Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 8, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/411/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216495
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216495.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi:
Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava,
Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 24. septembra 2013 č.k. 18C/91/2013-45 a o odvolaní navrhovateľa proti

uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 25. februára 2014 č.k. 18C/91/2013-58, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi

domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 330 eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 11Er
1031/2008. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, a § 15 ods. 1, § 16 ods.

1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 11Er/1031/2008 podal súdny exekútor súdu
dňa 14. 11. 2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie

exekúcie,ktorejOkresnýsúdLevice(ďalejlen„exekučnýsúd“)dňa29.1.2009vyhovelavydalpoverenie
na vykonanie exekúcie. Poukázal, že navrhovateľ sa na odporcu obrátil so žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a aj keď podal žalobu na súd skôr ako uplynula 6-mesačná
lehota, ku dňu rozhodovania už bolo zrejmé, že odporca nárok navrhovateľa v rámci predbežného
prerokovania neuznal a neuspokojil ho. Konštatoval, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať

ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti, a nie súd v konaní o náhrade škody. Ak by všeobecné
súdy preskúmavali postup iných všeobecných súdov, smerovalo by to k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Nárok navrhovateľa na náhradu škody nepovažoval za premlčaný v dôsledku toho, že sa
navrhovateľ predbežného prerokovania domáhal v roku 2012. Súd prvého stupňa neskúmal, či v danom
prípade došlo k prieťahom v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a
či vôbec nejaká škoda vznikla. Dospel k záveru, že 15-dňová lehota v danom prípade neexistovala. Ďalej

konštatoval, že neboli v danom exekučnom konaní zistené zbytočné prieťahy ani nečinnosť súdu, nebola
preukázaná tak majetková a ani nemajetková ujma a návrh navrhovateľa hodnotil ako účelový. Zistil, žežiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 14. 11. 2008 a súd o tejto žiadosti rozhodol dňa 29.
01. 2009 udelením poverenia, teda nerozhodol v lehote 15 dní od podania žiadosti dôvodiac, že sa tak
stalo z objektívne daného stavu a neúmerného množstva práce. Poukázal tiež na skutočnosť, že škoda

nemôže byť uplatnená v paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný
postup došlo k výške škody, taktiež musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však navrhovateľ
nepreukázal a ku škode neprodukoval žiadne dôkazy. K uplatnenej nemajetkovej ujme dodal, že táto
nezávisí automaticky od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto
veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo

forme nemajetkovej ujmy. V danej veci poverenie pre súdneho exekútora bolo vydané a exekúcia je
vykonávaná. Návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania oboznámením sa so znaleckým posudkom
súd prvého stupňa zamietol z dôvodu, že navrhovateľovi žiadna škoda nevznikla. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) tak, že úspešnému účastníkovi, v tomto prípade odporcovi,
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim

rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu
tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd

prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek
tomu,žezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnejlehoty
a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského

súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho
úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti,

atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom
vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote
a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento
nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil
jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko

vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Nestotožnil sa so zamietnutím návrhu
na vykonanie znaleckého dokazovania dôvodiac, že výsledok tohto znaleckého dokazovania má tvoriť
jeden zo základov pre rozhodnutie súdu vo veci samej, znemožnil tak navrhovateľovi objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Namieta tiež vyhodnotenie
vznesenej námietky premlčania, navrhovateľ tvrdí, že k premlčaniu práva nedošlo, nakoľko o škode sa

nemohol dozvedieť ani v deň spísania podania, v ktorom poukazuje na prieťahy, škodu nebolo možné
vyčísliť ani len odhadom, pretože nebolo možné objektívne stanoviť, kedy súd vydá rozhodnutie, ktorým
nesprávny úradný postup ukončí. Momentom, kedy sa poškodený o škode dozvedel je skutočnosť, kedy
sa dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už viac nebolo
mysliteľné, aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikala majetková škoda.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 330 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 4189/2010.
Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia došlo s omeškaním viac ako 213 dní.

Na námietku odvolateľa, ktorý okrem nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj neúplne zisteného
skutkového stavu vytýkal i odňatie mu možnosti konať pred súdom, ako i vzhľadom na zákonnú
povinnosť odvolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 221 OSP, zaoberal sa odvolací súd
prioritne otázkou, či konanie v danej veci netrpí niektorou z vád vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a-g/

OSP (či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku
veci právoplatne rozhodnutej alebo už začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať alebo o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP odvolací súd rozhodnutie zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ OSP je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje

v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu vo
vnútroštátnych podmienkach SR ustanovuje § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne

iný účastník konania, jasne, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,prečonevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia OSP pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými
požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale

napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a
napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými

námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na
druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rámci využitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto

vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
jednoznačne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním,
ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť
preskúmateľné.

Dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, okrem vyššie uvedených dôvodov,
aj na jednej strane nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa nepoužil
správnu právnu normu a na druhej strane je nedostatočné zistenie skutkového stavu. Nedostatočné
zistenie skutkového stavu môže mať dve rôzne príčiny. Jednou je, že súd prvého stupňa nevykonal

navrhnuté dôkazné prostriedky, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/
OSP) a druhou je, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazné prostriedky, ktoré doteraz neboli uplatnené.

Preskúmaný rozsudok súdu prvého stupňa však tieto požiadavky nespĺňa. Prvostupňový súd svoje
zamietajúce rozhodnutie založil na zistení, že v konaní nebolo preukázané, že by zo strany exekučného

súdu vo veci vedenej pod sp.zn. 11Er/1031/2008 došlo k nesprávnemu úradnému postupu, čím nebol
naplnený základný predpoklad pre priznanie navrhovateľom uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej
ujmy. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah podanej žaloby, opísal zistený skutkový stav,
citáciu zákonných ustanovení, podľa ktorých vec právne posúdil, ako aj podal teoretický výklad
zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že skutkový stav zisťoval z exekučného spisu Okresného
súdu Levice sp.zn. 11Er/1031/2008, z ktorého mal za preukázané, že súdny exekútor podal žiadosť
o udelenie poverenia dňa 14. 11. 2008 a súd vydal poverenie dňa 29. 01. 2009. Súd prvého stupňa
však v predmetnej veci mal pripojený exekučný spis Okresného súdu Levice sp.zn. 12Er/426/2010,

EX 4189/2010, obsah ktorého na pojednávaní dňa 15. 10. 2013 aj oboznámil. Je preto nejasné a
nepochopiteľné, prečo v napadnutom rozsudku vychádzal zo skutkového stavu zisteného z exekučného
spisu spisovej značky 11Er/1031/2008. Skutkové zistenia, ku ktorým dospel oboznámením sa s týmto
spisom(11Er/1031/2008)nekorešpondujúanesúvisiasprejednávanouvecou,nakoľkosámnavrhovateľ
v podanom návrhu uvádza a označuje ako dôkaz exekučné konanie vedené na Okresnom súde Levice

pod sp.zn. EX 4189/2010. V súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku uvádzaného exekučného
spisu 11Er/1031/2008 mala byť žiadosť o udelenie poverenia podaná dňa 14. 11. 2008 a súd vydal
poverenie dňa 29. 01. 2009, kým z pripojeného exekučného spisu sp.zn. 12Er/426/2010 je zrejmé,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola podaná exekučnému súdu iného dňa a
exekučný súd jeho žiadosť zamietol. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe akých skutočností

a dôkazov dospel súd prvého stupňa k skutkovým zisteniam uvádzaným v napadnutom rozsudku, keď
mal síce pripojený správny exekučný spis, ale skutkový stav zistil z úplne iného exekučného spisu
a následne aj právne zhodnotenie vykonal z tohto, nesprávne označeného spisu. Z tohto dôvodu je
preto potrebné konštatovať, že rozsudok súdu prvého stupňa je nejasný, zmätočný a nepreskúmateľný,
v dôsledku čoho odôvodnenie rozsudku nezodpovedá vykonanému dokazovaniu pred súdom prvého

stupňa a dôkazom nachádzajúcich sa v predmetnom spise. V danej veci preto prístup súdu prvého
stupňa nezodpovedá príslušným ustanoveniam o súdnej ochrane, kam patrí aj zákonná požiadavka
na náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku ako výklad myšlienkového
postupu súdu o tom, ako dospel k príslušnému výroku rozsudku, musí totiž spĺňať požiadavku, aby
bol účastníkom konania objektívnym, zrozumiteľným a presvedčivým, t.j. aby bolo z neho možné

preskúmať správnosť postupu súdu a zároveň získať aj odpoveď na všetky podstatné argumentačné
tvrdenia uplatnené účastníkmi konania, ako aj na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany. Ak rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný
a nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v
občianskom súdnom konaní a postupom súdu tak účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred

súdom. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné tiež zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť rozhodnutia) súdneho rozhodnutia
musí byť v odvolacom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu, pričom konvalidácia
tohto nedostatku odvolacím súdom neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy. Tomu
zodpovedá aj znenie ust. § 220 OSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvého

stupňa len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP) ani na jeho
zrušenie (§ 221 ods. 1 OSP). Pokiaľ existujú dôvody pre kasáciu rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby
mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť. Záverom odvolací súd poznamenáva, že vpreskúmavanom spise sa nachádzajú rôzne vyhotovenia konceptu rozsudku a prvopisu rozsudku, ktorý
(nesprávne vyhotovenie) sa doručoval účastníkom konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a
h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa
predovšetkým zistí skutkový stav v danej veci, oboznámi sa so správnym exekučným spisom a následne
vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodní, vyporiadajúc
sa v ňom i s námietkami odvolateľa vznesenými v odvolacom konaní tak, aby bolo odvolacím súdom

preskúmateľné. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224
ods. 3 OSP).

V predmetnej veci súd prvého stupňa uznesením zo dňa 25. februára 2014 č.k. 18C/91/2013-58 vyzval
navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 20 eur podľa položky číslo
7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ dôvodiac, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorou je odôvodnenie, ďalej namietal, že súdny poplatok bol
nesprávne vyrubený, nakoľko podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha
iba podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú spoplatneniu ďalšie úkony vo veci samej, ako sú

odvolanie, dovolanie a pod. Namieta, že navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a
súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko v
prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch,

z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom
prípade bol návrh navrhovateľa podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák.
č. 286/2012, a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Žiada napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušiť.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 15. 06. 2013 do 30. 11. 2013 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky
(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v

sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým

konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými

po 30. septembri 2012.Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

V tejto časti je predovšetkým potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych
poplatkoch vykonanej zák. č. 621/2005 Z.z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach
náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
oslobodené od poplatku. Uvedená novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo

dôvodová správa odôvodnila reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený
nový paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona
o súdnych poplatkoch vykonanou zák. č. 273/2007 Z.z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1
doplnené o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná
zmena v tomto smere bola uskutočnená zák. č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych
poplatkoch s účinnosťou od 01. 10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v
Sadzobníku súdnych poplatkov za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého z návrhu

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je sadzba poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k
tejto novele na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
na súdoch. Znamená to potom, že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú

oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu,
ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5
ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v
týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie,
resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká

podaním odvolania a dovolania. V tomto smere navrhovateľom predkladané úvahy, že spoplatneniu
podlieha len podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie,
saodvolacísúdnestotožňuje.Vtejtosúvislostiďalejpoznamenáva,žetietoúvahynavrhovateľanielenže
sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné hodnotiť ako tendenčné a

účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v
odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v Sadzobníku súdnych poplatkov
jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako napr. poznámka k položke 13,
spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke 9, atď.). I keď tvrdenie
navrhovateľa o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou judikatúrou a odvolací

súd ho ani nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci
samej v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku.
Neobstojí ani odvolávanie sa navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007,

riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, začaté na návrh
navrhovateľa dňa 28. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z. a že odvolanie proti

zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ predložil dňa 24. 02. 2014, t.j. po jeho
účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z
hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01. 10. 2012 a to § 18ca Zákona o súdnych
poplatkoch. Pri výklade tohto ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy
je vyňať niektoré úkony alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z.z.. Pre

danú vec je preto určujúcim hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí
tejto zákonnej definície. Pri snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava
súdnych poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou „poplatkový úkon“, pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony
alebo konania súdov vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry.Pretože odvolanie je úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej
správy súdov alebo prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom.
Z charakteru odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho.

V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či
odvolacie konanie bolo začaté do 30. 09. 2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie
začalo podaním odvolania navrhovateľom dňa 24. 02. 2014 a teda navrhovateľovi v súvislosti s podaním
odvolania vznikla poplatková povinnosť. Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením
vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu, účinnú

v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume
20 eur v súlade s položkou 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku navrhovateľa uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.

1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
i riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou

súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého
stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie navrhovateľa o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a

poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek
pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa
akého ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa bolo prijaté odvolacím senátom
pomerom hlasov 3:0.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.