Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/49/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201227
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:1014201227.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: R. B., O..

XX.XX.XXXX X. D. V. R., D. B., D. R., P. R., F. R. E. (Ď. G. „.), Š. P. F., M. O., U.B. X. F. X., F., V. Y. Z.,
P. P. X. M. P. X. D. V. R., D. B., D. R., P. R., F., Z.. Č.. P. H.. Č.. XXX/XX, Ž., F.Á. E. (Ď. G. „.), zastúpený:
Mgr. Jarmila Vargová, advokátka, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia
č. ČAS: MU-78-20/PO-Ž-2014 zo dňa 09.06.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. ČAS:MU-78-20/PO-Ž-2014 zo dňa 09.06.2014 v časti o
neudelení azylu navrhovateľovi.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím č. ČAS: MU-78-20/PO-Ž-2014 zo dňa 09.06.2014 odporca podľa ustanovenia
§13ods.1zákonač.480/2002Z.z.oazyleaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskorších
predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa ustanovenia § 13a
a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.

Odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ bol dňa 13.03.2014 na základe Dublinského
dohovoru vrátený zo F. E. O.. Dňa 15.10.2011 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR
pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ T. R.. Navrhovateľ sa nedostavil v zákonnej lehote troch dní

od podania vyhlásenia do K. Z. B.. Preto bolo konanie vedené pod ČAS: MU-461/PO-Ž-2011 dňa
26.10.2011 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.

Dňa 23.11.2011 bol navrhovateľ na základe Dublinského dohovoru vrátený zo F. E. O.. Najvyšší súd
SR rozsudkom č. 10Sža/17/2012 zo dňa 07.08.2012 potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu ČAS: MU-556-19/PO-Ž-2011 v časti o neudelení azylu
podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu v časti o neposkytnutí
doplnkovej ochrany zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 24.09.2012 navrhovateľ svojvoľne opustil
pobytový tábor, na základe ktorého bolo jeho konanie vedené pod MU-556/PO-Ž-2011 dňa 17.10.2012

právoplatne zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.

Navrhovateľ bol dňa 15.05.2013 na základe Dublinského dohovoru vrátený z Y.. Podľa § 4 ods. 6 zákona
o azyle sa navrhovateľ opakovane považoval za žiadateľ o azyl. Navrhovateľ sa nedostavil v zákonnejlehote troch dní od podania vyhlásenia do K. Z. B. a preto bolo jeho konanie ČAS: MU-231/PO-Ž-2013
dňa 12.06.2013 právoplatne zastavené v zmysle § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.

Navrhovateľ bol dňa 03.07.2013 na základe Dublinského dohovoru vrátený z Y.. Podľa § 4 ods. 6 zákona

o azyle sa navrhovateľ opakovane považoval za žiadateľ o azyl. Dňa 24.07.2013 sa svojvoľne nedostavil
pri presune zo záchytného tábora do pobytového tábora a preto bolo jeho konanie ČAS: MU-327/PO-
Ž-2013 dňa 21.08.2013 právoplatne zastavené v zmysle § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.

Počas vstupného pohovoru uviedol, že sa plne pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v predchádzajúcich
konaniach. O udelenie azylu žiadal z dôvodu, že udalosti v F. ho viedli k tomu, aby dezertoval z armády.
Zotrvanie v armáde by znamenalo, že súhlasí so zabíjaním civilistov armádou F.. Jeho jednotka sa

síce nikdy nezúčastnila vojenských akcií, ale v ostatných mestách bolo konanie armády neprípustné a
armáda zabíjala civilné obyvateľstvo. Na povinnú vojenskú službu, ktorá trvá v F.Ý. jeden a pol roka,
nastúpil 01.05.2010. Naposledy slúžil u pechotného oddielu č. XXX v oblasti L. R. X. Y.. V mesiaci júl
2011 od oddielu utiekol do rodnej obce, kde žil asi mesiac. Rodičia sa však strachovali o jeho život a
bezpečnosť, preto sa rozhodol odísť do zahraničia. Vojaci povinnej vojenskej služby nie sú do zálohy

prepúšťaní v pôvodných termínoch, ale zostávajú slúžiť aj nad stanovenú dobu povinnej vojenskej
služby. Dodal, že za dezerciu v dobe mieru je trest 9 mesiacov vo vojenskej väznici v púšti, ale v
súčasnosti sú dezertéri trestaní zastrelením. Osobne nebol svedkom podobných činov, ale z počutia vie,
že dezertéri zmizli a nikto o nich nič nevie.

Odporca v rozhodnutí uviedol, že všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom boli v priebehu

správneho konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V jeho prípade nebola preukázaná
opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z
dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to
vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Zároveň neboli
preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, ktoré vyplývajú zo

zákona o azyle a z Ústavy SR.

Odporca dodal, že navrhovateľ nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu v súčasnosti hrozila akákoľvek
perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem
prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle.

Odporcavosvojomrozhodnutískonštatoval,žehlavnýmdôvodomžiadostioazylvprípadenavrhovateľa

sú problémy dezercie z armády. Ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené
v § 13 ods. 2 zákona o azyle, navrhovateľ by mohol mať opodstatnené obavy z trestného stíhania
alebo trestu za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu. V tejto súvislosti odporca dodal, že
navrhovateľ nebol nikdy zaradený do jednotky, ktorá by počas jeho pobytu v F. sa zapájala do vojenských
akcií. Je preto iba domnienkou, že by bol nasadený do bojových úloh proti civilistom a preto odporca

vyhodnotil jeho hrozby ako nereálne. Navrhovateľ nedostal ani železnú identifikačnú kartu, ktorá sa
používa iba v čase vojny. Navrhovateľ nemá žiadne doklady o jeho službe v armáde a jeho jednotka
nebola ani v pohotovosti. Z toho dôvodu odporca vyvodil, že navrhovateľ dezertoval v čase, kedy ešte
vôbec nemohol vedieť, či by sa akcií proti civilistom zúčastnil.

Odporca mal za to, že nebola splnená ani ďalšia podmienka relevantná pre udelenie azylu - vnútroštátny

ozbrojený konflikt. Zo všetkých dostupných informácií o F. bolo odporcovi zrejmé, že v čase odchodu
navrhovateľa v auguste 2011 išlo v F. zo strany demonštrujúcich o nenásilné demonštrácie. Okrem toho
prezident Asad vydal viacero amnestií prepúšťajúcich väzňov, pod ktorú spadali aj vojenskí dezertéri.
Všetky represie štátu sú namierené výlučne voči bojovníkom, ktorí bojujú proti sýrskej armáde a
civilnému obyvateľstvu. Boj proti dezertérom je zameraný výlučne na dezertérov, ktorí so zbraňami v

rukách po dezercii vystúpili proti sýrskej armáde. Navrhovateľ by mohol využiť uvedené amnestie.Odporca citoval z dokumentu UNHCR z roku 1992, podľa ktorého dezercia z armády a strach z trestu nie
je dôvodom na udelenie štatútu utečenca. Navrhovateľ strach z dôvodov rasy, náboženstva, národnosti,
politickýchnázorovalebopríslušnostiksociálnejskupinenemal,pretoodporcatentodôvodúplnevylúčil.

Na záver odporca dodal, že výroková časť o neudelení azylu rozhodnutia ČAS: MU-556/PO-Ž-2011
bola potvrdená rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Saz/19/2012-27 a rozsudkom č.
10Sža/17/2012 ho potvrdil aj Najvyšší súd SR. Navrhovateľ neuviedol žiadne nové dôvody, ktoré by už
neboli posúdené v konaní ČAS: MU-556/PO-Ž-2011.

Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil
podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a z dôvodu, že v prípade nedobrovoľného návratu

navrhovateľa do krajiny pôvodu by mohol byť skutočne vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia,
poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Odporca ďalej uviedol, že splnomocnená právna zástupkyňa navrhovateľa pred vydaním rozhodnutia
zaslala svoje písomné stanovisko, v ktorom navrhla poskytnúť navrhovateľovi medzinárodnú ochranu.

Proti tomuto rozhodnutiu do výroku o neudelení azylu podal navrhovateľ, prostredníctvom svojej
splnomocnenej advokátky, včas opravný prostriedok. V opravnom prostriedku navrhovateľ pred
citovaním ustanovení zákona o azyle, Správneho poriadku, uviedol, že svoju azylovú žiadosť zakladal
predovšetkým na:

- hrozbe z prenasledovania z dôvodu dezercie,

- obave, že by bol prinútený k útokom na civilné obyvateľstvo.

Navrhovateľ svoj opravný prostriedok odôvodňoval tým, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
na posúdenie veci a rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhovateľvosvojomopravnomprostriedkupredtým,akopristúpilkukonkretizáciidôvodovopravného
prostriedku, uviedol svoj stručný profil.

Podľa navrhovateľa odporca mal posudzovať jeho žiadosť o udelenie azylu minimálne v rozsahu:

- osoba dezertujúca z armády krajiny, kde prebieha vojnový konflikt a súčasne odmieta nastúpiť na
vojenskú službu,

- neúspešný žiadateľ o azyl,

- žiadateľ „na mieste“,

- M. z oblasti R..

Navrhovateľ mal obavy pred prenasledovaním, spočívajúcom v použití fyzického alebo psychického
násilia zo strany štátu, ale aj neštátneho aktéra.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že podľa dostupných správ o krajne pôvodu, nie je
možné súhlasiť s názorom odporcu, že navrhovateľ nebol nikdy zaradený do jednotky, ktorá by počas

jeho pobytu v F., sa zapájala do vojenských akcií. Podľa navrhovateľa sa stal utečencom na mieste.
Navrhovateľ vytýkal odporcovi, že sa nezaoberal postavením M. všeobecne v oblasti R. a postavením
neúspešných žiadateľov o azyl. Podľa navrhovateľa predstavuje tiež rizikovú skupinu v prípade jeho
návratu do krajiny pôvodu ako neúspešný žiadateľ o azyl.Odporca svojim podaním zo dňa 25.08.2014 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľa.
Vo svojom vyjadrení odporca po stručnom opísaní skutkového stavu uviedol, že správne dospel k
názoru, že navrhovateľovi sa nepodarilo opodstatniť svoje obavy z perzekúcie v prípade jeho návratu

do F.. Odporca navrhol rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť.

Dňa 29.09.2014 splnomocnená advokátka navrhovateľa súdu doručila podanie, v ktorom
prostredníctvom priložených správ o krajine pôvodu poukázala na zhoršujúcu sa situáciu v F. a C..

Krajský súd v Košiciach rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania podľa
ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len
O.s.p.) ako vecne a miestne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14

zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v platnom znení) a za použitia
ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
potvrdiť ako vecne správne.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto

obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.

Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina
základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika
viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté.

Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu

v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil v Dotazníku žiadateľa o
udelenie azylu zo dňa 20.03.2014 skutočnosťou, že opustil F. armádu počas výkonu svojej základnej
vojenskej služby, ktorej odporca venoval náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu
navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č.l. 61-71 administratívneho spisu), ktorých podstatnú
časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu

poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch
jeho odchodu z krajiny pôvodu.

K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu
podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených
v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon

o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov
(objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe
- navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený.
Žiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného, či inéhopostihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky
udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo
preukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o

udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a
Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej
stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.

Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v
zmysle zákona o azyle, je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa

zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych
orgánov. Obdobne navrhovateľ nečelil ani takému konaniu zo strany neštátnych pôvodcov. Tomu
nasvedčuje aj samotné tvrdenie navrhovateľa, ktoré prezentoval v správnom konaní.

Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu
javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako
neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie

azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa
nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle.

V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o

postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Ako to vyplýva aj z Príručky UNHCR z roku 1992 - Kritériá a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca
podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov (bod 167 a
nasl.), za utečencov nemožno považovať osoby, ak jediným motívom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa
vojenskej službe bola nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Na druhej strane UNHCR

uznáva, že pokiaľ by si výkon vojenskej služby vyžiadal účasť vo vojenských operáciách, ktoré sú v
rozpore s jeho vnútorným politickým, náboženským alebo morálnym presvedčením alebo svedomím,
je možné trest alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe považovať za
prenasledovanie. Výnimočnými situáciami pritom musia byť vojenské operácie (činy) podľa § 13 ods.
2 zákona o azyle, ktoré sú zavrhnutiahodné z pohľadu medzinárodného spoločenstva pre ich rozpor

s morálkou. Trest hroziaci žiadateľovi o azyl za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe je možné
považovať za prenasledovanie, až po splnení týchto ostatných predpokladov definície. Navrhovateľ však
nikdy nevykonával žiadne vojenské operácie a z uvedeného dôvodu krajský súd nepovažoval námietky
splnomocnenej advokátky za opodstatnené.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi pred odporcom neuviedol ani skutočnosti, z ktorých by bolo možné

vyvodiť záver, že by z dôvodu národnostnej príslušnosti M. zažíval nejaké problémy v krajine pôvodu. Z
toho dôvodu sa krajský súd s námietkami navrhovateľa, týkajúcimi sa postavenia národnostných menšín
a rozporu zisteného skutkového stavu s obsahom spisu nestotožňuje.

Krajský súd sa tiež zaoberal námietkou, že odporca mal vzhľadom k ním vyhodnotenej situácii v krajine
pôvodu navrhovateľa tohto posudzovať ako žiadateľa o azyl na mieste. Ani táto námietka nie je dôvodná.

Je totižto vecou žiadateľa o azyl, aby svoju žiadosť odôvodnil tak, ako to pokladá za potrebné. Nie je
povinnosťou odporcu, aby dôvody žiadosti o azyl domýšľal, resp. ich vyhľadával. Navrhovateľ však ani
v jednej z ním použitých verzií žiadosti o azyl neuviedol okolnosť, že by o azyl žiadal z dôvodov, ktoré
nastali po jeho odchode z krajiny jeho pôvodu, ktorá skutočnosť je primárnym predpokladom pre žiadosť
žiadateľa na mieste.

Krajský súd považuje za dôležité dodať, hodnotiac vyjadrenia (žiadosť o azyl z 15.10.2011 -žiadal o azyl
z dôvodu, že bol na svojej ceste do Y. zadržaný na Slovensku a že bol unavený) a skutky navrhovateľa,vrátane jeho opakovaných odchodov z pobytových táborov, že tieto nenasvedčujú skutočnosti, že by
navrhovateľ hľadal na území SR ochranu pred prenasledovaním v jeho krajine, ale skôr nasvedčuje jeho
ekonomickej emigrácii, využívajúc na to súčasnú situáciu v krajine pôvodu.

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom
prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keď
v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil.

Krajský súd preto nepovažoval námietky opravného prostriedku navrhovateľa ohľadne nedostatočného
zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci, za dôvodné. Námietky navrhovateľa
nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. K podaniu

splnomocnenej advokátky zo dňa 29.09.2014 krajský súd dodáva, že v zmysle ustanovenia § 250i ods.
1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd považuje za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal.
Odporca riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí

o neexistencii dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa
ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle.

Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemožno mať žiadne
výhrady a preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne
potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p..

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa boli v konaní neúspešní a nemali
preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.