Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 5C/185/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8212209483
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zdenka Saraková
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2014:8212209483.7

Rozhodnutie
Okresný súd Bardejov samosudkyňou Mgr. Zdenkou Sarakovou v právnej veci žalobcu U. W., K..
XX.X.XXXX, O. O., U.. W. XXXX/XX proti žalovanému EU - Scheelit s.r.o., so sídlom Slovenská 18,
Bardejov, IČO: 35 912 421, o zaplatenie 351,57 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 317,-- eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 317,-- eur
od 1.4.2008 do zaplatenia do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

Konanie v časti o zaplatenie 34,57 eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 34,57 eur od 1.4.2008
do zaplatenia z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou, ktorú podal na tunajšom súde dňa 20.11.2008 a ktoré začalo pod sp.
zn. 5C/192/2008, doplnenou písomným podaním žalobcu doručeným súdu 28.5.2009 domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy pôvodne 628,69 € s 12 % úrokom z omeškania od 1.4.2008 do zaplatenia
do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

V priebehu konania na pojednávaní dňa 10.8.2012 žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie 277,12 €
s úrokom z omeškania v sadzbe 12 % ročne z tejto sumy od 1.4.2008 do zaplatenia späť a aj v časti o
zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 351,57 € presahujúcej sadzbu úroku z omeškania 8,5 % ročne
od 1.4.2008 do zaplatenia. Naďalej trval na žalobe v časti o zaplatenie sumy 351,57 € ako rozdielu medzi
pôvodne žalovanou sumou 628,69 € a sumou 277,12 € a na úroku z omeškania zo sumy 351,57 € v
sadzbe 8,5 % ročne od 1.4.2008 do zaplatenia. V tejto časti navrhoval žalobe vyhovieť.

Uznesením tunajšieho súdu č. k. 5C/192/2008-146 zo dňa 10.8.2012 bolo konanie v časti o zaplatenie
277,12 € s úrokom z omeškania v sadzbe 12 % ročne z tejto sumy od 1.4.2008 do zaplatenia a v časti
úroku z omeškania zo sumy 351,57 € presahujúcej úrokovú sadzbu úroku z omeškania 8,5 % ročne od
1.4.2008 do zaplatenia zastavené. V prevyšujúcej časti, teda v časti o zaplatenie 351,57 € s úrokom z
omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 351,57 € od 1.4.2008 až do zaplatenia súd vylúčil vec na
samostatné konanie s tým, že v ňom bude rozhodnuté o trovách celého konania.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3.10.2012.

Konanie o vylúčenej veci pokračuje pod sp. zn. 5C/185/2012.

Pokiaľ ide o žalobou uplatnený nárok, žalobca sa domáhal plnenia titulom nevyplatených cestovných
náhrad pri zahraničnej pracovnej ceste. Tvrdil, že mal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu a
pracovný pomer bol ukončený v skúšobnej dobe. Ďalej tvrdil, že žalovaný si nesplnil voči nemu všetky
finančné povinnosti vyplývajúce z trvania pracovného pomeru, a preto vec postúpil na prešetrenie
Inšpektorátu práce v Prešove, ktorý v záveroch svojho šetrenia jednoznačne dospel k záveru, že zo
zákona mu patrí vyplatenie stravného za jeden deň pri vykonávaní práce na území Českej republiky a
vo výške 600,- Kč na deň. Pôvodne v žalobe tvrdil, že pracoval u žalovaného 48 dní, a preto mu mala
byť vyplatená náhrada stravného vo výške 28.800,- Kč. Tvrdil, že bola mu vyplatená iba suma 11.300,-
Kč a rozdiel činí 17.500,- Kč. Tvrdil, že vreckové v najnižšej sume 5 % mu taktiež nebolo vyplatené, čo
súvisí so sumou 1.440,- Kč, takže vyčíslil nedoplatok na stravnom vo výške 18.940,- Kč, čomu podľa
žalobcu zodpovedala suma 628,69 €.

Ako už bolo vyššie konštatované, v priebehu konania zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie 277,12
€ s príslušenstvom z tejto sumy a v časti príslušenstva zo sumy 351,57 € späť. Dôvodom čiastočného
späťvzatia návrhu bolo, že sa domáhal žalobca už iba vyplatenia cestovných náhrad za 34 dni. Jeden deň
600,- Kč, a to za 15 dní v mesiaci februári 2008 a za 19 dní v mesiaci marci 2008 a sumy zodpovedajúcej
25 % základnej sadzbe stravného, a to za deň, keď odchádzal žalobca z miesta bydliska do práce
v zahraničí, čo zodpovedá sume 150,- Kč a ďalej zo sumy zodpovedajúcej 50 % základnej sadzby
stravného za deň odchodu z miesta výkonu práce v zahraničí na Slovensko, čo zodpovedá sume 300,-
Kč. Spolu to zodpovedá sume 20 850,--Kč.

Pokiaľ ide o prepočet tejto sumy na eurá, vychádzal žalobca z kurzu slovenskej koruny a českej
koruny 1/1, keďže v tom čase, keď mali byť cestovné náhrady vyplatené, bola platná mena na území
Slovenskej republiky slovenská koruna a slovenské koruny premieňali na eurá kurzom 30,126 Sk/
euro. V sume 351,57 € je zarátaná aj ďalšia suma, a to vreckové v rozsahu 5 % zo základnej sadzby
stravného za 34 dní pobytu v zahraničí, čo zodpovedalo sume 1.020,- Kč, takže spolu išlo o sumu
21.870,- Kč, čo zodpovedá pri použití kurzu tak, ako bolo uvedené sume 723,95 €. Od tejto sumy bola
odrátaná suma, ktorá bola vyplatená na cestovné náhrady žalobcovi žalovaným, a to suma 11.300,-
Kč. Pri prepočte kurzom tak ako bolo už uvedené, a vyčíslili rozdiel doposiaľ neuhradeného stravného
žalovaným žalobcovi vreckového v rozsahu 5 % zo základnej sadzby stravného za 34 dní pobytu v
zahraničí, celkom sumou 351,57 €. V ďalšom písomnom podaní, ktoré bolo súdu doručené 30.10.2012
žalobca vyčíslil žalobou uplatňovaný nárok tak, že sa domáha náhrady stravného za 34 dní 34 krát 600,-
Sk, čo je 20.400,- Kč/Sk, 25 % základného stravného, 25 % krát 6 hodín = 150,-

Kč/Sk (čas strávený v zahraničí pri ceste z Bardejova do miesta výkonu práce v Prahe dňa 14.2.2008);
50 % zo základnej sadzby stravného za čas strávený v zahraničí pri návrate z Prahy naspäť do Bardejova
dňa 20.3.2008 (50 % zo sumy 600,- Kč, čo zodpovedá sume 300,- Kč, po odpočítaní vyplatených náhrad
v celkovej výške 11.300,- Kč si uplatňoval žalobca ešte nárok na zaplatenie 317,- € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 317,- € od 1.4.2008 do zaplatenia a navrhoval, aby žalovaný
bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 317,- € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 1.4.2008
do zaplatenia a nahradiť všetky trovy konania.

Vychádzajúc z obsahu tohto podania vzhľadom na pôvodne vyčíslenú sumu náhrad, na sumu 351,57 €
a sumu vyčíslenú v písomnom podaní zo dňa 30.10.2012 sumou 317,- € a podľa obsahu tohto podania
a vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 9.9.2014, ktorý zobral žalobu v časti o zaplatenie 34,57 € s
príslušenstvom z tejto sumy späť, súd konanie v časti o zaplatenie 34,57 € s príslušenstvom z tejto
sumy zastavil (§ 96 O.s.p.).

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe, ktorá bola súdu doručená 17.9.2009 uvádzal, že
žalobca bol zamestnaný u žalovaného od 15.1.2008 do 31.3.2008. Pracovný pomer bol skončený v
skúšobnej dobe zamestnávateľom z dôvodu nespôsobilosti žalobcu počas trvania pracovného pomeru.
Počas mesiaca februára 2008 bol na zahraničnej pracovnej ceste v trvaní 15 dní, a to od 15.2.2008 do
29.2.2008 a v mesiaci marci 19 dní, od 1.3.2008 do 19.3.2008. Tvrdil, že žalobca si nesplnil zákonom
stanovenú povinnosť, a to do mesiaca po ukončení pracovnej cesty podať vyúčtovanie zamestnávateľovi
a že z tohto dôvodu spôsobil zamestnávateľovi problémy s určením nároku na cestovné náhrady. Tvrdil,

že žalovanému boli cestovné náhrady vyplatené za február 2008, ako záloha 4.500,- Kč za 15 dní
pracovnej cesty v zahraničí a doplatok 10.308,- Sk (odhadom), čo zodpovedá sume 7.862,- Kč. Tvrdil,
že táto suma bola vyplatená zo súkromného účtu konateľa žalovaného kvôli nepodaniu vyúčtovania
pracovnej cesty žalobcom. Bola mu tak vyplatená suma za mesiac február 2008 cestovných náhrad vo
výške 12.362,- Kč a nárok mal na 9.000,- Kč, čím mu vznikol preplatok na cestovných náhradách za
február 2008 vo výške 3.362,- Kč. Za mesiac marec 2008 za 19 dní pracovnej cesty mu boli vyplatené
cestovné náhrady, a to stravné vo výške záloha 6.800,- Kč a pri 19 dňoch trvania pracovnej cesty v
mesiaci marci 2008 a stravnom 600,- Kč na deň, celkom mu patrila náhrada vo výške 11.400,- Kč. Keďže
mu bola vyplatená záloha 6.800,- Kč a mal preplatok na vyplatení stravného za mesiac február 2008 vo
výške 3.362,- Kč, zostávalo mu doplatiť ešte 1.238,- Kč, čo sa rovnalo sume 1.504,- Sk podľa kurzu dňa
9.9.2008. Celkom bolo tak vyplatených žalobcovi vo forme záloh na náklady stravného 11.500,- Kč za
34 dní, doplatok 10.308,- Sk, a vreckové 1.020,- Sk.

Z uvedených dôvodov žalovaný navrhoval žalobu v celom rozsahu zamietnuť s tým, že nedlhuje
žalobcovi žiadnu sumu na cestovných náhradách za 34 dní pracovnej cesty v zahraničí. Trval na tom,
že nárok žalobcu na stravné za 34 dní bol v celom rozsahu uspokojený žalovaným.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca, tak ako to vyplýva aj z predloženej pracovnej zmluvy, bol
zamestnancom žalovaného, ako to vyplýva z obsahu pracovnej zmluvy, ktorú predložil žalobca a to od
15.2.2008 a v priebehu konania došlo aj k zhode účastníkov, pokiaľ ide o čas trvania pracovnej cesty
v zahraničí v dĺžke 15 dní v mesiaci februári 2008 a 19 dní v mesiaci marci 2008, teda celkom v trvaní
34 dni. Sporným medzi účastníkmi bolo, či boli alebo neboli uhradené žalobcovi jeho nároky spojené
s pracovnou

cestou v zahraničí, v Českej republike, v zákonnom rozsahu, teda v sume 600,- Kč na deň a vreckové.
Žalobca tvrdil, že mu boli vyplatené iba zálohy stravného, celkom vo výške 11.300,- Kč za mesiac február
vo výške 4.500,- Kč a za mesiac marec vo výške 6.800,- Kč. Ani táto okolnosť nebola medzi účastníkmi
sporná, že vo forme záloh stravného bola vyplatená celkom suma žalovaným žalobcovi 11.300,- Kč.
Žalobca tvrdil, že mu patrila náhrada za 34 dní v celom rozsahu, teda za deň po 600,- Kč a za čas
strávený v zahraničí pri ceste z Bardejova do miesta výkonu práce v Prahe, dňa 14.8.2008 v rozsahu
25 % zo základnej sadzby stravného, teda 150,- Kč a za čas strávený v zahraničí pri návrate z Prahy
naspäť do Bardejova dňa 20.3.2008 vo výške 50 % zo sumy 600,- Kč, teda 300,- Kč, spolu suma 20
850,--Kč a vyplatená mu bola len suma 11.300,- Kč. Rozdiel je 317,- € po prepočte kurzom koruna
česká na slovenskú korunu, keďže išlo o nároky z roku 2008, jedna k jednej a slovenskej koruny na
euro kurzom 30,126 Sk/ 1€.

Žalobca sa obrátil, pokiaľ ide o nevyplatenie stravného na Inšpektorát práce v Prešove, ktorý konal
šetrenie u žalovaného a dospel k záveru, podľa protokolu zo dňa 5.6.2008, že zamestnávateľ neposkytol
zamestnancovi U. W. stravné za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty, ale že mu poskytol
iba preddavok na cestovné náhrady vo výške 11.300,- Kč za zahraničnú pracovnú cestu vykonávanú
v mesiacoch február a marec 2008. Tento protokol bol doručený žalovanému, a žalovaný v odpovedi
označenom ako námietky k zisteným nedostatkom zo dňa 11.6.2008, uvádza, že zamestnancovi poskytli
zálohu v cudzej mene, v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z., a to v českej mene, v rozsahu
podľa predpokladaného času trvania a podmienok pracovnej cesty. V prípade žalobcu, po skončení
pracovnej cesty nevykonal v zmysle zákona o cestovných náhradách vyúčtovanie pracovnej cesty a
preto mu nevedeli poskytnúť doplatok.

Inšpektorát práce v dodatku k protokolu zo dňa 23.6.2008, v ktorom sa vyjadroval k námietkam
žalovaného, trval na tom, že predpokladom vyúčtovania pracovnej cesty zamestnancom je v prvom rade
jej riadne určenie, čo je povinnosťou zamestnávateľa a je to zároveň jeden z nedostatkov uvedených
v pôvodnom protokole. Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov
v § 4 určuje, že zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí náhrada preukázaných výdavkov
(cestovných, za ubytovanie, potrebných vedľajších výdavkov a iné) a stravné, u prvých zmienených je
potrebné ich preukázanie zamestnancom, u stravného zákon o cestovných náhradách takúto povinnosť
zamestnancovi neukladá. Tým, že zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu určil,

okrem iného aj čas trvania pracovnej cesty vie, za koľko dní pracovnej cesty má správne zaúčtovať
a následne aj vyplatiť. Inšpektorát práce trval na nedostatku, ktorú vytýkal žalovanému v pôvodnom
protokole, tak, ako to bolo uvedené v bode III. (B4).

Podľa § 57 Zákonníka práce /zákona č. 311/2001 Z. z./ zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na
pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne
potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z
povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú
cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa
pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

Podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok
ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích

výdavkov a iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.

Týmto osobitným zákonom je zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.

Podľa § 1 ods.1 zákona č. 283/2002 Z.z. tento zákon upravuje poskytovanie cestovných náhrad,
náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len "náhrada") pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení
na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len "dočasné pridelenie"), pri vzniku
pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len
"vznik pracovného pomeru") a pri výkone práce v zahraničí

a) zamestnancom v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ak osobitný predpis
neustanovuje inak,

Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách pracovná cesta podľa tohto
zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné
pracovisko ( odsek 3), vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta
podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie
činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.
Zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty ( odsek 1) v zahraničí vrátane
výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu
písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia
pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný
prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.

Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí

a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov,

b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,

c) stravné,

d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov,

e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu)
alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území
Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe
nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej

zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie
však za jeden mesiac.

Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia preukazovanie výdavkov podľa odseku 1 sa
nevzťahuje na prípady, ak zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným
týmto zákonom.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej
cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času
trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na časové
pásma

a)5 až 12 hodín,

b) nad 12 hodín až 18 hodín,

c) nad 18 hodín.

(2) Sumu stravného pre časové pásma podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"); opatrenie sa vyhlási
uverejnením jeho úplného znenia.

Podľa § 10 citovaného zákona na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách vrátane
iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia § 3 až 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13 ods. 1 citovaného zákona pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý
kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné v
cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej
cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej
cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma

a) do 6 hodín vrátane,

b) nad 6 hodín až 12 hodín,

c) nad 12 hodín.

(2) Základné sadzby stravného v cudzej mene ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo financií
Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo financií") vždy pre nasledujúci kalendárny rok tak, aby
nadobudlo účinnosť 1. januára príslušného kalendárneho roka; v priebehu kalendárneho roka základné
sadzby stravného v cudzej mene upraví ministerstvo financií, ak zmena úrovne cien vo verejných
stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách dosiahne od poslednej úpravy aspoň 10%. Opatrenie
sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia.

(4) Ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni

a) do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25% zo základnej sadzby stravného,

b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50% zo základnej sadzby stravného,

c) nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného.

(5) Stravné v cudzej mene za kalendárny deň poskytne zamestnávateľ zamestnancovi v mene a vo
výške stravného ustanoveného pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni najviac hodín.
Ak zamestnanec strávi v kalendárnom dni rovnaký počet hodín vo viacerých krajinách, zamestnávateľ
poskytne stravné v cudzej mene, ktoré je pre zamestnanca výhodnejšie.

Ako už bolo vyššie konštatované, medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný ako zamestnávateľ
vyslal svojho zamestnanca, teda žalobcu, na pracovnú cestu, išlo o pracovnú cestu v zahraničí, v Českej
republike, kde bolo miesto výkonu práce, a pracovná cesta trvala v mesiaci februári 2008 15 celých
dní a v mesiaci marci 2008 19 celých dní. Spolu teda 34 dní. Na miesto výkonu práce odchádzal z
miesta svojho bydliska žalobca dňa 14.2.2008 a do miesta bydliska sa vrátil 20.3.2008. Vyplýva to aj z
vykonaného dokazovania, ako aj výsluchu svedka X. F..

Žalobca tvrdil, že stravné mu nebolo vyplatené v celom rozsahu, na ktorý mu vznikol nárok a nebolo mu
vyplatené vreckové. Žalovaný tvrdil, že uspokojil nároky žalobcu na stravné v celom rozsahu tak, ako
vyplývajú z príslušných ustanovení, zákona č.283/2002 Z. z.

Žalovaný tvrdil, že ako zálohu vyplatil žalobcovi v mesiaci februári 4.500,- Kč, na stravné a v mesiaci
marci 2008 sumu 6.800,- Kč na stravné, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. Ďalej tvrdil, že mu
vyplatil ako doplatok stravného sumu 10.308,- Sk a sumu 1.504,- Sk; sumu 10.308,- Sk zo súkromného
účtu. Na dôkaz predložil hromadný príkaz na úhradu zo dňa 17.3.2008 (čl. 25 spisu, spisová značka
5C/72/2008 ) a poštou sumu 1.504,- Sk. Na dôkaz predložil ústrižok poštovej poukážky o uhradení tejto
sumy 17.9.2008 (číslo listu 27 spisu, spisová značka 5C/192/2008) a sumu 1.020,- Sk 18.9.2008. Suma
1.504,- Sk bol doplatok stravného a sumu 1.020,- Sk podľa vyjadrenia žalovaného, ktoré bolo súdu
doručené 17.9.2009 (čl. 24 spisu, ako vreckové za celé obdobie trvania pracovnej cesty).

Predmetom konania bolo po čiastočných späťvzatiach žaloby vyplatenie rozdielu na stravnom medzi
stravným za 34 dní pracovnej cesty v zahraničí a za časť dňa 24.2.2008 a časť dňa 20.3.2008 celkom
vo výške 317,- €.

Určenie podmienok pracovnej cesty realizuje sa prostredníctvom vyplnenia cestovného príkazu.
Cestovný príkaz musí obsahovať všetky náležitosti účtovného dokladu podľa § 11 zákona o účtovníctve
a údaje, ktoré vyplývajú z § 3 zákona o cestovných náhradách. Cestovný príkaz vypisuje zamestnanec
v spolupráci so zamestnávateľom alebo na základe jeho pokynu. Cestovný príkaz sa vypisuje pred
zahájením pracovnej cesty a podpisuje ho zamestnanec, aj zamestnávateľ. Aj keď tu dôkazná povinnosť
a dôkazné bremeno inštitútmi procesného práva, je záver v tom, ktorý z účastníkov konania je ich
nositeľom odvodený z hmotného práva; ten, kto má podľa hmotného práva povinnosť tvrdiť (uviesť)
určité skutočnosti, je povinný ich (prostredníctvom označených dôkazov) preukázať a niesť taktiež
procesnú zodpovednosť za to, že jeho tvrdenie nebolo preukázané a že z toho dôvodu muselo byť
rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech.

Vychádzajúc z ustanovenia § 118, 145 Zákonníka práce je povinnosťou zamestnávateľa vyplácať
zamestnancovi mzdu a poskytovať mu pri pracovnej ceste cestovné náhrady, náhrady sťahovacích a
iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností. Vzhľadom na to, že hmotné právo,
povinnosť vyplácať mzdu a poskytovať náhrady ukladá zamestnávateľovi prechádza dôkazné bremeno
na žalovaného, ktorý je povinný tvrdené rozhodné skutočností (o tom, že si splnil povinnosti, ktoré pre
neho vyplývajú v súvislosti s pracovnou cestou zamestnanca v zahraničí a zo zákona o cestovných
náhradách) preukázať. Platí to o to viac, že zamestnávateľ je povinný v zmysle §11 zákona o účtovníctve
riadne zaznamenávať účtovné zápisy v účtovnom období priebežne a následne preukázať, že vyplatil
zamestnancom cestovné náhrady podľa dokladov, resp. preukázať, oprávnenosť položiek, o ktorých
tvrdí, že sú cestovnými náhradami. Je povinnosťou zamestnávateľa uniesť dôkazné bremeno o splnení
týchto svojich povinností a o tom, že cestovné náhrady boli vyplatené zamestnancovi.

Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že vyplatil žalovanému
náhradu stravného v celom rozsahu tak, ako na to žalobcovi vznikol nárok podľa zákona č. 283/2002 Z.
z. a to vo výške stanovenej ministerstvom financií, v tom čase 600,- Kč

na deň. Žalovaný preukázal, že ako zálohu vyplatil žalovaného celkovo iba sumu 11.300,- Kč.

Nepreukázal, že ním tvrdená suma ďalšia suma 10.308,- Kč bola vyplatená ako cestovné náhrady,
ako doplatok cestovných náhrad, pretože ide o platbu realizovanú 17.3.2008, pričom v námietkach proti
protokolu Inšpektorátu práce, ktorý je zo dňa 20.6.2008 a voči ktorému podával námietky žalovaný
11.6.2008, sa vôbec nezmieňuje o tom, že by takáto náhrada titulom doplatenia nárokov z titulu
cestovných náhrad bola žalovanému vyplatená, teda, že suma 10.308,- Sk, že to bol doplatok na
cestovných náhradách. Práve naopak, uvádza, že poskytli zálohu v cudzej mene, a to v českej mene
podľa predpokladaného času trvania podmienok pracovnej cesty a že v prípade žalobcu, po skončení
pracovnej cesty, keď sa nevykonalo žalobcom v zmysle zákona o cestovných náhradách vyúčtovanie
pracovnej cesty, a preto mu nevedeli poskytnúť doplatok. Teraz žalovaný tvrdí, že suma vyplatená
17.3.2008 mala byť doplatok cestovných náhrad a že bola vyplatená zo súkromného účtu z dôvodu, že
žalobca nepredložil žalovanému vyúčtovanie pracovnej cesty. Toto jeho tvrdenie je v rozpore s obsahom
jeho písomného vyjadrenia z 11.6.2008 a súd ho považuje za účelové tvrdenie, že išlo o doplatok titulom
cestovných náhrad. Ak by to tak bolo, bol by to žalovaný už tvrdil a predložil o tom dôkaz dňa 11.6.2008
Inšpektorátu práce, pretože mal k dispozícii výpis z účtu, keďže platba bola uskutočnená 17.3.2008.

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, aby okrem sumy záloh na
stravné, pri pracovnej ceste v zahraničí, celkovo vo výške 11.300,- Kč poskytol žalobcovi alebo vyplatil
žalobcovi titulom cestovných náhrad a to na stravné ďalšiu sumu, suma 1.020,- Sk bola vyplatená titulom
vreckového a po vykonaní inšpekcie Inšpektorátom práce v Prešove zaslal ako vyrovnanie cestovných
náhrad sumu 1.504,- Sk, ako vyplýva z ústrižku poštovej poukážky zo dňa 17.9.2008.

Žalovaný, teda preukázal, že celkom poskytol žalobcovi titulom cestovných náhrad sumu 11.300,- Kč
ako zálohy a sumu 1.504,- Sk /po prepočte na menu česká koruna kurzom v čase zaplatenia tejto
sumy dňa 17.9.2008 1Sk/1,259 Kč zodpovedá sume vo výške 1 194,60 Kč/ ako doplatok stravného
dňa 17.9.2008, ktorú sumu zaslal poštovou poukážkou, celkom tak boli vyplatené cestovné náhrady
žalobcovi vo výške vo výške 11 494,60 Kč. Žalobcovi vznikol celkom nárok na zaplatenie cestovných
náhrad za 34 dní pracovnej cesty a časť dňa 14.2.2008 a časť dňa 20.3.2008 v zahraničí vrátane náhrad,
celkom vo výške 20.850,- Kč. Bolo mu vyplatených 12 494,60 Kč. Pretože mu mala byť vyplatená sumy
20 850,--Kč, vznikol žalovanému nedoplatok na cestovných náhradách voči žalobcovi vo výške 8 355,40
Kč, čo po prepočte na menu euro ku dňu podania žaloby 20.11.2008 /25,635 Kč/ 1 euro/ , zodpovedá
sume 326,27 eur.

Žalobca po čiastočných späťvzatiach žaloby pokiaľ ide o istinu najprv o sumu 227,12- eur a neskôr ešte
o sumu 34,57 eur sa domáhal zaplatenia sumy 317,-- eur čo je menej ako 326,27 eur/ a preto súd jeho
žalobe v časti o zaplatenie istiny 317,-- eur vyhovel.

Podľa § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v spojení s ustanovením § 10a prechodných ustanovení
účinných od 1.1.2009/ podľa ktorého ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov
z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do 31. decembra 2008/ teda v znení účinnom do
31.12.2008, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok základnej sadzby určenej Národnou bankou
Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Keďže je žalovaný v omeškaní so zaplatením vyššie uvedenej sumy, je povinný žalobcovi uhradiť aj
úroky z omeškania v sadzbe dvojnásobku základnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej
k prvému dňu omeškania , čo v danom prípade činí 8,5 % / 2 x 4,25% / a preto súd žalobe aj v tejto
časti vyhovel.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého ak mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z
účastníkov nemá na náhradu trov právo, v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 , veta prvá O.s.p.

Žalobca sa domáhal pôvodne zaplatenia istiny 628,69 eur s prísl. . V priebehu konania bolo konanie
v časti zastavené, pokiaľ ide o istinu konanie bolo zastavené v časti o zaplatenie celkom 261,69 eur a
sčasti bolo konanie zastavené aj pokiaľ ide o časť príslušenstva, úroku z omeškania. Zastavenie konania
procesne zavinil žalobca a preto je to potrebné považovať za jeho neúspech v tejto veci . Úspešný bol
v rozsahu istiny 317,--eur a úroku z omeškania z tejto sumy v sadzbe 8,5% ročne. Vzhľadom na pomer
úspechu a neúspechu účastníkov konania v tejto veci, súd v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.
rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Krajský súd v Prešove cestou Okresného súdu
Bardejov v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( §205 ods.1 O.s.p).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno

odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné

dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a )

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (

§ 205 ods.2 O.s.p.).

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží

potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľne rozhodnutie, oprávnený môže

podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení neskorších predpisov.