinnému na základe Zmluvy o úvere č. 409100195 zo dňa 22.11.2010 úver vo výške 400 eur, ktorý
sa povinný zaviazal vrátiť oprávnenému spolu s poplatkom za jeho poskytnutie, celkovo vo výške 792,-
eur v 12 mesačných splátkach po 66,- eur. RPMN v zmluve o úvere uvedená nebola.

Súd prvého stupňa zistil, že ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, ktorá mala založiť legitimitu exekučného
titulu v predmetnom konaní, spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňujú spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponechávajú ho výlučne na vôli dodávateľa, t.j. oprávneného. Spotrebiteľ sa v porovnaní s
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez

toho, aby mohol vplývať na ich obsah.V danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej zmluvy považovať za platnú rozhodcovskú
zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne
rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne.

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav,
ak zmluvné ustanovenia boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný
prípad. Rozpor s dobrými mravmi tu existuje predovšetkým v tom, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Spotrebiteľ

nemal možnosť tento výber ovplyvniť, oprávneným bol zvolený konkrétny rozhodcovský súd, a
preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa
jednoznačne prejavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa a priznaní práv, na ktoré oprávnený v
zmysle spotrebiteľských predpisov nemal nárok. Zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si
spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho na vôli dodávateľa. Spotrebiteľ musí mať vždy právo

obrátiť sa na všeobecný súd. Ak aj je v rozhodcovskej zmluve uvedené, že v prípade, že sa spotrebiteľ
obráti ako prvý na všeobecný súd, v tom prípade už nemôže dodávateľ riešiť spor na rozhodcovskom
súde, je to vo väčšine prípadov neúčinné vzhľadom na to, že máloktorý spotrebiteľ je právne zdatný
natoľko, aby sa ako prvý obrátil na súd, zvlášť ak ide o uplatňovanie práv z pohľadávky, na zaplatenie
ktorej je sám zaviazaný. Súd tiež poukazuje na rozpor s dobrými mravmi pokiaľ ide o okamih, kedy došlo

k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, nakoľko v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a
spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným
predložených niekoľko listín a medzi nimi aj rozhodcovská zmluva a zmenka. Doložka nebola dojednaná
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu v deň uzatvorenia zmluvy o úvere.
Z uvedeného pohľadu je potrebné vyjadriť pochybnosť, či spotrebiteľ sa mal možnosť so samotným

textom rozhodcovskej zmluvy oboznámiť a uvedomiť si jej obsah, najmä právne následky. Súd prvého
stupňa ďalej poukázal na formu, v akej je rozhodcovská zmluva napísaná - a to drobným, ťažko
čitateľným husto popísaným textom, čo už samo osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa
spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Takto formulovaná doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle občianskeho

zákonníka neplatná. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich
práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tým, že takto formulovaná
rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Neprijateľná rozhodcovská zmluva sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto zmluvy

odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe podmienky, ktorá je v
rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ teda právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na neplatnej zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celokbolvydanývrozporesozákonomanemôžebyťspôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektorého
by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie

domáhať.

Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok
nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na
nútenývýkonrozhodnutia.Pripreskúmavanítoho,čijepreloženérozhodnutievykonateľnýmexekučným

titulom, sa súd prvého stupňa zameral najmä na zistenie, či bol predložený rozsudok vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o
rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S poukazom na uvedené skutočnosti súd
prvého stupňa zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa
náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať

a rozhodovať. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok,
ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho,
exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, a preto súd prvého stupňa rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku napadnutého
uznesenia.Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že exekučný súd v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995

Z.z. v znení neskorších predpisov a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Poukázal na ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj na ustanovenia § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd v konaní
o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul
z formálnej a materiálnej stránky, pričom formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje

na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak ako ich vyžaduje § 34 zákona o
rozhodcovskom konaní a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje súd, či sú splnené hmotnoprávne
predpoklady exekučného titulu, ktorými sú dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi. Poukázal
na to, že exekučný súd v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke, nemôže
skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom
uznesení, upravuje podmienku zastavenia exekučného konania vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku

a nie vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu. Preto mal za to, že exekučný súd nemôže v rámci
exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu.
Podľa jeho názoru sa musí súd obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu
skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže sa teda jednať o dôvody právneho posúdenia veci. V prípade, ak
súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia

správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva
zákon o rozhodcovskom konaní alebo OSP a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným
súdom. Ďalej zdôraznil, že postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov (podľa ust. § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a

účelom zákona o rozhodcovskom konaní. K neúplnému zisteniu skutkového stavu veci súdom prvého
stupňa uviedol, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej
listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných
podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne

nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. V zmysle čl.
2 zmluvy je následne daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi stranami,
pričom Stály rozhodcovský súd postupuje v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní ako aj v zmysle svojho Rokovacieho poriadku. Zmluvné strany sa v zmysle článku 2 ods. 2, druhá
veta dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,

ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad
alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej zmluvy. Vo veci námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia voľby
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom v súvislosti s ustanovením § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka, poukázal na odôvodnenie zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom

tejto úpravy umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. V danej veci teda konajúci
súd konal nad rámec zákonných ustanovení.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup

súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 18.10.2014, kedy bola pred
súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor

písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 24.11.2014 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudkusp. zn. SR 07777/13 zo dňa 17.12.2013. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym
úradníkom rozhodol napadnutým uznesením.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1.
januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52
Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje

do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Medzi
účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o
spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety
jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu aj ako fyzická
osoba s uvedením rodného čísla, pričom v zmluve je navyše osobitne vyjadrený účel poskytnutia
finančných prostriedkov a to na výkon zamestnania. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4

OZpovažujefyzickáosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvynekonávrámcipredmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd preskúmal zmluvu o úvere a
uvádza, že vo vzťahu k účelu poskytnutia úveru existujú pochybnosti o tom, či naozaj bol úver poskytnutý
na uvedený účel, nakoľko tento nebol žiadnym spôsobom zo strany oprávneného preukázaný. Preto
odvolací súd poukazuje na to, že v tomto smere je potrebné aplikovať ustanovenie § 54 ods. 2 OZ, v

zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Ide o základné výkladové pravidlo, podľa ktorého v prípade vzniku pochybností, bude
platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Priaznivejším výkladom zmluvy je v
tomto prípade to, že účel poskytnutia úveru bol vyjadrením cieľa oprávneného vyhnúť sa predpisom
chrániacich spotrebiteľa. Preto je možné konštatovať, že povinná je spotrebiteľom podľa § 52 ods.

4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola
zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný
nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú
možno označiť aj ako formulárovú. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko účel poskytnutia úveru na
výkon zamestnania nebol preukázaný, možno ho považovať aj za obchádzanie právnej úpravy ochrany

spotrebiteľa.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boliindividuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ

nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah
a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako
formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Odvolacísúdvtomtosmerepoukazujenaustanovenie§44ods.2Exekučnéhoporiadku. Vzmysletohto
ustanovenia exekučný súd posudzuje súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by exekučný súd nesúlad so
zákonomzistilužvštádiurozhodovaniaožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade,
ak by exekučný súd tento dôvod zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí

exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1
Exekučnéhoporiadkukonštatuje,žesúdrozhodneozastaveníexekúciekedykoľvekvpriebehukonania,
len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania
ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj
povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného

poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Odvolací
súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18
zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný
súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov

je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v
citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenianavykonanieexekúcie,akužpripostupepodľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavo
existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.

Odvolací súd z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 07777/13 zo dňa 17.12.2013
založeného v súdnom spise na č.l. 8 zistil, že rozhodcovský súd v ňom konštatuje, že svoju právomoc
odvodil od rozhodcovskej zmluvy, v ktorej sa účastníci konania dohodli, že „všetky spory, ktoré vzniknú
zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú
z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej

zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde“.

Odvolací súd ďalej z obsahu súdneho spisu zistil, že podkladom na vydanie exekučného titulu bola práve
Zmluva o úvere zo dňa 22.11.2010 č. 400100195. Súčasne je v súdnom spise založená aj predmetná

rozhodcovská zmluva na č.l. 7, z ktorej vyplýva, že je uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa
22.11.2010.Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 400100195 zo dňa 22.11.2010 a rozhodcovskú zmluvu

zo dňa 22.11.2010. Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola
uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných

právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup
exekučného súdu nie je v tomto prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súduanesmeruje k"zrušeniu"tohtorozhodnutia.Skúmanímplatnostirozhodcovskejzmluvysúdprvého
stupňa len realizuje svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dospel taktiež k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná,

avšak na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu je potrebné posúdiť
ako absolútne neplatnú zmluvu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia §
39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská
zmluva celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi

videl najmä v tom, že táto zmluva nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný
rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto
rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne objavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa a

priznaní práv, na ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských predpisov nemal nárok. Rozpor s dobrými
mravmi videl odvolací súd aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, nakoľko v
čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných
prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi nimi aj
rozhodcovská zmluva a zmenka.

V tomto prípade predmetná rozhodcovská zmluva je samostatná zmluva uzatvorená podľa zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, podpísaná oboma zmluvnými stranami. Ustanovenie § 4 ods.
1 citovaného zákona upravuje formu rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva môže mať formu
osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Jedná o formu osobitnej zmluvy a nie
rozhodcovskej doložky. V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti aj skutočnosť, že už viackrát

bolo judikované, že rozhodcovská doložka (v rovnakom znení ako je obsah v rozhodcovskej zmluve)
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na absolútne neplatnej zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Preto celý postup od rozhodcovskej zmluvy až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv
oprávneného, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
zmluvy považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už v štádiu

rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný,
nakoľkorozhodcovskýsúdnemalaniprávomocrozhodovaťsporúčastníkovkonania.Súdprvéhostupňa
preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako

celok.V závere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa bol oprávnený takto rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania, nakoľko „po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný osobami
uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 OSP.
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh

na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného
titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to
sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a

predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného“ (z uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 41/2012 zo dňa 22.03.2012, IV. ÚS 461/2012-26 zo dňa 28.08.2012). S poukazom na
to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.