Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Thursday, June 3, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/20/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107233735
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3107233735.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: F., právne zastúpený C. proti povinnej Y., o
vymoženie 1.308,50 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 30. augusta 2012, č.k. 2Er/909/2008-23, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku z a m i e t a .

Odvolanie oprávneného o d m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), s poukazom na ust.
§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom
konaní). V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že je povinnosťou súdu v ktoromkoľvek

štádiu exekúcie skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré nemôže
ďalej prebiehať, môže ex offo exekúciu zastaviť. Skonštatoval, že v danom prípade bol dôvodom pre
zastavenie exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní
na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. V
tejto súvislosti poukázal na to, že oprávnený ako dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ uzavreli dňa
05.09.2006 Zmluvu o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na ust. § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z okolností
uzatvárania zmluvy, ako aj s ohľadom na povahu zmluvných strán mal za zrejmé, že oprávnený pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako s
fyzickou osobou, nepodnikateľom. Na základe toho považoval jednoznačne za preukázané, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní
aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú

kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou predmetnej
zmluvy o úvere boli aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ), ktoré v článku 17
upravovali rozhodcovskú doložku. Zastával názor, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou, sa v zmysle ust. § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech
spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Rovnako nesmú
obsahovať v zmysle ust. § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal
na to, že ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a
precizovaný. Zdôraznil, že v tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, pričom len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom

výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno podľa jeho názoru vyvodiť, že vyžadovanie
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Mal za
to, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je
v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná a uvedený záver oprel o to, že spotrebiteľ

sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky
vopredpripravenédodávateľombeztoho,abymoholpodstatnýmspôsobomovplyvniťichobsah.Vdanej
súvislosti konštatoval, že aj v predmetnom prípade povinná nemala možnosť podstatným spôsobom
obsah zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj VPPÚ. Uviedol, že povaha zmluvy je teda adhézna,
čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Ďalej dôvodil tým, že obsah

rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a len veľmi ťažko možno predpokladať, že
si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.
Pripomenul, že výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky,
ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice
Rady 93/13/EHS, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie

ustanovení smernice sa podľa jeho názoru opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne
poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a
účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú
úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, dospel k záveru, že aj vnútroštátny súd
je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý

výsledok stanovený smernicou. Vychádzajúc z toho skonštatoval, že nie každá zmluvná podmienka,
ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je
však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany
v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. S prihliadnutím na vyššie uvedené zastavil

exekúciu v celom rozsahu, keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu,
ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak mohlo
dôjsť k naplneniu cieľa podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať sa o to, aby
spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo
alternatívne, aby konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky.
Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s §

221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zastával názor, že súd prvého
stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona

244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je
úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.

zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž
musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného

súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydanéhovšeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu,
vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom.Anivprípadepasívnehosprávaniaúčastníkavkonaní,vktorom

bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného
titulu. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44
ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s
princípom právne istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej

mal oprávnený za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne
súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad. Skonštatoval, že všeobecný
súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu
nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zákona o rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však explicitne

upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku
rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len
na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku
mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s
exekučnouvecou,atonajmäprincíplegality,akoajzásaduzačatiakonaniananávrh,rovnosťúčastníkov
konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto

jehoinépostaveniehoexekučnýsúdvylúčilzmožnostizhmotneniaakejkoľvekmajetkovejhodnoty,ktorá
mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil

akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka

je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo
na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnomúverevzmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch.Namietal,ženakoľkopredmetomúverov
poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy

o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na
charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery
na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti
tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný

charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov
z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne

a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mala za porušenie svojej povinnosti
znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho
vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko
poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu

so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v
súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo
nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže
súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej

veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva
platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu
exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia
na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť

k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku
môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním
prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby
odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce prejudiciálne otázky: 1/ či sa má ustanovenie

písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej
odpovede na otázku 1, či je možné ustanovenie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl.

17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Trenčíne v riadnom opravnom konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 19CoE/231/2014
uznesením, č.k. 19CoE/231/2012-44 zo dňa 24. apríla 2013 zamietol návrh oprávneného na prerušenie

konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V nadväznosti na dovolanie podané oprávneným Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, č.k.
2Oboer/148/2013-93zodňa18.12.2014,ktorénadobudloprávoplatnosťdňa02.03.2015,zamietolnávrh
oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., zároveň zrušil
vyššie citované uznesenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku a vrátil vec odvolaciemu súdu

s tým, že v ďalšom konaní má posúdiť návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a rozhodnúť o ňom.

Vychádzajúc z obsahu odvolania oprávneného proti napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa a
usmernenia obsiahnutého v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k. 2Oboer/148/2013-93
zo dňa 18.12.2014 sa odvolací súd v prvom rade zaoberal návrhom oprávneného na prerušenie

exekučného konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a dospel k záveru, že tento
návrh je potrebné zamietnuť z nasledujúcich dôvodov:

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ust. § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený
v náleze z 10.07.2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa ust. § 254 ods. 3
O.s.p. na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí
O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je ust. § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok)
neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku,ktoré vylučuje aplikáciu ust. § 109 O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania,
vlastné pravidlo.

V nadväznosti na ustálenie nedôvodnosti návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. §

109 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd po tom, čo dovolací súd zrušil potvrdzujúci výrok uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoE/231/2012-44 zo dňa 24.04.2013 a vrátil vec v zrušenom rozsahu
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, v prvom rade zisťoval, či odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 2Er/909/2008-23 zo dňa 30.08.2012 bolo
podané v zákonom stanovej lehote.

Podľa ust. § 204 ods. 1 veta prvá O.s.p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na

súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa ust. § 42 ods. 1 O.s.p. podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými
prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo
ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým

podpisom, doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením
jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Spôsob doručovania písomností súdom upravuje ust. § 45 a nasl. O.s.p. Podľa citovaného ustanovenia
súd doručuje písomnosti sám alebo poštou. V súlade s ust. § 47 ods. 1 O.s.p. do vlastných rúk treba
doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon a iné písomnosti, ak to nariadi súd.

Podľa ust. § 57 ods. 1, 2, 3 O.s.p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku
skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa
uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo ku skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne
na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota

je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má
povinnosť ho doručiť.

Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene
(t. j. po lehote ustanovenej zákonom na podanie odvolania).

Z obsahu spisu v preskúmavanej veci jednoznačne vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa, ktoré obsahovalo správne poučenie o odvolacej lehote a o tom, komu sa odvolanie podáva,
bolo oprávnenému riadne doručené prostredníctvom pošty dňa 04.09.2012, kedy si zásielku prevzal
právny zástupca oprávneného na adrese svojho sídla v W., čo má odvolací súd za preukázané z vrátenej
doručenky, ktorá má charakter verejnej listiny. Nasledujúcim dňom začala oprávnenému plynúť zákonná
15-dňová lehota na podanie odvolania proti uzneseniu súdu prvého stupňa, pričom posledný 15. deň

lehoty pripadol na deň 19.09.2012, čo bola streda, teda riadny pracovný deň, v dôsledku čoho
tento deň bol zároveň posledným dňom lehoty na využitie práva podať riadny opravný prostriedok proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Oprávnený podal proti uzneseniu súdu prvého stupňa prostredníctvom
ďalšieho splnomocneného právneho zástupcu odvolanie jeho odovzdaním na poštovú prepravu až dňa
20.09.2012 (štvrtok), o čom svedčí pečiatka pošty na pripojenej obálke. Z toho je zrejmé, že oprávnený

podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej
lehoty na podanie odvolania, čomu zároveň nasvedčuje i okolnosť, že samotné odvolanie je datované
až dňom 20.09.2012.

Odvolací súd vychádzal z údajov o doručení odvolania, ktoré neboli oprávneným žiadnym spôsobom
spochybnené,včaserozhodovaniataknemalžiadnydôvodospôsobedoručeniaodvolaniapochybovať.

Sú preto splnené procesné predpoklady pre záver, že odvolanie bolo oprávneným podané oneskorene.Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie oprávneného ako oneskorene podané odmietol podľa ust.
§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p., pričom odvolaním sa po vecnej stránke nezaoberal, a to bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu s poukazom na ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania, ako aj náhrade trov dovolacieho a pôvodného odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 243d ods. 1 O.s.p. a s poukazom na
skutočnosť, že odvolanie oprávneného bolo v konečnom dôsledku ako oneskorené odmietnuté, teda
podanie odvolania neviedlo k zmene napadnutého rozhodnutia spôsobom navrhovaným v odvolacom
petite, za procesne úspešného účastníka riadneho i mimoriadneho opravného konania treba považovať
povinnú, ktorej tak prislúcha právo na náhradu trov konania. Nakoľko však povinnej v konaní pred

odvolacím, ani dovolacím súdom žiadne trovy nevznikli, odvolací súd jej náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .