Rozsudok Judgement was issued on Thursday, February 5, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 58C/196/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225038
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212225038.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Michalom Dzurdzíkom, v

právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807
598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingová 4, Bratislava, proti odporcovi: SR -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a.

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012 sa domáhal navrhovateľ vydania rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal odporcu Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR na
zaplatenie sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy 440,- eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II.

Návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie

podnikateľskúčinnosťvprevažujúcejmierevoblastiposkytovaniakrátkodobýchúverovaakooprávnený
subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č. 1940383) navrhol písomným podaním súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu. Súdny exekútor požiadal miestne a vecne príslušný súd o udelenie poverenia, avšak
exekučný súd nerozhodol o udelení poverenia do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, napriek tomu,
že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu. Exekučný súd rozhodol až dňa 07.12.2010, k rozhodnutiu o poverení tak došlo

po uplynutí zákonnej doby (omeškanie trvalo tak viac ako 8 mesiacov).

Ako dôkaz žiadal navrhovateľ uvedené skutočnosti zistiť z exekučného spisu založeného pre exekučné
konanie vedené medzi oprávneným POHOTOVOSŤ, s.r.o, IČO : 35 807 598, so sídlom Pribinova 25,
Bratislava a povinným Y. C., pre vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného
zo zmluvy o úvere č. 1940383 (registrácia súdneho exekútora Y. XXXX/XXXX).

Podľa názoru navrhovateľa postup exekučného súdu bol nesprávny a v rozpore so zákonom (§44
ods. 2 Exekučného poriadku), preto si uplatnil náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že majetková škoda mu vznikla ako náhrada účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky vobdobí, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ ako poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,-eur, na

udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-eur a na administratívne spracovanie textov
urgencií exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,-eur. Celkovo vynaložil navrhovateľ márne sumu 125,-eur.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil ako poškodený aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v
primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako je zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu

s povinným a insolventnosť povinného. Výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľ vyčíslil analogicky
vychádzajúc z Nálezov Ústavného súdu, keď za prieťahy v konaní sa na každý rok poznačený prieťahmi
vzťahuje satisfakcia vo výške 660,-eur. Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,-
eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie
uvedenej doktríny ústavného súdu teda 66,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. Na

základe uvedeného nemajetkovú ujmu ktorú si navrhovateľ uplatnil v tomto konaní činí sumu 440,- eur.

Napokon navrhovateľ súdu uviedol, že o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa
§ 5 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. požiadal odporcu, avšak odporca do podania návrhu na jeho žiadosť
pozitívne nereagoval.

Odporca s návrhom nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Predovšetkým
poukázal na to, že navrhovateľ podal zmätočné podanie, keď neboli splnené procesné podmienky,
aby súd vo veci mohol konať a vydať rozhodnutie. V návrhu navrhovateľa nie je uvedená spisová
značkapríslušnéhoexekučnéhokonania,ktoréjevedenénasúde,chýbajúrelevantnéúdajeakodátumy

doručeniapodanínasúd,ktorémajúvýznampreposúdenieveciadátumy,kedysanavrhovateľdozvedel
o vzniku škody, navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz k návrhu a celú dôkaznú povinnosť
prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám a napokon z jeho návrhu ani nie je zrejmé
z akého titulu sa domáha náhrady škody, či z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, ako aj, že navrhovateľ neuviedol ani aké

kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu.

Uviedol, že dňa 23.04.2012 mu boli od navrhovateľa predložené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody a keďže už dňa 27.09.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci je zrejmé, že
navrhovateľ ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z uvedeného dôvodu mal odporca za

to, že návrh bol uplatnený na súde predčasne, pričom odporca informoval súd, že na opakované výzvy
na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa navrhovateľ odporcovi neposkytol
žiadnu súčinnosť, preto nárok navrhovateľa považoval odporca za predbežne neprerokovaný.

K uplatnenému nároku odporca uviedol, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené tri

podmienky: a to nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, všetky
tieto podmienky musia vzniknúť súčasne.

Považoval za nevyhnutné v prvom rade poukázať na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods.

2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm.
c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logickypredpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenianavykonanieexekúcie,keďžeideozložitýprocesposudzovaniažiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Okrem toho podľa § 9 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o

tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné
rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov odporca mal za
to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a

postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Považoval za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré
by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných

prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd
SR(t.j.niecivilnýsúdvkonaníonáhradeškody),dospelnapr.KrajskýsúdvNitre(sp.zn.9Co285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup

iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal

obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie odporca poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú
sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné
účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ

by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia
všeobecnéhosúdupodľazákonač.514/2003Z.z.,ÚstavnýsúdSRbyotakomtonárokunemoholkonať,
pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to,
že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné

zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003
Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu
nemajetkovej ujmy.Napokon poukázal na na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave

alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv

týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“
Vzhľadom na vyššie uvedené nepovažoval za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom v niektorých návrhoch, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na
uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej
lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom

na uvedené odporca vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k
uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku).

Navrhovateľ sa domáhal náhrady materiálna škody v paušálnej sume 125,- €.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázaťexistenciuškodyajejvýšku.Podľanázoruodporcunavrhovateľnepreukázalexistenciuškody
a nároky, ktoré si uplatnil, je možné považovať za hypotetické.

Podľa tvrdení navrhovateľa, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných

nákladov, ktoré spočívali v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a
výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež
uviedol,žeškodazaťažilanavrhovateľavýlučnevobdobímedzidoručenímžiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uviedol správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,

udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné
výdaje, poštovné.

Poukázal na tú skutočnosť, že navrhovateľ neuviedol, či predmetné vecné náklady predstavovali podľa §
17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto smere odporca poukázal na

definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk
predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné
dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených
definícií skutočnej škody a ušlého zisku, odporca mal za to, že navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia
tým,ženekonkretizoval,čisiuplatnilskutočnúškodualeboušlýziskazároveňodporcazastávanázor,že

navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku
poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady
podľa zákona č. 514/2003 Z. z..Ďalej upriamil pozornosť na skutočnosť, že navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy. Mal za to, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad

poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto
období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých,
pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek
výška nákladov na správu informačného systému vznikala/vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považoval odporca za účelové.

Navrhovateľ uviedol ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o
činnosť, ktorú musel navrhovateľ vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v
takom rozsahu, ako ich poskytuje navrhovateľ, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného
druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať
paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové.

Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v
opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany
navrhovateľa (ako tomu bolo podľa názoru odporcu aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného
nároku je znemožnené.

Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných
návrhov, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti
odôvodnil.

Na základe všetkých uvedených skutočností bol odporca toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť
a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

Navrhovateľ sa vo svojom návrhu domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej
výške k čiastke 660,-€ (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na
rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie. Táto suma mala byť spravodlivou satisfakciou za
utrpený zásah do základných práv a bude kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré
navrhovateľ uplatňoval jednotlivo podaním všetkých návrhov na začatie občianskeho súdneho konania.

V časti navrhovateľovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal odporca na
dve skutočnosti. V prvom rade, navrhovateľ poukázal na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde
rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Uviedol, že poskytovanie
finančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodliehapodrobnémuskúmaniuprípaduzostranysúdu.

Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,-€, ktorá musí byť priznaná
za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj
z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery
fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave.
Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej

ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú
nápravu zjednať. V druhom rade, poznamenal, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické
osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma
priamo. Navrhovateľ uviedol aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie
sú bližšie konkretizované. Neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy

navrhovateľa“.

Zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhovnevyplýva a z toho dôvodu odporca nemal za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Odporca akcentoval na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17

ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii
skutkových okolností, na ktoré odporca ďalej poukázal, podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe
priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je
všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na

trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu.
Odporca v tejto súvislosti upozornil a ako prílohu vyjadrenia k návrhu doložil list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu

predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že
v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Dal do pozornosti celý text priloženého listu,

pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:
„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je

uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.“
„Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu

spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,
z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“
„Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.

Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“
„Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“
„Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však

nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške.“
„Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa...“

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii navrhovateľa verejnosťou, resp. aj špecializovanými

organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku
SME zo dňa 16.07.2012, ktorý priložil odporca v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku
napr. vyplýva, že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť,pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv
(s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve,
chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť,

že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním navrhovateľa, ktorého
vylúčila zo svojich radov.

Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne,
boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v

konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v jeho prípade

automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v
exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom.

S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval odporca
za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňil nárok na náhradu škody voči
štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
jeho podnikateľskej aktivite. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia jeho práva

už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odporca zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť

konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
odporcu navrhovateľovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľaustanovenia§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného

rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)

a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu

príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Dňa03.02.2014doručilprávnyzástupcanavrhovateľanasúde-mailomžiadosťozrušeniepojednávania
vytýčenéhonadeň05.02.2014zdôvodu,ženavrhovateľpodalna ÚstavnomsúdeSRsťažnosťažiadal,aby konajúci súd konanie prerušil a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia

sudcu povereného prejednaním veci.

Odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 05.02.2014 s tým, že nežiada
odročenie pojednávania a trvá na svojich písomných vyjadreniach doručených súdu.

Súdpojednávaldňa05.02.2014bezprítomnostiúčastníkovkonaniapodľa§101ods.2O.s.p.,oboznámil
sa s obsahom spisu a dospel k tomuto skutkovému a právnemu stavu veci :

Pred rozhodnutím vo veci súd najskôr rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR, o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa
na zákonného sudcu a na nestranný súd, a to podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., podľa ktorého pokiaľ

súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Podľa § 109
ods. 2 O.s.p. prerušenie konania nie je obligatórne a teda súd môže konanie prerušiť a tiež nemusí.
Dôvodom prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. musí byť však vždy tá skutočnosť, že
prebieha konanie, v ktorom sa rieši tzv. predbežná (prejudiciálna) otázka.

Túto otázku si však súd môže vyriešiť aj sám (§135 ods. 2 O.s.p.), keďže o námietke navrhovateľa o
zaujatosti zákonného sudcu bolo rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave ako súdom nadriadeným,
postupom podľa § 16 ods. 1 O.s.p.. Vo veci vedenej pod sp. zn. 58C/196/2012 o námietke zaujatosti
sudcov Okresného súdu Bratislava II rozhodol Krajský súd v Bratislave dňa 17.10.2012 uznesením
č.k. XNcC/XX/XXXX-XX tak, sudkyňa Okresného súdu Bratislava II JUDr. Blanka Malichová nie je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
58C/196/2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 09.11.2012. Odchodom zákonnej
sudkyne JUDr. Blanky Malichovej na Krajský súd v Bratislave, bola predmetná vec pridelená sudcovi
tunajšiehosúduJUDr.MichaloviDzurdzíkovi,ktorývčaserozhodovaniaonámietkezaujatostinebolešte
menovaný do funkcie sudcu ale proti ktorému, navrhovateľ ani námietku zaujatosti zákonným postupom

nevzniesol.
Z uvedeného teda vyplýva, že zákonný sudca v prejednávanej veci nebol vylúčený z prejednania a
rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 58C/196/2012. Vzhľadom na
uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a zákonného
sudcu a o jeho námietke už bolo zákonným postupom aj rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre prerušenie

konania a jeho návrh na prerušenie ako nedôvodný zamietol.

Navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v
prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a ako oprávnený subjekt (veriteľ zo
zmluvy o úvere č. 1940383) mal navrhnúť písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu.

Súdny exekútor mal požiadať miestne a vecne príslušný súd o udelenie poverenia, avšak exekučný súd
nerozhodol o udelení poverenia do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, napriek tomu, že prejednávaná vec
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.
Exekučný súd mal rozhodnúť až dňa 07.12.2010, k rozhodnutiu o poverení tak malo dôjsť po uplynutí

zákonnej doby (omeškanie malo trvať tak viac ako 8 mesiacov).

Ako dôkaz žiadal navrhovateľ uvedené skutočnosti zistiť z exekučného spisu založeného pre exekučné
konanie vedené medzi oprávneným POHOTOVOSŤ, s.r.o, IČO : 35 807 598, so sídlom Pribinova 25,
Bratislava a povinným Y. C., pre vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného

zo zmluvy o úvere č. 1940383 (registrácia súdneho exekútora Y. XXXX/XXXX).

Podľa názoru navrhovateľa postup exekučného súdu mal byť nesprávny a v rozpore so zákonom
(§44 ods. 2 Exekučného poriadku), preto si uplatnil náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že majetková škoda mu vznikla ako náhrada účelne vynaložených

nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ ako poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,-eur, naudržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-eur a na administratívne spracovanie textov
urgencií exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu

konania na exekučnom súde sumu 15,-eur. Celkovo mal vynaložiť navrhovateľ márne sumu 125,-eur.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil ako poškodený aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v
primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené

legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako je zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a insolventnosť povinného. Výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľ vyčíslil analogicky
vychádzajúc z Nálezov Ústavného súdu, keď za prieťahy v konaní sa na každý rok poznačený prieťahmi
vzťahuje satisfakcia vo výške 660,-eur. Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,-

eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie
uvedenej doktríny ústavného súdu teda 66,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. Na
základe uvedeného nemajetkovú ujmu ktorú si navrhovateľ uplatnil v tomto konaní činí sumu 440,- eur.

Podľa § 5 ods. 1 O.s.p. súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní

poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa § 5 ods. 1 O.s.p. súdy povinnosť podľa odseku 1 nemajú, ak je účastník v občianskom súdnom
konaní zastúpený advokátom.

Podľa § 79 ods. 2 O. s. p. navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva,
okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,

právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom od 01.01.2013, pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy vsúdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje

s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo

poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o
škodunazdravíaleboškoduspôsobenúrozhodnutímpodľa§7a8. Lehotaneplyniepočaspredbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Súd mal za potrebné návrh zamietnuť a to z nasledovných dôvodov: v návrhu navrhovateľa zastúpeného

advokátom tak, ako bol súdu doručený dňa 27.09.2012 nie je uvedená spisová značka exekučného
konania, ktoré je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd,
ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku
škody. Navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukázal existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ síce uviedol dôkazy

najmä odkaz na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek
tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Navrhovateľ pritom ako oprávnený z exekučného konania
mal možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu
mala byť spôsobená škoda ako aj porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie § 79 ods. 1 upravuje náležitosti návrhu na začatie

konania. Návrh musí okrem všeobecných náležitostí podľa § 42 ods. 3 obsahovať v zmysle § 79 ods.
1 O.s.p. identifikáciu účastníkov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na
ktoré sa v návrhu odvoláva a uviesť čoho sa v návrhom domáha. Zisťovanie skutkového stavu je
nevyhnutným predpokladom posúdenia toho, čo je v tom ktorom konaní právo. Proces získavania týchto
skutkových poznatkov tvorí procesné dokazovanie. V konaní je navrhovateľ povinný pravdivo opásať

rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojho nároku. Napriek tomu, že povinnosť
tvrdenia a dôkazná povinnosť sú procesnými povinnosťami ich splnenie nemôže súd vynucovať ani
sankcionovať. Navrhovateľ síce označil dôkazy ale je jeho povinnosťou aj dôkazy predložiť. V danom
prípade navrhovateľ ako oprávnený z exekúcie disponoval relevantnými dôkazmi, ktoré bol povinný
súdu predložiť. Navrhovateľ si túto svoju povinnosť nesplnil, neuniesol dôkazné bremeno čím stratil

spor. Navrhovateľ dal spracovať znalecký posudok, ktorý preukáže výšku vzniknutej škody za ktorá
zodpovedá odporca. Súd v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tento dôkaz nevykonal nakoľko časť návrhu
týkajúca sa vzniku náhrady škody a nemajetkovej ujmy stratila svoje opodstatnenie, nakoľko jej priznanie
bolo závislé na posúdení či konaním súdu v exekučnom konaní došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona.K stanovisku odporcu súd uvádza, že i keď návrh bol zamietnutý ako nedôvodný, keďže navrhovateľ
nepreukázal žiadnym spôsobom, že mu škoda vznikla nesprávnym úradným postupom súdu v

exekučnomkonaní,súdnemaldôvodskúmaťazisťovať,činávrhpodanýpodľa§15ods.1z.č.514/2003
Z. z. bol riadne predbežne prerokovaný. Súd je tiež toho názoru, že prípadné prieťahy v súdnom konaní
je oprávnený konštatovať len Ústavný súd SR, a až na základe jeho rozhodnutia vo veci je možné sa
zaoberať prípadným nesprávnym úradným postupom v súdnom konaní podľa § 9 ods. 1 z.č. 514/2003
Z. z..

Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako
zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho
úradného postupu, existencia majetkovej škody resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
škodouanesprávnymúradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomvsúlades§9ods.1zákona
č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale
skúmal nedodržanie zákonnej lehoty.

Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou odporcu že pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a

jej výšku. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje.
Navrhovateľ tak isto zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu nebol preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako
ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

K príčinnej súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je aj preukázanie príčinnej súvislosti medzi existenciou nesprávneho
úradnéhopostupuresp.nezákonnéhorozhodnutiaavznikuškodyčinemajetkovejujmy. Podľaustálenej
súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba

javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V
postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku

musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc
zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a
následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom tunajšieho súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je súd toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že

byčinnosťousúduvnamietanomkonanídošloknesprávnemuúradnémupostupu,nepreukázalvznikani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o poverení exekútora
po uplynutí 15-dňovej lehoty, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, preto návrh
zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd pritom prihliadol na tú skutočnosť, že odporcovi žiadne
trovy konania nevznikli, preto mu ich nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,
písomne v dvoch vyhotoveniach.Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1,

2 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O.s.p.).