Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 30, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/206/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113220835
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4113220835.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., Bratislava, Vajnorská 100/
A, IČO: 45 869 464, zastúpený: advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., Bratislava, Karpatská 18,
proti povinnej: H. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. P. nad Z. XXX, o vymoženie 2.439,59 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 25. júna 2013
č. k. 11Er/752/2013-12, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 25. 06. 2013 č. k.
11Er/752/2013-12 zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Jany Sitášovej, so sídlom Exekútorského
úradu Bratislava, Astrová 2/A, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 28. 05. 2013.

Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1, 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm.
a/, b/, § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2,
3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5 a § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozhodnutia
poukázal na to, že oprávnený návrhom zo dňa 16. 04. 2013 žiadal, aby súd poveril súdneho exekútora

Mgr. Janu Sitášovú so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave vykonaním exekúcie v neprospech
povinnej a vymožením pohľadávky vo výške 2.439,59 eura s príslušenstvom. Exekučné konanie sa
začalo dňa 21. 05. 2013 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., č. k. IIB1010074
z 30. 09. 2011, právoplatný dňa 03. 11. 2011 a vykonateľný dňa 07. 11. 2011. Exekučný súd
ex offo skúmal, či žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul sú v súlade so zákonom a zistil, že uvedené podania nie sú v súlade so zákonom,
pretože vychádzajú z exekučného titulu, ktorý zaväzuje povinnú na plnenie, ktoré je v rozpore so
zákonom a dobrými mravmi, teda na plnenia právom nedovolené, čo znamená, že exekučný titul má
vady z materiálnej stránky. Exekučný titul skúmal z materiálnej a formálnej stránky. Z formálne stránky
skúmal, či má exekučný titul všetky formálne náležitosti, ktoré vyžaduje § 34 ZoKR a z materiálnej
stránky, či má splnené všetky hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu, a to napr. jeho rozpor

s právom, t. j. dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi a podobne. Súd preskúmaním spisového
materiálu zistil, že oprávnený s povinnou uzavrel dňa 14. 09. 2007 zmluvu o úvere č.
1521056907, ktorá tvorí skutkový a právny základ exekučného titulu. Po posúdení veci súd zistil, že sa
v tomto prípade jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí aplikovať spotrebiteľské právo.
Z obsahu zmluvy vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľský úver. Súd bral do úvahy aj to, v takejto forme
je napísaná zmluva a obchodné podmienky (maličké písmenká s nahusteným textom, bez odsekov

znemožňujú ich riadne prečítanie zo strany spotrebiteľa, sú vypracované nezrozumiteľne, najmä pre
spotrebiteľov, ktorí právnické vzdelanie nemajú). Formou akou sú zmluva a všeobecné obchodnépodmienkynapísanésaporušujúinformačnépovinnostizakotvenévzákoneospotrebiteľskýchúveroch,
v zákone ochrane spotrebiteľa a v Občianskom zákonníku. Súd preskúmaním všeobecných úverových
podmienok oprávneného zistil, že vo všeobecných podmienkach, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v článku

11. označeného ako „Prechodné a záverečné ustanovenia“ je obsiahnutá neprijateľná podmienka -
rozhodcovská doložka v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. V zmysle ustanovenia
11.2 všeobecných zmluvných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú
zo ZoÚ a OP budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh PB ma
riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP vrátane sporov o

platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŹNA a MEDIAĆNÁ, a.s., IČO: 35 862 882,
zapísané v OR SR OS Bratislava I., odd. Sa, vl. 3157/B[RAM] podľa jeho vnútorných predpisov. Strany
sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné
a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Súd prvého stupňa konštatoval, že cieľom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou,

na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul nedáva zmluvným stranám na výber riešenie sporov
cestou príslušného súdu. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na
prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný.
Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo

brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka
umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa.
Rozhodcovskú doložkou si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť
sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom

konaní. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka
v štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných
do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojedná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,

aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou v
zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a ako taká je v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora.Vzhľadomkuvedenémusúddospelkzáveruoneprijateľnostirozhodcovskejdoložky,pretože

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a
núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že priamo
z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka vyplýva, že o neprijateľnú podmienku ide aj vtedy,
ak sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa spory s dodávateľom
riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Súd zároveň svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej

doložky oprel aj o judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243/2008) a
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky súd poukázal na Smernicu
RadyEÚč.93/13/EHSz05.04.1993.Nazákladevyššieuvedenýchskutočnostímalsúdzapreukázané,
že boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, preto

rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil v celom rozsahu tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že právoplatný

rozhodcovskýrozsudokmárovnakéúčinkyakorozsudokvšeobecnéhosúdu,t.z.,žesúdmusístakýmto
rozsudkomnakladaťrovnakoakosrozsudkomvšeobecnéhosúdu,inakbyporušilzásadurovnocennosti
a uplatnil by rozdielny procesný postup. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazanýrovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Do pozornosti dal, že v zmysle ustanovenia
II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s., postupovala v súlade s
§ 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky

s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku.
Klient túto ponuku neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie
z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomenul skutočnosť, že
oprávnený je povinný zo zákona ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Ak by tak neurobil, porušil
by ustanovenia zákona o bankách. Ďalej namietal skutočnosť, že exekučný súd nie je oprávnený

posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného ani rozhodcovského súdu ani rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Namietal skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje
povinnú na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a poukázal na ust. § 45 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z. Z predmetného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný
na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nie každá skutočnosť
hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje rozpor plnenia s dobrými mravmi. Úverová zmluva,

ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý
úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona
č. 483/2011 Z. z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Svoje tvrdenia oprel o
podanie dovolania Generálneho prokurátora SR v obdobnom prípade o rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove zo dňa 21. 12. 2011 sp. zn. 9CoE/27/2011, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.

k. 2CoE/292/2012-59 a č. k. 2CoE/112/2012-59, uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 30. 11.
2012 č. k. 18CoE/635/2011-36 a uznesenia č. k. 18CoE/632/2011-23, ktorými boli zrušené uznesenia
súdov prvého stupňa a ktorými sa zamietlo vydanie poverenia súdnemu exekútorovi. Exekučný súd
sa pri úvahách o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky odvoláva na ustanovenia smernice 93/13/EHS
a v spojení s prílohou 1 písm. a) tejto smernice, ktorá hodnotí čo možno považovať za neprijateľnú

podmienku, pričom interpretácia smernice vychádza z nesprávneho prekladu. V súvislosti s uvedeným
dal do pozornosti nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.
októbra 2007, sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009 a sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008. Záverom
uviedol, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods.
1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej

zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom. Text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu
alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou definíciou rozhodcovskej zmluvy v § 3
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní i s ustálenou praxou v odbore. Rozhodcovská doložka bola
naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky, ktorá ako taká nemôže

predstavovať neprijateľnú podmienku.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP potvrdil.

Exekučné konanie sa začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 16. 04.
2013, doručeným dňa 21. 05. 2013 súdnemu exekútorovi Mgr. Jane Sitášovej, so sídlom Exekútorského
úradu Bratislava, Astrová 2/A, v neprospech povinnej o vymoženie pohľadávky vo výške 2.439,59
eura s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a. s., č. k. IIB1010074 zo dňa 30. 09. 2011,

právoplatný dňa 03. 11. 2011 a vykonateľný dňa 07. 11. 2011. Exekučným titulom bola
povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 2.439,59 eura, úrok vo výške 19 % ročne
zo sumy 2.439,59 eura od 02. 05. 2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 2.439,59 eura od 02. 05. 2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a
úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 01. 05. 2010 vo výške

962,80 eura, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 143,87 eura, do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. V zvyšnej časti rozhodcovský súd návrh zamietol.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 v znení účinnom do 31. 12. 2014 citovaného zákona, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 243d ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v znení
účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

V zmysle § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský
rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v

ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň je povinný posudzovať,
či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský
rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie
dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorým je v danom prípade

úverová zmluva.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný

súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia

subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudkurozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z
konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená“.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje
oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie

je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne
samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné
konanie.

V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade

iných vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade
postupom podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa
tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v
rámci nadchádzajúceho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý
rozhodnutievydal.Sprehlbovanímpotrebyochranyspotrebiteľovveurópskompriestorevšakdochádza,

prostredníctvom normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov
jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti
niektorých rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať
exekučný titul. Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd,
ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej

povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú
spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského
právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok,
na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákonumožňuje. Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu
rozhodnutiaaleboexekučnéhosúduprinútenomvýkonerozhodcovskéhorozsudkuvydanéhoorgánmia
postupom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V procesnom postupe exekučného

súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň súd v exekučnom konaní zaväzuje (ex offo),
aby v prípade, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/, alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný súd

pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne
nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku
rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie
(Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje,
aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť

zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,
ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle
vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,

obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom
odporujúcomplnenívyvodiť.Splnením,ktorémožnooznačiťzaexekučnenevykonateľné,satotižsúdvo
svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z
preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť

rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,
pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a
rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí
rozhodcovskéhosúdu,ktorémujemožnézjavnevyčítaťnedôslednosťprizákonnejochranespotrebiteľa.

Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinnou správne posúdený ako
vzťah spotrebiteľský, ktorý požíva zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov o
ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku
nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva

alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.

Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je
v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane
súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa
ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul

- rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK a následne by mal exekučné konanie
zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo
zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46
ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať
námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú

na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď
už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti
uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ZoRK je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného
paragrafu). Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v
neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho

poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a podobne. Predpokladom
materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je,
že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou
a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd odvolil svoju právomoc od čl. 11 bod 11.2
obchodných podmienok pre poskytnutie úveru, ktoré majú vopred predtlačenú podobu pred podpísaným

zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti az hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred
naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť.
Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o

rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom
(porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98, C-244/98). Na
základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú v budúcnosti budú riešené dohodou strán, resp. mediáciou. Ak by k dohode medzi účastníkmi
konania neprišlo, všetky spory budú rozhodované v rozhodcovskom konaní (Rozhodcovská, Arbitrážna

a Mediačná, a.s.). Takto dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou
všeobecných podmienok poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu,
obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto
doložkyvspotrebiteľskejzmluvejeneprijateľnoupodmienkou,ktorájevzmysle§53ods.5Občianskeho

zákonníka neplatná. Odvolací súd zastáva názor, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského
súdu na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo
veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a
exekučnenevykonateľné,atedasúdprvéhostupňaprizamietnutípoverenianavýkonexekúciesúdneho
exekútora postupoval správne.

Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za

spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred„silnejšími“subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -

nespotrebiteľa a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto

možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.

Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však
uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v
čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi

možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom
právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá
byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k
priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.

Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním

citovanú úpravu zo zákona o bankách.

Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť

voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka apobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich
vzájomných sporov z obchodov.

Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách, návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku l sú

banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní
obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh
rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa

osobitných predpisov.

Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či
zákonodarcu k „obohateniu“ zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení,
viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť
pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného
prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že

požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1
zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru
zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b
ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi

(spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných
mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného
obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania
na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za

splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a
to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do
vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)
v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z

pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou
od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.
Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým
uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší
dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s

tým, že ich náhradu úspešnej povinnej v tomto konaní nepriznal, pretože jej žiadne odvolacie

trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.