Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/532/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217085
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217085.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a
členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporkyni: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19.2.2014 č.k.
10C/70/2013-80 a uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 28.5.2014 č.k. 10C/70/2013-104, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni
domáhal zaplatenia sumy 1878,80 eura ako náhrady škody a sumy 375,76 eura ako nemajetkovej

ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá
jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom
pod sp.zn. 16Er/582/2010 a to rozhodnutím vydaným s omeškaním o viac ako 249 dní, z dôvodu
porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporkyni náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 písm.c/ a d) a § 44 ods. 1,
2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok"). Vychádzal
zo zisteného skutkového stavu, ktorým mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Levice pod sp.zn 16Er/582/2010 podal súdny exekútor súdu dňa 16.7.2010 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie. Exekučný súd
uznesením č.k. 16Er/582/2010-18 zo dňa 20.10.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie o ktorom Krajský súd v Nitre
rozhodol dňa 21.1.2011 uznesením č.k.15CoE/553/2010-35 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil. Následne OS Levice uznesením č.k.16Er/582/2010-47 zo dňa 21.7.2011exekučné
konanie zastavil.
Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu nedošlo v
zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne právo

navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi navrhovateľom
ako oprávneným a dlžníkom ako povinným.Súd prvého stupňa skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa z pohľadu ním tvrdeného nesprávneho
úradného postupu, ktorý navrhovateľ videl v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti resp. v

lehote primeranej, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodov na náhradu
škody resp. a či vôbec navrhovateľke nejaká škoda vznikla.
Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným

dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo začaté v čase účinnosti Exekučného poriadku ( od
1.2.2002 do 31.5.2010), kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť na vykonanie exekúcie

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu
doručená 16.7.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 20.10.2010. Súd prvého stupňa s poukazom na
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania t.j. podaním návrhu
oprávneným súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (26.5.2010) správne konštatoval, že 15-
dňová lehota sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu v prípade, keď súd „poverí“ súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, avšak v prípade “ zamietnutia „ žiadosti zákonodarca nestanovil žiadnu lehotu.
Preto nevydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v 15 dňovej lehote, nemohlo
dôjsť zo strany konajúceho exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu.
Za nedôvodný označil i navrhovateľom vytýkaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v preskúmavaní
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu, poukazujúc na to, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, v rámci čoho
neskúma vecnú správnosť exekučného titulu, ale to, či exekučný titul bol vydaný na to oprávneným
orgánom a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Konštatoval, že predmetné exekučné
konanie je právoplatne skončené a exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok, ktorý
v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučného poriadku v znení účinnom

do 31.5. 2010) bol exekučným titulom . V prípade, ak exekučný titul je vydaný orgánom, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje súdna prax takéto rozhodnutie za ničotné a nespôsobilé
ani založiť prekážku res iudicatae. V prípade, že predmetom rozhodcovského konania je spor zo
spotrebiteľského vzťahu (čo je daný prípad), bol exekučný súd oprávnený a zároveň i povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade nedostatku v tomto smere konštatovať

rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie
súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj
keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje

naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať
základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný
nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť
spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na
exekúciu rozhodcovského rozsudku.
Uviedol tiež, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003

Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že oprávnený subjekt musí preukázať
vznik škody a že táto je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, pričom nesprávny úradný postup
môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo
priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Dodal len, že škoda nemôže byťuplatnená v paušálnej čiastke, v tomto smere navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy a navrhovateľ
tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pokiaľ
navrhovateľ požadoval znalecké dokazovanie znaleckým ústavom na riešenie otázky, týkajúcej sa

interpretácie a aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú
judikatúru Súdneho dvora EÚ, tento jeho návrh zamietol s ohľadom na to, že ide o riešenie právnej
otázky, čo je úlohou súdu a dokazovanie v tomto smere považoval za nadbytočné. Poukázal na to,
že nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v konaní bola neopodstatnená,
nerozhodol o tom Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva, pričom iba

takéto podklady by boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Navrhovateľom tvrdená majetková
škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku,
pričom je na navrhovateľovi preukázať svoje tvrdenia. Naviac, určenie výšky škody nie je dôkaz o
vzniknutej škode. Taktiež navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnil,
uvádzajúc iba všeobecné dôvody, ktoré sa nevzťahovali priamo na navrhovateľa. Doba, ktorá uplynula
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu až do samotného

rozhodnutia o tejto žiadosti, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa a nemohla v ňom vyvolať
neistotu ako morálnu ujmu, tiež nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie a nemohla viesť
k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a
vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Nevidel dôvod, aby sa výškou škody
vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody nedošlo Nakoľko dospel k záveru, že zo strany

exekučného súdu v označenej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebol tak daný právny
základ zodpovednosti odporcu za škodu, a preto sa ďalej ani nezaoberal výškou navrhovateľom
uplatnenej škody, ani nemajetkovej ujmy.
Na námietku premlčania vznesenú odporcom v konaní neprihliadol po zistení, že nárok navrhovateľa
premlčaný nie je, s ohľadom na skutočnosť, že od doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia navrhovateľovi do podania jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, neuplynula 3-
ročná premlčacia lehota.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže tieto odporca nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
alelensúduexekučného.Ďalejargumentoval,žesúdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako

napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôžebyť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu

zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by
ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku
materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom
skutkovom stave.
Odporkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Predmetom tohto konania je suma 1878,80 eura, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha z dôvodu
náhrady škody a suma 375,76 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levicev exekučnom konaní vedenom pod.
sp.zn. exekučného spisu EX 6572/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že

exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 20.10.2010 a
to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t.j. až po uplynutí zákonom stanovenej 15-
dňovej lehoty , pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom
odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako exekučnému súdu neprináleží.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci

orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,

má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi

normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným

z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď

k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 249dní ), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu
takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu majetkovej škody
v sume 1878,80 eura predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu voči dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu

založeného Zmluvou o úvere a následným núteným vymáhaním istiny v exekučnom konaní. Zároveň
si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 375,76 eura za bezdôvodnú
nečinnosť exekučného súdu , keď márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne
očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky, za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Výpočet uskutočnil ako
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

veci a taktiež vec správne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu exekučného spisu Okresného súdu
Nitra sp. zn. 16Er/582/2010 je preukázané, že exekučnému súdu bola dňa 16.7.2010 doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej T. D., o vymoženie sumy 472,84 eura s
príslušenstvomnazákladeexekučnéhotitulu,ktorýmbolrozsudokStálehorozhodcovskéhosúduzodňa

8.10.2009 sp. zn. SR 15711/09. Exekučný súd uznesením zo dňa 20.10.2010 č.k. 16Er/582/2010-18
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 23.3.2011 .Následne uznesením č.k. 16Er/582/2010-35 zo dňa 221.1.2011 bolo
exekučné konanie právoplatne zastavené. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu
vykazujeznakynesprávnehoúradnéhopostupu,keďkrozhodnutiuexekučnéhosúduožiadostisúdneho

exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením , ktoré je
potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako
prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do

31.5. 2010 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom
v citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie., nie aj pre zamietnutie

žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto

požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i
vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez
zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránilstav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ
by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie,
ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v

niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť
(či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu
vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44
ods.2niejemožnéinterpretovaťrozširujúcimspôsobomtak,akoto tvrdínavrhovateľ.Odvolacímsúdom

zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou
úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva
a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci
s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučným súdom zamietnutá v lehote do 8 mesiacov od podania žiadosti, nedošlo tak z jeho
strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania
vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako
hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť
rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie
vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd

viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného

odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
V prvom rade navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava")
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v prvom rade v oprávnení

každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom

je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46

ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade

navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.

Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom
konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazanýnávrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie

dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120

ods.1prvávetaOSP).Tátoskutočnosťaleneznamená,žezákonnáúpravasazriekazásadymateriálnej
pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa
ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné
a závažné pochybnosti. V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré
z označených dôkazov vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné

a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na
druhej strane, súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je
ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania
umožňujú záver, ktorý v konečnom dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v

zmysle ktorých je potrebné vykladať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces,
ktorý bol v súlade so základnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť
za konanie zabezpečujúce právo na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie
dôkazuoznačenéhoúčastníkomkonania,akjenadvšetkypochybnostizrejmé,žemôžemaťrozhodujúci
význam pre ozrejmenie skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde. Keďže navrhovateľ

postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v
tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods.

1 OSP).
K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na
vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení,

ktoré na danú vec aplikoval a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádza
navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. Odvolací súd k tomu

ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods. 1 v znení účinnom ku
dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení ku dňu rozhodovania
súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, pretože súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis, podľa ktorého vec posúdil,
pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa je zrejmé, že v tomto

ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta, ktorá sa týka postupu Národnej
rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo sa v danom prípade nejedná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 19Er/531/2010 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Návrh teda nezamietol na

základe "nedôveryhodnosti" údajov tak ako tvrdí navrhovateľ v podanom odvolaní. Preto ani táto
námietka navrhovateľa nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia.
Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňavtomtosmerenepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa

uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa

jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na
podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého
stupňaboloprávnenývosvojomrozhodnutíuviesťajtietoskutočnosti.Jednalosaoskutočnosťsúvisiacu

s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola
však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Odvolací súd uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je
nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými
sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní

na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil do pozície
orgánuvykonávajúcehokomplexnépreskúmanieexekučnéhotitulumetódou,ktorámuakoexekučnému
súdu neprináleží.
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto uzneseniu
zo strany navrhovateľa odvolanie nebolo podané, ako ani v spise sa nenachádza žiadna urgencia o
skoršie rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoravprimeranejlehote,pričomajvzmyslestanoviskaÚstavného

súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho
exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať
aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia

súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľka v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľky. Okrem toho bolo potrebné
zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti

navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej
veci navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9
ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
keďže súd nemohol porušiť právo navrhovateľky pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že jej návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej
v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.
Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo

tisíckach obdobných vecí, už pri podávaní návrhu nemohla nepočítať s tým, že s ohľadom na exekučný
titul bude exekučným súdom vyzvaná na predloženie konkrétnej úverovej zmluvy , čo sa podstatnou
mierouajsdobou,kýmtaknavýzvuexekučnéhosúduučinila,podieľalonadĺžkekonaniadorozhodnutia
exekučného súdu. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľ ako účastník exekučného konania
v pozícii oprávneného práve svojim správaním výrazne ovplyvnil dĺžku exekučného konania, a preto v

postupe exekučného súdu s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.
Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporkyne za navrhovateľom v tomto
konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdnypoplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.
Navrhovateľ včas podaným odvolaním proti tomuto uzneseniu sa domáhal jeho zrušenia bez náhrady v

celom rozsahu. Súdu prvého stupňa vyčítal, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť
tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie, teda neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne
dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu a tieto môže len hádať. Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych
poplatkov,spoplatneniupodliehalenpodaniežalobynanáhraduškody,spoplatneniunepodliehajúďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a podobne, ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka

súdnychpoplatkov.Zasúdnekonania,ktoréniesúuvedenévprílohezákonač.71/1992Zb.(Sadzobníka
súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká
a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007). V prílohe zákona nie je jasne a jednoznačne stanovená
poplatková povinnosť ani za podanie dovolania a teda mu bola uložená poplatková povinnosť v rozpore
so zákonom v prípade, kde ju nemal. Použitie analogie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku

vzhľadom na článok 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Navyše podľa ustanovenia § 18 ca, zákona o
súdnych poplatkoch z úkonoch navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 1.10.2012, a teda konanie sa začalo pred účinnosťou
zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný

do 30.9.2012.
Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len
poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen"poplatkovýúkon")uvedenévSadzobníkusúdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "Sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Oslobodenie od poplatku upravuje § 4 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý v ods. 1 písm. k/ v znení
zákona do 30.9.2012 upravoval (vecné) oslobodenie od poplatku vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré
ustanovenie (§ 4 ods. 1 písm. k/) bolo zrušené od 1.10.2012 - od prijatia zákona č. 286/2012 Z. z.
(novelizácie zákona o súdnych poplatkoch účinnej od 1.10.2012).

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku (§ 6 ods. 2).
Podľaustanovenia§18cazákonaosúdnychpoplatkoch(prechodnéustanoveniekúpravámúčinnýmod
1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra sa vyberajú poplatky

podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I. Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, položka
(číslo) 7a znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-eur.
Uvedená položka 7a bola do zákona vložená od 1.10.2012 (novelou - zákonom č. 286/2012) a až

do súčasnosti menená nebola. V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 sa uvádza: "spresňuje sa
ustanovenie o osobnom a vecnom oslobodení od súdnych poplatkov a upravuje sa spoplatnenie konaní
o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy. Navrhuje sa vyňatie konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom z rozsahu vecného oslobodenia.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zmyslu a účelu zákonných zmien od 1.10.2012 mal
odvolací súd za to, že v prípade súdneho poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupomsajednáosúdnypoplatok
vyberaný v občianskom súdnom konaní za konanie súdu (nie teda za úkon súdu), že súdny poplatok
- jeho výška je daná pevnou sumou (podľa sadzobníka) a že v prípadoch vecného oslobodenia v

konaniach o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 1. októbra 2012 došlo k zrušeniu vecného
oslobodenia takýchto konaní od súdneho poplatku, v dôsledku čoho v zmysle prechodného ustanovenia
- § 18ca síce žaloba podaná dňa 28.09.2012 nepodliehala súdnemu poplatku za návrh, avšakpredmetné odvolanie, na pošte podané 21.2.2014 v čase, keď už došlo k zrušeniu vecného oslobodenia
od súdneho poplatku a teda podaním odvolania navrhovateľovi vznikla poplatková povinnosť podľa
platného znenia zákona (v čase začatia odvolacieho konania).

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 294/2013
zo dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. K povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 OSP.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok
v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol

z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Pokiaľ išlo o námietku navrhovateľky, že napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa je nepreskúmateľné, odvolací súd túto nepovažoval za dôvodnú. Z napadnutého uznesenia je
zrejmé, že obsahuje náležitosti požadované ust. § 169 ods. 1 OSP a rovnako tak z neho vyplýva komu,

z akého dôvodu bola uložená poplatkovú povinnosť, v akej výške a podľa akej položky Sadzobníka
súdnych poplatkov. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že v napadnutom uznesení súd v zátvorke
nesprávne uviedol text : "navrhovateľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa §2 ods. 1
zák. č. 71/1992 Zb.". Z napadnutého rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne jasne
vyplýva, že súd prvého stupňa navrhovateľovi uložil poplatkovú povinnosť v sume 20 euro za podané

odvolanie a to podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Niet preto pochýb, že súd prvého
stupňa nepovažoval odvolacie konanie v tejto veci za vecne oslobodené ani navrhovateľa za účastníka,
ktorý je osobne oslobodený od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie. Pretože
odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa týkajúce sa poplatkovej povinnosti
navrhovateľa je inak vo výroku vecne správne, napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutéuznesenie súduprvéhostupňaakovecnesprávne
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.