Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/224/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1298898776
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1298898776.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislave,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MagdalényFlorekovejačlenov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci navrhovateľky: Q.. M.. K.
R., S. S., M. XX, zastúpená JUDr. Drahomírom Tomčom, advokátom, AK, Bratislava, Koceľova 9, proti
odporcom: 1/ Y.. B. S., S. S., V. X, zastúpený JUDr. Borisom Sobolovským, advokátom, AK, Bratislava,
Záhradnícka 41, 2/ PEREX, a. s., Bratislava, Pribinova 25, zastúpená LEGAL PROFESSIONALS, s. r.
o., Bratislava, Tehelná 25, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľky a odporcu 1/ proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. 1. 2012, č. k. 21C/62/1998-604, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ako aj vo výroku o povinnosti

navrhovateľky zaplatiť odporcovi 2/ trovy konania, p o t v r d z u j e.

Výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania odporcu 1/ z m e ň u j e tak,
že navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporcovi 1/ trovy konania, a to trovy právneho zastúpenia
v sume 1.454,49 € JUDr. Borisovi Sobolovskému, advokátovi v Bratislave, do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť trovy odvolacieho konania, a to odporcovi 1/ trovy právneho
zastúpenia v sume 152,19 €, JUDr. Borisovi Sobolovskému, advokátovi v Bratislave a odporcovi 2/
trovy právneho zastúpenia v sume 118,70 €, AK LEGAL PROFESSIONALS, s. r. o., v Bratislave, všetko
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým
sa voči odporcom 1/, 2/ domáhala ochrany osobnosti, a to vo vzťahu k odporcovi 1/ uloženia
povinnosti zaslať na adresu jej bydliska, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, písomné
ospravedlnenie a odporcovi 2/, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku, uverejniť v denníku PRAVDA

text ospravedlnenia. Zároveň navrhovala zaviazať odporcov 1/, 2/, každého na zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v sume po 50.000,- Sk. Navrhovateľka sa ochrany osobnosti domáhala na tom
základe, že odporca 1/ v periodiku Nové Slovo, ktorého vydavateľom je odporca 2/, v čísle 35/97, článok
pod názvom „Prečo sú brány IV centra remesiel zatvorené?“ a v tom istom periodiku v čísle 6, ročník
1998, článok pod názvom „Len hra s faktami“ nepravdivé tvrdenia, ktorými zasiahol do jej osobnostných
práv.

V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že v
periodiku Nové Slovo bez rešpektu č. 35/1997, bol uverejnený článok autorky X. T. s názvom Prečo sú
brány „IV - centra“ remesiel zatvorené, ktorého obsahom bol rozhovor autorky s odporcom 1/, v tom
čase podpredsedom Sekcie kultúry Rady sekcií praktickej politiky SDĽ pre ekonomické otázky; rozhovorsa týkal činnosti ÚĽUV-u a jeho hospodárenia v rokoch 1996 - 1997, kedy funkciu riaditeľky ÚĽUV-u
vykonávalanavrhovateľka.Vtomistomperiodikudňa13.2.1998,číslo6,boluverejnenýčlánokodporcu
1/ s názvom Len hra s faktami?, ktorý je reakciou na článok s názvom Vážený pán šéfredaktor, v ktorom

podľa tvrdenia odporcu 1/ navrhovateľka spochybňuje jeho tvrdenia z rozhovoru v článku Prečo sú brány
Informačno-vzdelávacieho centra zatvorené.

Prvostupňový súd dokazovanie (po zrušení v poradí prvého prvostupňového rozsudku, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, ako odvolacieho, Najvyšším súdom SR, ako dovolacím) doplnil

znaleckým dokazovaním, ktorým poveril Y.. W. M., znalca z odboru Ekonómia a manažment, odvetvie
Účtovníctvo a daňovníctvo a Kontroling. Z výsledkov znaleckého dokazovania zistil, že účtovníctvo
v ÚĽUV-e v dotknutom období bolo vedené pravdepodobne zodpovedne a primerane tej dobe a
prostriedkom. Posúdenie výrokov „prehajdákali“ označil znalec za zložité a prakticky nemožné, nakoľko
hoci zistenia Ministerstva kultúry SR konštatovali závažné porušenia zákona o správe majetku štátu,
vždy sa tak dialo s jeho súhlasom. V rozhodnom období došlo k výraznému nárastu prevádzkových

dotácií; tento nárast však neprispel k nárastu ani exportu ani iných tržieb. Nárast dotácií v podstate
pokrýval predovšetkým prírastok osobných nákladov - mzdy, odvody z miezd - a tiež náklady na
dodávateľské služby. Podľa zistení odboru kontroly, Ministerstva kultúry SR v období rokov 1996 až 1998
uzatváralo nevýhodné zmluvy - predovšetkým nájomné - zjavne so spriaznenými osobami, ktoré mohli
pri použití trhových cien priniesť, resp. ušetriť rádovo aj niekoľko miliónov.

Prvostupňový súd, posudzujúc navrhovateľkou uplatnené nároky, dospel k záveru, že odporca 1/ svojimi
vyjadreniami len realizoval svoje právo na kritiku a všeobecne slobodu prejavu, pričom jeho kritika bola
primeraná, ako z hľadiska formy, tak aj obsahu, pričom vychádzala z reálne existujúcej skutočnosti.
Konanie odporcu 1/ bolo motivované snahou poukázať na konkrétnom prípade v ÚĽUV-e na nedostatky

pri nakladaní s verejnými financiami. Tvrdenia odporcu 1/, publikované prostredníctvom odporcu 2/,
týkajúce sa hospodárenia organizácie ÚĽUV, vyhodnotil prvostupňový súd, aj po znaleckom dokazovaní,
ako hodnotiace úsudky, vyjadrujúce subjektívny názor odporcu 1/. Odporca 1/ profesionálne pôsobil
v danej oblasti na vrcholovom poste, z čoho vyplýva predpoklad jeho znalosti v danej problematike,
osobitne v oblasti ekonomického fungovania organizácie. Podľa názoru prvostupňového súdu nemožno

hodnotiť, či hodnotiaci úsudok konkrétnej osoby je pravdivý; hodnotiť možno len to, za akých okolností
došlo k vyjadreniu a či bolo urobené formou primeranou okolnostiam. Z hľadiska týchto kritérií a na
základe zisteného skutkového stavu, súd prvého stupňa uzavrel (opakovane), že konaním odporcov
1/, 2/ nedošlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky. Tiež dospel k záveru, že vzhľadom na
výsledky znaleckého dokazovania, tiež s poukazom na zistenia odboru kontroly Ministerstva kultúry

SR v rokoch 1996 - 1998, vychádzali hodnotiace úsudky, vyjadrené v sporných článkoch, z pravdivých
podkladov. Navrhovateľkou navrhovanému návrhu na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania
nevyhovel, keď kontrolné znalecké dokazovanie by nemohlo priniesť nič podstatné, ani z hľadiska
skutkového, a ani právneho.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke oprel o ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Obč. zák.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 1/ tak, že mu na základe ust. §
149 ods. 1, v spojení s § 151 ods. 2 O. s. p. náhradu trov konania nepriznal, s odôvodnením, že odporca
1/ síce bol v konaní úspešný, trovy konania si však nevyčíslil. Vo vzťahu k odporcovi 2/ rozhodol súd

prvého stupňa o trovách konania tak, že v konaní úspešnému odporcovi 2/ priznal náhradu trov konania,
spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia, a to podľa vyhl. č. 163/2002 Zb. a vyhl. č. 655/2004 Z. z.,
celkom v sume 2.593,58 € (v zmysle vyhl. č. 163/2002 Z. z.: tri úkony právnej služby á 214,46 € bez
DPH: prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 16. 9. 2003 a dňa 3. 12. 2003, ďalej
dva úkony právnej služby á 216,09 € bez DPH: vyjadrenie zo dňa 11. 3. 2004 k odvolaniu a vyjadrenie

zo dňa 13. 7. 2004 k mimoriadnemu dovolaniu; na základe vyhl. č. 655/2004 Z. z.: dva úkony právnej
služby á 216,45 € bez DPH: účasť na pojednávaní dňa 4. 4. 2007 a dňa 5. 10. 2007, ďalej jeden
úkon á 224,46 € bez DPH za písomné vyjadrenie k znaleckému posudku zo dňa 20. 5. 2009, ďalej štyri
úkony á 91,29 € za účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 27. 1. 2010, za vyjadrenie k odvolaniu zo
dňa 30. 3. 2010, za účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 14. 10. 2011 a dňa 13. 1. 2012, ako aj

režijný paušál: 3 x 4,25 €, 2 x 4,51 €, 2 x 5,91 €, 1 x 6,95 €, 2 x 7,21 €, 1 x 7,41 € a 1 x 7,63 €,
spolu s 20 % DPH potom 2.593,58 €.Uvedený rozsudok napadla odvolaním, v zákonom stanovenej lehote, jednak navrhovateľka, jednak
odporca 1/.

Odvolanie navrhovateľky smerovalo proti rozsudku prvostupňového súdu v celom rozsahu,
navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd buď rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jej návrhu
vyhovie v plnom rozsahu, alebo rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Trvala na tom, že v ňou označených článkoch, uverejnených v týždenníku Nové Slovo, sú uvedené
také závažné tvrdenia proti jej osobe, ktoré podľa jej názoru nemajú nič spoločné s oprávnenou a

konštruktívnou kritikou ÚĽUV-u a jej osoby, v tom čase jeho štatutárnou zástupkyňou. Nemohlo sa preto
jednať o kritiku prípustnú a teda oprávnenú. Tvrdenia odporcu 1/ na jej adresu, že ÚĽUV pod jej vedením
prehajdákal 30 mil. korún, že táto organizácia sa z večera do rána premenila zo ziskovej na stratovú,
že sa v nej jednalo o bezbrehé plytvanie verejnými financiami, nemožno považovať za oprávnenú kritiku,
o to viac, že sa v rámci dokazovania ani nepreukázali, napr. kontrolnými a inventúrnymi správami
Ministerstva kultúry SR, ktoré si súd napriek jej opakovanej žiadosti nevyžiadal. Rovnako tvrdenia

odporcu 1/, že navrhovateľka požadovala redakciu o uverejnenie falošných informácií o hospodárskych
výsledkoch obchodnej činnosti ÚĽUV-u, že plytvala prostriedkami daňových poplatníkov, a že spôsobila
v jeho obchodnej činnosti rozvrat a je načase, aby mu minister urobil koniec, sa rovnako na súde
prvého stupňa nepreukázali, podobne ako tvrdenia, že navrhovateľka predložila redakcii fingované, t.
j. podvodné, dôkazy o absencii vlastných zdrojov, aby tak odpútala pozornosť od plytvania štátnymi

prostriedkami, tiež že sa neštíti zakrývať lož inou lžou a napokon tvrdenia, aké záludnosti použije
navrhovateľka na zavádzanie verejnosti.

Dôkazné bremeno, ohľadom týchto tvrdení, zaťažovalo odporcov 1/, 2/ a nie navrhovateľku. Odporcovia
1/, 2/ dôkazné bremeno neuniesli a tieto tvrdenia nepreukázalo ani znalecké dokazovanie znalcom Y..

W. M., keď tento v znaleckom posudku uviedol, že účtovníctvo v ÚĽUV-e v rokoch 1995, 1996, 1997 bolo
vedené po formálnej a vecnej stránke pravdepodobne správne. Na ústnom pojednávaní znalec dodal,
že výraz „pravdepodobne“ použil len preto, že pre svoje znalecké skúmanie nedostal všetky podklady.
Poznamenala, že od r. 1998 je odporca 1/ nepretržite riaditeľom ÚĽUV-u. K znaleckému posudku Y.. M.
navrhovateľkadodala,žeanijedenztýchtočlánkovneobsahujeskutočnostiouzatváranýchzmluvách,či

už nájomných alebo iných, ktoré sa uzatvárali v ÚĽUV-e, a to ako za obdobie, kedy bola jeho riaditeľkou
navrhovateľka, tak aj za obdobie, kedy bol riaditeľom odporca 1/. Preto obsahom návrhu navrhovateľky
boli len nepravdivé tvrdenia odporcu 1/ v článkoch, ktoré uverejnil odporca 2/. Skutočnosti uvádzané
znalcom, napr. o údajne nevýhodných nájomných zmluvách, neboli obsahom citovaných článkov, a teda
ani obsahom návrhu navrhovateľky na ochranu jej osobnosti. Do znaleckého posudku boli zaradené

účelovo, podobne ako analýzy o prevádzkových dotáciách, raste osobných nákladov. Tieto účelové
zistenia znalca nemali byť vôbec obsahom znaleckého posudku, ktorý bol tak neobjektívny, z ktorého
dôvodu sa navrhovateľka aj domáhala kontrolného znaleckého dokazovania, ktorému návrhu však
prvostupňový súd nevyhovel.

Navrhovateľka v odvolaní poukazovala na zrušujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.
7. 2006 sp. zn. 3MCdo/10/2005, v predmetnej právnej veci, v ktorej Najvyšší súd SR ako súd
dovolací uviedol, že „...sa nestotožňuje so závermi súdov nižšieho stupňa, ktoré dospeli k záveru, že
napadnuté výroky článku možno považovať za oprávnenú kritiku zo strany odporcu 1/, a ďalej dodal,
že pre odlíšenie kritiky od neoprávneného zásahu (uverejnenia nepravdivých a pravdu skresľujúcich

údajov) je rozhodujúce hľadisko pravdivosti, vecnosti, objektívnosti a kritikou sledovaného cieľa, pričom
toto hľadisko sa obvykle premieta v obsahu, forme a miesta podania kritiky. Pokiaľ je za zásah do
osobnostnýchprávpovažovanýurčitýpísomnýprejav,trebapriposudzovaní,čiideozásahnesúciznaky
§ 11 Obč. zák. potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu, ale tiež formu a určitosť v ňom použitých
výrazových prostriedkov, pretože tá je vonkajším prejavom obsahu. Použitie kritiky, odsudzovania a

zavrhovania konania alebo činnosti fyzickej osoby, ktoré sa opierajú o okolnosti, o ktorej je uvedený
nepravdivý údaj, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu
jej osobnosti, ktorý vzhľadom na jeho intenzitu obvykle má nepriaznivé dôsledky pre takto postihnutú
osobu, pokiaľ ide o jej postavenie v rodine a spoločnosti. ....dovolací súd nepovažuje rozhodnutia súdov
nižších stupňov pri posudzovaní otázky oprávnenosti kritiky za súčasného stavu veci za správne. Súdy

totiž k svojmu záveru, keď tvrdenia žalovaného 1/ v článku Len hra s faktami považovali za výkon
práva kritiky a kritiku hodnotili ako primeranú, dospeli bez náležitého zistenia a zodpovedania otázky,
či obsah predmetného článku (žalobkyňou namietané jeho časti) je pravdivý, t. j. či údaje o konaní
a činnosti, ako i o osobe žalobkyne, sa zakladajú na pravde a či ich neskresľujú. V tomto smeresúdy vychádzali len z tvrdení žalovaných bez toho, aby pravdivosť údajov uvedených v článku bola
inak preukázaná. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že vydavateľ periodickej tlače môže do
osobnostnýchprávfyzickejosobyzasiahnuťuverejnenímnepravdivýchúdajovnielenčlánkom,prípadne

iným publicistickým útvarom, ktorý vyjadruje osobné stanovisko samotného vydavateľa alebo autora
článku, ale tiež článkom, ktorý tento postoj alebo názor neobsahuje a len preberá informácie získané
od niekoho iného, odlišného od vydavateľa alebo autora článku. Je preto vždy vecou vydavateľa, aby
pred publikovaním údajov o fyzickej osobe alebo pred jej verejnou kritikou posúdil, či tým nezasiahne
do chránených osobnostných práv.“

Navrhovateľka vytýkala súdu prvého stupňa, že zjavne nerešpektoval právne závery Najvyššieho súdu
SR o tom, čo je oprávnená kritika a čo nie. Namietala, že vykonaným dokazovaním, a to aj znaleckým,
bol v konaní dokázaný pravý opak, totiž, že citovanými článkami došlo k neoprávnenému zásahu do
jej osobnostných práv podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Prvostupňový súd teda vec nesprávne právne
posúdil. Každý hodnotiaci úsudok, ak sa prejaví verejne, je nepochybne prejavom vôle konkrétnej osoby

a ako taký potom podlieha preskúmaniu súdom, či vzhľadom na jeho obsah bol alebo nebol spôsobilý
zasiahnuť nedovolene do práv na ochranu osobnosti a či teda do nich aj nedovolene zasiahol. Tvrdenia
odporcu 1/ uverejnené odporcom 2/ nepochybne zasiahli do jej osobnostných práv a nemožno ich
ospravedlňovať tým, že sa jednalo o hodnotiaci úsudok odporcu, ktorého pravdivosť nemožno zisťovať,
a preto tento svojimi tvrdeniami nemohol nedovolenie zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti; išlo

by o právny názor v rozpore s tým, aké stanovisko v danej veci už vyslovil Najvyšší súd SR v jeho
dovolacom rozsudku v predmetnej veci. Dodala, že nebolo predmetom konania na súde to, či odporca
1/ ako riadiaci pracovník (riaditeľ ÚĽUV-u) má alebo nemá vzdelanostné a skúsenostné predpoklady na
zastávanie jeho funkcie ale to, či svojimi tvrdeniami v predmetných článkoch nedovolene nezasiahol do
osobnostných práv navrhovateľky. Navrhovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov ako prvostupňového

tak i odvolacieho konania.

Odvolanie odporcu 1/ smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým mu prvostupňový súd nepriznal náhradu
trov konania, v ktorej časti žiadal rozhodnutie súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové
konanie a rozhodnutie. Poukazoval na to, že v čase pojednávania bol chorý, na druhý deň musel byť

hospitalizovaný v nemocnici, kde strávil 13 dní a po prepustení je stále práceneschopný, o čom k
odvolaniu pripája doklady. Odporca 1/ v odvolaní ďalej uviedol, že konanie trvá takmer 13 rokov, trovy
konania si riadne a včas uplatňoval, tiež vyčíslil, a aj mu boli priznané predchádzajúcim rozsudkom zo
dňa 27. 1. 2010 v sume 1.276,31 €. Od dátumu 27. 1. 2010 odporca 1/ uplatňuje titulom trov
konania odmenu iba za jeden úkon právnej služby - za účasť na pojednávaní dňa 14. 10. 2011

o výške 170,97 € a režijný paušál 7,21 €, spolu potom 1.454,49 €. Trovy, ktoré boli už raz uplatnené,
vyčíslené a súdom priznané nemožno považovať za nevyčíslené.

Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 2/, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania,

titulom trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, a to vyjadrenie k odvolaniu, vo výške
91,29 € + 20 % DPH + režijný paušál v sume 7,63 €. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
jeho názoru netrpí žiadnou z vád, ktoré uvádza navrhovateľka. Prvostupňový súd riadne a úplne zistil
skutkový stav, dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu. Trval naďalej na svojich doterajších ústnych
aj písomných podaniach. Údaje uvedené v označených článkoch boli pravdivé, objektívne a v korektnom

duchu, pričom o osobe navrhovateľky neobsahovali žiadne nepravdivé informácie difamujúcej povahy,
z ktorého dôvodu nemohli zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky. Navrhovateľka v odvolaní
nenapáda rozsudok z dôvodu nesprávnych skutkových zistení, ale z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci. Súd prvého stupňa zrozumiteľným, vyčerpávajúcim a zákonným spôsobom odôvodnil
výrok rozsudku, v ktorom vysvetlil úvahy, ktorými sa spravoval pri svojom rozhodnutí. Navrhovateľka

si tiež podľa názoru odporcu 2/ nesprávne vyčíslila náhradu trov odvolacieho konania, keď za jeden
úkon právnej služby uplatňuje sumu 110,28 €; správna je však výška odmeny za jeden úkon v sume
91,29 €. Navrhovateľka vo svojom odvolaní na viacerých miestach stotožňuje svoju osobu s ÚĽUV-om,
avšak predmetom tohto konania je výlučne ochrana osobnosti navrhovateľky. Informácie uverejnené
o ÚĽUV-e sa nemôžu dotýkať práva na ochranu osobnosti navrhovateľky. Právnym názorom súdov

vyššiehostupňajesúdviazanýlendočasuzmenyskutkovéhostavu,zktoréhovychádzalisúdyvyššieho
stupňa pri rozhodovaní. Ak došlo k zmene skutkového stavu, potom súd prvého stupňa nebol viazaný
právnym názorom súdu vyššieho stupňa. V danom prípade prvostupňový súd na základe rozhodnutí
NS SR a KS Bratislava doplnil dokazovanie a tým aj došlo k zmene skutkového stavu, z ktoréhosúd prvého stupňa vychádzal pri svojom rozhodovaní. Vykonané dokazovanie vrátane dokazovania
znaleckým posudkom preukázalo opodstatnenosť skutkového základu pre kritiku a hodnotiace úsudky
odporcu 1/ uverejnených v periodickej tlači odporcu 2/. V odvolaní sa navrhovateľka opakovane

venuje znaleckému posudku Y.. M. a jeho výpovedi na pojednávaní pred súdom prvého stupňa.
Znalecký posudok bol spracovaný spôsobom a v rozsahu, ktorý stanovil súd prvého stupňa na podklade
dostupných dokladov a informácií. Znalecký posudok je objektívny; znalec tiež odpovedal na otázky
súdu a zástupcov účastníkov konania na pojednávaní, pričom medzi tieto otázky patrili aj nevýhodné
nájomné zmluvy, ktoré boli ÚĽUV-om uzavreté. Obviňovanie odporcov z ovplyvňovania znalca v ich

prospech sú nepodložené tvrdenia a fabulácie navrhovateľky. Odporca 2/ zdôraznil, že úlohou odporcu v
konanínebolopreukazovaťpravdivosťtvrdení,domnienok,výmyslov,fikciíalebozáverovnavrhovateľky,
ktoré si ona vyvodila subjektívne a neodôvodnene z obsahu žalovaného článku, ale preukázanie
pravdivosti uverejnených informácií, čo vylučuje neoprávnený zásah do osobnosti navrhovateľky. V
konaní o ochranu osobnosti nie je zároveň možné preukazovať pravdivosť hodnotiacich úsudkov
pôvodcu vyjadrení, nakoľko, ako vyplýva z ich samotnej podstaty, sú tieto založené na subjektívnom

postoji a názoroch pôvodcu hodnotiacich úsudkov. Predmetné články boli uverejnené za účelom verejnej
diskusie a v súlade a v záujme o objektívne informovanie verejnosti o celospoločenských problémoch,
resp. v snahe o objektívne informovanie verejnosti o tom, čo sa vlastne v skutočnosti v ÚĽUV-e ako
organizácii, ktorá funguje aj z verejných financií, t.j. z financií daňových poplatníkov deje, resp. či sa
hospodári s týmito finančnými prostriedkami efektívne. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že priestor na

vyjadrenie dostala aj navrhovateľka aj odporca 1/. Odporcom 2/ publikované informácie nedosiahli takú
intenzitu, aby boli spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky. Navrhovateľka
si zjavne neuvedomuje tú skutočnosť, že ako riaditeľka ÚĽUV-u, t. j. verejnej funkcie, bola osobou
verejne činnou, čo predpokladá zvýšený záujem médií o jej osobu a s tým súvisiace aktivity. Požíva
preto nižšiu mieru ochrany osobnostných práv v porovnaní s inými bežnými občanmi. Preto je aj povinná

strpieť intenzívnejšie zásahy do svojich práv a právom chránených záujmov zo strany hromadných
informačných prostriedkov.

Odporca vo svojom vyjadrení argumentoval poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu vo veci
Oberschlick proti Rakúsku, v zmysle ktorého sa rozlišuje medzi uvedením faktov a hodnotiacimi

úsudkami. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiaceho úsudku nepodlieha
dokazovaniu. Nemožno splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku a takáto
požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného
článkom 10 Dohovoru. Odporca 2/ rovnako poukazoval na rozhodnutia ESĽP vo veci Kudeshina
proti Rusku z 26. 2. 2009 k sťažnosti č. 29492/05, ako aj Nilsen and Johnsen v. Norway, rozsudok

Veľkej komory č. 23118/93, vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997,
Harlanova proti Lotyšsku z 3. 4. 2003, sťažnosť č. 57313/00. Z príslušnej judikatúry ESĽP plynie,
že nevyhnutnosť akýchkoľvek obmedzení slobody prejavu novinárov musí byť limitovaná nanajvýš
reštriktívne. V súvislosti s faktami ESĽP uznal námietku dobrej viery na strane novinára, ktorá v prípade,
že novinár vynaložil primerané úsilie na overenie faktov, nahradzuje dôkaz pravdivosti a tlač tak nenesie

zodpovednosťaniaksaneskôrdokáženepravdivosťfaktov (napr.Eerikainenainív.Fínsko,rozsudok
z 10. 2. 2009 alebo Fressos a Roire v Francúzsko, rozsudok z 21. 1. 1998). Sporné články boli podľa
odporcu 2/ publikované v súlade s judikatúrou ESĽP, poukazoval na časť rozhodnutia vo veci Thoma
proti Luxembursku, v ktorom je uvedené, že „trestanie novinára za to, že pomáha šíriť informácie o
výrokoch iných osôb, vážne ohrozuje prispievanie tlače k diskusii o veciach verejného záujmu a malo by

sa použiť, len ak sú na to osobitné vážne dôvody. Všeobecná požiadavka, aby sa novinári systematicky
a formálne dištancovali od obsahu citácií, ktoré môžu byť urážlivé pre tretiu stranu alebo by mohli tretiu
stranu poškodiť, je nezlučiteľná s úlohou tlače poskytovať informácie o aktuálnych udalostiach, názoroch
a myšlienkach.“ Odporca 2/ je preto názoru, že informácie uvedené v žalovaných článkoch boli pravdivé
a týkali sa vecí verejných. Tlač je povinná šíriť informácie a myšlienky o verejných veciach, hoci aj

kontroverzných, čomu zodpovedá právo verejnosti dostávať o nich informácie. Všeobecný záujem na
verejnej diskusii, týkajúci sa závažných otázok, prevažuje nad legitímnym cieľom ochrany povesti iných,
dokonca aj v prípade, že takáto diskusia obsahuje urážlivé a útočné formulácie. V tomto význame je
tiež zakotvené právo na slobodu prejavu v čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, podľa ktorého každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahrňuje slobodu zastávať názory

a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu
na hranice. Žalovaným článkom, ktorý navrhovateľka napáda, neboli poškodené ani porušené práva a
právom chránené záujmy navrhovateľky, nezasiahlo sa do jej práva na ochranu osobnosti a uvedeným
článkom nedošlo ani k zneužitiu slobody prejavu garantovanej právnym poriadkom SR.Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 1/ tak, že navrhoval rozsudok súdu prvého
stupňa v merite veci ako vecne správny potvrdiť, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

a dospel aj k správnemu právnemu názoru, keď návrh navrhovateľky zamietol. Počas trvania sporu súd
vykonal všetky možné, hlavne navrhovateľkou navrhované dôkazy; ďalšie dokazovanie označil odporca
1/ za nadbytočné. Navyše po trinástich rokoch sporu sa celkom zmenili pomery a dokonca aj samotné
právo z hľadiska platných judikátov. Odporca 1/ zotrváva na názore, že išlo o oprávnenú kritiku, ktorá
bola v podstate zameraná hlavne na vtedajšie vedenie Ministerstva kultúry SR, osoba navrhovateľky

bola druhoradá. Odporca 1/ sám viedol spor o ochranu osobnosti s navrhovateľkou, kde jeho návrh bol
rovnako zamietnutý, odporca toto rozhodnutie prijal a neodvolal sa proti rozsudku. Tým demonštroval
svoju zmierlivosť, cit pre situáciu, naopak navrhovateľka všetkými možnými prostriedkami, hraničiacimi
s obštrukciou, sa snaží dosiahnuť bližšie nedefinované a odporcovi 1/ nepochopiteľné ciele, keď, aj
vzhľadom na časový odstup, nemožno hovoriť o spoločenskom znížení vážnosti navrhovateľky zo strany
odporcu 1/. Odporca 1/ si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu dvoch úkonov á 170,97

€ + režijný paušál 2 x 7,63 €, spolu 357,20 €.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O. s. p.). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok (§ 156 ods. 3 v
spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno

priznať úspech; odvolanie odporcu 1/ čo do výroku o jeho trovách konania je opodstatnené.

Podľa § 11 Obč. zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.

Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a
rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo
filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže

podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a
ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci ( čl.
10 ods. 1, 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach).

Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudská dôstojnosť sa považujú za natoľko
významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu
ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá-ktorá fyzická
osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, napr. pre svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej

osoby nepochybne silne ovplyvňuje aj jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace
úsudky (kritika). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno objektívne
verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky, t. j. názory, ktoré sú

svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša - a teda ktorých správnosť nie
je možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade kritiky vylúčený.Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K
neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými
skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej

osoby.

V prípade kritiky (tzv. hodnotiacich úsudkov) platí, že kritika musí byť prípustná, t. j. kritika musí byť
vecná a konkrétna a tiež primeraná. Dôležitá pre posúdenie zákonnosti takého prejavu je skutočnosť,
či má kritika osoby alebo jej konania vecný základ, či pre zvolenú kritiku existuje nejaké zdôvodnenie,

konkrétne argumenty; vecná kritika je taká, ktorá vychádza z pravdivých skutočností (podkladov),
na ktorých je založený hodnotiaci úsudok (kritika). Pokiaľ sú v kritike použité výrazy, ktorých miera
expresivity je v značnom nepomere k cieľom kritiky, resp. ak je obsah kritiky celkom neadekvátny voči
posudzovanému konaniu kritizovanej osoby, pričom z nej vyplýva úmysel kritizovanú osobu znevážiť, či
uraziť, ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby. Ani zveličovanie či preháňanie, hoci by bolo i veľmi tvrdé, nerobí prejav sám o sebe nezákonným.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o tom, že v danom prípade
navrhovateľkou namietané výroky, ktoré považuje za neoprávnený zásah do svojich osobnostných
práv, majú povahu hodnotiacich úsudkov, t. j. kritiky, odporcu 1/, ktoré uverejnil v tlačovom periodiku
odporca 2/. Hodnotiac obsah a podstatu výrokov odporcu 1/, tieto predstavovali jeho subjektívne názory

na fungovanie ÚĽUV-u, osobitne z hľadiska jeho finančného hospodárenia, ako štátnej príspevkovej
organizácie, ktorej činnosť je tak financovaná aj z verejných zdrojov a tiež aktivít organizácie. Odporca
1/ prezentoval vlastné (subjektívne) názory na ekonomické fungovanie ÚĽUV-u, ktorého riaditeľkou
v tom čase bola navrhovateľka; jeho názory boli nesúhlasné, keď zdôrazňoval významné navýšenie
finančných prostriedkov na chod spomínanej organizácie zo strany Ministerstva kultúry SR v r. 1996,

pod vedením navrhovateľky, ktoré však podľa jeho názoru úmerne tomu neprinieslo rozvoj, ale naopak
obmedzenie jeho činnosti. Navrhovateľka za zásah do osobnostných práv považovala obsah dvoch
článkov, jednak pod názvom „Prečo sú brány IV centra remesiel zatvorené?“ a tiež pod názvom „Len
hra s faktami.“ K obsahu spomínaných článkov považuje odvolací súd za potrebné dodať, že kým prvý
článok poukazoval na podľa názoru odporcu 1/ nesprávnu dotačnú politiku zo strany Ministerstva kultúry

SR vo vzťahu k ÚĽUV-u a tiež na plytvanie s finančnými prostriedkami ÚĽUV-u vtedajším vedením,
t. j. aj navrhovateľkou, v poradí druhý článok („Len hra s faktami“) už bol kritikou v podstate výlučne
navrhovateľky. Z uvedeného plynie, že kritika odporcu 1/ prezentovaná v poradí prvom článku, nebola
namierená len voči navrhovateľke, ale zjavne kritizovala aj dotačnú politiku vtedajšieho Ministerstva
kultúry SR.

V súdenej právnej veci malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky formou kritiky
(hodnotiacich úsudkov). Bolo preto potrebné posúdiť, či predmetná kritika konania navrhovateľky bola
neprípustná; v prípade neprípustnej kritiky by totiž išlo o neoprávnený zásah do osobnostných
práv navrhovateľky, ktorý by bol spojený s právnymi následkami v zmysle § 13 Obč. zák.

Predmetom vyjadrení odporcu 1/, ktoré publikoval odporca 2/ v spomínaných článkoch, bola otázka
ekonomického hospodárenia štátnej príspevkovej organizácie, t. j. organizácie financovanej aj z
verejných zdrojov, t. j. z prostriedkov daňových poplatníkov. Keďže vyjadrenia odporcu 1/, publikované
odporcom 2/, sa týkali nakladania s verejnými finančnými zdrojmi, považuje odvolací súd za nesporné,

že bolo legitímnym záujmom ako odporcu 1/, ako autora kritiky, tak aj odporcu 2/, ktorý kritiku zverejnil,
poskytnúť verejnosti informácie o téme (financovanie ÚĽUV-u), ktorá spadá medzi témy verejného
záujmu. Odvolací súd z toho vyvodzuje, že bol daný legitímny dôvod zásahu do osobnostných práv
navrhovateľky.

Prejednávaná právna vec je typickým prípadom, kedy sa do kolízie dostala sloboda prejavu, právo na
informácie na jednej strane a ochrana ľudskej dôstojnosti na strane druhej.

Napriek rôznorodosti judikatúry možno vysledovať niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré
zvyknú byť tradične zohľadňované pri riešení otázky ochrany osobnostných práv v strete so slobodou

prejavu. Ich posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu alebo naopak
osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria: status osobnosti, do ktorej osobnostných
práv bolo zasiahnuté; ďalej obsah a forma prejavu; status autora prejavu; úmysel, cieľ a motív autora
prejavu.Pokiaľ ide o status osobnosti, ktorá tvrdí, že došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv,
podľa názoru odvolacieho súdu hoci aj navrhovateľku nemožno považovať za osobu verejne známu,

v dôsledku jej vtedajšieho postavenia - zastávala riadiacu funkciu v štátnej príspevkovej organizácii
ÚĽUV - ako riadiaci pracovník niesla zodpovednosť za nakladanie aj s verejnými financiami určenými
na chod organizácie, t. j. bola vystavená v tomto smere zvýšenému záujmu o nakladanie s prostriedkami
z verejných zdrojov, ktorá skutočnosť ju nedovoľuje zaradiť ani medzi celkom súkromné osoby.
T. j. nemožno ju zaradiť do kategórie „bežný občan.“ Kvalifikovanie postavenia navrhovateľky bolo

podstatné z dôvodu, že hranice akceptovateľnosti, šírenia informácií, týkajúcich sa osobnostnej sféry,
sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. Vzhľadom na uvedené, má odvolací súd za
to, že miera akceptovateľnosti kritiky, resp. miera ochrany súkromia, bola u navrhovateľky (vzhľadom
na funkciu, ktorú vtedy zastávala) čiastočne znížená, a to práve z dôvodu kontroly nakladania s jej
zverenými verejnými zdrojmi. Zároveň niet sporu o tom, že zásah do osobnostných práv navrhovateľky
bol vykonaný tlačou, celoštátne distribuovaným časopisom (týždenníkom), teda so širokým neurčitým

okruhom pôsobenia.

Ohľadom statusu odporcov 1/, 2/ je nutné uviesť, že odporca 1/, podobne ako navrhovateľka, pôsobil vo
funkcii riaditeľa organizácie ÚĽUV; odporca 2/ je vydavateľom periodika, v ktorom boli inkriminované
články publikované, je teda reprezentantom tlače, ktorá plní nezastupiteľnú úlohu tzv. „public watchdog,“

čím sa výrazne podieľa na formovaní verejnej mienky a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného
záujmu. Z tohto postavenia a z úloh, ktoré tlač plní, odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače.
Šírenie myšlienok a informácií o veciach verejného záujmu je nezastupiteľnou úlohou tlače, s ktorou
je zároveň spojené právo verejnosti tieto myšlienky a informácie prijímať. S tým úzko súvisí právo na
slobodu prejavu, včítane práva na prednášanie kritiky.

Pokiaľ ide o kritérium úmyslu, cieľa a motívu, v konaní nebolo preukázané, že by boli uverejnené
nepravdivé informácie, ani že by odporcovia 1/, 2/ sledovali iný cieľ, ako informovať verejnosť o otázkach
legitímneho verejného záujmu alebo že by nekonali v dobrej viere. Ak by bol napr. odporca 2/ postihnutý
za daný prejav, malo by to negatívny dopad na fungovanie tlače. Je pravdou, že článok bol publikovaný v

denníku s celoštátnou pôsobnosťou, t. j. so značným potenciálom poškodiť dotknutú osobu difamačným
prejavom, avšak v danom prípade jednak žiadny difamačný prejav urobený nebol a jednak je podľa
názoru odvolacieho súdu potrebné túto skutočnosť posudzovať v kontexte, že namietané články spĺňali
všetky atribúty, ktoré sú kladené na publikované písomné prejavy, v záujme ochrany slobody prejavu a
práva na informácie a že v danom konkrétnom prípade sloboda prejavu a právo na informácie prevážili

nad záujmom navrhovateľky na ochranu jej osobnostných práv.

Odvolací súd vo vzťahu k odporcovi 2/ v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp. zn.
I. ÚS 156/99, podľa ktorého je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej pre
informovanie najširšej verejnosti (na rozdiel od napr. odborných publikácií), ktorá s ohľadom na rozsah

jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem môže pristupovať k určitým zjednodušeniam a nemožno
bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie) musí nutne viesť k zásahu do osobnostných
práv dotknutých osôb. Možno len veľmi ťažko trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak
na tlač - vo svojich dôsledkoch - nesplniteľné nároky. Významné preto musí vždy byť to, aby celkové
vyznenie určitej informácie zodpovedalo skutočnosti. Odporca 1/ v spomínaných článkoch poukazoval

na v tom čase neobvykle vysoký nárast finančného príspevku na činnosť ÚĽUV-u (cca 30 mil. Sk) v
porovnaní s predchádzajúcim obdobím, ktorý však nezabránil tomu, že rok 1996 organizácia ÚĽUV z
ekonomického hľadiska ukončila v strate. Aj v poradí druhom článku sa zameral na kritizovanie podľa
neho nehospodárneho nakladania s finančnými prostriedkami, ktoré ÚĽUV na svoju činnosť obdržal
z verejných zdrojov pod vedením navrhovateľky. Odporca 1/ za základ svojej kritiky vzal údaje z

materiálu „Hodnotenie hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu za rok 1996,“ z apríla 1997,
ktorý bol predložený na rokovanie (vtedajšieho) vedenia Ministerstva kultúry SR. Kritika odporcu 1/ teda
mala oporu v materiáli ústredného orgánu štátnej správy na úseku kultúry, pod správu ktorého spadá aj
ÚĽUV, pričom v uvedenom materiáli sa uvádza, že ÚĽUV za r. 1996 vykázal zhoršený hospodársky
výsledok (t. j. stratu), napriek zvýšeným transferom zo strany ministerstva (str. 37, 38 Hodnotenia).

Keďže išlo o oficiálny materiál, predložený na prerokovanie vedeniu MK SR, nemal odporca 1/ dôvod
neveriť v ňom uvedeným zisteniam, z ktorých potom vyplynula jeho kritika, ktorá tak podľa názoru
odvolacieho súdu spočívala na vecnom základe. Napokon aj znalecký posudok znalca Y.. M. potvrdzuje
v jeho záveroch, že hoci účtovníctvo v organizácii bolo v r. 1995, 1996 a 1997 vedené po formálneja pravdepodobne aj vecnej stránke správne, znalec zároveň zistil, že výrazný nárast prevádzkových
dotácií (na ktoré poukazoval aj odporca 1/) neprispel k nárastu exportu či iných tržieb ÚĽUV-u, tento
nárast pokrýval predovšetkým osobné náklady (mzdy, odvody) a ostatné služby; znalec naostatok

poukazovalnazisteniaodborukontrolyMinisterstvakultúrySRvobdobírokov1996až1998ouzatváraní
nevýhodných (najmä nájomných) zmlúv zo strany vedenia ÚĽUV-u so spriaznenými subjektami.

Vzhľadom na povahu článkov, ale tiež povahu a zameranie periodika, v ktorom boli články publikované,
je podľa odvolacieho súdu nutné vziať do úvahy, že nebolo ambíciou odporcu 1/, a ani odporcu 2/,

predostrieť verejnosti fundovanú a presnú analýzu činnosti a financovania organizácie ÚĽUV; sledovaný
účel spočíval v informovaní verejnosti o, podľa odporcu 1/, nesprávnom hospodárení a nedostatočných
aktivitách spomínanej organizácie, ktoré podľa názoru odporcu 1/ neboli úmerné výške pridelených
finančných prostriedkov (z verejných zdrojov).

Bolo už konštatované, že v prejednávanej veci došlo k stretu dvoch ústavných práv, a to práva na

slobodu prejavu, vrátane práva na informácie, na jednej strane a práva na ochranu osobnosti na
strane druhej. Základné právo na slobodný prejav je konštitutívnym znakom demokratickej pluralitnej
spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace
úsudky (kritiku). Verejnou vecou nie je len agenda štátnych inštitúcií, činnosť politikov, sudcov, umenie
či showbiznis, ale všetko, čo na seba púta verejnú pozornosť. Všetky tieto verejné záležitosti môžu

byť verejne posudzované. Vecou legitímneho verejného záujmu sa potom stalo v danom prípade
posudzovanie hospodárenia a aktivít ÚĽUV-u v čase, kedy jeho činnosť riadila navrhovateľka.
Inkriminované články neobsahovali žiadne hrubé a už vôbec nie vulgárne výrazy, odvolací súd už
poznamenal v texte vyššie, že kritika v článkoch, ktoré uverejnil odporca 2, sa netýkala výlučne konania
navrhovateľky, ale aj konania Ministerstva kultúry SR (osobitne v poradí prvom článku). Nemožno

zároveňopomenúť,žeodporca2/uverejnilajžiadosťnavrhovateľky,vktorejreagovalanakritikuodporcu
1/, hoci sa tak stalo s väčším časovým odstupom, t. j. poskytol navrhovateľke možnosť predniesť svoje
stanovisko k názorom odporcu 1/.

Odvolací súd preto, v zhode so súdom prvého stupňa, dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu

do osobnostných práv navrhovateľky vyššie označenými článkami, uverejneným v týždenníku Nové
Slovo, nedošlo.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, a to
jednak vo veci samej a tiež vo výroku o povinnosti navrhovateľky zaplatiť trovy konania odporcovi 2/ (§

219 ods. 1 O. s. p.), nakoľko súd prvého stupňa nepochybil ani vo výroku o trovách konania odporcu 2/.

V prípade výroku rozsudku prvostupňového súdu o trovách konania odporcu 1/ však súd prvého stupňa
nerozhodol vecne správne, keď odporcovi 1/ ako úspešnému účastníkovi konania (§ 142 ods. 1 O. s. p.)
nepriznal náhradu trov, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. Odporca 1/ si totiž náhradu trov

konania uplatnil v priebehu konania a ich výšku aj vyčíslil (podanie na č. l. 580 spisu), pričom je bez
významu, že tak neurobil opätovne po vyhlásení ostatného (napadnutého) rozsudku.

Odporcovi 1/ tak vzniklo právo na náhradu trov konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia za
celkom 14 úkonov právnej služby: a to podľa vyhl. č. 240/1990 Zb., § 13 ods. 1, § 16 ods. 1 písm. d/,

vo výške 59,75 € v prepočte 1.800,- Sk za 1 úkon, pri hodnote veci 150.000,- Sk v prepočte 4.979,09
€ za 9 úkonov: účasť na pojednávaní v dňoch 30. 11. 1998, 29. 1. 1999, 29. 3. 1999, 15. 6. 1999,
27. 6. 2000, 7. 9. 2000, 31. 10. 2000, 29. 3. 2001, 13. 11. 2001; ďalej podľa vyhl. č. 163/2002 Z. z.
jeden úkon vo výške 170,95 € v prepočte 5.150,- Sk, podľa § 13 ods. 1, § 16 ods. 1 písm. d/, za účasť na
pojednávaní dňa 3. 10. 2002; ďalej podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c/, d/ vo

výške 170,95 € v prepočte 5.150,- Sk za účasť na pojednávaní dňa 4. 4. 2007, písomné vyjadrenie vo
veci zo dňa 25. 1. 2010 a za účasť na pojednávaní dňa 27. 1. 2010 a dňa 14. 10. 2011, odmena spolu
1.392,50 € ako aj režijný paušál v sume 62,13 € (9 x 3,32 €, 1 x 4,51 €, 1 x 5,91 €, 2 x 7,21 € a 1 x
7,41 €), trovy právneho zastúpenia úhrnom 1.454,49 €. Odvolací súd preto vo výroku o trovách konania
odporcu 1/ napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O. s. p., a navrhovateľke uložil

povinnosť nahradiť trovy konania odporcovi 1/ vo výške 1.454,49 € titulom trov právneho zastúpenia.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. Odporcom 1/, 2/, ktorí boli v odvolacom konaní plne úspešní, priznal náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré spočívali v trovách právneho zastúpenia.

V prípade odporcu 1/ za dva úkony právnej služby, a to odvolanie proti výroku o trovách konania zo
dňa 20. 2. 2012 (1-ica z 91,29 €, t. j. 45,64 €) a za písomné vyjadrenie zo dňa 8. 3. 2012 k odvolaniu
navrhovateľky, v sume 91,29 €, t. j. 136,93 € + 2 x režijný paušál 7,63 €, spolu 152,19 € (§ 10 ods. 1,
8, § 13a ods. 1 písm. c/, § 13a ods. 2 písm. b/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.).

Trovy odvolacieho konania odporcu 2/ pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej
služby - písomné vyjadrenie zo dňa 1. 3. 2012 k odvolaniu navrhovateľky, odmena vo výške 91,29 €
+ režijný paušál 7,63 + 20 % DPH, spolu 118,70 € (vyhl. č. 655/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 8, § 13a ods.
1 písm. c/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 cit. vyhl.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.