Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, April 2, 2012

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 12Er/122/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111203163
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Halačová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2012:2111203163.3

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35
807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, proti povinnému: U. Z., O.. XX.X.XXXX, Z. V. O.. F.. U. X, XXX XX Z. X, vykonávanej
súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pre vymoženie
sumy 210,- EUR s príslušenstvom, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 210,- EUR od

23.5.2010 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania vo výške 128,45 EUR a trov exekúcie, takto

r o z h o d o l :

Súd vyhlasuje exekúciu za neprípustnú.

Súd exekúciu z a s t a v u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 15.2.2011 udelil tunajší súd rozhodnutím č. 5207* 107706 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, poverenie na vykonanie exekúcie v prospech

oprávneného v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Exekučný poriadok). Návrhom zo dňa 17.1.2011 oprávnený žiadal o vykonanie exekúcie proti
povinnému pre vymoženie sumy 210,- EUR s príslušenstvom, zmenkového úroku vo výške 0,25 %
denne zo sumy 210,- EUR od 23.5.2010 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania vo výške 128,45
EUR a trov exekúcie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti č. 233/1995 Z. z. (ďalej

len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom sp. zn. SR 11888/10 bola povinnému uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu uplatnenú na základe návrhu na výkon exekúcie.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 204700022 uzatvorenej
dňa 22.7.2009, ktorú povinný riadne a včas neplnil. V predmetnej zmluve dlžník prehlásil, že finančné

prostriedky v zmysle zmluvy sú mu poskytnuté na výkon zamestnania.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský

úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.11.2009 (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý

spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Z predmetnej zmluvy o úvere mal tunajší súd možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci nejedná
o spotrebiteľský úver v zmysle citovaného zákona, pretože nie sú naplnené zákonné znaky
spotrebiteľského úveru vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto

právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona. Dlžník totiž v predmetnej zmluve vyhlásil, že
finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania, čo verifikoval aj jeho podpisom.

Aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah a to vzhľadom na zákonné kritériá
obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009, nakoľko lex generalis
spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere. V záujme

ochrany spotrebiteľa teda tunajší súd primárne aplikuje lex gerenalis oproti lex specialis, nakoľko má
za to, že jedine zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa poskytuje úver „na výkon zamestnania“ nezakladá
obchodnoprávny vzťah a to najmä vtedy, ak v zmluve vôbec nie je konkrétne uvedené, na aký účel
sa má zmluva v rámci aktivít v zamestnaní použiť, čo je pri absolútne obchodných vzťahoch viac než
neštandardné.Sohľadomnaskutočnosť,žesamotnázmluvaoúverejekoncipovanáveľmineprehľadne

a pokiaľ ide o samotný účel úveru aj veľmi stručne a nejednoznačne, pre spotrebiteľa sú nepochybne
jej ustanovenia veľmi zmätočné a ľahko si ich môže nesprávne vyložiť.

Odhliadnuc od uvedeného, aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka,
s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,

nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone
práva a tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku,
majú tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva
o úvere nespĺňala ani túto obchodnoprávnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej
rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky

je v dôsledku § 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi (napr. 0,25 % denný
úrok z omeškania, povinnosti sú v zmluve stanovené takmer výlučne povinnému a naopak, práva len
oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov, vynímajúc vysoké úroky i neprimeraná odplata...atď.)

V zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009 je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti

alebo inej podnikateľskej činnosti; teda je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy
obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem spotrebiteľ podstatne širšie oproti legálnej definíciitohto subjektu v lex specialis - konkrétne v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Nakoľko nebolo preukázané, že povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti (čo nemožno rozhodne zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru), je možné
vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah za vzťah spotrebiteľský v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom ho aj podriadiť právnemu režimu noriem osobitne
upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov.

Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako

spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre
fyzické osoby - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia
dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a zákonom o živnostenskom
podnikaní typickými pre podnikateľa - a to obchodným menom, sídlom či miestom podnikania a
identifikačným číslom, číslom zápisu v Obchodnom registri či číslom živnostenskej registrácie, alebo
inéhooprávnenianavýkonpodnikateľskejčinnosti.Pokiaľdlžníktaktooznačenýnebol(naopakvzmluve

o úvere a takisto aj v zmenke je identifikovaný menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom
občianskeho preukazu), je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvyvrámcipredmetusvojejpodnikateľskejčinnostiasútaknaplnenézákonnékritériáspotrebiteľskej
zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa
ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Podľa § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2009, spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, t.j. aj zmluva
o úvere. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda zmluva o úvere č. 204700022 povahu

spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý
oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností
zmluvné dojednania, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký
počet spotrebiteľov. Súd má za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený má v predmete svojej

činnosti poskytovanie úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol predmetný úver
poskytnutý povinnému na výkon povolania alebo podnikania. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s
ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom.
Na základe uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na

právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení zmluvných dojednaní zmluvy o úvere, na
ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu
na dohodu strán.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2009, spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009, neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V zmysle § 4 písm. a) toho istého paragrafu sa za neprijateľnú
zmluvnú podmienku okrem iného považujú i ustanovenia, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej

doložky od spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiťsvoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva

v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených
predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok), podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov
a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a)
a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda

medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak súd exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd zastaví exekúciu na návrh alebo a bez návrhu.

Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle jednoznačných ustanovení vstupuje aj do
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je teda len rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.

Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc
exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v
rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j.
preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho
odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom
na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku.

Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal
rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj
exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a

posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom
rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť

aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones
SL).

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere č. 204700022 sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v
ktorých bod 18. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo
nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy budú riešené
cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom
výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení
s ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009. V odseku 4 sú demonštratívnym výpočtom
uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi
neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej

doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm.
r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej
zjednotenie, pričom k spresneniu výpočtu došlo na základe smernice č. 93/13/EHS.

Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky

použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v Zmluve o úvere vychádzal
súd z teleogického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské

podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je
poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký
štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
konformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru si síce žalujúca strana môže vybrať medzi
príslušným súdom Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma,
pretože v praxi je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred
súkromným rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Pre spotrebiteľov je pritom významné
ustanovenie § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci

riešenia veci pred súdom môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska.
Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná. Dáva na výber tomu
účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi je reálny predpoklad, že je to takmer vždy veriteľ,
kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver. Veriteľ môže na

základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám
zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ
ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde
v mieste svojho bydliska.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie

absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše

zastáva názor, že už samotná forma Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, t.j. drobný, ťažko
čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa
s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na

základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci Zmluvy o úvere ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp.
v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, v zmysle ktorej

je síce daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak ale už dôjde k
výberurozhodcovskéhosúdužalujúcimdodávateľom,jespotrebiteľnútenýsapodrobiťrozhodcovskému
konaniu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokomformného výkladu § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2009, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.12.2009 neplatná.Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Rozhodcovské konanie sa totiž uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a
takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská
doložka totiž nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto

rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného
titulu so zákonom, čo je aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to
možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu

vyplývajúcej z vyššie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd
povinnosť počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,
ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý

v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné
vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda
nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného
titulu v exekučnom konaní, teda jeho nulitnosť, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku vyhlásil za neprípustnú a v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou

exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na súde,
proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie v lehote 15

dní odo dňa doručenia rozhodnutia písomne na súde, proti ktorého rozhodnutiu odvolanie smeruje.
Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom
rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti

ktorémuzákonodvolanienepripúšťa(§202OSP),rozhodnutiesapodanímodvolaniazrušujeaopätovne
rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 OSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).