Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/401/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610202201
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1610202201.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: K.. R. E. Z.,
bytom R.. V. XX, Y., zast. JUDr. Vladimírou Hrebíkovou, advokátkou so sídlom Dukelských hrdinov
2946/6 Malacky, proti odporcovi: ASPARAGUS, spol s r.o., IČO: 31 104 703, so sídlom Veľké Leváre
1135, zast. JUDr. Ester Bujnovskou, advokátkou so sídlom Nádražná 23, Malacky, o neplatnosť

výpovede z pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa
20. marca 2012 č. k. 5C/87/2010 - 197, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a náhrady mzdy za obdobie od marca 2010 do februára 2011 s príslušenstvom,
ako aj v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e.

Odporca je povinný zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľa vo výške 281,13 eur na

účet jeho právnej zástupkyne, JUDr. Vladimíry Hrebíkovej, advokátky, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru medzi
navrhovateľom a odporcom výpoveďou zo dňa 14. 10. 2009 a odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi
náhradu mzdy v sume 770,- eur mesačne za každý mesiac od marca 2010 do februára 2011, s úrokom

z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.04.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.05.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.06.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
zo sumy 770,- eur od 16.07.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
770,- eur od 16.08.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od
16.09.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.10.2010

do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.11.2010 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.12.2010 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.01.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.02.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne zo sumy 770,- eur od 16.03.2010 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti konanie zastavil a odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania

v sume 1.873,61 eur na účet jeho právnej zástupkyne a náhradu trov konania štátu v sume 60,46 eur
na účet Okresného súdu Malacky do 3 dní od právoplatnosti toho rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia, súd prvého stupňa uviedol, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď
podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Uplatnenie takého výpovedného dôvodu je možné vtedy, keď
je o organizačnej zmene rozhodnuté. Zamestnávateľ musí pri tom rozhodnúť o konkrétnej organizačnejzmene, pričom musí byť presne, určite a zrozumiteľne v písomnej forme rozhodnuté, o akú organizačnú
zmenu sa jedná a z čoho vyplýva nadbytočnosť zamestnanca. Poukázal na zápisnicu z valného
zhromaždenia odporcu zo dňa 04. 09. 2009, v ktorej je uvedené: „L.K. V., F. E. M. U. E. M. T. I. U., E. T.

T. R. E. E. Q. E., F. L. A. L. E. L.. L.. C.. I.. na T. U. N. A. H.U. C. A. I. Ď. X E. X M..“. Túto časť zápisnice
z valného zhromaždenia, sám konateľ (K.. Y. S.) považoval za odporúčanie a svojim rozhodnutím zo
dňa 09. 09. 2009 rozhodol, že „na základe odporúčania z valného zhromaždenia spoločnosti Asparagus
spol. s. r. o. zo dňa 04. 09. 2009, je potrebné do budúcnosti znížiť stav zamestnancov s cieľom zvýšenia
efektívnosti práce. Podľa názoru súdu prvého stupňa ani v prípade vyššie citovanej formulácie uvedenej

v zápisnici z valného zhromaždenia odporcu a ani v prípade citovaného rozhodnutia konateľa odporcu
sa nejedná o rozhodnutie o organizačnej zmene. Z uvedených dokumentov sa nedá jasne, presne,
určite a zrozumiteľne zistiť o akú konkrétnu organizačnú zmenu má u odporcu ísť. Uvádzajú sa
tam iba neurčité formulácie o prepustení osôb R. E. a Q. E., bez uvedenia aká organizačná zmena má
nastať v štruktúre zamestnancov odporcu. Nedá sa zistiť zákonný dôvod nadbytočnosti zamestnanca v
príčinnej súvislosti s organizačnými zmenami zamestnávateľa, v žiadnom rozhodnutí odporcu (odporca

žiadny takýto dôkaz nepredložil) nie je uvedené, presne ktorý zamestnanec sa stal nadbytočným a ani
dôvod jeho nadbytočnosti. Uvádzajú sa iba neurčité „racionalizačné“ dôvody a navrhovateľovi nebolo
doručené žiadne rozhodnutie o zrušení jeho pracovného miesta. Z vykonaného dokazovania mal súd
prvéhostupňaza preukázané,ževočinavrhovateľoviakozamestnancovi, siodporcanesplnilponukovú
povinnosť v súlade s ust. § 63 ods. 2 Zák. práce. Jeden z konateľov odporcu, F.. M., ako účastník konania

vo svojej výpovedi uviedol, že navrhovateľovi žiadnu inú prácu neponúkali, keďže mali voľné iba miesto
traktoristu a aj to nie v mieste výkonu práce navrhovateľa a jeho ponúknutie navrhovateľovi považovali
„za nedôstojné“ a naviac navrhovateľ ani neprejavil záujem o inú prácu. Súd prvého stupňa
poukázal na to, že odporca nevedel preukázať, že navrhovateľovi naozaj ponúkol inú prácu a pritom
ide o hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa a jej nesplnenie spôsobuje

neplatnosť výpovede. Navrhovateľ uvádzal, že mal záujem pracovať na inom pracovisku odporcu v obci
K., kde sám pripravoval podmienky pre jeho činnosť a pracovné miesto na tomto pracovisku mu nebolo
ponúknuté. Neexistuje ani rozhodnutie odporcu o zrušení pracovného miesta navrhovateľa. Výpoveď
daná navrhovateľovi bola síce prerokovaná so zástupcom zamestnancov, no ten sa o tom iba veľmi
neurčito a nejednoznačne vyjadril.

Súd prvého stupňa mal za dostatočne preukázané, že v tomto prípade neboli splnené podmienky, pre
ktoré odporca mohol skončiť s navrhovateľom pracovný pomer z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák.
práce a preto určil, že skončenie pracovného medzi navrhovateľom a odporcom na základe výpovede
zo dňa 14. 10. 2009 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá a navrhovateľovi priznal aj náhradu
mzdy podľa vyššie cit. ust. § 79 ods. 1, 2 Zák. práce. Vychádzal z toho, že navrhovateľ dňa 18. 03. 2010

odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa potvrdenia odporcu priemerný mesačný
zárobok navrhovateľa za tretí štvrťrok 2009 bol vo výške 770,- eur brutto a súd navrhovateľovi v tejto
výške priznal náhradu mzdy za obdobie od 16.04.2010 do 16.03.2011 a vo zvyšku konanie o nároku na
náhradu mzdy za obdobie prevyšujúce dvanásť mesiacov, na základe čiastočného späťvzatia návrhu,
zastavil. Keďže zamestnávateľ navrhovateľovi mzdu neposkytol v dohodnutej dobe, dostal sa do

omeškania a z tohto dôvodu ho zaviazal navrhovateľovi uhradiť nielen mzdu, ale aj úroky z omeškania.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému
navrhovateľovi zastúpenému advokátom, ktorý mal plný úspech vo veci náhradu trov konania
spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia. Súd priznal navrhovateľovi celkovú sumu náhrady mzdy vo
výške 9. 240 eur, pri tarifnej odmene advokáta za jeden úkon právnej pomoci vo výške 253,94 eur spolu

za 6 úkonov právnej pomoci. Predmetom konania bolo okrem priznania náhrady mzdy aj konanie o
určenieneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru.Vtomtoprípadesajednáokonanie,ktoréhohodnotu
nie je možné vyjadriť v peniazoch (§11 ods. 1 pís. a vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a za jeden úkon právnej
pomoci v tomto prípade patrí 1/13 výpočtového základu. V roku 2011 bola 1/13 výpočtového základu vo
výške 57 eur a v roku 2012 vo výške 58,69 eur a tretina zo sumy 57 Eur je potom 19 eur, tretina zo sumy

58,69 eur je 19,56 eur. Výška tarifnej odmeny v roku 2011 bola vo výške 272,94 eur a v roku 2012
vo výške 273,50 eur. K uvedenému priznal režijný paušál za 2011 vo výške 7,41 eur a za rok 2012 vo
výške 7,63 eur. Celkovo tak trovy právneho zastúpenia priznal vo výške 1 873, 61 eur.Proti tomuto rozsudku podal okrem výroku v časti zastavenia konania odvolanie odporca. Súdu
prvého stupňa vytkol nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania a nesprávne
právne posúdenie jednotlivých dôkazov. Jeho tvrdenie, že z rozhodnutia valného zhromaždenia

odporcu, konaného dňa 04.09.2009, sa nedá zistiť zákonný dôvod nadbytočnosti zamestnanca v
príčinnej súvislosti s organizačnými zmenami zamestnávateľa neobstojí a považuje ho za nesúladné
s vykonaným dokazovaním. Uviedol, že na valnom zhromaždení sa spoločníci jednoznačne uzniesli
na redukcii počtu zamestnancov o osoby navrhovateľa ako generálneho riaditeľa spoločnosti a jeho
manželky,akoaj2-3traktoristov,zdôvoduracionalizáciepráce.Tátočasťzápisnicebolanavrhovateľom

v celom konaní na súde prvého stupňa spochybňovaná ako sfalšovaná, a toto spochybnenie vyústilo do
podania trestného oznámenia navrhovateľom, ktoré bolo ale odložené ako nepreukázané a účelové.
Súd prvého stupňa, napriek výpovediam konateľov spoločnosti, H.. K.. F. M. a K.. Y. S., vôbec
nevyhodnotil okolnosť, prečo navrhovateľ uvedený text zápisnice neustále spochybňoval. Odporca
poukázal na ust. § 63 ods. 1 písm. c/ Zák práce, zakotvujúceho výpovedný dôvod, ktorý je široko
koncipovaný a teda je len na rozhodnutí zamestnávateľa, ktorému ho umožňuje uplatniť aj vtedy,

keď znižuje celkový počet zamestnancov aj pri predpoklade zmeny kvalifikačnej štruktúry svojich
zamestnancov. O výbere nadbytočného zamestnanca z dôvodu zefektívnenia práce rozhoduje výlučne
zamestnávateľ. Podľa názoru odporcu, ukončenie pracovného pomeru s navrhovateľom bolo dané
rozhodnutím odporcu, konštatovaným v zápisnici z valného zhromaždenia odporcu zo dňa 04.09.2009,
a bolo obsiahnuté v odstavci 5 strany č. 6 zápisnice, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Poukázal na to,

že súdu v žiadnom prípade neprináleží preskúmavať správnosť výberu nadbytočného zamestnanca.
Na Valnom zhromaždení odporcu dňa 04.09.2009 sa spoločníci spoločnosti ASPARAGUS, spol. s r.o.,
Veľké Leváre uzniesli na zredukovaní počtu zamestnancov tejto spoločnosti o konkrétne osoby, medzi
ktorými bol aj navrhovateľ, v tom čase vykonávajúci funkciu generálneho riaditeľa, čo vyplynulo aj z
vykonaného dokazovania a výpovedí spoločníkov a konateľa p. M. a K.. S.. Uviedol, že pán F. M.

jednoznačne vypovedal, že spoločnosť pristúpila k redukcii zamestnancov z dôvodu zefektívnenia práce
a pre navrhovateľa v rokoch 2008 - 2009 nebola vo vedení a správe spoločnosti žiadna práca, a preto
z dôvodu zvýšenia produktivity práce spoločnosti, bolo nevyhnutné zredukovať stav zamestnancov a
ukončiť pracovné pomery s K.. E. a p. E.. V čase dania výpovede nemal odporca žiadne voľné pracovné
miesto, ktoré by prichádzalo do úvahy ako ponuka vhodnej práce, dokonca ani miesto traktoristu

ani v inej prevádzke odporcu, a to v K., ktorý nebol miestom výkonu práce navrhovateľa, o
čom navrhovateľ vedel a bol uzrozumený. Podľa názoru odporcu výpoveď daná navrhovateľovi listom
zo dňa 14.10.2009 spĺňa všetky hmotnoprávne podmienky podľa platnej právnej úpravy - Zákonníka
práce, bola daná písomne, navrhovateľovi riadne doručená a je v nej uvedený konkrétny dôvod,
a to nadbytočnosť navrhovateľa podľa § 63 ods. 1 ZP, v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím

odporcu o znížení stavu zamestnancov v dôsledku zefektívnenia práce. V dôsledku tohto rozhodnutia
sa stal navrhovateľ nadbytočným. Uviedol, že zákonná úprava nevyžaduje uvádzať skutočnosti, v
ktorýchzamestnávateľvidídôvodalebodôvodyrozviazaniapracovnéhopomeruzdôvodunadbytočnosti
do všetkých podrobností. V tejto súvislosti poukázal aj na ust. § 9 ods. 1 ZP, ktoré zakotvuje, že v
pracovnoprávnych veciach robí úkony za zamestnávateľa štatutárny orgán. Naviac táto kompetencia

konateľa K.. Y. S., bola zdôraznená aj poverením udeleným spoločníkmi odporcu, ktoré je
súčasťousúdnehospisu.Výpoveďdanánavrhovateľovibolariadneavopredprerokovanásozástupcom
zamestnancov, pánom Č., čo bolo ním potvrdené v rámci výsluchu na pojednávaní dňa 03.11.2011,
kde uviedol, že mu bol predložený dokument, zápisnica z VZ, z ktorej vyplynulo, že spoločníci sa
dohodli na zredukovaní počtu zamestnancov a medzi nimi aj navrhovateľa. Prerokovanie výpovede sa

uskutočnilo s pánom H. K.. M. a K.. S., kde sa rokovalo i o ďalších výpovediach iným zamestnancom. Z
uvedeného vyplýva, že bola prerokovaná výpoveď navrhovateľovi i jej dôvody, a to v sídle spoločnosti
vopred, pred daním výpovede. Konečné právo rozhodnúť o výpovedi má vždy zamestnávateľ, pričom
forma prerokovania nie je zákonom určená a môže byť i ústna. V tejto súvislosti poukázal odporca
na rozhodnutie NS SR, sp.zn. 1 Cdo 72/2006. Vzhľadom na uvedené, odporca považuje i návrh

navrhovateľa na uplatnenie náhrady mzdy za obdobie od 19.03.2010 spolu s úrokom z omeškania za
nedôvodný a žiada ho zamietnuť. Zároveň zdôraznil, že nárok na uplatnené a súdom priznané úroky z
omeškania, je nedôvodný, nakoľko Zák. práce nezakotvuje možnosť uplatnenia úrokov z omeškania z
náhrady mzdy, a preto je v danom prípade možné použiť len ustanovenia Obč. zákonníka. Podľa § 517
ods. 1 Obč. zák. úroky z omeškania možno priznať len od času, keď sa dlžník dostal do omeškania.

Podľa názoru odporcu, súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy v súvislosti s neplatným skončením
pracovného pomeru nemôže rozhodnúť o povinnosti odporcu zaplatiť úroky z omeškania, nakoľko tomu
bráni neexistencia omeškania, ako základného predpokladu pre vznik nároku na úroky z omeškania.
Aj v prípade vyslovenia súdom, že ukončenie pracovného pomeru je neplatné, až týmto vyslovenímvzniká v prípade jeho uplatnenia nárok na náhradu mzdy za obdobie, ktoré ustanovuje zákon v čase,
keď došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru, a preto omeškanie s plnením takto stanovenej
povinnosti meritórnym rozhodnutím súdu nemôže prichádzať do úvahy. Z dôvodu uvedeného odporca

odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť. Súčasne si uplatnil náhradu
trov prvostupňového i odvolacieho konania.

K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ, považujúci rozsudok súdu prvého stupňa po vecnej,
skutkovej i právnej stránke za správny a tvrdenia odporcu v odvolaní za vágne a účelové. Nepochybné
podľa neho je, že postup odporcu pri udelení výpovede navrhovateľovi, bol v rozpore so zákonom,

pričom tak neboli splnené všetky obligatórne podmienky etablované príslušnými ustanoveniami
Zákonníka práce, ktoré je zo strany zamestnávateľa nevyhnutné dodržať pri skončení pracovného
pomeru so zamestnancom, práve formou výpovede. Opakovane poukázal na to, že na platnosť
výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 pís. b/ ZP je nevyhnutné splnenie niekoľkých hmotnoprávnych
podmienok : 1/ musel u neho existovať dôvod nadbytočnosti zamestnanca, a to v príčinnej súvislosti
s konkrétnymi organizačnými zmenami. Uvedenú skutočnosť musí preukazovať zamestnávateľ. 2/

nemal možnosť zamestnávať navrhovateľa nie len pre neho vhodnou, ale akoukoľvek inou prácou.
Odporca mal možnosť zamestnať navrhovateľa minimálne vo funkcii traktoristu v obci Imeľ. Dôvody
uvádzané odporcom v priebehu vykonaného dokazovania, že bolo dehonestujúce navrhovateľovi ako
bývalému riaditeľovi ponúknuť prácu traktoristu sú irelevantné a len preukazujú fakt, že odporca ho
mal možnosť zamestnávať, avšak voľné pracovné miesto mu neponúkol, 3/ prijal písomné rozhodnutie

orgánu spoločnosti o konkrétnych a presne špecifikovaných organizačných zmenách, nadbytočnosti
zamestnanca a zrušení jeho pracovného miesta ku konkrétnemu dátumu (Rozsudok NS SR 4 Cdo
10/2009). Na VZ dňa 04.09.2009 bolo rozhodnuté: „V. XX.XX.XXXX F. G. A. R. E. E. Q. E. U.
S. E.. Ak M. F. Y., Y. F. L. M. G. E. G. T. T. po U. H..“ Tento spôsob rokovania potvrdil vo svojej
svedeckej výpovedi aj svedok R.. R. V.. Do súdneho spisu však bola následne odporcom založená

iná, údajne opravená zápisnica, v ktorej je uvedené: „Spoločníci V., F., M. vyhlásili a tým aj poverili
touto úlohou konateľov spoločnosti, že okrem ukončenia pracovného pomeru ( absentuje spôsob
ukončenia dohodou, výpoveďou, okamžitým zrušením, atď.) R. E. E. Q. E. sa počet zamestnancov
firmy Asparagus v stredisku Veľké Leváre má z dôvodu racionalizácie zredukovať o ďalších 2 alebo
3 traktoristov.“ V súvislosti s neplatnosťou výpovede danej navrhovateľovi je irelevantné, ktorá zo

zápisníc bola „pravá“, nakoľko znenie ani jednej z nich nie je riadnym, presným, určitým a zrozumiteľným
rozhodnutím o organizačných zmenách, nadbytočnosti zamestnancov, dôvode ich nadbytočnosti, či
zrušení konkrétnych pracovných miest. Za absolútne účelové považuje navrhovateľ i tzv. Písomné
vyjadrenie spoločníkov firmy Asparagus spol. s r.o., vyhotovené až dňa 01.06.2011, teda už počas
predmetného súdneho sporu, v ktorom je celkom alibisticky, nadbytočne, a podľa navrhovateľa i celkom

zámerne„deklarovaný“priebehkonaniavalnéhozhromaždenia, dňa04.09.2010(správnemábyť2009).
V priebehu dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo tvrdením navrhovateľa ako i nespochybnením
jeho tvrdenia (resp. nepreukázaním dôkazu opaku) zo strany odporcu preukázané, že navrhovateľovi
rozhodnutie o nadbytočnosti, zrušení jeho pracovného miesta ani zámer na udelenie výpovede nebol
nijakým spôsobom oznámený a o výpovedi sa dozvedel až v okamihu jej doručenia. Výpoveď mala

byť podrobne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. O tom, že sa tak riadnym spôsobom nestalo,
svedčí i dosť zmätočná, a v mnohých smeroch celkom zjavne protirečivá výpoveď svedka K.. L. Č.X.,
ktorý na jednej strane uviedol, že bol p. S. informovaný o znižovaní pestovateľských plôch špargle
a znížení počtu zamestnancov, pričom boli spomenuté o.i. aj mená navrhovateľa a jeho manželky a
na strane druhej veľmi neisto a zmätočne uviedol, že s ním výpovede neboli prerokované, len mu

boli oznámené, pričom mu neboli dané k dispozícií žiadne konkrétne podklady. Nakoniec absolútne
paradoxne vypovedal, že obsahom rozhovoru s p. S. a M. bolo vlastne len hľadanie riešenia, čo so
zamestnancami, s ktorými sa uvažovalo v súvislosti so skončením pracovného pomeru, a ďalej
že nemá vedomosť o zrušení nejakých pracovných miest. Voči navrhovateľovi mala byť splnená tzv.
ponuková povinnosť. Porušenie prediskutovania ponukovej povinnosti, resp. jej absencia (čo i len sama

o sebe) je dôvodom neplatnosti výpovede (R 94/1968, R 15/1978). Z hľadiska splnenia ponukovej
povinnosti je irelevantné, či odporca mal alebo nemal pre navrhovateľa voľné pracovné miesto. Písomná
výpoveď musela spĺňať materiálne i formálne náležitosti, pričom nie je celkom presná a špecifikovaná
jednakjejobsahovástránka,anavyšepoformálnejstránkejetentojednostrannýprávnyúkonpodpísaný
osobou, ktorá ex lege odo dňa 23.01.2010 už nebola štatutárnym orgánom spoločnosti, pretože sa

tejto funkcie platne vzdala a v zákonnej lehote príslušný orgán spoločnosti nevymenoval alebo nezvolilnového člena štatutárneho orgánu (§ 66 ods.1.,2. Obch. zák.). Navrhovateľ z dôvodu uvedeného
odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a odporcu zaviazať na náhradu trov konania.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 os. 1 Os.p.) preskúmal rozsudok v

napadnutej časti, prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
je vecne správny.

Predmetom prejednávanej veci je neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa
14.10.2009, podľa § 63 ods. 1 pís. b/ Zák. práce. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď
z dôvodu podľa § 63 ods.1 pís. b/ iba z dôvodu ak sa zamestnanec stane nadbytočným, vzhľadom

na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického
vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, alebo o
iných organizačných zmenách.“ Ako prvý z dôvodov je teda absolútna nemožnosť zamestnávateľa
zamestnávať zamestnanca a druhá možnosť je podmienená výslovným nesúhlasom zamestnanca so
zmenou dohodnutého miesta výkonu práce. Pri treťom dôvode by malo ísť o písomné rozhodnutie;

nedodržanie formy písomného rozhodnutia, či absencia priloženia tohto rozhodnutia nespôsobuje
neplatnosť takejto výpovede. Bez ohľadu na výpovedný dôvod je treba mať na zreteli skutočnosť, že
výpoveď zo strany zamestnávateľ musí spĺňať formálnoprávne a materiálnoprávne podmienky,
s ktorými zákonodarca spája účinky výpovede. Splnenie formálnoprávnych podmienok výpovede je jej
písomná forma a doručenie do vlastných rúk. Tieto formálnoprávne podmienky sú upravené v ust. § 61

ZP , ktoré tieto podmienky výslovne ukladá a ust. § 38 ZP, ktoré upravuje spôsob doručenia výpovede.
Bez splnenia týchto podmienok je výpoveď neplatná. Materiálnoprávne podmienky výpovede spočívajú
v tom, že okrem identifikácie zamestnávateľa, ktorý výpoveď dáva a identifikácie zamestnanca, ktorému
smeruje výpoveď musí byť zrejmý úmysel zamestnávateľa rozviazať so zamestnancom pracovný
pomer. Najdôležitejším hmotnoprávnym predpokladom pre platnosť výpovede je tá skutočnosť, že

zamestnávateľmôžesozamestnancomrozviazaťpracovnýpomervýlučnezdôvodovvzákonníkupráce
vymenovaných. Dôvod výpovede je zamestnávateľ vo výpovedi povinný skutkovo vymedziť, tak aby
nebol zameniteľný a nemožno ho dodatočne meniť. Nedodržanie týchto hmotnoprávnych
podmienok má za následok neplatnosť výpovede.

Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní veci skúmal naplnenie troch základných podmienok

platnosti výpovede, v zmysle § 63 ods. 1, písm. b/ Zák. práce, a to či v danom prípade došlo
k organizačnej zmene zo zákonného dôvodu, či sa zamestnanec stal nadbytočným a či existuje
príčinnásúvislosťmedziorganizačnouzmenouanadbytočnosťouzamestnanca, zasúčasnéhosplnenia
ponukovej povinnosti zamestnávateľa, ako materiálnej podmienky platnosti výpovede, v zmysle ust.
§ 63 ods. 2 Zák. práce a správne aj konštatoval nenaplnenie tejto podmienky odporcom. Ten,

ale vo svojom odvolaní vytkol súdu, že neobstojí jeho právne posúdenie a v nesúlade s vykonaným
dokazovaním sú jeho tvrdenia o nemožnosti zistiť zákonný dôvod nadbytočnosti zamestnanca, v
príčinnej súvislosti s reorganizačnými zmenami zamestnávateľa. Odvolával sa na Valné zhromaždenie
odporcu, konané dňa 04.09.2009, na ktorom sa spoločníci jednoznačne uzniesli na redukcii počtu
zamestnancov spoločnosti, konkrétne o osoby navrhovateľa, jeho manželky a 2-3 traktoristov, z dôvodu

racionalizáciepráceinato,žetátočasťzápisnicebolanavrhovateľomneustálevkonaníspochybňovaná
ako sfalšovaná a pýtal sa prečo navrhovateľ neustále túto časť zápisnice spochybňoval. Odvolací súd
v tejto súvislosti uvádza, že do súdneho spisu boli založené zápisnice z valného zhromaždenia zo
dňa 04.09.2009 aj zo strany navrhovateľa aj zo strany odporcu, obsahujúce jej rôzne znenie v časti,
ktorá podľa tvrdenia odporcu mala spĺňať kritéria rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene,

prijatej zamestnávateľom. Nebolo nevyhnutným riešiť zo strany súdu prvého stupňa ale ani odvolacieho
súdu, pravosť tej ktorej zápisnice, nakoľko ani jedna z doložených zápisníc, nespĺňa podmienky dôkazu
o navrhovanej organizačnej zmene a jej konkrétnejšej špecifikácii. Z výňatku zo znenia zápisnice,
že okrem R. E. a Q. E. je potreba z dôvodu racionalizácie prepustiť ďalších 2-3 traktoristov a ani z
rozhodnutia konateľa spoločnosti, K.. Y. S. zo dňa 09.09.2009 : „ Na základe odporúčania z valného

zhromaždenia spoločnosti Asparagus spol. s r. o. zo dňa 04.09.2009 je potrebné do budúcnosti
znížiť v spoločnosti stav zamestnancov z cieľom zvýšenia efektívnosti práce, “ nemožno žiadnou
dedukciou vyvodiť prijatú organizačnú zmenu, navyše o ktorej v prvom rade musí zamestnávateľ
rozhodnúť, s uvedením jej dôvodu, počtu a štruktúry zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena má
týkať. Ak aj odporca vyslovil názor, že rozhodnutie zamestnávateľa o ukončení pracovného pomeru snavrhovateľom, bolo rozhodnutím Valného zhromaždenia konštatovaným v zápisnici zo dňa 04.09.2009,
odvolací súd zdôrazňuje, že z predložených listinných dôkazov, t.j. zápisnice z VZ zo dňa 04.09.2009,
prijatie takejto organizačnej zmeny nevyplýva. S tvrdením odporcu, že súdu v žiadnom prípade

neprináležípreskúmavaťsprávnosťvýberunadbytočnéhozamestnanca,saodvolacísúdplnestotožňuje
a uvádza, že k takémuto posudzovaniu zo strany súdu prvého stupňa nedošlo. Splnenie všetkých
hmotnoprávnych podmienok výpovede, čo odporca zdôraznil vo svojom odvolaní, nemá odvolací súd
dôvod ozrejmovať, nakoľko ich splnenie resp. nesplnenie nebolo predmetom konania na prvom stupni
a nie je ani jedným z dôvodov neplatnosti výpovede, prezentovaným súdom prvého stupňa vo svojom

rozhodnutí.

K odvolacím námietkam odporcu o splnení ponukovej povinnosti, zakomponovaným len do
opakovaného zdôrazňovania na Valnom zhromaždení dňa 04.09.2009 prijatého rozhodnutia o
racionalizačných opatreniach odvolací súd dáva do pozornosti, že právna úprava poskytuje
zamestnávateľovi dve alternatívy. Ponukovú povinnosť nemá ak nemá možnosť zamestnanca naďalej
zamestnávať, t.j. ak nemá pre zamestnanca žiadnu prácu ( tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca

ďalej zamestnávať), a ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné,
je povinný predtým, ako dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu mu ponúknuť. Ust. § 63 ods. 2 Zák.
práce tak vyžaduje, aby zamestnávateľ ponukovú povinnosť splnil z časového hľadiska ešte predtým,
ako pristúpi k výpovedi a najmä musí splnenie ponukovej povinnosti preukázať. Za inú vhodnú prácu sa
v zmysle uvedeného považuje práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno

aj kvalifikácii zamestnanca. Za vhodnú prácu v tomto smere však možno považovať aj prácu, pri ktorej
sa v plnej miere nevyužíva kvalifikácia zamestnanca. Určovať kvalifikačné predpoklady, požadovanú
prax a odbornú prípravu má právo zamestnávateľ, avšak preukázanie nesplnenia týchto parametrov
dotknutým zamestnancom je taktiež jeho dôkaznou povinnosťou. Ponuková povinnosť platí rovnako
aj v prípade, ak sa pri organizačnej zmene stali nadbytočnými súčasne viacerí zamestnanci, pretože

zamestnávateľ má voči každému z nich ponukovú povinnosť osobitne. Zamestnávateľ nie je pri výbere
vhodného druhu práce limitovaný obsahom pracovnej zmluvy. Z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b/ Zák.
práce totiž vyplýva, že ak zamestnancovi chýba pre výkon ponúkanej práce potrebná kvalifikácia, je
tento nedostatok v niektorých prípadoch možné riešiť predchádzajúcou prípravou na výkon iného druhu
práce, ale dôležité je zdôrazniť, že ponuka musí byť daná pred doručením výpovede. Odporca nie

je viazaný náplňou práce zamestnanca podľa pracovnej zmluvy a nedostatok kvalifikácie je možné
odstrániť prípravou zamestnanca na výkon iného druhu práce, pre miesto na ktoré si kvalifikačné
predpoklady vytvára sám zamestnávateľ. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri
dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť
a preukázať zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi

pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu. Ak však zamestnávateľ uvádza, že v čase
výpovede nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemal žiadne také voľné pracovné
miesto, na ktoré by navrhovateľ mohol spĺňať kvalifikačné predpoklady, je pre posúdenie otázky splnenia
jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce boli vôbec
pracovné miesta voľné alebo či boli obsadené. V takomto prípade je na zamestnávateľovi, aby tvrdil a

preukázal, že ku dňu výpovede všetky pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami (ide tu totiž
o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať).

Vzhľadom k uvedenému neobstoja potom argumenty odporcu o tom, že v čase dania výpovede nemali
žiadne voľné pracovné miesto a tvrdenie uvedené H.. K.. F. M., do zápisnice súdu na pojednávaní
dňa 14.07.2011: „ možno, že sme spravili troška chybu v tom, že sme mu mohli ponúknuť iba prácu

traktoristu a to ešte v obci K., ktoré jediné miesto sme mali v tom čase voľné. Takéto miesto sme mu ale
zámerne neponúkli, lebo sme to nepovažovali za správne a za dôstojné. Ja si myslím, že by to mohol
navrhovateľ pochopiť ako urážku, “ túto skutočnosť priamo vyvracia.

Z výpovede navrhovateľa ale i zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že odporca mal v čase doručenia
výpovede voľné minimálne jedno pracovné miesto, ktoré by z hľadiska kvalifikačných predpokladov bol

mohol navrhovateľ vykonávať a to voľné miesto traktoristu v K.. Podstatným teda je, že odporcovou
povinnosťoubolosplnenieponukovejpovinnostiato vopred,aktakémutoaktuvôbecnedošlo.Odporca
nielen že si ju vôbec nesplnil ale mal na ňu aj splnené hmotnoprávne podmienky a je nepodstatný jeho
subjektívnypohľadnapredpokladyjejsplnenia.Vtejtosituáciijepotomužnepodstatnýmpreskúmavanie
prerokovania výpovede so zástupcom zamestnancov odvolacím súdom, i keď okrajovo uvádza, že ani

táto, vychádzajúc zo svedeckých výpovedí splnená nebola (zmätočná a protirečivá výpoveď svedka Č.)a odporca ju neodstránil ani napr. predložením listinného dôkazu svedčiaceho o jej splnení, ktorým
mohla byť napr. jednoduchá písomná žiadosť zamestnávateľa adresovaná zástupcovi zamestnancov.

Odporca považuje i návrh navrhovateľa na uplatnenie náhrady mzdy za obdobie od 19.03.2010 za

nedôvodný a žiada ho zamietnuť. Túto svoju námietku ale žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Odvolací
súd dáva preto do jeho pozornosti, že ak dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite a zamestnanec trvá na ďalšom zamestnaní,
je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, s výnimkou, ak súd rozhodne,
že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď zamestnávateľovi
oznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní až do času, keď mu zamestnávateľ neumožní pokračovať v práci
alebo súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
za čas prevyšujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne nepriznať (ust. § 79 ZP). Aj v tejto časti, keď
súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu mzdy odo dňa oznámenia navrhovateľa o trvaní na

ďalšomzamestnávanízaobdobie12mesiacov,počiastočnomspäťvzatínavrhovateľa včastimzdových
nárokov za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov, v ktorej súd prvého stupňa konanie zastavil, považuje
odvolací súd napadnutý rozsudok za vecne správny. Okrajovo uvádza, že pri neplatne rozviazanom
pracovnom pomere, náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má charakter satisfakcie voči
zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Jeho odvolaciemu, neodôvodnenému návrhu

na zamietnutie náhrady mzdy aj z tohto dôvodu nemožno vyhovieť.

Rovnako nemožno vyhovieť ani námietke odporcu o nedôvodnosti priznania úroku z omeškania z
dôvodu neexistencie omeškania odporcu ako základného predpokladu pre vznik nároku a neexistencie
pohľadávky ako základného predpokladu omeškania. Odporca uviedol, že ak by aj súd vyslovil
neplatnosť ukončenia pracovného pomeru, až týmto vyslovením vzniká v prípade jeho uplatnenia nárok

na náhradu mzdy za obdobie, ktoré ustanovuje zákon v čase, keď došlo k neplatnému rozviazaniu
pracovného pomeru, a preto omeškanie s plnením takto stanovenej povinnosti meritórnym rozhodnutím
súdu nemôže prichádzať do úvahy.

Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu
deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti

(priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba
(procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva). Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi
náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady
- teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie
náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z

omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z
neplatného rozviazania pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu ( § 3 a § 4 je
vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 OZ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie

je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z
omeškaniastačí,žezákonomustanovenálehotaplneniauplynula(rozh.NSSRsp.zn.1Cdo116/2008).
Zuvedenéhotedajednoznačnevyplýva,ženapadnutýrozsudokjeajvčastipriznaniaúrokuzomeškania
správny.

Odvolací súd záverom konštatuje, že súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie a

správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p.
dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny
záver, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil.
Prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd
nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by pri svojom
rozhodovaní súd odňal odporcovi možnosť konať pred súdom, rozsudok je presvedčivý, obsahujúcivšetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú a kvalifikovanú
argumentáciu o nedostatočnosti preukázania splnenia ponukovej povinnosti odporcom, v priamej
príčinnej súvislosti s ktorou skutočnosťou nastáva potom neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.

V odvolaní odporca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého
stupňa zisteného skutkového stavu a jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa
iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie
sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré predstavujú odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby v zmysle § 10 ods. 1,2,3 a
§11 ods. 1 pís. / a vyhl. č. 655/2004 Z.z., (v znení účinnom do 30. júna 2013), á 273,50 eur (253,94
eur z priznanej peňažnej sumy + 19,56 eur ako 1/13 výpočtového základu - vyjadrenie k odvolaniu

odporcu zo dňa 20.07.2012), 1 x paušálna náhrada vo výške 7,63 eur (rok 2012) podľa § 16 ods. 3
vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 281,13 eur, ktorú ako náhradu
trov odvolacieho konania zaplatí odporca advokátovi navrhovateľa, podľa § 149 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.