Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/141/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712201055
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712201055.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov

JUDr. Petra Tutka a JUDr. Jána Slebodníka, v právne veci žalobkyne O.. V. T., D.. XX.X.XXXX, N. O.,
Š. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. O. C., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v O., D. Z. XX, proti
žalovaným X./. N. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., V..Z..A. XXXX/X a 2./. L. O., D.. X.X.XXXX, bytom
O.I., V..Z.. A. XXXX/X, o zaplatenie 5 756,13 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. a 2.rade
proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 31.10.2012, č.k. 19C/43/2012-83 jednohlasne takto:

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o splatnosti prisúdenej sumy vo vzťahu k žalovanému v 1. rade.

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku voči žalovanej v 2. rade s tým, že plnením žalovaného
v 1. rade zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovanej v 2. rade.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade.

Žalovaný v 1. rade je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 37,85 € a tieto
zaplatiť advokátovi M.. O. C. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie voči žalovanej v 2.rade v časti do výšky 2 878,06 €
a v časti uplatnených úrokov z omeškania od 29.12.2011 do 15.3.2012 vo výške 9 % ročne zo sumy 2
583,98 € a vo výške 9 % ročne zo sumy 294,08 € za obdobie od 28.3.2012 do 6.6.2012 zastavil (výrok
I.). Kkonanie voči žalovanému v 1.rade v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 5 168,97 € od 29.12.2011 do 15.3.2012 a zo sumy 588,16 € za obdobie od 28.3.2012 do 6.6.2012
zastavil (výrok II.).

Žalovaného v 1.rade zaviazal zaplatiť žalobkyni 5 756,13 €, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo

sumy 5 168,97 € od 16.3.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 588,16 €
od 7.6.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením žalovanej v
2.rade v rozsahu jej plnenia zaniká povinnosť žalovaného v 1.rade (výrok III.). Žalovanú v 2.rade zaviazal
zaplatiť žalobkyni zo sumy 5 756,13 € sumu 2 878,06 € ako svoj podiel na ručiteľskom záväzku voči
veriteľovi žalovaného v 1.rade, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 583,98 € od 16.3.2012
do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 294,08 € od 7.6.2012 do zaplatenia, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením žalovaného v 1.rade nad sumu 2878,06 €

zaniká v rozsahu plnenia nad túto sumu povinnosť plnenia žalovanej v 2.rade (výrok IV.). Žalovaného
v 1.rade zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania 345,00 € a trovy právneho zastúpenia 1 399,60 € ato do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právneho zástupcu (výrok V.). Súd účastníkom
konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 2.rade trovy konania nepriznal (VI.).

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu vyhovel žalobkyňou upravenému nároku, ktorý

zakladala na tvrdení, že za žalovaného v 1.rade ako dlžníka uhradila z titulu svojho ručiteľského záväzku
časť jeho dlhu na úvere v sume 5 756,13 € a nárok voči žalovanej v 2.rade odvodzovala od jej postavenia
ručiteľky, ktorá za záväzok žalovaného v 1.rade ručí v rovnakom pomere ako ona.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že dňa 14.7.2004 uzavrel žalovaný v 1.rade so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu o
splátkovom úvere, na základe ktorého mu bol poskytnutý úver v sume 250 000,- Sk, pričom tento úver

bol žalovaný v 1.rade povinný splácať v mesačných splátkach po 3580,- Sk počínajúc dňom 20.8.2004.
Konečná splatnosť úveru bola dňa 20.6.2013. Konštatoval, že išlo o spotrebný úver, a to na úhradu
investície do nehnuteľností. Ďalej konštatoval, že v rovnaký deň, teda 14.7.2004 uzavrela žalobkyňa a
veriteľ žalovaného v 1.rade Slovenská sporiteľňa, a.s. dohodu o ručení podľa § 303 a nasl. Obchodného
zákonníka, na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala uspokojiť pohľadávku veriteľa žalovaného v 1.

rade z úverovej zmluvy, pokiaľ ju nesplní dlžník. Poukázal na to, že podľa čl. III. bod 4 dohody sa
účastníci dohodli, že právne vzťahy vzniknuté z tejto dohody sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami
všeobecných obchodných podmienok, Obchodným zákonníkom, a ostatnými právnymi predpismi. V ten
istý deň uzavrela dohodu o ručení rovnakého úveru aj žalovaná v 2.rade. Konštatoval, že v konaní
bolo preukázané, že žalovaný od roku 2009 ako dlžník prestal úver splácať a žalobkyňa ako ručiteľka

príkazom na úhradu zo dňa 28.12.2011 uhradila na účet Slovenskej sporiteľne, a.s. sumu 5 167,97 €
ako splátku úveru za žalovaného v 1.rade. Na rovnaký účet bola zo strany žalobkyne vykonaná dňa
23.2.2012 ďalšia úhrada v sume 166,00 €, dňa 24.1.2012 suma 166,00 € a dňa 27.3.2012 suma 256,16
€. Na základe toho s poukazom na ust. § 303, § 306 ods.1, § 307 a § 308 Obch. zák. dospel súd
prvého stupňa k záveru, že nárok žalobkyne tak voči žalovanému v 1.rade ako aj voči žalovanej v

2.rade v rozsahu upravenom po čiastočných späťvzatiach žaloby je dôvodný. Mal za to, že zo strany
žalobkyne bolo preukázané, že táto ako ručiteľka úveru, ktorý poskytla banka žalovanému v 1.rade
uhradilasumu,ktorúuplatňujevkonaníakoajskutočnosť,žezauvedenýúverručilarovnakoajžalovaná
v 2.rade. Za právne bezvýznamnú považoval obranu žalovaného v 1.rade spočívajúcu v tvrdení, že v
čase poskytnutia úveru žil so žalobkyňou v partnerskom vzťahu a prostriedky z úveru boli použité na

ich spoločné potreby. Mal totiž za to, že z obsahu samotnej úverovej zmluvy nesporne vyplýva, že úver
bol poskytnutý iba v prospech žalovaného v 1.rade a bol účelovo poskytnutý na úhradu investícii do
nehnuteľností. S poukazom na ust. § 308 Obch. zák. mal za to, že žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému
v 1.rade preukázala, že ako ručiteľka splnila záväzok žalovaného v 1.rade vo vzťahu k veriteľovi. Na
základe toho nadobudla vo vzťahu k žalovanému v 1.rade práva veriteľa a mala právo požadovať od

neho to, čo na úvere zaplatila. Výpismi z účtu a príkazmi na úhradu preukázala aj výšku takto uhradenej
sumy a to 5 756,13 €.

Za dôvodný uzavrel súd prvého stupňa nárok žalobkyne aj vo vzťahu k žalovanej v 2.rade. Mal za to,
že pokiaľ sa úverový vzťah medzi žalovaným v 1.rade a bankou spravoval ustanoveniami Obchodného
zákonníka, čo vyplýva zo záhlavia ako aj samotného textu úverovej zmluvy spravujú sa ustanoveniami

Obchodného zákonníka aj právne vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečovaní záväzkov z uvedenej zmluvy.
V prípade ručenia ide o zabezpečovací inštitút úveru, pričom z obsahu dohody o ručení mal za
preukázané, že žalovaná v 2.rade mala vedomosť o tom, že ide o obchodný záväzkový vzťah, preto aj
jej vzťah k žalobkyni ako spoluručiteľke musel súd posudzovať podľa ust. § 307 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého ak za dlh ručí viac ručiteľov, ručí každý z nich za celý dlh, pričom voči sebe navzájom

majú práva ako spoludlžníci. Z toho vyvodil záver, že pokiaľ žalobkyňa ako ručiteľka zaplatila dlh na
úvere v sume 5 756,13 €, má táto právo od žalovanej v 2.rade ako spoluručiteľky požadovať, aby sa
podieľala na úhrade dlhu vo výške jej podielu, čo predstavuje 1/2 zo žalovanej sumy. Na základe toho vo
vzťahu k žalovanej v 2.rade vyhovel žalobe do sumy 2 878,06 €. Vzhľadom k tomu, že vo vzťahu k obom
žalovaným išlo o samostatné nároky so samostatným právnym a skutkovým stavom, nejde o solidárny

záväzok, obaja účastníci sú však zaviazaní na rovnaké plnenie, avšak každý z nich v inom rozsahu.
Mal za to, že výrokom rozsudku majú byť chránené práva žalobkyne, keďže v jednom rozhodnutí je
uložená povinnosť obom žalovaným, pričom bolo potrebné zabezpečiť, aby žalobkyňa nedostala plnenie
vyššie ako jej patrí, t.j. aby nedošlo k duplicitnému plneniu. Preto u žalovaného v 1. rade vyslovil, žejeho povinnosť zaniká v rozsahu plnenia žalovanej v 2.rade a u žalovanej 2. rade uviedol, že plnením
žalovaného v 1.rade nad sumu 2 878,06 € zaniká v rozsahu plnenia nad túto sumu povinnosť žalovanej
v 2.rade.

Nevyhovelžiadostižalovanéhov1.rade,abymubolaposkytnutámožnosťsplácaťuvedenýdlhžalobkyni
v splátkach, keďže mal za to, že jeho mesačný príjem je iba 160,20 , nemá úspory a okrem osobného
motorového vozidla a domu nevlastní hodnotnejší majetok. Ním navrhované splátky vo výške 150,00 €
mesačnebytedanebolspôsobilýsplácaťapriurčenínižšíchsplátokbyvzhľadomnavýškuzáväzkubola
jej splatnosť neúmerne dlhá. Navyše mal za to, že voči žalovanému v 1.rade sú vedené iné exekučné

konania, v rámci ktorých má uzavreté dohody o splátkach. Uzavrel preto, že platobná neschopnosť
žalovaného v 2.rade je dlhodobého charakteru a vymožiteľnosť práva žalobkyne povolením splátok by
sa neúmerne zhoršila. S poukazom na omeškanie oboch žalovaných priznal žalobkyni aj konkrétne
nešpecifikovanú výšku úrokov z omeškania. Rozhodnutie o trovách konania medzi žalobkyňou a
žalovaným v 1.rade založil na ust. § 142 ods.3 O.s.p. a s poukazom na nepatrný neúspech žalobkyne
priznal tejto plnú náhradu trov konania, ktorú aj položkovite vyčíslil. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a

žalovanouv2.radezaložilrozhodnutieotrováchnaust.§142ods.2O.s.p.spoukazomnato,žepôvodne
žalobkyňa vo vzťahu k nej uplatnil nárok vo výške 5756,13 € a počas konania tento do výšky 1/2-ice
zobrala späť a z toho vyvodil záver o pomere úspechu a neúspechu 50 : 50.

Proti rozsudku podali včas odvolanie žalovaná v 2.rade aj žalovaný v 1.rade.

Žalovaná v 2.rade žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu voči nej v celom rozsahu zamietnuť.

Opätovne poukazovala na skutočnosť, že sa v konaní necíti byť pasívne legitimovanou, keďže so
žalobkyňounebolanikdyvžiadnomprávnomvzťahu.Mázato,žeanizodôvodneniarozsudkunevyplýva
presvedčivý opak. Súd prvého stupňa vec správne posúdil podľa zákonných ustanovení Obchodného
zákonníka, opomenul však bližšie špecifikovať, ktorý z účastníkov tohto konania vystupoval ako dlžník,
ručiteľ,čiveriteľ.Uviedla,ževeriteľomvtomtoprípadejeSlovenskásporiteľňa,a.s.,splatnosťúveruešte

do dnešného dňa nenastala. Žalobkyňa neplnila sporiteľni z dôvodu, že dlžník (žalovaný v 1.rade) neplnil
svoj záväzok, ale z dôvodu, že sama chcela ďalší úver. Poukázala na to, že ona je ručiteľkou dlžníka,
avšak iba vo vzťahu k Slovenskej sporiteľni a nie vo vzťahu k žalobkyni, ktorá bola taktiež ručiteľkou.

Žalovaný v 1.rade napadol odvolaním výrok prvostupňového rozsudku ohľadne splatnosti jeho
povinnosti, keď mal za to, že súd prvého stupňa v tejto časti nesprávne aplikoval ust. § 160 ods.1 O.s.p.

V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa sa v dôvodoch rozsudku nevyporiadal dostatočne s jeho
žiadosťououmožneniesplácaťprisúdenúpohľadávkuvsplátkach.Mázato,ženebolojehopovinnosťou
v konaní akýmkoľvek spôsobom vysvetľovať, ako si zabezpečí do budúcna prostriedky na hradenie
mesačných výdavkov a predmetom tohto konania nie je skúmanie jeho majetkových pomerov. Súd mal
v závislosti od zistenia všetkých potrebných skutočností (jeho majetkové možnosti) skúmať, či je takýto

postup odôvodnený a pokiaľ súd takýto návrh odmietne, musí ho primerane odôvodniť, t.j. poukázať na
dôvody, pre ktoré nie je takýto postup vhodný. Pripustil, že postoj žalobkyne k možnosti úhrady dlhu v
splátkach bol negatívny, má však za to, že je na posúdení súdu, či takéto plnenie v splátkach umožní, a
takýto postup nie je podmienený súhlasom účastníka konania. Uviedol, že jeho situácia sa medzičasom
výrazne zlepšila a v prípade umožnenia úhrady dlhu v splátkach by bol schopný uhrádzať tieto splátky

vo výške 200 € mesačne. Za súčasného uloženia doložky, podľa ktorej v prípade nesplnenia jednej
splátky by sa stal splatným celý dlh. Súdu prvého stupňa taktiež vytýkal nesprávne použitie zákonných
ustanovení vzťahujúcich sa na vzájomné vzťahy jeho, resp. žalovanej v 2.rade a žalobkyne, že sa
nesprávne vyporiadalsaplikáciouObchodného,resp.Občianskehozákonníka.Mázato,žeskutočnosť,
že sa tieto vzťahy majú spravovať ust. § 307 a nasl. Obchodného zákonníka mali vyplývať z čl. III. bodu

4 Dohody o ručení. Má za to, že voľba Obchodného zákonníka sa v tomto konkrétnom prípade týkala
výlučne vzťahov medzi veriteľom a dlžníkom. Vzájomné vzťahy medzi žalobkyňou ako spoluručiteľkou
a ním ako dlžníkom a žalovanom v 2.rade ako spoludlžníčkou sa riadia jednotlivými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, keďže nejestvuje dohoda medzi dlžníkom a ručiteľmi, ktorá by určovala inak.

K odvolaniam žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa. Táto žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov konania výlučne iba voči žalovanému v 1.rade. Vovzťahu k možnosti súdu poskytnúť žalovanému možnosť splácať prisúdenú pohľadávku v splátkach
podľa § 160 ods.1 O.s.p. uviedla, že z dokazovania bolo zrejmé, že žalovaný v 1.rade mal určené
splátky pri úverovom vzťahu už v roku 2004, pričom tieto nedodržiaval od roku 2009 a Slovenskej

sporiteľni za uvedené obdobie neuhradil ani jednu splátku. Považuje za správne závery súdu prvého
stupňa, pokiaľ tento prihliadol na skutočnosť, že žalovaný dlhodobo nemá žiadny pravidelný príjem, od
roku 2005 je dlhodobo zaťažený značnými ťarchami, keď na ním vlastnenej nehnuteľnosti viaznu dve
záložné práva. Mala za to, že pokiaľ žalovaný mal záujem splácať dlh v splátkach, mohol tak urobiť
už v priebehu súdneho konania. Napriek tomu jej za celé obdobie neuhradil ani jednu splátku. Pri

posudzovaní pomerov žalovaného považuje za rozhodujúci stav, ktorý bol v čase rozhodovania súdu.
Má za to, že účelové a nepravdivé tvrdenia žalovaného ohľadne jeho majetkových pomerov preukazuje
aj skutočnosť, že v roku 2012 založil obchodnú spol. Bomox, s.r.o., ktorej je jediným zakladateľom
a konateľom. Základné imanie tejto spoločnosti je 5 000 € a bolo splatené pri založení spoločnosti.
Poukazuje na to, že uvedenú skutočnosť žalovaný v 1.rade neuviedol ani pred súdom prvého stupňa ani
v odvolaní, pričom to preukazuje, že mal k dispozícii finančnú hotovosť. Takýto jeho postoj osvedčuje

jeho charakter a priznanie splátok by bolo v rozpore s pravidlami morálky a zároveň neprimeraným
ukrátením veriteľa.

K odvolaniu žalovanej v 2.rade uviedla, že vzťahy medzi účastníkmi konania upravuje Obchodný
zákonník, ktorý má v tomto prípade prednosť pred úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku.
Účastníci konania si okrem zákonnej úpravy dohodli, akými ustanoveniami a právnymi predpismi sa

budú ich právne vzťahy spravovať, pričom na prvom mieste je uvedený Obchodný zákonník.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch, teda vo vyhovujúcom
výrokuvovzťahukžalovanejv2.radeakoajvovýrokuohľadnesplatnostizáväzkužalovanéhov1.radea
v naväzujúcich výrokoch o trovách konania a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaných
v 1. ani v 2.rade nie sú dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods.1 O.s.p., keď vykonal dôkazy
označené účastníkmi v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci. Skutkový stav vyhodnotil podľa §
132 O.s.p., vec aj správne právne posúdil aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho
konania nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol
súd prvého stupňa.

Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku, na ktoré
odkazuje v súlade s ust. § 219 ods.2 O.s.p. a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovaných
považuje k týmto za potrebné dodať.

Za nedôvodnú považuje odvolaciu námietku žalovanej v 2.rade, v ktorej táto poukazuje na nesprávne
právne posúdenie vykonané súdom prvého stupňa, pokiaľ na právny vzťah medzi účastníkmi konania

aplikoval ust. Obchodného zákonníka. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa totiž vyplýva,
že nárok žalobkyne je založený na právnom vzťahu vyplývajúceho z jej ručiteľského postavenia vo
vzťahu k zabezpečeniu povinnosti dlžníka vyplývajúcej mu zo zmluvy o úvere.

Podľa ust. § 261 ods.4 Obch. zák. touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri
zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa

predchádzajúcich odsekov ako aj záložné práva k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s
dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že vzťahy vznikajúce zo zabezpečenia sa spravujú
rovnakým právnym predpisom ako právne vzťahy na zabezpečenie ktorých slúžia.

Podľa ust. § 261 ods.3 písm.d/ Obch.zák. touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu

účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497).Týmto zákonným ustanovením sú upravené tzv. absolútne obchody, teda právne vzťahy, ktoré sa
spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, aký je charakter ich účastníkov.
Pokiaľ sa teda zmluva o úvere ako absolútny obchod spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka,

rovnakýmprávnympredpisomsaspravujeajsubsidiárnyručiteľskývzťah.Správnybolpretopostupsúdu
prvého stupňa, pokiaľ na právny vzťah medzi účastníkmi konania aplikoval ustanovenia Obchodného
zákonníka. V náväznosti na to nepovažuje odvolací súd za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovanej v
2.rade, pokiaľ táto v konaní namietala svoju pasívnu hmotnoprávnu legitimáciu vychádzajúc z tvrdenia,
že so žalobkyňou nie je v žiadnom právnom vzťahu. Tento právny vzťah totiž vyplýva z ust. § 307 ods.1

Obch.zák.

Podľa tohto ustanovenia, ak sa za ten istý záväzok zaručí viac ručiteľov, ručí každý z nich za celý
záväzok. Ručiteľ má voči ostatným ručiteľom rovnaké práva ako spoludlžník.

Citované zákonné ustanovenie teda umožňuje, aby riziko, ktoré vyplýva z prevzatého ručenia preniesol
ručiteľ v zodpovedajúcej miere aj na ostatných ručiteľov. Tento môže od ostatných ručiteľov vymáhať tú
časť záväzku, ktorú splnil za dlžníka, ktorá prípadne na každého iného ručiteľa s prihliadnutím na rozsah

jeho ručenia. Pokiaľ teda žalobkyňa ako jedna z ručiteľov uhradila za dlžníka konkrétnu sumu, svedčí
jej právo vymáhať od žalovanej v 2.rade ako ďalšej ručiteľky tú časť ňou uhradeného záväzku, ktorá
pripadánažalovanúv2.radeakospoluručiteľku.Pokiaľtedabolovykonanýmdokazovanímpreukázané,
že žalobkyňa v 1.rade z tohto titulu uhradila veriteľovi dlžníka sumu 5 756,13 €, má táto zákonný nárok
uplatňovať voči žalovanej v 2.rade ako spoluručiteľke v rovnakom rozsahu sumu predstavujúcu 50%

sumy, ktorú uhradila. S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 2.rade za vecne správny.

Za správne považuje odvolací súd aj závery súdu prvého stupňa o tom, že zodpovednosť žalovaných
v 1. a 2.rade nezakladá ich solidaritu, obaja majú povinnosť uhradiť rovnaké plnenie, avšak každý v
inom rozsahu. Z dôvodu, aby sa predišlo duplicitnému plneniu správne súd prvého stupňa ich vzájomnú

povinnosť upravil tak, že povinnosť žalovaného v 1.rade, ktorý zodpovedá za uhradenie sumy 5 756,13
€ zanikne v rozsahu plnenia žalovanej v 2.rade, teda v rozsahu jej povinnosti, do sumy 2 878,06
€. Na druhej strane však prípadným plnením žalovaného v 1.rade zaniká v rozsahu jeho plnenia
povinnosť žalovanej v 2.rade, ktorá jej svedčí do sumy 2 878,06 €. Súd prvého stupňa teda nesprávne
túto povinnosť vo výroku rozsudku upravil, pokiaľ konštatoval zánik záväzku žalovanej v 2.rade iba v

prípade plnenia žalovaného v 1.rade nad sumu 2 878,06 €. Povinnosť žalovanej totiž zaniká v rozsahu
akéhokoľvekplneniazostranyžalovanéhov1.rade, zaktorézodpovedáajžalovanáv2.rade.Povinnosť
ďalšejúhradynaduvedenúsumubyužtotižsvedčilaibažalovanémuv1.rade.Vsúladestýmtozáverom
preto odvolací súd upravil aj rozsah zániku záväzku žalovanej v 2.rade.

Za vecne správny považuje odvolací súd aj rozsudok súdu prvého stupňa v časti ohľadne splatnosti

povinnosti žalovaného v 1.rade.

Podľa ust. § 160 ods.1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť lehotu dlhšiu alebo určiť, či peňažné plnenie sa môže vykonať
v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základná lehota na plnenie vyplývajúce zo súdneho

rozhodnutia je lehota 3 dní. Poskytnutie lehoty na dlhšie plnenie ako aj plnenie v splátkach predstavuje
určitú výnimku z tejto základnej zásady a aktuálnosť jej poskytnutia je na úvahe súdu. Súdna prax v tejto
otázke zaujala názor, že ak má súd za to, že je na mieste v konkrétnom prípade určiť na plnenie lehotu
dlhšiu alebo stanoviť, že plnenie sa má vykonať v splátkach, musí byť táto časť výroku rozhodnutia súdu
podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodňovali záver súdu, že

je vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku a osobným pomerom účastníka vhodné
určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dní od právoplatnosti rozsudku alebo stanoviť, že peňažné plnenie
sa môže vykonať v splátkach (R 87/1966).Z dôvodu prvostupňového rozsudku vyplýva, že súd sa otázkou posúdenia možnosti splácať prisúdenú
pohľadávku v splátkach zaoberal, pričom prihliadol na osobné pomery žalovaného na neúmerne dlhú
dobu splácania prisúdenej pohľadávky podľa ním navrhovaných splátok ako aj na to, že na žalobkyni

nemožno spravodlivo požadovať, aby sa jej situácia neúmerne zhoršila počas takto dlhej doby napriek
tomu, že plnila dlh za žalovaného v 1.rade.

Odvolací súd má za to, že skutočnosti uvedené súdom prvého stupňa odôvodňujú dostatočný záver
o tom, že nie sú splnené podmienky pre poskytnutie výnimky z povinnosti uhradiť súdom prisúdenú
pohľadávku v lehote dlhšej ako 3 dni. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že práve v dôsledku zanedbania si
povinnosti zo strany žalovaného v 1.rade sa žalobkyňa ocitla v nepriaznivej situácii, keď ako ručiteľka

musela splniť záväzok za neho a nemožno od nej spravodlivo požadovať, aby za takejto situácie
nemohla svoju pohľadávku voči žalovanému vymáhať v primeranej lehote.

Ostatné dôvody odvolania sa netýkajú výroku ohľadne splatnosti, ktorý bol napadnutý odvolaním, preto
k ním odvolací súd neprihliadal.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých

výrokochvrátanesprávnehovýrokuotrováchkonaniavovzťahumedzižalobkyňouažalovanouv2.rade
podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods.1 O.s.p. Žalobkyňa bola
v odvolacom konaní úspešná, preto jej patrí náhrada trov konania. Tieto si uplatnila iba vo vzťahu k
žalovanémuv1.radeatoztituluodmenyzajedenúkonprávnejpomoci(písomnévyjadreniekodvolaniu)

vo výške 208,66 €. Odvolací súd preskúmal takto uplatnený nárok na náhradu za uplatnený úkon
právnej pomoci a dospel k záveru, že za výpočtový základ pre ustálenie výšky odmeny advokáta za
tento úkon je treba považovať predmet odvolacieho konania vo vzťahu medzi uvedenými účastníkmi, za
ktorý je potrebné považovať iba napadnutú otázku splatnosti prisúdenej pohľadávky. Vyjadriť hodnotu
takéhoto predmetu konania nie je možné, a preto je potrebné základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento

úkon právnej pomoci vyčísliť podľa § 11 ods.1 písm.a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., teda vo výške 1/13-iny
výpočtového základu. Výpočtový základ pre rok 2013 predstavuje sumu 781 € a 1/13-ina sumu 60,07
€. Vzhľadom k tomu, že nejde o vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej, znižuje sa uvedená odmena na
1/2-icu podľa ust. § 13a ods.2 písm.b/ citovanej vyhl., teda na sumu 30,04 € a s pripočítaním režijného
paušálu v sume 7,81 € to predstavuje sumu 37,85 €.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.