Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, June 11, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510211803
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2510211803.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľky: PaedDr. O. M., nar. XX. B. XXXX, bytom G. - K., P. E.
XXXX/XX, zast. advokátkou: Mgr. Eva Braxatorisová, Bratislava, Trenčianska 17, proti odporcovi: Ing. J.
M., nar. XX. W. XXXX, trvale bytom ako navrhovateľka, t. č. G., Z. E. XX, zast. advokátkou: JUDr. Mária
Jezerská, Trnava, Hlavná 42, o výživné pre čas po rozvode manželstva navrhovateľky a odporcu na t.
č. už plnoletú: I. M., nar. XX. L. XXXX, zast. advokátkou navrhovateľky a maloletému: J. M., nar. X. B.
XXXX, zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, oboch bytom u navrhovateľky,
o odvolaniach navrhovateľky, odporcu i t. č. už plnoletej I. proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z

21. októbra 2014 č. k. 8C/200/2010 -488 (správne „-489") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti bežného výživného na maloletého J. v
celomrozsahuavčastibežnéhovýživnéhonaI.zaobdobiedo31.augusta2014 potvrdzuje;včasti
bežného výživného na I. od 1. septembra 2014 naďalej ho m e n í tak, že odporca je povinný I. platiť
výživné 300 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k jej rukám a vo zvyšku návrh I. zamieta.

V časti zročného výživného napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že zročné výživné
za obdobie od 7. januára 2014 do 31. mája 2015 na maloletého J. v sume 1.248,65 eur a na I. v sume
3.208,97 eur povoľuje odporcovi zaplatiť v splátkach po 52 eur mesačne na maloletého J. a 180 eur na

I., u oboch spolu s bežným výživným počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku
s tým, že omeškanie so splnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť platiť výživné I. na plnoletú I.
(ďalej len „I.“) od 7. januára 2014 do 31. augusta 2014 v sume 150 eur mesačne a od 1. septembra 2014
v sume 200 eur mesačne, „splatnej“ (?) k rukám I. vždy do 15. dňa v mesiaci vopred a II. na maloletého J.
(ďalej len „J.“) od 7. januára 2014 v sume 100 eur mesačne, splatnej k rukám navrhovateľky, i tu vždy do
15. dňa v mesiaci vopred. Nedoplatky na už zročnom výživnom za obdobie od 7. januára do 31. októbra
2014 na I. v sume 922,58 eur a na J. v sume 548,39 eur povolil odporcovi splácať (správne „zaplatiť“) v

mesačnýchsplátkachpo26,resp.16eurmesačnespolusbežnýmvýživným(inakbezustanoveniačasu
nástupu takejto povinnosti) pod „následok“ (keď už, tak „následkom“) straty výhody splátok. Rozhodol
tak výlučne o výživnom na obe deti navrhovateľky a odporcu pre čas po rozvode manželstva a to potom,
čo v poradí prvým rozsudkom v tejto veci (rozsudkom Okresného súdu Piešťany z 16. augusta 2012 č.
k. 8C/200/2010-198) bolo rozvedené manželstvo navrhovateľky a odporcu uzavreté 19. augusta 1989
v Hlohovci a bližšie označené vo výroku spomínaného prvšieho rozsudku; schválená bola rodičovská
dohoda o zverení oboch v tom čase maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky, o ich

zastupovaní a správe ich majetku oboma rodičmi a o styku odporcu s deťmi; odporcovi bola uložená
povinnosť platiť I. výživné v sume 100 eur mesačne a J. v sume 80 eur mesačne, v prípade obochdetí vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku
a napokon došlo k vysloveniu, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania; pričom
takýto prvý rozsudok súdu prvého stupňa bol (rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 13. novembra 2013

č. k. 10Co/185/2012-337) v časti rozvodu manželstva, trov konania a schválenia rodičovskej dohody
o osobnej starostlivosti o maloletých, o ich zastupovaní a správe ich majetku potvrdený, v časti styku
odporcu s maloletými zmenený a v časti výživného zrušený s vrátením veci súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Nad rámec usmernení plynúcich zo skoršieho čiastočne zrušujúceho rozsudku odvolacieho súdu

tentoraz súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 24 ods. 1, § 62 ods. 2 a § 75 ods.
1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom vychádzal
zo zániku vyživovacej povinnosti navrhovateľky i odporcu k ich najstaršiemu (t. č. už taktiež plnoletému)
synovi P. najneskôr v septembri 2013 a z odôvodnených (odôvodnením rozsudku vypočítaných) potrieb
I. pred nástupom na vysokoškolské štúdium (v septembri 2014) vyčísliteľných sumou cca 280 eur
mesačne a potom cca 380 eur mesačne, u J. potom sumou cca 190 eur mesačne. Oproti týmto potrebám

možnosti a schopnosti navrhovateľky reprezentoval príjem zo zamestnania vo verejnej správe (s inak
nevysvetleným medziročným poklesom čistého príjmu v rokoch 2013 a 2014 z 1.174 eur na 990 eur)
a u odporcu podstatne nižší čistý príjem v sumách 417, resp. 410 eur mesačne, vyplácaný si ním
samotným v jednej z ním založených a ovládaných obchodných spoločností (v rokoch 2009 a 2010
hospodáriacich so ziskom a od roku 2011 so stratou). Predovšetkým odčerpanie odporcom z bankového

účtu na jeho meno v období krátko po začatí konania o rozvod sumy 181.000 eur (len 5 výbermi v
sumách 38.000, 20.000, 23.000, 66.400 a 33.600 eur), spôsob naloženia s nezanedbateľnou časťou
takých prostriedkov v sume 143.000 eur (použitie rozhodujúcej časti súm predstavujúcich 2. a 3. výber
zhora na skôr neobvyklé vklady do obchodných spoločností odporcu a celých ďalších dvoch vybratých
súm na kúpu priemyselnej budovy s pozemkami) i prenajímanie nehnuteľností nadobudnutých navzdory

zápisu v katastri svedčiacom výlučne odporcovi do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej
tiež len „BSM“) obchodným spoločnostiam odporcu za symbolické 1 euro mesačne (hoci by tu len za
budovu pri cene 1 euro za m2 šlo žiadať minimálne 522 eur mesačne) však bolo treba považovať za
vzdanie sa týmto rodičom detí majetkového prospechu, resp. za branie ním na seba neprimeraného
majetkového rizika a to bez ohľadu na skorší ešte vyšší stav prostriedkov na jeho účte v banke (282.176

eur v roku 2005), z ktorých bola financovaná stavba veľkého rodinného domu účastníkov. Hodnovernou
nebola ani verzia odporcu o poskytnutí mu spoločnosťou Gimet s.r.o. na časť kúpnej ceny bezúročnej
výpomoci (pôžičky) v sume 50.000 eur, zahrnutej i do daňového priznania (keďže tu k úhrade kúpnej
ceny došlo už za pomoci výberov z účtu v decembri 2010 a januári 2011, potvrdzovať pôžičku až v
apríli 2011 nebol dôvod a ak by aj jej poskytnutie zodpovedalo realite, šlo by o prostriedky použiteľné

odporcominaknežnazaplatenieužzaplatenejkúpnejceny,pričomtunešlonepovšimnúťsiito,žestrata
spoločnosti Gimet s.r.o. je tu od roku 2011 práve v dôsledku vedenia pohľadávky voči odporcovi, po
celý čas jej existencie ale výšku takejto pohľadávky nepresiahla). Ak by odporca polovicu z prostriedkov
v sume 143.000 eur (keďže išlo o súčasť BSM), čiže 71.000 (správne „71.500“) eur využíval po dobu
10 rokov, mesačne by z nej bola využiteľnou suma 592 eur. Súčet takejto sumy, sumy priemerného

mesačného príjmu odporcu vyplácaného mu spoločnosťou Gimet s.r.o. (417 eur) a polovice zo sumy tzv.
trhového nájomného, utržiteľnej pri prenajímaní priemyselnej budovy (261 eur) by odporcovi zaručoval
okolo 1.270 eur mesačne a z tých by na výživné bolo použiteľným 316 eur (25%). Pomer takto zistených
príjmov odporcu a navrhovateľky (ako oboch výživou povinných rodičov detí) 1,27 : 1 (1.270 : 1.000
eur) odôvodňoval podieľanie sa na odôvodnených potrebách detí vo vyššej miere odporcom (i pre stav

pretrvávajúcej osobnej starostlivosti navrhovateľky o J. a spolužitie oboch detí v spoločnej domácnosti
s ňou) a za primeraný podiel odporcu tu súd prvého stupňa považoval 150 z 280, resp. 200 z 380
eur u I. a 100 zo 190 eur u J. (s tým, že zvyšnú časť odôvodnených potrieb detí bude potrebné
vykryť prídavkami na deti a z príjmu navrhovateľky). Požiadavky na vyššie výživné ani na určenie
časti výživného na tvorbu úspor neboli dôvodnými, nakoľko aktuálne pomery odporcu (a inak celkovo

možnosti a schopnosti rodičov v období posledných troch rokov) toto neodôvodňovali a prakticky všetok
hodnotný majetok rozvedených manželov bol v ich BSM (s potrebou jeho vyporiadania a možnosťou
uvažovaniaozmenenýchpomeroch,akoajovyššomvýživnomažpotom,čototonastane).Rozhodnutie
o zročnom výživnom potom odôvodnené bolo iba vecne a to výpočtom a porovnaním súm majúcich sa
zaplatiť na to-ktoré z detí a súm odporcom pred rozhodnutím napadnutým rozsudkom aj zaplatených.

Proti takémuto rozsudku podali včas odvolania navrhovateľka, odporca i I..Navrhovateľka i I. navrhli rozsudok zmeniť úplným vyhovením návrhu navrhovateľky, osvojenému si
po dovŕšení plnoletosti i I., teda určením bežného výživného na I. sumou 500 a na J. sumou 350 eur
mesačne a tiež ďalšími sumami 100 eur mesačne I. a 66 eur mesačne J. na tvorbu úspor), ako aj

zložením výživného prislúchajúceho obom deťom po dobu prinajmenšom 2 rokov na osobitný účet a
napokon i uložením povinnosti na zaplatenie už zročného výživného jednorazovo. Súdu prvého stupňa
vytklinedostatočnéodôvodnenienímzvolenéhospôsoburozhodnutia,vyvodeniezvykonanýchdôkazov
nesprávnych skutkových zistení a tiež nesprávne právne posúdenie veci (odvolacie dôvody podľa § 205
ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O. s. p.), majúc o. i. za to, že neobstojí argumentácia založená na minimálnych

sumách, nevyhnutných na uspokojovanie potrieb oboch detí, ak tieto boli a sú uspokojované vo vyššom
rozsahu (zodpovedajúcom stavu predtým, než odporca deti prestal podporovať). Nezodpovedá právu
detí podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, ak nebolo prihliadnuté na okolnosť bývania odporcom
samotným v 8-izbovej vile a všetkých ostatných troch účastníkov konania v byte, ako ani na nulovú
ochotu odporcu speňažiť čo i len sčasti majetok (v prípade opaku súci na platenie výživného v podstatne
väčšom rozsahu). Oporu v zákone podľa nich nemajú ani úvahy súdu prvého stupňa o rozpočítaní

sumy reprezentujúcej neakceptovateľné majetkové riziká odporcu na 10 rokov a o vzatí za základ pre
určenie výživného len polovice sumy, s ktorou odporca nakladal na úkor navrhovateľky a detí, keď tu
najmä pravidlo neprihliadania na diskutované riziká prikazuje vychádzať z toho, akoby výživou povinný
príslušný majetok mal (a nie mu poskytovať ďalšie výhody) a u I. nebolo zohľadnené, že očakávateľný
zánik vyživovacej povinnosti k nej by tu mal byť už o 5 (nie až o 10) rokov. I príjem odporcu vyplácaný

mu jednou z jeho obchodných spoločností je prinízky a neadekvátny vzdelaniu i zastávanej funkcii,
zamestnanie sa v oblasti jeho podnikania by mu prinieslo príjem cca 1.200 eur mesačne, súd prvého
stupňa záverom o možnostiach a schopnostiach odporcu len o 20 eur vyššími (v porovnaní s prvým
rozsudkom v tejto veci) nerešpektoval ani usmernenia odvolacieho súdu, obdobne nesprávne posúdil
otázkuvlastníctvapriemyselnejbudovyspozemkami(ktorénajmäpodľanavrhovateľkydoBSMnepatria

- na rozdiel od toho, čo na ne bolo z prostriedkov v BSM vynaložené) a pri posudzovaní možností
a schopností odporcu nezohľadnil ani sumy 3.500, 5.300, 6.548, 50.000 a 26.400 eur (pochádzajúce
z výberov z účtu, z poistiek detí, stavebného sporenia a pôžičky od spoločnosti Gimet s.r.o., resp.
v ostatnom uvádzanom prípade reprezentujúcej vklad do už nerentabilnej obchodnej spoločnosti), čo
obdobne platilo o vzdaní sa príjmu z prenájmu rodinného domu v K. i odmietnutí jeho predaja (napriek

ponuke kupujúcej aj realitnej spoločnosti).

Odporca naopak navrhol (konečným návrhom) napadnutý rozsudok zmeniť uložením mu povinnosti
platiť výživné I. len v sume 100 eur mesačne (za prvé obdobie zhora), resp. 150 eur mesačne (za
obdobie druhé, avšak len do 31. marca 2015) s vrátením sa k sume 100 eur (od 1. apríla 2015 naďalej)
a J. len v sume 90 eur mesačne, taktiež vytýkajúc rozsudku čiastočne nepreskúmateľnosť a čiastočne

vyvodenie z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení i nesprávne právne posúdenie veci.
Popri namietaní ním vychádzania len z jeho hypotetického (nie reálne dosahovaného) príjmu, zotrvaní
na skorších námietkach o ekonomických problémoch jeho firiem, o neprenajateľnosti priemyselnej
budovy za trhové nájomné (pre jej nepripojenie na vodovod ani odber energií), resp. o možnosti i
navrhovateľky (ako spoluvlastníčky) pokúsiť sa túto prenajať za podmienok naznačovaných okresným

súdom a o „nerozkrytí“ finančných transakcií vykonávaných na úkor spoločného majetku navrhovateľkou
či o nadmernom míňaní ňou peňazí a neschopnosti hospodáriť poukázal ako na pochybnosť zistenia
o poklese príjmu navrhovateľky zo zamestnania (naznačujúcu účelovosť počínania s cieľom získania
vyššieho výživného), tak najmä na kritérium odôvodnenosti potrieb výživou oprávnených, ktorého riadne
uplatnenie podľa neho vylučuje možnosť prihliadania na viaceré výdavky I. (na fitnesscentrum, kožnú

ambulanciu, psychoterapiu či antikoncepciu) a niektoré aj u J.. Špecificky k potrebám I. namietal jej
spôsob života i problematické štúdium na vysokej škole v Brne, pri ktorom úspešné pokračovanie v
započatom štúdiu je otáznym.

Opatrovník J. (zastupujúci pred dovŕšením plnoletosti I. i ju) zrejmý odvolací návrh nepodal (keďže
takýmto riadnym návrhom nebolo odporúčanie „určiť výživné primerané odôvodneným potrebám detí

a možnostiam a schopnostiam rodičov“) a navrhovateľka, odporca i I. ďalšími podaniami do spisu
prakticky len pokračovali v obhajobe ich požiadaviek a námietok uvedených vyššie, poukazujúc pritom
na skutočnosti nasvedčujúce podľa nich účelovosti či dokonca lživosti argumentácie svojho procesného
protivníka.Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ aj b/ O. s. p. v medziach odvolaní vec
bežného výživného na I. od 21. februára 2014 prakticky len nad sumu výživného 100 eur mesačne
do 31. augusta 2014 a nad sumu 150 eur mesačne v neskoršom období. Dovŕšením plnoletosti

jednoho z detí totiž konanie týkajúce sa jeho stratilo charakter takého, ktoré možno začať i bez
návrhu, odporca výslovným obmedzením sa na popretie práva I. len na vyššie než ním navrhované
výživné privodil následok čiastočnej právoplatnosti rozhodnutia o výživnom na už plnoleté dieťa (v
časti nespochybnenej odvolaním rodiča takto volaného k plneniu vyživovacej povinnosti) a iba zdanlivý
prieskum správnosti rozsudku aj vo vzťahu k požiadavkám I. ako celku vyplynul jednak z legitímnej

požiadavky na prehľadnosť a zrozumiteľnosť výroku súdneho rozhodnutia (ktorá „velí“ v maximálnej
možnej miere „nedrobiť“ sumy výživného priznávané na jednej strane súdom prvého stupňa a na strane
druhej súdom odvolacím do rozhodnutí súdov oboch stupňov), okrem toho ale aj z viazanosti súdu
návrhom už plnoletého dieťaťa a potreby vyporiadania sa s takýmto návrhom (rozhodnutím súdu) v
celom rozsahu (o čom tu ešte bude reč). Naopak v prípade požiadaviek I. za obdobie začínajúce
7. januárom 2014 a končiace 20. februárom rovnakého roka a celého sumára požiadaviek J. (i v

čase druhého rozhodovania súdov oboch stupňov v tejto veci ešte maloletého) namieste bol prieskum
správnosti napadnutého rozsudku bez obmedzení plynúcich z konkrétnej formulácie odvolacích návrhov
a obe rozhodnutia o zročnom výživnom tu mali povahu rozhodnutí závislých (čo aj v prípade I. len
čiastočne) na rozhodnutiach o výživnom bežnom. Podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O.
s. p. tak urobil na pojednávaní v neprítomnosti zástupcu riadne predvolaného opatrovníka (ktorý síce

neprítomnosť ospravedlnil, avšak len kolíziou pracovných povinností, teda iným než dôležitým dôvodom
a navyše bez požiadavky na odročenie pojednávania), doplnil dokazovanie výsluchmi I., navrhovateľky i
odporcu, oboznámením podstatnej časti spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5P/56/2014 (z konania
iniciovaného I. voči odporcovi, ktorého predmetom bola urobená požiadavka na nariadenie predbežného
opatrenia vo veci výživného na už plnoleté dieťa) a listinami slúžiacimi na podporu argumentácie

účastníkov (výpisy z e-mailovej korešpondencie navrhovateľky a odporcu, potvrdenia zamestnávateľov
navrhovateľky, resp. odporcu o ich príjmoch od mája, resp. júna 2014 do apríla 2015 z 15., resp.
21. mája 2015, psychologická správa z psychoterapie PhDr. et PaedDr. A. Z. z I., datovaná 24. mája
2015, fotokópie ústrižkov poštových poukážok preukazujúcich platenie výživného od času rozhodovania
napadnutým rozsudkom, e-mail spoločnosti MEDILAS spol. s r.o. Bratislava, Malinová 2/A odporcovi,

reagujúci na záujem o ponuku zamestnania na portáli R., potvrdenia Západoslovenskej distribučnej,
a.s., Bratislava a Vodárenských a technických služieb, s.r.o., Hlohovec o pripojení, resp. presnejšie
nepripojení nehnuteľnosti označovanej vyššie ako priemyselná budova na odber elektrickej energie,
resp. vody, ako aj množstvo príjmových a pokladničných dokladov a bankových výpisov nasvedčujúcich
vynakladaniu rôznych výdavkov na domácnosť navrhovateľky a oboch detí, resp. potreby detí) a na

takomto skutkovom základe dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa treba v
časti bežného výživného až na jednu výnimku považovať za správny, práve nutnosť čiastočnej zmeny
rozhodnutia v takejto časti a i odstup času od rozhodovania v prvom stupni však zároveň privodili potrebu
korekcie i rozhodnutí o výživnom už zročnom.

Ešte pred pristúpením k vecnému zaoberaniu sa samotným problémom výšky výživného (nastoleným

všetkými odvolateľmi) však bolo potrebné sa v tejto veci vysporiadať s dvoma otázkami procesnej
povahy, predostretými odporcom. Z tých tou prvou bola otázka možnosti rozhodovania v prejednávanej
veci (rozumej v konaní, ktoré ho primárnym predmetom v čase jeho začatia bol rozvod manželstva
v tom čase oboch maloletých detí a len predmetom sekundárnym úprava výkonu rodičovských práv
a povinností rozvádzajúcich sa manželov k ich deťom) aj o nárokoch I. za obdobie po dovŕšení ňou

plnoletosti; tou druhou (vynárajúcou sa len v prípade pozitívneho zodpovedania si tej prvej) potom
vyhodnotenie tej námietky, podľa ktorej by behu konaniu o takýchto nárokoch I. mala brániť existencia
prekážky skôr začatého konania o tej istej veci (založená konaním Okresného súdu Piešťany sp. zn.
5C/56/2014).

Podľa § 113 ods. 1 O. s. p. s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov

manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode.

Podľa § 206 ods. 1 O. s. p. ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie
právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Podľa odseku 2 rovnakého
paragrafu i zákona ak sa však rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základomalebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná v konaní sám za seba (§
91 ods. 1) a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektorých účastníkov, nie
je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá; čo neplatí v prípadoch, keď od

rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak
z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Podľa § 81 ods. 1 O. s. p. aj bez návrhu môže súd začať konanie vo veciach starostlivosti o maloletých,
konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti, konanie
o spôsobilosti na právne úkony, opatrovnícke konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie

o dedičstve a ďalšie konania, kde to pripúšťa zákon; podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia o
začatí konania bez návrhu vydá súd uznesenie, ktoré doručí účastníkom do vlastných rúk, ak zákon
neustanovuje inak; podľa § 82 ods. 1 O. s. p. konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho
začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu a podľa § 83 O.
s. p. začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie.

Napokon podľa § 77 ods. 1 Zák. o rodine právo na výživné sa nepremlčuje; možno ho však priznať len

odo dňa začatia súdneho konania a výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch
rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Pri riadení sa úpravou z práve odcitovaných ustanovení hmotného i procesného práva nešlo prisvedčiť
názoru, žeby konanie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5C/56/2014 malo predstavovať prekážku
konania v prejednávanej veci (i tu rozumej len o nárokoch I. na výživné za čas po dovŕšení ňou

plnoletosti) v podobe tzv. litispendencie, okrem toho však odvolací súd so zreteľom k okolnostiam
prípadu v prejednávanej veci i k situácii vytvorenej procesnou aktivitou (resp. i pasivitou) všetkých na
veci zainteresovaných osôb nepovažuje za korektné kategoricky trvať ani na tom názore vyslovenom
ním pri prejednávaní odvolaní vo veci predbežného opatrenia o výživnom, podstatou ktorého bolo
praktické odporúčanie dosiaľ „nevybavené“ nároky I. vylúčiť na samostatné konanie a o takejto otázke

rozhodnúť (na rozdiel od druhovo totožných nárokov stále ešte maloletého J.) v ňom (tejto súv. por. záver
písomného vyhotovenia uznesenia Krajského súdu v Trnave z 9. októbra 2014 č. k. 10Co/407/2014-79).

K namietanému výskytu prekážky skôr začatého konania o tej istej veci totiž platí, že tú konanie
Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5C/56/2014 nemohlo založiť nielen preto, že predmetom takého
konania bola urobená iba požiadavka na predbežnú úpravu výživného (k už plnoletej I. zo strany odporcu

do konečného rozhodnutia o tejto otázke - tu inak zjavne pre uvedomovanie si i samotnou I., že o úprave
výživného odporcu k nej konanie vo veci už prebieha a s výhradou rozhodnutia sa v budúcnosti pre iný
postup je ním práve konanie v prejednávanej veci), ale i pre začatie konania o predbežnom opatrení až
nakoncimarca2014,tedapomernedlhýčaspozačatíkonaniavprejednávanejveciužvoktóbri2010(čo
by pri vyjdení z tu nenaplneného predpokladu domáhania sa I. v konaní piešťanského okresného súdu

sp. zn. 5C/56/2014 i rozhodnutia vo veci samej spôsobovalo, že za neskôr začaté konanie s potrebou
jeho zastavenia pre prekážku podľa § 83 O. s. p. by muselo byť považované práve druhé konanie a nie
to z prejednávanej veci).

Problém možnosti rozhodovania v prejednávanej veci aj o výživnom na už plnoleté dieťa je potom do
istej miery zložitejším, v tomto prípade však evidentne nejde vystačiť si len s takpovediac otrockým

držaním sa litery zákona (tu ustanovenia § 113 ods. 1 O. s. p., vykladaného izolovane od iných
súčastí dotvárajúcich rozhodné právo na rozumne a logicky usporiadaný celok). Hoci principiálne niet
dôvodu ustupovať od pravidla, podľa ktorého s tzv. rozvodovým konaním je zo zákona spojené len
konanie o úprave pomerov rozvádzajúcich sa manželov pre čas po rozvode k ich maloletým deťom,
neprehliadnuteľnútrhlinuvdoslovnejtextualistickejaprílišrigidnejinterpretáciiúpravyprocesnéhopráva

(slúžiacej naplneniu požiadavky na ochranu práv plynúcich z práva hmotného), majúcej sa použiť aj v
tejto konkrétnej veci spôsobil už ten zo záverov právnej teórie i rozhodovacej praxe súdov (judikatúry),
podľa ktorého úprava z ust. § 113 ods. 1 O. s. p. nebráni tomu, aby v konaní o rozvod boli upravené
pomery rozvádzajúcich sa manželov aj k takým ich deťom, ktoré síce sú ich spoločnými (čiže majú tú istú
matku aj otca práve v osobách manželov, z ktorých prinajmenšom jeden usiluje o zrušenie manželstva

rozvodom), avšak nie všetky sú tiež deťmi pochádzajúcimi z manželstva (tu rozumej, že prinajmenšomjedno z detí sa - na rozdiel od iného či aj všetkých ostatných z viacerých než dvoch detí - narodilo skôr
než jeho rodičia uzavreli manželstvo a formálne vzaté tak u neho nie je splnená podmienka, že ide o
dieťa z manželstva, tu por. napr. Občanský soudní řád, Komentář, Panorama Praha 1985, I. díl, str. 526).

Takýto záver síce riešeniu situácie nastúpivšej v prejednávanej veci priamo nápomocný byť nemohol, i
za jeho pomoci však bolo možné položiť si a následne i chcieť objektívne uspokojivo si zodpovedať tú
otázku, či účelom úpravy procesného práva (nezriedka príliš strohej a nie vždy dostatočne reflektujúcej
vývin na poli práva hmotného) je hľadanie ciest k čo najjednoduchšiemu uplatňovaniu práv bez rizika
zvyšovania počtu súdnych konaní majúcich sa zaoberať prakticky tým istým problémom či iných rizík

majúcich pôvod napr. v námietkach týkajúcich sa včasnosti uplatnenia práva, alebo účel takejto úpravy
je presne opačný.

Pri posudzovaní problému prejednateľnosti v tzv. rozvodovom konaní aj nárokov takého dieťaťa, ktoré
v čase začatia konania o rozvod bolo ešte maloletým a až počas konania (spravidla i pre jeho dĺžku)
došlo v tomto k zmene, pritom nemôže byť bez významu ani to, že konaniu o úpravu pomerov
rozvádzajúcich sa manželov k ich deťom pre čas po rozvode nechýba potrebný vecný súvis s konaním

o rozvod len vtedy, ak sa obe zo zákona spojené konania nielen spoločne vedú, ale sa v nich aj
rozhoduje jedným rozhodnutím. Tak to je obvykle ale len pri prvom rozhodovaní v prvom stupni a či
to tak aj ostane, závisí jednak od napadnutia rozhodnutia vo veci samej odvolaním i rozsahu takéhoto
napadnutia (pokiaľ k nemu dôjde), popritom od akceptovateľnosti argumentácie súdu prvého stupňa,
použitej ním na podporu zvoleného spôsobu rozhodnutia a to vo všetkých častiach, v ktorých bol jeho

rozsudok podrobený prieskumu v rámci odvolacieho konania a v neposlednom rade potom i od opatrenia
rozhodujúcich skutkových zistení už v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu v prvom stupni tak, aby
to konečné rozhodnutie odvolacieho súdu o všetkých otázkach urobených predmetom odvolacieho
konania nevylučovalo (čiže tak, aby výsledkom odvolacieho konania mohol byť iba potvrdzujúci alebo
zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu bez potreby čo i len čiastočného zrušenia - pokiaľ ide o vec

samu - rozsudku prvostupňového a vynútenia si tým pokračovania konania na súde prvého stupňa). Ak
však o práve naznačený prípad nepôjde (ako i v prejednávanej veci), nutnosť hoc aj len čiastočného
zrušenia rozsudku o úprave práv a povinností rozvádzajúcich sa manželov k ich maloletým deťom pre
čas po rozvode s vrátením veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie spôsobuje právne a tiež faktické
„odstrihnutie“ rozhodnutia o jednej časti pôvodne zadefinovaného predmetu konania od častí ďalších.

Práve uvedené inak nie je neobvyklým ani vtedy, ak odvolací súd síce má vytvorený priestor pre
rozhodovanie s konečnou platnosťou, rozhoduje ale len o odvolaní alebo tiež viacerých odvolaniach
týkajúcich sa výživného pri ponechaní účastníkmi ostatných častí tzv. rozvodového rozsudku prakticky
bez povšimnutia a takto aj so skorším nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutí o rozvode a o
úprave výkonu iných rodičovských práv a povinností než výživného a s možnou následnou potrebou

rozhodovania výlučne v odvolacom konaní (a takto v jedinom stupni) tiež o už zročnom výživnom
(ktoré rozhodnutie rozsudok súdu prvého stupňa majúci skončiť tzv. rozvodové konanie a tiež ďalšie
s ním zo zákona spojené konanie z povahy veci obsahovať nemôže, zrušenie neexistujúceho
rozhodnutia súdu prvého stupňa do úvahy taktiež neprichádza a chýba tu aj právny podklad na
prípadný prenos povinnosti rozhodnutia o práve diskutovanej otázke z odvolacieho súdu na súd

prvého stupňa). Z právneho hľadiska tu ide o obdobu situácie predpokladanej vyššie citovaným
ustanovením § 206 ods. 1 O. s. p., obsahujúcim nielen úpravu suspenzívneho a devolutívneho účinku
včasných odvolaní na ne oprávnených osôb (tu rozumej toho, že čas právoplatnosti a podľa povahy
napadnutého rozhodnutia prípadne i vykonateľnosti účinne napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa sa odkladá až do právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní, tak i toho, že

oprávnenie na prejednanie odvolania a na pokračovanie v konaní prechádza štandardne zo súdu
prvého stupňa na súd stupňa druhého), ale tiež pravidiel, za ktorých práve priblížené účinky odvolania
nemajú dopadať na rozhodnutie ako celok a ktorých dôsledkom je i možný odchylný čas nadobudnutia
právoplatnosti jednotlivých výrokov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Situácia z prejednávanej veci sa
pritom od tej priamo predpokladanej v tu vykladanom ustanovení zákona líši len tým, že na rozdiel od

okamžitého nadobudnutia právoplatnosti jednej časti rozhodnutia (alebo aj viacerých takýchto častí) už
márnym uplynutím tzv. odvolacej lehoty a nasledovania takejto čiastočnej právoplatnosti až neskoršou
právoplatnosťou rozhodnutia vo zvyšku (viazanou na čas právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu o odvolaní) tu nastáva posun časov oboch právoplatností zhora tak, že čiastočne k nej dôjde
právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní (pokiaľ takým rozhodnutím je v intenciách

uvažovania o vecnom rozhodovaní rozhodnutie potvrdzujúce alebo zmeňujúce) a vo zvyšku (dotknutomzrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu a súvisiacim vrátením veci súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie) sa takýto čas odkladá až na márne uplynutie odvolacej lehoty proti novému rozhodnutiu súdu
prvého stupňa alebo na čas právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti takémuto

novému rozhodnutiu.

Ak potom v žiadnej z opisovaných situácií dieťa (v čase začatia konania ešte maloleté) nenesie na
nemožnosti uzavretia veci v odvolacom konaní žiadnu vinu a rovnako nevie žiadnym účinným spôsobom
ovplyvniť skončenie konania ešte predtým, než sa stane plnoletým, princípom spravodlivého a čo
najrýchlejšieho usporiadania vecí i procesnej ekonomiky môže zodpovedať len ten záver, podľa ktorého

nadobudnutie plnoletosti dieťaťa až po skončení konania o rozvod manželstva jeho rodičov a zároveň
ešte pred skončením konania o úprave pomerov rozvádzajúcich sa manželov k nemu nepredstavuje
prekážku dokončenia konania o úprave tých práv a povinností rodičov k dieťaťu, o ktorých nebolo
rozhodnuté skôr, než sa dieťa stalo plnoletým a to bez ohľadu na to, či dôsledkom takejto neskoršej
úpravy bude jej dopad aj na obdobie, v ktorom je dieťa už plnoletým. Ťažiskový argument, pre ktorý
sa podľa tunajšieho odvolacieho súdu treba zasadzovať o uplatňovanie práve sformulovanej tézy a

nie o jej opak (samozrejme za podmienky vystúpenia už plnoletého dieťaťa spod obrazného dáždnika
rozprestretého nad ním návrhom na začatie konania o rozvod a úpravu pomerov k deťom pre čas
po ňom - tým, že sa už plnoleté dieťa k návrhu podanému v čase jeho maloletosti jedným z jeho
rodičov pripojí, vystúpi tiež z pomyselného tieňa vrhaného naň tzv. kolíznym opatrovníkom, majúcim
chrániť jeho záujmy a v neskoršom konaní bude pokračovať a svoje záujmy hájiť buď samo, alebo sa

- tentoraz už z vlastnej vôle - nechá v konaní zastupovať) pritom väzí práve v konštrukcii aktuálnej
úpravy začínania konaní aj uplatňovania práva na výživné patriace maloletým deťom na jednej strane a
deťom plnoletým na strane druhej. Ak totiž len konania vo veciach starostlivosti o maloleté deti možno
začať aj bez návrhu a len v tomto type konaní je možným (i keď dnes vo výrazne obmedzenejšej
miere, než to bolo za účinnosti skoršieho zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení) priznanie výživného i spätne (za obdobie nanajvýš troch rokov pred začatím konania, ak sú
dôvody hodné osobitné zreteľa pre taký postup), zákonná požiadavka na nutnosť iniciovania konania o
výživnom na už plnoleté dieťa samým dieťaťom v spojení s len ťažko očakávateľným uplatnením takejto
požiadavky už v čase neukracujúcom dieťa o výživné za čo i len jeden deň (nemožno predpokladať, že
dieťadovršujúce18.rokvekunamiestosfukovaniasviečoknasviatočnejtortepobežínasúdpodaťnávrh

na začatie konania) si vynucuje tolerovanie konceptu kontinuálneho nástupu už plnoletého dieťaťa do
pozície skôr vyhradenej rodičovi usilujúcemu o získanie výživného pre dieťa, ako aj vztiahnutie účinkov
návrhu podaného pred plnoletosťou dieťaťa aj na neskoršie obdobie, ak sa pravda dieťa nesúce už
plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia (úmernú dosiahnutiu veku zakladajúceho plnú spôsobilosť na
právne úkony) nerozhodne výslovne inak (teda od uplatňovania nárokov ustúpiť a od rodiča volaného k

plneniu vyživovacej povinnosti na základe rozhodnutia súdu výživné nežiadať).

Týmito úvahami bolo preto treba dospieť k záveru o možnosti rozhodovania v prejednávanej veci i o
nárokoch už plnoletej I. (zvlášť ak inak možné vylúčenie takýchto nárokov na samostatné konanie, do
ktorého by organicky patrili, by prinášalo neprehliadnuteľné nebezpečenstvo nezmenenia sa pomerov
oproti času ich posudzovania v tzv. rozvodovom konaní a od toho sa odvíjajúcu nutnosť vydania aj v

samostatnom konaní o výživnom na už plnoleté dieťa presne takého rozhodnutia, aké by malo padnúť v
konanípôvodnezačatomakokonanieorozvod,avšaksozaistenezanedbateľnýmodkladomvynúteným
prinajmenšom potrebou zopakovania dokazovania už skôr vykonaného v inom konaní).

Pokiaľ šlo potom o vecné uchopenie problému výživného súdom prvého stupňa, tu odvolací súd nemal
dôvod nepovažovať výsledky dokazovania v prvostupňovom konaní (v tomto prípade i za stavu možnosti

doplnenia, resp. zopakovania dokazovania aj na odvolacom súde i využitia takejto možnosti tunajším
súdom) za dostatočný podklad pre konečné rozhodnutie a zásadne bolo namieste sa stotožniť i s
úvahami, ktorými okresný súd dospel k záveru o reálnych možnostiach a schopnostiach odporcu (ako
toho výživou povinného rodiča, ktorý u maloletého dieťaťa má platením výživného kompenzovať stav
nedostatku vlastnej osobnej starostlivosti o dieťa a u dieťaťa plnoletého takto vykrývať tie potreby

dieťaťa, ktoré - na rozdiel od druhého rodiča - nemá príležitosť uspokojovať inak, resp. participovať
aj na úhrade ostatných jeho potrieb). To platilo i o potrebách oboch detí, pričom zisťovanie pomerov
navrhovateľky tu malo (tak ako aj v iných veciach druhovo totožných s tou prejednávanou) význam
len podružný (predovšetkým s prihliadnutím k neexistencii dôvodu ustupovať od ďalšej tézy tvoriacejsúčasť konštantnej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu vo veciach výživného, ktorou je to, že rozsah
vyživovacej povinnosti rodiča majúceho dieťa v osobnej starostlivosti nemôže byť nikdy vyšší než rozsah
vyživovacej povinnosti toho rodiča, ktorý potreby dieťaťa neuspokojuje inak než výživným).

Podľa§75ods.1Zák.orodinepriurčenívýživnéhoprihliadnesúdnaodôvodnenépotrebyoprávneného,
ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie.

Ustanovenie citované už v odôvodnení napadnutého rozsudku a súdom prvého stupňa aj správne

aplikované (použité) vymedzuje vo svojej prvej vete kritériá relevantné (významné) pre rozhodovanie
súdu o určení miery (rozsahu) vyživovacej povinnosti. Takýmito kritériami sú vo všeobecnosti na jednej
strane odôvodnené potreby výživou oprávneného a na strane druhej možnosti, schopnosti a pomery
výživou povinného. V rámci úvah o stanovení výživného, patriaceho dieťaťu od jeho rodiča je výživou
oprávneným dieťa a výživou povinným rodič (v skutočnosti inak obaja rodičia, hoci zverenie dieťaťa

do osobnej starostlivosti len jednému z nich - uplatnené aj v tejto konkrétnej veci, so sebou nesie
určovaniemieryvyživovacejpovinnostisúdnymrozhodnutímatojehovýrokomlenrodičovinemajúcemu
dieťa v osobnej starostlivosti, kým naopak u rodiča povolaného k výkonu osobnej starostlivosti o dieťa
sa zásadne pracuje s mierou jeho vyživovacej povinnosti len ako s predbežnou otázkou). Pomermi
zhora sú v závislosti na konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci spravidla reálne existujúce pomery

účastníkov(rozumejichpríjmové,majetkovéacelkovésociálnepomerynajčastejšiedoloženéisprávami
o príjmoch a ostatnej finančnej a inej situácii tej - ktorej osoby, resp. inými tomu na roveň postavenými
podkladmi); ustanovenie § 75 ods. 1 vety druhej Zák. o rodine však obsahuje i pomoc pre tie prípady,
v ktorých by z dôvodov na strane výživou povinného rodiča vychádzanie z jeho reálne existujúcich
pomerov (v čase rozhodovania) vymeranie výživného neumožňovalo buď vôbec, alebo by takto určené

výživné neodrážalo skutočné schopnosti výživou povinného rodiča na plnenie si ním vyživovacej
povinnosti. Ak sa teda naplnia pojmové znaky uvedené v hypotéze príslušnej právnej normy, je tu
možnosť opretia sa súdom i o pomery reálne neexistujúce, vyjadrujúce však najmä pri vyhodnocovaní
miery schopností výživou povinnej osoby plniť si vyživovaciu povinnosť jej skutočné predpoklady zhostiť
sa plnenia takejto povinnosti. Práve toto treba rozumieť pod formuláciou v zákone, že na schopnosti,

možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého
dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu a rovnako prihliadne aj na
neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Účelom takejto úpravy je ustanovenie miery
schopností, možností a majetkových pomerov výživou povinného síce len v podobe konštatovania jeho
hypotetických pomerov, na druhej strane však pomerov takých, ktoré by za riadneho chodu vecí, čiže

za predpokladu naozaj zodpovedného počínania výživou povinného bolo možno dôvodne očakávať.

Práve to bol dôvod, pre ktorý nebola akceptovateľnou odvolacia námietka odporcu nasmerovaná voči
skonštruovaniu (súdom prvého stupňa) hypotetického príjmu tohto účastníka (súceho na plnenie si
ním vyživovacích povinností k obom deťom) ako takému a ani opodstatnenosť dvoch logických výhrad
(jednej opäť na strane odporcu a druhej - akceptovateľnej len čiastočne - navrhovateľkinej, resp. i I.)

voči postupu, akým sa súd prvého stupňa k záveru o takomto príjme dopracoval, nebola schopná záver
o primeranosti výživného na J. vôbec a na I. za obdobie pred započatím jej vysokoškolského štúdia
spochybniť.

Námietke odporcu, podľa ktorej súd prvého stupňa pochybil považovaním za jeho neprimerané
majetkové riziko, resp. vzdanie sa ním majetkového prospechu ako vynaloženie finančných prostriedkov

z BSM na nákup priemyselnej budovy s pozemkami, tak i následné uspokojenie sa odporcu s len
symbolickým nájomným (1 euro) za prenájom takýchto nehnuteľností síce nejde uprieť racio, pri
obraznom rozmenení na drobné však znamenala len nutnosť sa pri uvažovaní o dosahovateľnom príjme
odporcu rozhodnúť, či kúpa predstavovala odôvodnený a pre budúce zachovanie majetkových hodnôt
účastníkov účelný výdavok. Záver o tom, že tento výdavok vynaložený byť nemal, totiž znemožňoval

následné uvažovanie o príjmoch z prenájmu (nemožno uvažovať o prenajímaní niečoho, čo ani nemalo
byť kúpené a takto ani o strate prospechu majúceho byť takto získaného), odvolací súd však sozreteľom k doterajším (v príslušnej časti nikým úspešne nespochybneným) výsledkom dokazovania má
za to, že kúpa priemyselnej budovy s pozemkami neprimeraným majetkovým rizikom odporcu nebola
(keďže bola transformáciou majetku účastníkov v peniazoch, inak než rizikovým investovaním podstatne

nezveľaditeľného na majetok vo forme objektívne spôsobilej prinášať nepopierateľné výnosy z prenájmu
a takto prostriedky vynaložené na kúpu nech aj len postupne a v dlhšom časovom horizonte prakticky
prinavrátiť späť), prenajímanie takéhoto majetku za iba symbolické nájomné však naopak za vzdanie
sa odporcom majetkového prospechu použiteľného na iné účely (vrátane výživného na deti s jeho
prednosťou pred inými výdavkami výživou povinného rodiča) považovať bolo nutné.

Len čiastočnou akceptovateľnosťou námietky navrhovateľky, resp. i I., týkajúcej sa nesprávnosti
rozvrhnutia súhrnu súm vybratých odporcom z účtu na obdobie 10 rokov treba rozumieť prijateľnosť
výhrady dĺžky času, na ktorý bola príslušná suma rozpočítavaná (10 rokov je rovnako neobhájiteľných
ako dvojnásobok či trojnásobok takéhoto času), nie však i rozvrhnutie samotné. Okolnosť započatia
vysokoškolského štúdia I. bezprostredne pred rozhodnutím tentoraz napadnutým rozsudkom i
perspektíva pokračovania v takom štúdiu a súbežné pokračovanie J. v štúdiu na základnej škole totiž

činili len málo významným rozdiel medzi tým, či by sa ako so sumou reprezentujúcou možností a
schopnosti odporcu kalkulovalo so súčtom súm ním vybratých z účtu alebo s príslušným výsekom z
takéhoto súčtu, pripadajúcim na jeden mesiac dlhšieho obdobia, nakoľko sa tu má vychádzať len z
hypotetického a nie reálne zisteného príjmu výživou povinného rodiča a navrhovateľkou i I. preferované
pravidlo tezaurácie výživného (čiže ukladania, kumulovania alebo tiež hromadenia prostriedkov súcich

na platenie výživného v budúcnosti) predpokladá, že to buď majetkové pomery povinného rodiča
umožňujú (čím treba nepochybne rozumieť reálnosť a nielen hypotetičnosť pomerov na toto súcich, tu
por. i § 63 ods. 3 Zák. o rodine) alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce uloženie
povinnosti na zloženie sumy použiteľnej na výživné splatné až v budúcnosti (tu por. aj § 64 Zák. o rodine)
a nič z toho tu ani podľa názoru odvolacieho súdu (v zhode so súdom prvého stupňa) nebolo.

Za sumu neprimeraných majetkových rizík braných na seba odporcom tak síce zo sumy 71.500 eur
(ako polovice z vybratých 143.000 eur) ustálenej súdom prvého stupňa šlo vziať len sumu 21.000
eur (ako polovicu z 42.000 eur taktiež patriacich do BSM a vložených odporcom do oboch jeho
obchodných spoločností bez zrejmého účelu takejto pomoci podnikateľským subjektom, ktoré v priebehu
podstatnej časti konania v prejednávanej veci vykazovali stratu), k tej však bolo treba pripočítať i celú

sumu pôžičky majúcej byť odporcovi poskytnutej jeho spoločnosťou Gimet s.r.o., dosiaľ nevrátenej
a na základe vykonaného dokazovania nepoužitej na tvrdený účel zaplatenia časti kúpnej ceny za
priemyselnú budovu s pozemkami (na čo boli už skôr použité prostriedky vybraté odporcom z účtu),
teda 50.000 eur. Tým sa súčet súm zvyšujúcich príjem odporcu súci na výživné (i keď použitím iného
mechanizmu jeho výpočtu) vyrovnal sume 71.000 eur (21.000 + 50.000) konštatovanej už súdom

prvého stupňa a bol len o 500 eur nižším než skutočná polovica všetkých súm vybratých odporcom
z účtu a pripísaných na vrub tohto účastníka. Takúto sumu bol podľa názoru odvolacieho súdu dôvod
rozvrhnúťna5rokovočakávanéhočasuriadnehovysokoškolskéhoštúdiaI.(pouplynutíktoréhoobdobia
a predpokladanom zániku vyživovacej povinnosti oboch rodičov k tomuto ich dieťaťu by sa zdroje
výživného skôr poskytovaného jej i J. mali sústrediť len v prospech J.), teda na 1.183,33 eur mesačne

(71.000 : 60) a jej spočítaním s vykazovaným príjmom odporcu zo zamestnania v jeho spoločnosti Gimet
s.r.o. (417 eur) a polovicou trhového nájomného za priestory prenajímané len odporcom inak (261 eur)
dospieť k záveru o hypotetickom príjme odporcu použiteľnom na výživné vyjadrenom sumou 1.861,33
eur (1.183,33 + 417 + 261).

Z takejto sumy obvyklé rozpätie 20 - 25%, použiteľné na výživné majúce sa platiť dieťaťu (resp.

aj viacerým deťom) jeho zamestnaným rodičom nemajúcim dieťa (deti) v osobnej starostlivosti
predstavovalo interval 372,27 - 465,33 eur, v jeho rámci však limitujúcim faktorom boli odôvodnené
potreby detí.

Tie súd prvého stupňa ustálil správne a ani doplnenie dokazovania listinami predloženými v odvolacom
konaní v spojitosti s objasnením určitých nezrovnalostí v takýchto podkladoch nemohlo zmeniť nič na

tom, že požiadavky z návrhu odôvodneným potrebám detí nezodpovedali, ale tieto prekročili a boli
nadsadenými (pričom jedným z logických dôsledkov rozpadu manželstva je práve nemožnosť trvania nazachovaní skoršej životnej úrovni príznačnej pre pôvodne celistvú rodinu). Ak potreby J. boli vyjadriteľné
sumou 190 eur mesačne a potreby I. v čase jej štúdia na strednej škole sumou 280 eur a neskôr
sumou o 100 eur vyššou (nič viac bez spochybnenia tvrdeného, teda bezpečne preukázané nebolo), I.

i v čase pristupovania odvolacieho súdu bola ešte poslucháčkou vysokej školy v Brne (a to, čo môže
prísť až v budúcnosti, bolo pre rozhodovanie bez právneho významu) a jej doložené výdavky len na
výdavkoch súvisiacich s uspokojovaním jej potrieb na bývaní v mieste vysokej školy, jej tamojšom
stravovaní a cestovaní do takéhoto miesta predstavovali sumu okolo 200 eur mesačne, práve zvýšením
výživného priznaného a majúceho byť plateného odporcom J. (ktorý nikam necestuje, býva i stravuje sa

prevažne doma a je dieťaťom maloletým) o ostatnú uvedenú sumu bolo treba prísť k sume primeraného
výživného odporcu na I. v období jej doterajšieho vysokoškolského štúdia (100 + 200 = 300). U I. totiž
už i vyživovacia povinnosť navrhovateľky prestala byť krytá výkonom osobnej starostlivosti o toto dieťa
a potrebné bolo preto vyjsť z toho, že aj navrhovateľka bola v prípade potrieb tohto dieťaťa povinná
už plniť vyživovaciu povinnosť i finančnými príspevkami na úhradu jeho potrieb, zvlášť tých, ktorých
odôvodnenosť či nevyhnutnosť odporca spochybňoval alebo i celkom popieral.

Vedený týmito úvahami a stotožňujúc sa i s argumentáciou súdu prvého stupňa tieto podporujúcou
(resp. s nimi nerozpornou) preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti bežného
výživného čiastočne podľa § 219 ods. 1 i 2 O. s. p. a čiastočne ho podľa § 220 rovnakého zákona
zmenil, v oboch prípadoch tak, ako sa to podáva sa z prvej vety výroku tohto rozsudku odvolacieho
súdu (ktorého súčasťou muselo byť inak aj v prvom stupni absentujúce zvyškové zamietnutie návrhu

I., ktorým bol na rozdiel od návrhu týkajúceho sa stále maloletého J. súd viazaný a musel ho vyčerpať
a kde zamietnutie návrhu sa týkalo požiadavky na výživné presahujúce konečných 300 eur mesačne i
ďalšej požiadavky na tezauráciu výživného).

V časti zročného výživného si zmenu napadnutého rozsudku okrem čiastočného zvýšenia výživného
priznanéhonapadnutýmrozsudkomsúduprvéhostupňaI.vyžiadaliodstupčasuodrozhodnutiavprvom

stupni a s ním súvisiaci nárast súm majúcich byť zaplatených, resp. aj skutočne zaplatených. U J. pri
výživnom 100 eur mesačne malo byť k času rozhodovania odvolacieho súdu zaplatených 80,65 eur za
pomernú časť mesiaca január 2014 (100: 31x 25) a 1.600 eur za ucelené mesiace február 2014 - máj
2015 (16x 100), spolu teda 1.680,65 eur. Podľa dokladov predložených odporcom však zaplatených na
toto dieťa bolo len 432 eur (40 eur v októbri 2014 a 7 platieb po 56 eur v mesiacoch november 2014 -

máj 2015) a nedoplatok na už zročnom výživnom tu činil 1.248,65 eur (1.680,65 - 432). U I. sa malo v
prvom období (od 7. januára do 31. augusta 2014) platiť 150 eur mesačne a neskôr 300 eur mesačne, čo
predstavovalo 120,97 eur za 25 dní v januári 2014 (150: 31x 25), 1.050 eur za ucelené mesiace február
- august 2014 (7x 150) a 2.700 eur za rovnako ucelené mesiace september 2014 - máj 2015 (9x 300)
a spolu tak patrilo 3.870,97 eur (pri výpočte ktorej sumy pred vyhlásením rozsudku sa inak odvolací

súd dopustil chyby v počítaní, majúcej za následok určenie sumy majúcej sa zaplatiť na 5.041,94 eur a
nedoplatkusumou4.379,94euratútoopravilopravnýmuzneseníminkorporovanýmdotohtopísomného
vyhotovenia rozsudku podľa § 211 ods. 2 a § 164 O. s. p.). Na I. odporca podľa ním predložených
ústrižkov poštových poukážok zaplatil 662 eur (60 eur v októbri 2014 a 86 eur za každý z ďalších 7
mesiacov až do mája 2015) a nedoplatok činil 3.208,97 eur (3.870,97 - 662). Na zaplatenie nedoplatkov

tunajší odvolací súd tradične povoľuje splátky (raziac názor, podľa ktorého je v súlade so záujmami
výživou oprávneného, pokiaľ sa mu bude dostávať po dlhší čas nižších súm, reprezentovaných súčtom
platby bežného výživného a splátky toho už zročného, než jednorazovo platby zročného výživného a
následne už len platieb výživného bežného) a ani v prejednávanej veci nezistil dôvody pre ústup od
takéhoto pravidla, resp. v rámci úvah, či splátky rozložiť na maximálne akceptovateľné obdobie 3 rokov

(36 mesiacov) od poskytnutia výhody plniť v splátkach, považoval za primerané pomerom účastníkov
obdobie kratšie a to 2 roky (24 mesiacov). Vydelením súm nedoplatkov a počtu mesiac dospel k záveru
o výške splátky približne 52 eur na J. (1.248,65: 24 = 52,03) a 180 eur na I. (4.379,94: 24 = 182,50)
a preto podľa § 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok i v časti zročného výživného (tu spôsobom
vyplývajúcim z druhej vety výroku tohto svojho rozsudku).

Charakter konania dokončeného ako zmiešaného (dielom o výživnom pre obe pôvodne maloleté deti
a dielom o rovnakom nároku už plnoletej I., u ktorej k dovŕšeniu veku 18 rokov došlo pomerne krátko
po predošlom rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci a takto aj v čase predchádzajúcom rozhodnutiu
tentoraz napadnutým rozsudkom) umožňoval rozhodovanie o trovách konania len v prípade I. (turozumej v relatívne autonómnom procesnoprávnom vzťahu medzi ňou a odporcom, od plnoletosti
dieťaťa vykazujúcom znaky sporového konania). V prípade úpravy práv a povinností k maloletým deťom
totiž konanie možno začať i bez návrhu, na takomto charaktere konania nič nemení jeho zákonné

spojenie s tzv. rozvodovým konaním a v konaniach zahájiteľných aj bez návrhu právo na náhradu trov
konania účastníkom nevzniká zo zákona (podľa bezvýnimočného pravidla, zaneseného zákonodarcom
do ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). Práve bezvýnimočnosť pravidla, čiže nemožnosť vyriešenia
príslušnej čiastkovej procesnej otázky inak než mechanickým prevzatím zákonnej úpravy bez možnosti
sa od nej akokoľvek odchýliť zbavuje príslušný rozhodovací proces atribútu rozhodovania (keďže tým

môže byť len výber prinajmenšom z dvoch proti sebe stojacich a z povahy veci sa vzájomne vylučujúcich
možností a tu je aj takýto počet možností priveľa). To je aj dôvod, pre ktorý v konaniach zahájiteľných aj
bez návrhu do rozhodnutia súdu výrok o trovách konania (ako výrok, ktorým sa v skutočnosti o ničom
nerozhoduje) vôbec nepatrí a len zdanlivú neúplnosť postačuje vysvetliť v odôvodnení rozhodnutia (čo
urobil aj odvolací súd). Pokiaľ však tam, kde rozhodnutie o trovách konania naopak bolo možným a aj
potrebným(včasti,vktorejkonaniecharakterkonaniazahájiteľnéhoajbeznávrhustratiloaakotakébolo

aj dokončené), súd prvého stupňa špecifičnosti prípadu v prejednávanej veci rozhodovanie o trovách
konania neprispôsobil, jeho tentoraz napadnutý rozsudok mal povahu buď neúplného alebo takého, v
ktorom rozhodnutie o trovách konania bolo vyhradené (hoc aj iba mlčky a bez zdôvodnenia takéhoto
postupu) samostatnému uzneseniu (§ 151 ods. 3 O. s. p. per analogiam). Ak ale v prípadoch, v ktorých
rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania (podrobiteľné prieskumu správnosti v odvolacom

konaní a to s konečnou platnosťou) chýba, súd prvého stupňa stíha aj povinnosť rozhodnutia o trovách
odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O. s. p.), práve toto bolo príčinou vedomého opomenutia odvolacieho
súdu vysporiadať sa týmto jeho rozsudkom (vo výroku) aj s otázkou trov konania.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené týmto rozsudkom nebudú plnené
dobrovoľne za podmienok v ňom určených, možno sa ich splnenia domáhať exekučne.