Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 3, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 17Cpr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114211073
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2114211073.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdTrnavasamosudkyňouMgr.LuciouMizerovouvprávnejvecinavrhovateľky:J.B.,narodená

XX.X.XXXX, bytom P. XX, A., zastúpenej advokátom JUDr. Timotejom Minarovičom, so sídlom A.
Žarnova 1, Trnava, proti odporcovi: Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom A. Žarnova 11, Trnava, IČO:
00 610 381, zastúpenému advokátkou JUDr. Martou Srncovou, so sídlom Seberíniho 9, Bratislava, o
zaplatenie 3.066,60 eura s príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 3.066,60 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,00 % ročne zo sumy 3.066,60 eura od 16.5.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 620,21 eura a
náhradu iných trov konania v sume 183,50 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jej

právneho zástupcu.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom zo dňa 22.4.2014 doručeným súdu dňa 23.4.2014 domáhala vydania
rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 3.066,60 eura spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 3.066,60 eura od 16.5.2012 do zaplatenia, ako aj nahradiť
jej trovy konania.

Súd návrhu v celom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu č. k. 17Cpr/2/2014-22 zo dňa
18.7.2014, proti ktorému odporca podal včas dňa 4.9.2014 odpor zo dňa 3.9.2014 s odôvodnením, čím
sa uvedený platobný rozkaz v súlade s ustanovením § 174 ods. 2 veta prvá Občianskeho súdneho

poriadku zrušil v plnom rozsahu, preto súd vo veci nariadil pojednávanie.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom zo dňa 22.4.2014, výsluchom
navrhovateľky, prednesom odporcu, oboznámením sa s listinnými dokladmi, a to: pracovnou zmluvou
zo dňa 24.6.1976, zmluvou o pracovnom pomere na určitú dobu zo dňa 21.12.1975, zmluvou o
pracovnom pomere dojednanom na určitú dobu zo dňa 4.5.1975, výpoveďou z pracovného pomeru zo
dňa 21.3.2012, dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.4.2012, oznámením priemerného
zárobku zo dňa 31.12.2012, výzvou na zaplatenie odstupného zo dňa 15.1.2013, potvrdením pre
zápočet predchádzajúcich období dočasnej pracovnej neschopnosti zo dňa 18.5.2012, odporom proti

platobného rozkazu zo dňa 3.9.2012, rozhodnutím riaditeľa Fakultnej nemocnice Trnava o zrušení
dodatku č. 6 organizačného poriadku zo dňa 18.04.2012, oznámením nemocnice navrhovateľke zo dňa
27.4.2012,doručenkoupotvrdzujúcouprevzatiezásielkydňa3.5.2012,vyjadrenímnavrhovateľkyzodňa
30.4.2012 k skončeniu pracovného pomeru, oboznámením sa s rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 10Cpr/2/2013-164 zo dňa 23.1.2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 25CoPr/1/2014-198
zo dňa 21.5.2014, ako i s obsahom celého spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že bola zamestnancom odporcu od 4.5.1975 do 30.6.1976

na dobu určitú a od 1.7.1976 na dobu neurčitú na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24.6.1976
uzatvorenej s právnym predchodcom odporcu - Okresným ústavom národného zdravia v Trnave. Dňa
21.3.2012 dal odporca navrhovateľke výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu,
že písomným rozhodnutím rozhodol o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť
práce, čím sa stala navrhovateľka pre odporcu nadbytočným zamestnancom. Odporca vo výpovedi

uviedol, že nemal možnosť navrhovateľku ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas. Odporca
vo výpovedi navrhovateľku upozornil na možnosť skončenia pracovného pomeru dohodou pred začatím
plynutia výpovednej doby. Navrhovateľka preto odporcu podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce požiadala
o skončenie pracovného pomeru dohodou dňom 30.4.2012. Dňa 5.4.2012 navrhovateľka uzatvorila
s odporcom podľa § 60 Zákonníka práce dohodu o skončení pracovného pomeru. Na základe tejto
dohody jej pracovný pomer u odporcu skončil dňa 30.4.2012. Dôvodom uzatvorenia dohody o skončení

pracovného pomeru bola nadbytočnosť navrhovateľky podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V
dohode o skončení pracovného pomeru navrhovateľka dohodla s odporcom vyplatenie odstupného vo
výške 3-násobku (správne 4-násobku, pozn.) priemerného mesačného zárobku. Priemerný mesačný
zárobok na pracovnoprávne účely podľa § 134 Zákonníka práce v znení platnom ku dňu uzatvorenia
dohody u navrhovateľky bol 766,65 eura brutto. Navrhovateľke teda vznikol nárok voči odporcovi na

vyplatenie odstupného vo výške 3.066,60 eura (4 x 766,65 eura) v najbližšom výplatnom termíne po
skončení pracovného pomeru, t. j. 15. deň v nasledujúcom mesiaci. Odporca si povinnosť vyplatiť
navrhovateľke odstupné nesplnil.

Odporca s podaným návrhom nesúhlasil. Uviedol, že nepopiera platnosť dohody o skončení pracovného
pomeru navrhovateľky zo dňa 5.4.2012 s účinkami dňa 30.4.2014 v aktuálnom čase aj s poukazom

na hmotnoprávnu lehotu podľa ustanovenia § 77 v spojení s ustanovením § 36 Zákonníka práce,
ktorá uplynula márne. Odporca však popiera právny nárok na peňažné plnenie z dôvodu uvedeného v
ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t. j. nadbytočnosť navrhovateľky pre zamestnávateľa
v zmysle § 76 Zákonníka práce. Navrhovateľke bolo písomne zamestnávateľom oznámené, že nie je
pre zamestnávateľa nadbytočná, že jej pracovné miesto sa od 1.5.2012 nezruší, zostáva bez zmeny

zachované a že organizačná zmena deklarovaná zamestnávateľom dňa 21.3.2012 s účinnosťou
od 1.5.2012 sa neuskutočňuje. Napriek tomu navrhovateľka prejavila svoju vôľu skončiť pracovný
pomer so zamestnávateľom podľa dohody uzatvorenej dňa 5.4.2012 ku dňu 30.4.2012. Odporca potom
nemal možnosť účinným spôsobom zabrániť skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky. Odporca
poukazoval na to, že odstupné plní predovšetkým funkciu satisfakcie poskytnutej zamestnancovi

za stratu zamestnania a ohrozenie jeho sociálnych istôt. Okolnosti, ktoré zákonom zaväzujú
zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi odstupné pri skončení pracovného pomeru z dôvodov
uvedených v § 63 ods. 1 a 2 Zákonníka práce spočívajú výlučne v osobe zamestnávateľa a nemôžu
spočívať v osobe zamestnanca. Pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom sa spravoval
ustanoveniami z. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme. Verejnoprávny

charakter tohto zákona vylučuje možnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi pri skončení jeho
pracovného pomeru odstupné z iných ako zákonom ustanovených dôvodov. Podľa § 1 ods. 4 z. č.
552/2003 Z. z. sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme
vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Pracovnoprávne
vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sú pracovnoprávne vzťahy zamestnancov

pri výkone verejnej služby podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce. Keďže pri skončení pracovného pomeru
navrhovateľky dohodou podľa § 60 Zákonníka práce neboli splnené predpoklady na výplatu odstupného
spočívajúce v nadbytočnosti zamestnankyne v príčinnej súvislosti so zrušením jej pracovného miesta
rozhodnutím zamestnávateľa, odporca navrhovateľkou uplatnený peňažný nárok titulom odstupného
neuznáva.

Navrhovateľka k stanovisku odporcu uviedla, že po tom, ako dostala výpoveď z pracovného pomeru
z dôvodu zníženia stavu zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, využila svoje
zákonné právo, ktoré jej umožňoval Zákonník práce v § 76 ods. 2 a požiadala pred začatím plynutia
výpovednej lehoty o skončenie pracovného pomeru dohodou s nárokom na odstupné, dňom 30.4.2012.Zamestnávateľ uzatvoril s navrhovateľkou dňa 5.4.2012 dohodu o skončení pracovného pomeru na
základe ktorej sa skončil jej pracovný pomer dohodou dňom 30.4.2012, čo je termín pred začatím
plynutia výpovednej lehoty a zaviazal sa aj k vyplateniu odstupného vo výške 4-násobku mesačného

zárobku. Všetky tieto dojednania boli v súlade so zákonom. Dohoda o skončení pracovného pomeru
uzatvorená medzi navrhovateľkou a odporcom dňa 5.4.2012 je dvojstranným právnym úkonom, je
platná, nadobudla účinnosť, bola uzatvorená v súlade s aktuálne platným právnym poriadkom a
strany tejto dohody sú povinné si plniť plnenia v nej dohodnuté. Túto dohodu nie je možné meniť
jednostranným úkonom ktorejkoľvek strany, nech by už na to mala akýkoľvek dôvod. Žiadny z účastníkov

nenapadol platnosť dohody žalobou, preto ani súd v tomto konaní nemôže riešiť otázku platnosti
dohody. Neskoršie interné zmeny u zamestnávateľa nezakladajú právo zamestnávateľa na jednostranné
domáhanie sa zmeny platne uzatvorenej dohody a ani jeho právo na odmietnutie plnenia z platne
uzatvorenej dohody. Navrhovateľka poukazovala na to, že aj podľa Zákona o výkone práce vo verejnom
záujme má zamestnanec nárok na plnenie len zo zákonných dôvodov. Uplatnený nárok bol riadne
dojednaný a spĺňa zákonné podmienky dojednania odstupného v zmysle Zákonníka práce v aktuálnom

znení. Navrhovateľka a odporca využili možnosť skončenia pracovného pomeru dohodu, ak bola
daná výpoveď z pracovného pomeru z titulu § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Hmotnoprávne
podmienky na vyplatenie odstupného v čase uzatvorenia dohody boli naplnené a tieto podmienky
dohodnuté dvojstranným právnym úkonom nemôže odporca neskôr jednostrannými rozhodnutiami
meniť, nemôže meniť jednostranným rozhodnutím obsah platne a účinne uzatvorenej dvojstrannej

dohody. Dňa 30.4.2012 sa navrhovateľka dostavila na pracovisko, keďže posledné dva týždne čerpala
dovolenku, za účelom administratívneho ukončenia skončeného pracovného pomeru. Tu jej odporca
odovzdal list zo dňa 27.4.2012, na ktorý reagovala listom zo dňa 30.4.2012, kde odporcovi oznámila,
že jeho rozhodnutie týkajúce sa skončenia pracovného pomeru a vyplatenia odstupného je irelevantné.
Ak by navrhovateľka disciplinovaná nebola a prišla by k zamestnávateľovi vybaviť administratívne

záležitosti po 30.4.2012, tak list z 27.4.2012 jej bol doručený poštou až dňa 3.5.2012, teda v čase, keď už
pracovný pomer bol skončený. Obranu odporcu preto navrhovateľka považovala za účelovú, so snahou
oddialiť plnenie. Odporca nikdy nenapadol platnosť dohody o skončení pracovného pomeru, ktorej
obsahom bola aj dohodnutá výška odstupného. Odporca popiera nárok navrhovateľky na vyplatenie
odstupného z dôvodu svojho jednostranného právneho úkonu, čím by však bol popretý princíp právnej

istoty navrhovateľky, ktorej pracovný pomer by sa skončil avšak bez nároku na vyplatenie odstupného.

Odporca v konaní uviedol, že nenamieta dohodu o skončení pracovného pomeru ako takú, namieta
však uplatnený nárok na plnenie odstupného. Odstupné ako aj nadbytočnosť zamestnanca v pracovno-
právnom vzťahu sú právne inštitúty vlastné len Zákonníku práce. Rozhodnutie zamestnávateľa
o organizačných zmenách je jednostranným faktickým úkonom, ktorý zamestnávateľ môže meniť.

Dôsledkom takéhoto rozhodnutia môže byť aj nadbytočnosť zamestnanca z dôvodov uvedených v
ustanovení § 63 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Súd pri uplatnení nárokov titulom odstupného skúma,
či došlo k nadbytočnosti zamestnanca v súvislosti s organizačnou zmenou. Zamestnankyňa však ku
dňu 30.4.2012 nebola nadbytočná, čiže príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a skutočným
skončením jej pracovného pomeru neboli dané. Zákonník práce pozná v ust. § 222 právny dôvod,

ktorý odpadol titulom bezdôvodného obohatenia. Uzatvorená dohoda sa neskôr v časti uplatneného
nároku stala neplatnou, zamestnanec má potom právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla v príčinnej
súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa. Je to však iný nárok, ako uplatňuje navrhovateľka v tomto
konaní. Zákonník práce je založený na kogentných ustanoveniach na rozdiel od civilného kódexu,
ktorý je založený prevažne na dispozitívnych normách. S poukazom len na civilný kódex nemožno

obísť kogentné ustanovenia, ktoré sú vlastné pracovno-právnym normám. Ak teda Zákonník práce vo
svojom ustanovení § 76 upravuje právny nárok na vyplatenie odstupného pokiaľ sa pracovný pomer
zamestnanca skončí z dôvodu nadbytočnosti, nemožno toto odstupné viazať na dôvody dohody o
skončení pracovného pomeru, ktoré nemajú oporu v skutkovom stave podľa Zákonníka práce. Pre
uplatnený nárok navrhovateľky na vyplatenie odstupného nie je daný legálny dôvod. Odporca nenamieta

platnosť dohody o skončení pracovného pomeru, ale namieta nárok navrhovateľky na vyplatenie
odstupného, pretože organizačná zmena ku dňu skončenia pracovného pomeru nebola daná.

Zo zmluvy o pracovnom pomere zo dňa 4.5.1975 vyplýva, že navrhovateľka uzatvorila pracovnú zmluvu
s Okresným ústavom národného zdravia v Trnave, a to zmluvu na dobu určitú od 4.5.1975 do 31.12.1975
na miesto referentky na zastupovanie počas materskej dovolenky.Zo zmluvy o pracovnom pomere zo dňa 22.12.1975 súd zistil, že navrhovateľka a Okresný ústav
národného zdravia v Trnave, uzatvorili zmluvu o pracovnom pomere na určitú dobu od 1.1.1976 do
30.6.1976 na funkciu referentky na zastupovanie počas materskej dovolenky.

Zpracovnejzmluvyzodňa24.6.1976vyplýva,ženavrhovateľkauzatvorilapracovnúzmluvusOkresným
ústavom národného zdravia v Trnave na miesto referentky na úseku HTS na dobu neurčitú, s dňom
nástupu do práce 1.7.1976.

Z výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 21.3.2012
vyplýva, že odporca dal navrhovateľke výpoveď v zmysle uvedeného ustanovenia, pretože na základe
písomného rozhodnutia zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť

práce sa zrušilo pracovné miesto navrhovateľky ku dňu 1.5.2012, preto sa stala navrhovateľka pre
zamestnávateľa nadbytočnou. Fakultná nemocnica Trnava navrhovateľke oznámila, že nemá možnosť
ju ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas. Pracovný pomer navrhovateľky sa skončí
uplynutím výpovednej doby, ktorá je tri mesiace a začína plynúť od prvého dňa nasledujúceho mesiaca
po doručení výpovede z pracovného pomeru. Zamestnávateľ navrhovateľke oznámil, že vzhľadom

na výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, má právo pred začatím plynutia
výpovednej doby požiadať zamestnávateľa o skončenie pracovného pomeru dohodou, v ktorom prípade
jej patrí podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce odstupné, ktoré jej bude vyplatené po skončení pracovného
pomeru v najbližšom výplatnom termíne.

Zdohodyoskončenípracovnéhopomeruuzatvorenejdňa5.4.2012vyplýva,žeodporcaanavrhovateľka

uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru uzatvoreného dňa 4.5.1975, ktorý sa má skočiť dňa
30.4.2012 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce - nadbytočnosť. Dohodnutá výška
odstupného bola vo výške 4-násobku priemerného mesačného zárobku.

Z oznámenia odporcu zo dňa 31.12.2012 vyplýva, že výška priemerného mesačného zárobku v zmysle
§ 134 Zákonníka práce u navrhovateľky bola 766,65 eura.

Z výzvy navrhovateľky zo dňa 15.1.2013 vyplýva, že navrhovateľka odporcu písomne vyzvala na
zaplatenie požadovanej istiny 3.066,60 eura spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.066,60
eura od 15.5.2012 do zaplatenia.

Z potvrdenia odporcu zo dňa 18.5.2012 vyplýva, že navrhovateľka, ktorá bola zamestnancom odporcu
od 4.5.1975 do 30.4.2012 nebola v období jedného roku pred skončením pracovného pomeru dočasne

práceneschopná.

Z rozhodnutia riaditeľa fakultnej nemocnice Trnava o zrušení Dodatku č. 6 organizačného poriadku zo
dňa 21.3.2012, číslo OZZ/963/2012, zo dňa 18.4.2012 vyplýva, že dňa 21.3.2012 riaditeľ FN Trnava
vydal rozhodnutie o organizačnej zmene č. OZZ/963/2012, ktorým sa s účinnosťou od 1.5.2012 na úseku
riaditeľa zrušili pracovné miesta sekretárky riaditeľa, vedúcej odboru zamestnaneckých záležitostí,

referenta personálnej práce, PaM a výchova a referenta personálnej práce, PaM, pričom riaditeľ
týmto rozhodnutím s účinnosťou od 19.4.2012 zrušil dodatok č. 6 organizačného poriadku FN Trnava,
ktorým sa rozhodlo o organizačných zmenách s účinnosťou od 1.5.2012. Zrušené pracovné miesta boli
ponechané v platnosti.

Z oznámenia odporcu navrhovateľke zo dňa 27.4.2012 vyplýva, že navrhovateľke bolo oznámené, že

rozhodnutím riaditeľa FN Trnava zo dňa 18.4.2012 bol zrušený Dodatok č. 6 organizačného poriadku FN
zo dňa 21.3.2012 číslo OZZ/963/212, ktorým sa mali s účinnosťou od 1.5.2012 zrušiť pracovné miesta
zamestnancov. Navrhovateľke bolo oznámené, že v prípade súhlasného prejavu vôle, má možnosť
využiť príležitosť a vrátiť sa do zamestnania. Z oznámenia ďalej vyplýva, že toto bolo navrhovateľke
zaslané poštou dňa 27.4.2012. Zároveň ho navrhovateľka prevzala osobne dňa 30.4.2012. Z doručenkyo doručení zásielky do vlastných rúk vyplýva, že navrhovateľke bolo oznámenie odporcu zo dňa
27.4.2012 doručené poštou do vlastných rúk dňa 3.5.2012.

Z listu navrhovateľky odporcovi zo dňa 30.4.2012 vyplýva, že navrhovateľka vzhľadom na jeho

oznámenie č. OZZ/1379/2012, ktoré jej bolo doručené dňa 30.4.2012 oznamuje, že toto je irelevantné
z hľadiska jej skončenia pracovného pomeru, nakoľko jej pracovný pomer končí dňom 30.4.2012 na
základe platnej dohody o skončení pracovného pomeru. List odporca prevzal dňa 30.4.2012.

Predmetom konania je rozhodovanie o nároku navrhovateľky na zaplatenie sumy 3.066,60 eura s
príslušenstvom titulom zaplatenia odstupného z dôvodu skončenia pracovného pomeru dohodou.

Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu výpovede z pracovného pomeru, t. j.

ku dňu 21.3.2012, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec
stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o
zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť
efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 21.3.2012, ak bola zamestnancovi daná

výpoveď z dôvodov uvedených v odseku 1, zamestnanec má právo pred začatím plynutia výpovednej
dobypožiadaťzamestnávateľa,abysapracovnýpomerskončildohodou.Tejtožiadostijezamestnávateľ
povinný vyhovieť. Zamestnancovi patrí odstupné najmenej v sume, ktorá je násobkom jeho priemerného
mesačného zárobku a počtu mesiacov, počas ktorých by trvala výpovedná doba podľa § 62.

Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia dohody o skončení pracovného

pomeru, t. j. ku dňu 5.4.2012, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer
skončí dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písmene b) alebo z dôvodu, že
zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť
vykonávať doterajšiu prácu. Zamestnancovi podľa prvej vety patrí odstupné najmenej v sume, ktorá je
násobkom jeho priemerného mesačného zárobku a počtu mesiacov, počas ktorých by trvala výpovedná

doba podľa § 62.

Podľa § 76 ods. 7 a 8 Zákonníka práce, v znení účinnom ku dňu 5.4.2012, odstupné vypláca
zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u
zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak (7).
Zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v iných prípadoch ako podľa odsekov 1 a

4 (8).

Podľa § 60 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 5.4.2012, ak sa zamestnávateľ a
zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom
(1). Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V
dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo

ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien (2).

Podľa § 77 Zákonníka práce, v znení účinnom ku dňu 5.4.2012, neplatnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže
zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď
sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce, v znení účinnom ku dňu 5.4.2012, mzda je splatná
pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa
v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak (1). Pri skončení pracovného pomeru
vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovnéhopomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni
skončenia pracovného pomeru (3).

Podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce, v znení účinnom ku dňu 5.4.2012, pracovnoprávne vzťahy

zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 1 ods. 4 z. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom ku dňu
5.4.2012, na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje
Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne

vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 493 Občianskeho zákonníka, záväzkový vzťah nemožno meniť bez súhlasu jeho strán, pokiaľ
tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka, písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba
písomne.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu omeškania odporcu, ak ide o
omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu omeškania odporcu, výška úrokov z
omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi navrhovateľkou a odporcom bol dňa 4.5.1975
uzatvorený pracovný pomer na miesto referentky, a to najskôr na dobu určitú od 4.5.1975 do 31.12.1975,

na zastupovanie počas materskej dovolenky. Pracovnou zmluvou zo dňa 22.12.1975, bol znovu
uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú na zastupovanie počas materskej dovolenky od 1.1.1976
do 30.6.1976. Následne bola s navrhovateľkou dňa 24.6.1976 uzatvorená pracovná zmluva na dobu
neurčitúsdňomnástupudopráce1.7.1976.Navrhovateľkatakbolanepretržiteod4.5.1975vpracovnom
pomere s odporcom, a to až do dňa skončenia pracovného pomeru na základe dohody zo dňa 5.4.2012.

Rozhodnutím riaditeľa fakultnej nemocnice Trnava o organizačnej zmene č. OZZ/963/2012
zo dňa 21.3.2012, sa s účinnosťou od 1.5.2012 na úseku riaditeľa zrušili pracovné miesta sekretárky
riaditeľa, vedúcej odboru zamestnaneckých záležitostí, referenta personálnej práce, PaM a výchova a
referenta personálnej práce, PaM. Dňa 21.3.2012 dal odporca navrhovateľke výpoveď z pracovného
pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa

o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce s tým, že navrhovateľka sa
stala pre odporcu nadbytočnou, pričom odporca ju nemá možnosť ďalej zamestnávať, a to ani na
kratší pracovný čas. Odporca navrhovateľke zároveň oznámil, že má právo pred začatím plynutia
výpovednej doby požiadať zamestnávateľa o skončenie pracovného pomeru dohodou, v ktorom prípade
jej patrí podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce odstupné. Dňa 5.4.2012 uzatvorili navrhovateľka a

odporca dohodu o skončení pracovného pomeru uzatvoreného dňa 4.5.1975, ktorý sa má skočiť dňa
30.4.2012, z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t. j. pre nadbytočnosť, pričom sa
dohodli na odstupnom vo výške 4-násobku priemerného mesačného zárobku. Odporca dňa 31.12.2012
navrhovateľke oznámil výšku jej priemerného mesačného zárobku v zmysle § 134 Zákonníka práce v
sume 766,65 eura. Rozhodnutím riaditeľa Fakultnej nemocnice Trnava zo dňa 18.4.2012 bol zrušený

Dodatok č. 6 organizačného poriadku zo dňa 21.3.2012, číslo OZZ/963/2012, s účinnosťou od19.4.2012. Odporca navrhovateľke listom zo dňa 27.4.2012 oznámil, že rozhodnutím riaditeľa FN
Trnava zo dňa 18.4.2012 bol zrušený Dodatok č. 6 organizačného poriadku FN zo dňa 21.3.2012 číslo
OZZ/963/212, ktorým sa mali s účinnosťou od 1.5.2012 zrušiť pracovné miesta zamestnancov a v

prípade jej súhlasu, má možnosť využiť príležitosť a vrátiť sa do zamestnania. Toto oznámenie bolo
navrhovateľke zaslané poštou dňa 27.4.2012 a doručené navrhovateľke do vlastných rúk dňa 3.5.2012.
Zároveň ho navrhovateľka prevzala osobne u odporcu dňa 30.4.2012. Navrhovateľka odporcovi listom
zo dňa 30.4.2012 oznámila, že jeho oznámenie zo dňa 27.4.2012 je irelevantné z hľadiska skončenia jej
pracovného pomeru, ktorý sa končí dňom 30.4.2012 na základe platnej dohody o skončení pracovného

pomeru. Tento list odporca prevzal dňa 30.4.2012. Navrhovateľka odporcu listom zo dňa 15.1.2013
písomne vyzvala na zaplatenie požadovanej istiny 3.066,60 eura spolu s 9% ročným úrokom z
omeškania zo sumy 3.066,60 eura od 15.5.2012 do zaplatenia.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je v celom rozsahu dôvodný,
navrhovateľke vznikol nárok na zaplatenie odstupného vo výške štvornásobku jej priemerného
mesačného zárobku na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.4.2012, pričom

výška jej priemerného zárobku v zmysle § 134 Zákonníka práce v rozhodujúcom období bola 766,65
eura, ktorá skutočnosť medzi účastníkmi nebola sporná. Medzi účastníkmi tiež nebolo sporu o tom,
že dňa 5.4.2012 uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru pre nadbytočnosť navrhovateľky
z dôvodov organizačných zmien, v ktorej bolo dohodnuté odstupné pre navrhovateľku vo výške
štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku. Pracovný pomer navrhovateľky sa na základe

uvedenej dohody skončil ku dňu 30.4.2012. Dôvodom uzatvorenia dohody o skončení pracovného
pomeru bolo rozhodnutie riaditeľa Fakultnej nemocnice Trnava zo dňa 21.3.2012, ktorým sa malo s
účinnosťou od 1.5.2012 okrem iných pracovných miest, zrušiť aj pracovné miesto navrhovateľky, pričom
navrhovateľka využila zákonnú možnosť upravenú v ustanovení § 76 ods. 2 Zákonníka práce uzatvoriť
uvedenú dohodu vzhľadom na to, že jej bola zamestnávateľom daná výpoveď podľa § 63 ods. 1

písm. b) Zákonníka práce. S uzatvorením takejto dohody bol spojený zákonný nárok zamestnanca na
odstupné. Výška odstupného bola v danom prípade výsledkom dohody zmluvných strán. Neplatnosť
dohody o skončení pracovného pomeru nebola napadnutá žiadnym z účastníkov pracovného pomeru
žalobou podľa § 77 Zákonníka práce na súde v príslušnej zákonnej lehote, preto súd v tomto konaní
prípadnú neplatnosť dohody už nemohol riešiť ani ako predbežnú otázku. Na základe predmetnej

dohodyoskončenípracovnéhopomeruzodňa5.4.2012jetakodporcapovinnýnavrhovateľkeposkytnúť
odstupné, pretože v danom prípade je zrejmé, že v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného
pomeru boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik nároku navrhovateľky v zmysle § 76 ods. 2
Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej dohody. V čase uzatvorenia dohody o
skončení pracovného pomeru totiž bolo prijaté rozhodnutie odporcu o organizačnej zmene, na základe

ktorého bola navrhovateľka pre odporcu nadbytočnou, navrhovateľke bola odporcom daná výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, navrhovateľka preto využila možnosť skončiť pracovný
pomer dohodou s nárokom na odstupné, ktorú dohodu účastníci uzatvorili dňa 5.4.2012. Odporca sa
v konaní bránil tým, že rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 21.3.2012, na základe ktorého
malo byť zrušené pracovné miesto navrhovateľky s účinnosťou od 1.5.2012, bolo zrušené neskorším

rozhodnutím riaditeľa FN Trnava zo dňa 18.4.2012, ktorá skutočnosť bola navrhovateľke oznámená dňa
30.4.2012, teda v posledný deň trvania jej pracovného pomeru, pričom navrhovateľke bolo umožnené
zotrvať v pracovnom pomere. Z uvedeného dôvodu mal odporca za to, že nie je daný zákonný
nárok navrhovateľky na odstupné, nakoľko toto malo byť vyplatené v súvislosti s nadbytočnosťou
navrhovateľky, ktorá vzhľadom na zrušenie organizačnej zmeny nebola daná, preto navrhovateľka

nemá nárok na odstupné, keďže jej pracovné miesto bolo zachované a bolo jej umožnené vrátiť sa do
práce. Takéto dodatočné rozhodnutie odporcu o zrušení predchádzajúceho rozhodnutia o organizačnej
zmene, ktoré viedlo k uzatvoreniu predmetnej dohody, však nemôže mať žiaden relevantný vplyv na
už platne uzatvorený dvojstranný právny úkon, a to ani pokiaľ k zrušeniu rozhodnutia o organizačnej
zmene došlo pred skončením pracovného pomeru na základe uzatvorenej dohody. Dohoda o skončení

pracovného pomeru zo dňa 5.4.2012 je totiž dvojstranný právny úkon a ako taký môže byť menený
len na základe prejavu vôle oboch zmluvných strán, k čomu v danom prípade nedošlo. Rozhodnutie
riaditeľa zo dňa 18.4.2012 o zrušení predchádzajúcich organizačných zmien v zmysle konštantnej
judikatúry nemá povahu právneho úkonu a takéto rozhodnutie nemôže ani jednostranne meniť obsah
už uzatvorenej dvojstrannej dohody o skončení pracovného pomeru. Ani skutočnosť, že navrhovateľke

odporca oznámil, že môže zotrvať na svojom pôvodnom pracovnom mieste, ktorá skutočnosť bola
navrhovateľke oznámená v posledný deň trvania jej pracovného pomeru dňa 30.4.2012, nič nemení nazávere súdu o opodstatnenosti nároku navrhovateľky na dohodnuté odstupné, keďže medzi účastníkmi
bola v súlade so zákonom uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.4.2012 a
ako taká je pre zmluvné strany záväzná. K zmene alebo zrušeniu dvojstrannej zmluvy by mohlo dôjsť

iba dohodou zmluvných strán v súlade s ustanovením § 493 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 4
Zákonníka práce, pričom prípadná dohoda o zmene alebo zrušení písomne uzatvorenej dohody, by
rovnako musela byť uzatvorená písomne v súlade s ustanovením § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Medzi účastníkmi však k dvojstrannej dohode o zmene,
či zrušení dohody o skončení pracovného pomeru nedošlo, pričom v konaní nebolo preukázané ani

tvrdené, že by táto dohoda zanikla akýmkoľvek iným zákonným spôsobom. Vzhľadom na uvedené je
dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.4.2012 pre jej účastníkov záväzná a jej zmluvné strany
sú povinné ju plniť, a to vrátane záväzku odporcu zaplatiť navrhovateľke v súvislosti so skončením jej
pracovného pomeru dohodnuté odstupné vo výške štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku.
Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva možnosť, že ak dodatočne odpadnú dôvody, pre ktoré
bola dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená, napr. v dôsledku zrušenia predchádzajúceho

rozhodnutia o organizačných zmenách, spôsobuje to dodatočnú neplatnosť dohody, resp. jej časti
ohľadom odstupného. V danom prípade je rozhodujúca skutočnosť, že v čase uzatvorenia dohody o
skončení pracovného pomeru, boli splnené všetky zákonné podmienky pre jej uzavretie, vrátane dohody
na odstupnom, a preto pokiaľ až po jej uzavretí (bez ohľadu na to, že pred skončením pracovného
pomeru) došlo k zrušeniu predchádzajúcej organizačnej zmeny , táto skutočnosť nemohla mať žiaden

právny dopad na platne uzatvorenú dohodu o skončení pracovného pomeru a to ani sčasti. V čase
uzatvorenia dohody existovalo rozhodnutie o organizačnej zmene, navrhovateľke bola z tohto dôvodu
daná výpoveď pre nadbytočnosť, zmluvné strany sa preto dohodli na skončení pracovného pomeru
dohodou a v súvislosti so skončením pracovného pomeru dojednali odstupné podľa § 76 ods. 2
Zákonníka práce.

Pokiaľ odporca poukazoval na skutočnosť, že navrhovateľka nemá nárok na odstupné, pretože
Zákonník práce vo svojom ustanovení § 76 upravuje právny nárok na vyplatenie odstupného pokiaľ sa
pracovný pomer zamestnanca skončí z dôvodu nadbytočnosti, pričom organizačná zmena vzhľadom
na rozhodnutie odporcu zo dňa 18.4.2012 ku dňu skončenia pracovného pomeru nebola daná, a preto
pre uplatnený nárok navrhovateľky na vyplatenie odstupného nie je daný legálny dôvod vzhľadom

na kogentnosť ustanovení Zákonníka práce, tento argument odporcu neobstojí, pretože rozhodujúca
je existencia dôvodov na skončenie pracovného pomeru dohodou pre nadbytočnosť zamestnanca v
čase uzatvorenia dohody ako dvojstranného právneho úkonu, neskoršia zmena rozhodnutia odporcu
o zrušení organizačnej zmeny na už uzatvorenú dohodu nemá žiaden právny vplyv, nespôsobuje
neplatnosť uzatvorenej dohody v časti odstupného, ako sa snažil v konaní argumentovať odporca.

Navyše takýto postup odporcu by bolo možné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi
(§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď odporca najskôr navrhovateľke dal výpoveď z dôvodu
organizačných zmien, následne s ňou uzatvoril dohodu o skončení pracovného pomeru a zaviazal
sa vyplatiť jej odstupné, neskôr svoje rozhodnutie o organizačnej zmene jednostranne zrušil, čo
navrhovateľke oznámil listom doručeným jej do vlastných rúk až po skončení pracovného pomeru,

pričom ak by sa navrhovateľka na pracovisko v posledný deň trvania pracovného pomeru nedostavila,
o tejto skutočnosti by sa do skončenia pracovného pomeru nedozvedela. Ak navrhovateľka nevyužila
ponuku zotrvať v zamestnaní, pričom ako už bolo vyššie uvedené, na zmenu alebo zrušenie dohody o
skončení pracovného pomeru nestačí jednostranný úkon odporcu, ale vyžaduje sa dvojstranná písomná
dohoda účastníkov, ktorá ku dňu skončenia pracovného pomeru uzatvorená nebola, nemôže jej to byť

na ujmu, pretože v dobrej viere vychádzala z uzatvorenej dohody, ktorou sa mal jej pracovný pomer
skončiť práve v deň, keď jej bolo zrušenie organizačnej zmeny oznámené a v zmysle ktorej mala nárok
na odstupné. Postup zamestnávateľa - odporcu, ktorý v čase pred skončením pracovného pomeru
zrušil svoje rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré bolo dôvodom skončenia pracovného pomeru
navrhovateľky, v súvislosti s čím spája následky neplatnosti dohody v časti odstupného je v rozpore

s dobrými mravmi, keď odporca neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou
nenapadol žalobou na súde, teda pracovný pomer navrhovateľky sa skončil, pričom táto by v súvislosti
s jeho skončením nemala nárok na dohodnuté odstupné. V dôsledku zmätočného konania odporcu
tak prišla o prácu, avšak bez príslušných peňažných nárokov, ktoré slúžia na zaistenie zamestnanca,
ktoréhopracovnýpomerkončízdôvodovnastranezamestnávateľa.Odporcovimožnopričítaťnaťarchu

to, že skutočnosť, že zrušil organizačnú zmenu, nedal vedieť odporkyni v dostatočnom predstihu, akosprávne argumentovala navrhovateľka, ktorá ak by sa dňa 30.4.2012 nedostavila do práce vyriešiť
administratívne záležitosti, vôbec by sa o zmene rozhodnutia zamestnávateľa nedozvedela, pretože
oznámeniezamestnávateľajejbolodoručenépoštouaždňa3.5.2012.Odporcatiežnevivinuldostatočnú

iniciatívunauzatvoreniedvojstrannéhoúkonuozrušenídohody,keďnavrhovateľkeuvedenéskutočnosti
len oznámil, pričom jej neponúkol možnosť zrušiť dohodu o skončení pracovného pomeru, len jej
oznámil možnosť využiť príležitosť vrátiť sa do zamestnania, čo však pre zrušenie dohody o skončení
pracovného pomeru nie je dostatočné, nakoľko bolo potrebné, aby zmluvné strany najneskôr do
skončenia pracovného pomeru uzatvorili písomnú dohodu o zrušení dohody o skončení pracovného

pomeru. Preto ak odporca namieta, že vzhľadom na neexistenciu organizačnej zmeny v čase skončenia
pracovného pomeru, zanikol nárok navrhovateľky na odstupné, možno postup odporcu v súvislosti so
skončenímpracovnéhopomerunavrhovateľkyazrušenímrozhodnutiaoorganizačnejzmenepovažovať
za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Pokiaľ odporca namietal, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom sa spravoval
ustanoveniami z. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, pričom verejnoprávny charakter

tohto zákona vylučuje možnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi pri skončení jeho pracovného
pomeru odstupné z iných ako zákonom ustanovených dôvodov a keďže pri skončení pracovného
pomeru navrhovateľky dohodou neboli splnené predpoklady na výplatu odstupného spočívajúce v
nadbytočnosti, nemá nárok na odstupné, ani tento argument odporcu nebolo možné zohľadniť, pretože
ako bolo vyššie uvedené, rozhodujúca je skutočnosť, že všetky zákonné podmienky v zmysle §

76 ods. 2 Zákonníka práce na vyplatenie odstupného boli splnené v čase uzatvorenia dohody o
skončení pracovného pomeru a neskorší jednostranný akt odporcu, nemôže spôsobovať zánik nároku
navrhovateľky na vyplatenie odstupného.

Súd tak dospel k záveru, že navrhovateľke vznikol nárok na zaplatenie dohodnutého odstupného vo
výške štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku, ktorého výška v rozhodujúcom období bola

766,65 eura, teda navrhovateľka má nárok na zaplatenie odstupného v celkovej sume 3.066,60 eura
(4 x 766,65 eura). Nárok na výplatu tohto odstupného jej vznikol po skončení pracovného pomeru
v najbližšom výplatnom termíne, pričom v prejednávanej veci nebolo sporným, že výplatný termín u
odporcu bol 15. deň v mesiaci, teda nárok na výplatu odstupného navrhovateľke vznikol dňa 15.5.2012.
Pretože odporca navrhovateľke odstupné nevyplatil, dostal sa do omeškania so zaplatením odstupného

navrhovateľke v sume 3.066,60 eura dňa 16.5.2012, a preto má navrhovateľka nárok na zaplatenie
úrokuzomeškaniazdlžnejsumy.Výškuúrokuzomeškaniaurčujenariadenievládyč.87/1995Zb.,ktorá
výška úroku z omeškania ku dňu začiatku omeškania odporcu bola o 8 % viac ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku, ktorá bola
ku dňu 16.5.2012 vo výške 1%, preto má navrhovateľka nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške

9% ročne zo sumy 3.066,60 eura od 16.5.2012 až do zaplatenia.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd návrhu navrhovateľky na zaplatenie sumy 3.066,60
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 3.066,60 eura od 16.5.2012 do
zaplatenia v celom rozsahu vyhovel.

Onáhradetrovkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1Občianskehosúdnehoporiadkuaplneúspešnej

navrhovateľke priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 620,21
eura za 4 úkony právnej pomoci po 121,17 eura (prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom podľa §
14 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z., podanie návrhu na súd a vyjadrenie k odporu podľa § 14 ods.
1 písm. b) cit. vyhl., účasť na pojednávaní dňa 3.10.2014 podľa § 14 ods. 1 písm. c) cit. vyhl.) v sume
484,68 eura, k tomu 4 -krát režijný paušál v sume 8,04 eura, teda 32,16 eura a 20% DPH v sume 103,37

eura, celkom trovy právneho zastúpenia v sume 620,21 eura a náhradu iných trov konania v sume
183,50 eura, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh. S poukazom na ustanovenie §
149 ods. 1 O.s.p. súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke predmetnú náhradu trov konania k rukám
jej právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (§160 ods. 1 O.s.p.). Súd navrhovateľke
nepriznal náhradu iných trov konania vo výške skutočne zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume

184 eur, ale len v sume 183,50 eura, nakoľko zo žalovanej istiny je v súlade s ustanovením § 7 ods. 1
a ods. 11 z. č. 71/1992 Zb. a položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov správna výška súdnehopoplatku, ktorý mal byť zaplatený 183,50 eura. Súd však navrhovateľke preplatok zaplateného súdneho
poplatku v sume 0,50 eura v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch nevrátil
(keďže preplatok neprevyšuje sumu 1,70 eura).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho

sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z.; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.