Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 13, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/416/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217736
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217736.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra, zo dňa 26. augusta 2013
č. k. 10C/34/2013-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 26. 08. 2013 č. k. 10C/34/2013-43 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (správne žalobca) sa žalobou
doručenou dňa 28. 09. 2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie titulom majetkovej
škody sumu vo výške 125 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 440 eur. Žalobca žalobu odôvodnil tým,

že Okresný súd Levice mu spôsobil svojím nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik
škody. Žalobca ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pohľadávky,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 4540590 dlžníkom: V. F., nar.
XX. XX. XXXX. Súd prvého stupňa rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 13. 10. 2010, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o poverení teda došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby o viac ako 8 mesiacov. Uviedol, že v exekučnom konaní je založená
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie

exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V žalobe uviedol, že majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady
spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období
žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur,

na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučného súdu na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučného súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolu stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur, spolu sumu
125 eur. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanieporušenia práva na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný

postup okresného súdu je podľa žalobcu dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkovým práv poškodeného.
Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky vo výške 440
eur, pričom pri výpočte vychádzal z alikvotného pomeru 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu, a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, teda 660 eur za rok: 12 mesiacov
za mesiac.
Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, avšak neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, preto súd
pojednávanie vykonal v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 OSP.

Žalovaný v podaní zo dňa 20. 06. 2013 žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.
Poukázal na zmätočnosť žaloby, pričom nie je jasný titul nároku na náhrady škody. Mal za to, že žaloba
je podaná predčasne, pretože neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci
ktorej žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť. Žalobca podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody dňa 23. 04. 2012, pričom už dňa 28. 09. 2012 bola súdu doručená žaloba vo

veci a je teda zrejmé, že ju žalobca nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Konštatoval, že
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Poukázal
na to, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť z existencie prieťahov v
súdnomkonaníbysúdmoholvychádzaťlenvtedy,akbytietobolikonštatovanévovýsledkochvybavenia
sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenie sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí

vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v konaní, príp. v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Žalovaný taktiež namietal
premlčanie nároku, keď k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred
marcom 2009, pričom 15 dňová lehota na vydanie poverenia uplynula pred dňom 23. 04. 2009, teda

tri roky pred uplatnením si nároku v rámci predbežného prerokovania veci. S poukazom na základnú
charakteristiku príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno
tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Žalobca tak nepreukázal, že by v konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že súdny exekútor podal na súd dňa 28. 04. 2010

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie
spísaný dňa 11. 03. 2010. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti vydaním poverenia č. 5402 070676
dňa 13. 10. 2010 s tým, že vydaniu poverenia predchádzala výzva súdu zo dňa 30. 04. 2010 súdnemu
exekútorovi o predloženie zmluvy o úvere uzavretej s povinným. Listom zo dňa 10. 05. 2010 oznámil
exekútor, že nebude súdu predkladať zmluvu o úvere k návrhu na vykonanie exekúcie. Listom zo dňa

18. 06. 2010 vyzval súd oprávneného na predloženie zmluvy o úvere s povinným, ktorý požadovanú
zmluvudoručilsúdu16.09.Ďalejkonštatoval,žeexekučnékonaniestáleprebieha.NahliadnutímdoSpr.
1001/2012 bolo zistené, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
odporcovi dňa 23. 04. 2012. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol na pojednávanie cestou svojho
právneho zástupcu predvolaný dňa 10. 05. 2013 - prevzal predvolanie, ospravedlnenie na pojednávanie,

ktoré sa konalo dňa 26. 08. 2013 zaslal e-mailom v ten istý deň z dôvodu kolízie s pojednávaním
na Okresnom súde Nitra sp. zn. 19C/67/2013 a uviedol, že klient trvá na účasti splnomocneného
advokáta a vylučuje substitúciu. Žiadosťou žalobca nepreukázal existenciu dôležitého dôvodu v zmysle
§ 101 ods. 2 OSP, na podklade ktorého by súd mohol odročiť pojednávanie. V tomto prípade súd
nevzhliadol dôvody pre odročenie pojednávania a poukázal na Nález ÚS SR z 13. 01. 1999 sp. zn.

I. ÚS 68/1998. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že existencia dvoch kolidujúcich pojednávaní
na strane ňou zvoleného zástupcu nie je dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 OSP pre odročenie
pojednávania. Žalobca podal veľké množstvo žalôb, v ktorých splnomocnil na jeho zastupovanie toho
istého právneho zástupcu a je na ňom, aby personálne zabezpečil zastupovanie svojho klienta na
jednotlivýchpojednávaniach,pretoževzhľadomnaveľkémnožstvopodanínajednotlivésúdyvrámciSR

môže aj v budúcnosti vzniknúť situácia, že vzniknú kolízie jednotlivých pojednávaní a potom by súd bol
vo svojej rozhodovacej činnosti paralyzovaný. Z vyjadrenia žalovaného súd zistil, že sa na neho žalobca
obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom vyčítal žalobcovi, že
podal žalobu skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Žalovaný uviedol, že mužiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená 23. 04. 2012 a súd sa stotožnil s tým, žaloba
bola podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, keďže žaloba bola podaná 28. 09. 2012, avšak ku dňu
jeho rozhodovania o návrhu žalobcu už bolo zrejmé, že žalovaný neuznal žalobcov nárok a v rámci

predbežného prerokovania ho neuspokojil. Žalobca sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z
dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote. Súd v
tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej,
resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa

neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Žiadosť o udelenie
poverenia bola súdu doručená 28. 04. 2010 a súd o nej rozhodol dňa 13. 10. 2010, teda nerozhodol
v lehote 15 dní. Súd mal však za to, že rozhodol po zákonom stanovenej lehote z dôvodu, že nemal
zo strany oprávneného doložené potrebné doklady k rozhodnutiu a to zmluvu o úvere, z ktorej vznikla
pohľadávka oprávneného, pričom exekučným titulom bol rozsudok stáleho rozhodcovského súdu v

Bratislave. Súd žiadal listom zo dňa 30. 04. 2010 súdneho exekútora o predloženie zmluvy o úvere
uzavretej s povinným, ktorý mu ju odmietol predložiť. Následne bol na predloženie zmluvy o úvere
vyzvaný oprávnený dňa 18. 06. 2010, ktorý súdu doručil požadované listiny dňa 16. 09. 2010. I keď
súd dospel k zisteniu, že poverenie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote, bolo tak z dôvodu
nedostatočnej súčinnosti oprávneného. Súd ďalej poukázal na to, že z exekučného spisu zistil, že

exekúcia stále prebieha a preto mal za to, že žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody v dôsledku
oneskorene vydaného poverenia. Takto by mohla žalobcovi vzniknúť škoda v prípade, ak by preukázal,
že jeho pohľadávka je nevymožiteľná a že v prípade, ak by súd bol rozhodol v lehote 15 dní, bol by v
exekučnom konaní úspešný. V tejto súvislosti súd uviedol, že škoda nemôže byť uplatnená v nejakej
paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný postup došlo k výške

škody, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však žalobca
nepreukázal a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. Škodu charakterizoval v hypotetickej rovine
a poukázal na zvýšené pracovný výkony zamestnancov v súvislosti a podávaním sťažností a urgencií.
Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, uplatnený žalobou v tomto konaní, túto môže
súd priznať s ohľadom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvého stupňa konštatoval,

že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj
od okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované a na základe ktorých nevidel dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
bolo rozhodnuté a na jeho základe je vykonávaná exekúcia v prospech žalobcu (oprávneného), pričom
konštatovať, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd oprávnený. Žiadne konanie, v ktorom by

boli zistené prieťahy v konaní, sa neviedlo, nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, a keďže navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody, ani spojitosť s
príp. nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, súd žalobu v plnom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm.
a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2 (v znení účinnom do 31. 12. 2012), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1. § 17 ods. 1, 2, 3, §

19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2, § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.
Žalovaný namietal premlčanie návrhu, pričom súd k vznesenej námietke premlčania uviedol, že žiadosť
o udelenie poverenie bola podaná dňa 28. 04. 2010 a súd vydal poverenie dňa 13. 10. 2010. Poverenie
bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 21. 10. 2010. Žalobca sa mohol dozvedieť o škode nasledujúci
deň, t. j. dňa 22. 10. 2010 s tým, že trojročná premlčacia doba tak uplynula dňa 22. 10. 2013. Žalobca

si svoj nárok na predbežné prerokovanie náhrady škody u odporcu uplatnil dňa 23. 04. 2012, teda
pred uplynutím trojročnej doby. S poukazom na uvedené súd dospel k názoru, že nárok žalobcu nebol
dôvodný, lebo exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol v zákonom stanovenej lehote, ak by však
aj nenastala táto skutočnosť, nárok navrhovateľa by nebol premlčaný. Súd prvého stupňa sa návrhom
na vykonanie znaleckého dokazovania nezaberal, pretože mu návrh na znalecké dokazovanie prišiel aj

po skončení pojednávania spolu so stanoviskom žalobcu k vyjadreniu žalovaného k obsahu žaloby. O
trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže v zákonom stanovenej lehote žiadne trovy nešpecifikoval.
Žalovaný si uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania, ktoré mu súd pri vyhlásení
rozsudkupriznalstým,žeichvýškabudešpecifikovanávzákonnejlehote.Záveromsúdpoukázalnaust.

§ 151 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súdmunáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a

vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval

novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z. Mal za to, že súd mu svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,

čo je neprípustné. Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na
to, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii
súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych

prejavov, ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom
obsiahnuté listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže zmeniť nič na tom, že zo
strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v
zákonom ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval
túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej
uviedol, že súd s poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali

v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie, tým, že znemožnil žalobcovi objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého
dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť
jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na
nedostatočnezistenomskutkovomstave.Taktiežsúdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžky

konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Dohovor zaväzuje
zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1,

ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal
žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný
za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti,
ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204 OSP)
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli
súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a z obsahu spisu vyplýva, že žalobca
sa v napadnutej žalobe domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eur (náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 440

eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Levice
v exekučnej veci sp. zn. 16Er/323/2010. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne

spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 440 eur, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Sumu 440 eur žalobca vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom za každý mesiac
omeškaniavčinnostiexekučnéhosúdunazákladeaplikáciedoktrínyústavnéhosúdu.Nároknanáhradu
nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho

legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky.
Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhovateľ
považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 19948/09/08 zo dňa 01. 12. 2009.

Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 16E/323/2010, začalo podaním návrhu u súdneho exekútora
dňa 11. 03. 2010. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresnom súde Levice žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 28. 04. 2010. Súd prvého stupňa vydal
poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora dňa 13. 10. 2010.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania

žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia

žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú

s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o

výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pretože odvolací súd sa v zmysle § 213 ods. 1 OSP cítil byť viazaný skutkovým stavom zisteným
súdom prvého stupňa, keďže nezistil, že by malo ísť o výnimky v zmysle odsekov 2 až 7 tohto
ustanovenia, v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,

pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarcaexplicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak

bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody
a danosti príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov

vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ ničím nenapadol podrobné
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ v súdenej veci nemá právo

na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného
postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok súdu. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje
popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie
neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až novelou EP zákonom č. 102/2011

Z. z. účinnou od 01. 06. 2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské
rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05.
2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o

vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011

a od 01. 06. 2011 lehota nie je.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v
citovanom ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo.
Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá

nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý
vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o
nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom
právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán

verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jehočinnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie, či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce,
že úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie
vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom

súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, ak
malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané alebo vydané v stanovenej lehote, príp.
iná nečinnosť štátneho orgánu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. Zodpovednosť za škodu
z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. pri zhromažďovaní
podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní
ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny
prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom,

musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú
nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník, skr. „OZ“)
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a

je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom spočívajúcim v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nebolo došlo k
škodnej udalosti (pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).
Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na

skutkových tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený (NS ČR
sp. zn. 25 Cdo 1920/99).
Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom
stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).

Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)
konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko

nepravdepodobný (ČR I.ÚS 3438/11).
Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť
dostatočný dôkazný priestor, t. j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z

hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol podrobné
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti

štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Žalobca si svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup exekučného levického súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikoval
a ani ich ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelnevynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky
v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou

činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne
zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok,
administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému a pod. tak nepredstavujú zmenšenie
majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto absentuje príčinná súvislosť

medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež nešpecifikoval a ničím
nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 28.04.2010 (v tejto súvislosti odvolací
súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia) a súd písomne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 13. 10.

2010. Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nemožno za nesprávny úradný postup exekučného súdu považovať
samotnú skutočnosť, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcienazákladerozhodcovskéhorozsudkupristúpilexekučnýsúdkriešeniuotázky,čirozhodcovské
konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna

prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto
štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená
platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného

titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade
so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná
strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou zmluvou viazaná (porovnaj napríklad uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 uverejnené v

Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp. zn.
3MCdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10. 10. 2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp.
zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18. 09. 2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22. 05. 2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30. 04. 2013, sp. zn.
4Cdo/88/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12. 06. 2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012
zo dňa 12. 06. 2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I.ÚS/381/2012 zo dňa 22. 08. 2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09. 12. 2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011

zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť,
s.r.o. proti Ivete Korčkovskej zo dňa 16. 11. 2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa
ani v prejednávanej veci, a preto obdobie nevyhnutne potrebné na preskúmanie uvedených podmienok
vykonateľnosti predloženého exekučného titulu nemožno považovať za nesprávny úradný postup.
V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku mohol

pristúpiť k rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia až po predložení zmluvy o úvere oprávneným,
na predloženie ktorej vyzval exekútora dňa 30. 04. 2010 a následne aj priamo oprávneného. Po
predložení zmluvy o úvere ako právneho základu pre rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul,
vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Táto skutočnosť aj s dobou, pokiaľ tak navrhovateľ na výzvu
exekučného súdu učinil, sa tak výrazne podieľala na dĺžke konania od doručenia žiadosti exekútora až

do rozhodnutia exekučného súdu o nej, a preto je namieste konštatovať, že práve navrhovateľ v pozícii
oprávneného svojím správaním ju výrazne ovplyvnil.
Uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup a je plne odôvodnený
potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Vzhľadomna množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje, je ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota
nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12. 2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04.

2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie
sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky). Exekučný súd pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný skúmať, či sú splnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa
ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený
aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá
platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej
rozhodcovskej zmluvy (doložky) je nesporné, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným
titulom, na základe ktorého oprávnenému nevzniká voči povinnému nárok, vymoženia ktorého sa v
konaní domáha, a teda exekučný titul je materiálne nevykonateľný.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po uplynutí zákonnej lehoty však ešte
samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Okrem nesprávneho úradného
postupu musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou
ujmou, na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V

danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných
predpokladov. Žalované sumy bližšie nešpecifikoval, ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vzniku
škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako

právnická osoba, ktorej náplňou činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie
svojej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému
až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti
so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď.
tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto

absentuje príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca
taktiež nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
K odvolaciemu argumentu žalobcu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o
nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, pričom na

rozhodnutie mal k dispozícii exekučný spis Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/323/2010, s obsahom
ktorého sa oboznámil a vychádzal z neho.
K odvolaciemu argumentu žalobcu ohľadne trvania stavu právnej neistoty a ohľadne dĺžky a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného
konania, keď spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nepredložil všetky potrebné doklady a hlavne

podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd veľkým
počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodovaniu exekučného súdu aj s
určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že exekučný súd náležitým spôsobom skúmal
exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi, návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, atď.). Súd prvého stupňa v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že

žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.

1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.