Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/129/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511010889

Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Jarábek

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2511010889.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Jarábka a sudcov JUDr.
Ivana Ilavského a JUDr. Pavla Sládka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04. apríla 2013, v trestnej
veci obžalovaného S. G., pre prečin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, prejednal

odvolanie obžalovaného, ako aj Okresného prokurátora v Piešťanoch, ktoré podali proti rozsudku
Okresného súdu v Piešťanoch sp.zn. 2T/165/2011 zo dňa 25.7.2012, a takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 odsek 1 písmeno d/, odsek 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo
výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný S. G., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom U., Y. č. XXX/XX

o d s u d z u j e

Podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona, § 38 odsek 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v
trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona sa obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

II. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného S. G. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Piešťanoch uznal obžalovaného S. G. za vinného z prečinu
podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom
základe, že

dňa 12.09.2008 vo Vrbovom, v pobočke banky I. vybral z účtu svojej manželky sumu 200.000,-- Sk
(v prepočte 6.638,78 Eur), ktorú predtým vylákal od Y. G. za účelom dovozu ojazdeného osobnéhomotorového vozidla zn. Citroën C4 z Talianska a ktorú mu na tento účel vložila S. G. dňa 11.09.2008,
hoci v čase prevzatia peňazí vedel, že vozidlo v stanovenom termíne do 31.12.2008 nedodá, peniaze
nevrátil ani po viacerých urgenciách a minul ich pre vlastnú potrebu, čím Y. G. spôsobil škodu vo výške

6.638,78 Eur.

Za to mu bol podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 37 písmeno m) Trestného zákona,
§ 38 odsek 4 Trestného zákona, za použitia § 42 odsek 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia
slobody v trvaní 2 (dva) roky a 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona bol pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku bol obžalovaný povinný uhradiť poškodenému Y. G., nar.
XX.XX.XXXX v K., trvale bytom U., J. O. č. XXX/XX, škodu vo výške 6.638,78 Eur.

Súčasne bol zrušený výrok o treste, ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II., sp. zn. 4T/184/08 zo dňa 08.09.2011, právoplatný dňa 28.02.2012, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,

stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, ako aj Okresný prokurátor v Piešťanoch.

Obžalovaný svoje odvolanie písomne nezdôvodnil, avšak jeho obhajkyňa na verejnom zasadnutí
poukázala na tú skutočnosť, že jeho vinu nepovažujú za preukázanú. Obžalovaný sa žiadnej trestnej
činnosti nedopustil, ide o občianskoprávny vzťah. V tomto smere okresný súd nesprávne vyhodnotil

vykonané dôkazy v neprospech obžalovaného. Pokiaľ ide o výrok o treste obhajkyňa, okrem iného,
poukázala aj na tú skutočnosť, že jeho predchádzajúce tresty boli takého charakteru, že v nich bol
podmienečne odsúdený a na tieto tresty sa preto vzťahuje amnestia prezidenta Slovenskej republiky.
Navrhla preto, aby krajský súd tieto skutočnosti zvážil a znovu posúdil, pretože na základe týchto
skutočností došlo aj k zmene poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, čo je nová skutočnosť pri

prípadnom ukladaní trestu. Obhajkyňa preto navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému
súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Okresný prokurátor podal odvolanie proti výroku o treste, má za to, že rozsudok okresného súdu vo
výroku o treste nie je zákonný. Po odcitovaní ustanovenia § 42 odsek 1 Trestného zákona, ako aj 41
odsek 1 Trestného zákona okresný prokurátor poukázal na tú skutočnosť, že uloženie súhrnného trestu

obžalovanému S. G. s poukazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava II. č.k. 4T/184/08 zo dňa
8.9.2011bolonezákonné,nakoľkoustanovenia§42odsek1 a§41odsek1Trestnéhozákonavtakomto
prípade uloženie súhrnného trestu nepripúšťajú.

Obžalovaný S. G. bol trestným rozkazom Okresného súdu v Považskej Bystrici č.k. 2T/115/2007 zo dňa
10.9.2007 uznaný za vinného zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písmeno

a/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 roka a 6 mesiacov, kde výkon
trestu mu bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba v trvaní 3 roky, t.j. do 13.1.2011.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. č.k. 4T/184/08 zo dňa 8.9.2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č.k. 3To/176/2011 zo dňa 28.2.2012 bol obžalovaný uznaný zase za vinného
zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, za čo mu bol uložený

súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, kde výkon trestu mu bol podmienečne odložený a určená
skúšobná doba v trvaní 3 roky a 4 mesiace, t.j. do 2.6.2015. Trest uložený trestným rozkazom Okresného
súdu v Považskej Bystrici č.k. 2T/115/07 zo dňa 10.9.2007 bol zrušený. Okresný prokurátor v tejto
súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že skutok v trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Piešťanochpod sp.zn. 2T/165/2011 bol spáchaný dňa 12.9.2008, teda pred vyhlásením rozsudku Okresného súdu
Bratislava II. č.k. 4T/184/08 zo dňa 8.9.2011, avšak po vyhlásení trestného rozkazu Okresného súdu
Považská Bystrica č.k. 2T/115/07 zo dňa 10.9.2007, ktorý bol zrušený a obžalovanému bol uložený

súhrnný trest odňatia slobody.

Nejde tak v tomto prípade o súbeh trestných činov, ale ide o recidívu, keďže obžalovaný sa dopustil
trestného činu po právoplatnom odsúdení za iný trestný čin.

V zmysle ustálenej judikatúry, ak bol obvinenému uložený súhrnný trest a neskôr bol ďalším rozsudkom
uznaný za vinného z trestného činu spáchaného po vyhlásení prvého rozsudku a pred vyhlásením
rozsudku,ktorýmmuboluloženýsúhrnnýtrest,vprípadeposlednéhoodsúdenianejdeosúbehtrestných

činov, ktorý je nevyhnutným predpokladom uloženia súhrnného trestu, ale o recidívu, a teda v danom
prípade bolo potrebné obžalovanému uložiť samostatný trest.

Okresný prokurátor preto navrhol, aby bol napadnutý rozsudok okresného súdu z dôvodu ô 321 odsek
1 písmeno d/ Trestného poriadku zrušený, čo do výroku o treste a aby krajský súd v zmysle § 322 odsek
3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol.

Na verejnom zasadnutí obhajkyňa zotrvala na návrhu predneseného už v záverečnej reči na hlavnom
pojednávaní, pokiaľ ide o vinu obžalovaného, pričom obžalovaný sa na verejné zasadnutie nedostavil.
V tejto súvislosti obžalovaný riadne prevzal predvolanie na verejné zasadnutie, krajskému súdu
sa naň nedostavil, ani sa neospravedlnil. Iba na verejnom zasadnutí jeho obhajkyňa oznámila, že
predchádzajúci deň sa jej obžalovaný ozval a oznámil jej, že jeho PN ďalej trvá.

Takéto ospravedlnenie krajský súd nepovažuje za dostatočné, a preto vzhliadol, že sú splnené všetky
podmienky pre konanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Pokiaľ ide o zástupkyňu krajskej prokuratúry, tá na verejnom zasadnutí navrhla vyhovieť odvolaniu
okresného prokurátora a zamietnuť odvolanie obžalovaného ako nedôvodné.

Krajský súd v zmysle § 317 odsek 1 Trestného poriadku na základe odvolania obžalovaného, preskúmal

zákonnosťaodôvodnenosťvýrokovejčastirozsudku,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovovzťahuk
tej časti, v ktorej bol uznaný za vinného a na základe odvolania okresného prokurátora, ako aj odvolania
obžalovaného preskúmal aj zákonnosť celej výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Krajský súd zistil, že kým odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, odvolania okresného prokurátora je
v plnom rozsahu dôvodné.

Krajský súd je toho názoru, že pokiaľ ide o vinu obžalovaného táto bola v dostatočnej miere preukázaná.
V tejto súvislosti tiež krajský súd zistil, že okresný súd po obdržaní obžaloby vykonal všetky potrebné
dôkazy pre objektívne a zákonné rozhodnutie, a tieto dôkazy v zmysle § 2 odsek 12 Trestného poriadku
vyhodnotil individuálne i v ich súhrne a dospel k správnemu záveru o vine obžalovaného.

Pokiaľ ide o túto časť rozsudku následne okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle

§ 168 dostatočným spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel. Uviedol tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny. Okresný súd vo svojom rozhodnutí aj
jasne odôvodnil, o ktoré všetky dôkazy sa opieral, vyhodnotil dôkaznú situáciu, analyticky ju rozobral,
pričom s jeho závermi sa stotožňuje aj odvolací súd.Krajský súd si teda osvojuje skutkové závery I. stupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje ohľadne
vinyobžalovanéhonaodôvodnenienapadnutéhorozsudkubezpotrebyopakovaniarovnakýchprávnych
úvah. Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutok opísaný v napadnutom rozsudku sa stal,

spáchal ho obžalovaný S. G. spôsobom, ako je tento uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Krajský súd nemal pochybnosti o tom, že skutkové zistenia uvedené vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku sú v súlade s obsahom jednotlivých dôkazov a je preukázané, že obžalovaný spáchal
podvodný skutok a že v danom prípade nemôže ísť výlučne o občianskoprávny vzťah, ako sa toho
domáhal v priebehu trestného konania.

K odvolacím námietkam obžalovaného len treba podotknúť, že aj podľa názoru odvolacieho súdu

usvedčujúce výpovede Y. G., S. G., F. G., Ing. Z. Y. a Ing. I. H. jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností vyvracajú obhajobné tvrdenia obžalovaného a v zmysle ich výpovedí aj krajský súd má
za to, že v danom prípade obžalovaný konal cieľavedome s podvodným úmyslom uviesť do omylu
poškodených G. s cieľom obohatiť sa ku škode ich majetku. Treba podotknúť, že tieto usvedčujúce
výpovede sú podporené aj listinnými dôkazmi, konkrétne mailovou komunikáciou medzi obžalovaným a

F. G. nachádzajúcou sa na č.l. 39-54 spisu a obžalovaného v dostatočnej miere usvedčujú aj písomné
výzvy poškodeného Y. G. zo dňa 3.5.2010, z 18.8.2010 voči obžalovanému, ktoré písomné výzvy sa
nachádzajú na č.l. 55-58 spisu. Z týchto dôkazov jednoznačne vyplýva priebeh skutkových okolností
tak, ako o tom vypovedali poškodení.

Krajský súd nemá dostatok konkrétnych protiargumentov zo strany obžalovaného proti výroku o vine,

pretože ten svoje odvolanie bližším spôsobom neodôvodnil. Krajský súd sa preto môže obmedziť len
na tieto základné skutočnosti s tým vyústením, že výpovede spomínaných poškodených a svedkov sú
jednoznačne v súlade s obsahom mailovej komunikácie a ďalších listinných dôkazov, a preto ani krajský
súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný sa dopustil prečinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek
2 Trestného zákona tak, ako je to uvedené v napadnutom rozsudku. Aj krajský súd je toho názoru, že

skutkovú podstatu tohto prečinu obžalovaný svojim konaním naplnil tak z hľadiska objektívnej, ako aj
z hľadiska subjektívnej stránky.

Pokiaľ ide o výrok o treste krajský súd je toho názoru, že v tomto ohľade už okresný súd na rozdiel od
viny obžalovaného rozhodol nezákonným spôsobom. Tento výrok napadol svojim odvolaním okresný
prokurátor v Piešťanoch, s obsahom ktorého odvolania sa krajský súd v plnej miere stotožňuje. Bez

potreby opakovania a odborných argumentov zo strany krajského súdu tento považuje za potrebné
uviesť, že vzhľadom na chronológiu a časové súvislosti jednotlivých odsúdení obžalovaného S. G. v
danom prípade okresný súd nemohol ukladať súhrnný trest odňatia slobody ako to učinil v napadnutom
rozsudku. V tomto smere odvolanie okresného prokurátora krajský súd považuje za správne, a preto
vzhliadol potrebným na základe jeho odvolania zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste podľa §

321 odsek 1 písmeno d/ Trestného poriadku.

Krajský súd je toho názoru, že obžalovanému je nevyhnutné ukladať samostatný trest odňatia slobody.
Pri ukladaní trestu odňatia slobody pri vyššie uvedenom závere o vine obžalovaného, krajský súd
vychádzal predovšetkým z ustanovení § 34 odsek 1, odsek 2 a odsek 4 Trestného zákona, ako aj z
ustanovení § 38 odsek 2, odsek 3 a odsek 4 Trestného zákona.

Podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 odsek 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,

ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby
trestu odňatia slobody.Podľa § 34 odsek 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, na jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

V zmysle vyššie uvedených ustanovení treba všeobecne uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady,
že základným zmyslom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel
existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné čin buď
vôbec nepáchali, alebo sa páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných
činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany
spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale

aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom
individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj
ostatnýmčlenomspoločnosti,ktorésprávaniejenežiaduce,protičomujenamierenýtrestnýmspôsobom
a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov v spoločnosti.

Krajský súd v tejto súvislosti pri ukladaní nového trestu odňatia slobody obžalovanému v rámci zákonom

stanovenej trestnej sadzby, ktorá je v § 221 odsek 2 Trestného zákona v rozpätí od jedného do piatich
rokov zvažoval aj možnosť ukladania podmienečného trestu odňatia slobody v zmysle § 49 odsek 1
Trestného zákona.

Podľa tohto ustanovenia súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho
dva roky, ak sa

a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje a na okolnosti prípadu má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu
páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo

b) prijme záruku za nápravu páchateľa, ak vzhľadom na výchovný problém toho, kto záruku ponúkol má
za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutý.

Krajský súd v rámci stanovenej trestnej sadzby bol toho názoru, že vzhľadom na kritériá uvedené v §
34 odsek 4 Trestného zákona je pre obžalovaného spravodlivý a zákonný trest odňatia slobody v dolnej
polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby, to znamená vo výmere dvoch rokov.

Pri úvahe o tom, či z hľadiska generálnej prevencie, ako aj individuálnej prevencie je možné tento trest
podmienečne odložiť krajský súd vychádzal z týchto právnych úvah:

Podmienečné odsúdenie vychádza z predpokladu, že už samotné trestné stíhanie páchateľa, negatívne
zhodnotenie jeho osoby a jeho činu rozsudkom a hrozba budúceho eventuálneho výkonu trestu, môžu
mať sami o sebe z hľadiska individuálnej i generálnej prevencie účinky, ktoré má inak len výkon
uloženého trestu odňatia slobody. Púhe prejednanie trestnej veci pred súdom a hrozba výkonu trestu
odňatia slobody však môžu byť dostačujúcim len u páchateľov, u ktorých je spáchanie trestného činu

iba ojedinelým vybočením z inak riadneho spôsobu života, teda u osôb, ktoré i bez pomoci zvonka a bez
sústavnej kontroly s vysokou mierou pravdepodobnosti povedú v budúcnosti riadny život. Pri hodnotení
osoby páchateľa je nutné prihliadnuť k celkovému profilu páchateľovej osobnosti, najmä k povahovému
založeniu páchateľa, k jeho charakterovým vlastnostiam, k jeho sklonom a záľubám, k jeho vzťahu k
práci a k spoločnosti. Doterajší život páchateľa teda bude odôvodňovať záver o tom, že účelu trestu

môže byť dosiahnuté aj bez priameho výkonu trestu odňatia slobody predovšetkým za predpokladu, že
páchateľ doposiaľ viedol riadny život. Pred záverom o možnosti podmienečného odkladu výkonu trestu
odňatia slobody pritom treba prihliadnuť aj na skutočnosť, či je páchateľ osobou bezúhonnou, alebo, či
ide o osobu s negatívnymi sklonmi k narušovaniu spoločenských noriem, ktorá si neplní riadne svoje
povinnosti voči spoločnosti.Na základe týchto právnych úvah krajský súd dospel k záveru, že odklad výkonu uloženého trestu
odňatia slobody obžalovanému S. G. vo výmere dvoch rokov, v zmysle ustanovenia § 49 odsek 1
písmeno a/ Trestného zákona, nie je možný, a to predovšetkým s ohľadom na jeho doteraz prejavené

sklony. Zodpovedá totiž skutočnosti, že obžalovaný sa v minulosti dopustil štyroch čiastkových skutkov
podvodu, pričom v troch prípadoch išlo o podvod voči iným občanom so škodou po 500.000,--Sk, v
jednom prípade iného občana podviedol o sumu 950.000,--Sk a okrem toho sa dopustil aj v ďalšej
trestnej veci obdobného konania, hoci toto bolo právne kvalifikované nie ako prečin podvodu podľa § 221
odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, ale ako prečin sprenevery podľa § 213 odsek 1 Trestného zákona.

Obžalovanýtýmprejavil,žemádlhodobosústavnésklonykpáchaniupodvodnejtrestnejčinnosti,apreto
krajský súd dospel k záveru, že uložený trest odňatia slobody v trvaní dva roky z hľadiska generálnej,
ako aj individuálnej prevencie nie je možné odložiť v zmysle vyššie citovaného ustanovenia.

Pre výkon tohto trestu súčasne obžalovaného zaradil v zmysle § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného
zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože vo vzťahu k osobe
obžalovaného sú naplnené v tomto ustanovení stanovené podmienky.

Krajský súd nemohol v tejto súvislosti akceptovať pripomienku obhajkyne v tom ohľade, že obžalovaný
bol odsúdený na podmienečné tresty odňatia slobody, a preto sa hľadí na neho, ako keby nebol
odsúdený. V tomto ohľade krajský súd poukazuje, že skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin a
skutočnosť, že bol za tento trestný čin postihnutý sú dve rozdielne skutočnosti. Fikcia nepostihnutia za
priestupok znamená, že na páchateľa sa hľadí, akoby nebol sankcionovaný, avšak neznamená to zánik

toho,žepáchateľtrestnýčinspáchaltak,žebysalikvidovalsamotnýfaktspáchaniatrestnéhočinu.Preto
ani prípadná aplikácia fikcie nepostihnutia nebráni súdu pri skúmaní správania sa odsúdeného počas
skúšobnej dobe prihliadnuť na samotný fakt spáchania skutkov z minulosti a hodnotiť túto skutočnosť
pri posudzovaní jeho osoby z hľadiska nápravy a vedenia riadneho života.

Z týchto právnych úvah potom krajský súd vychádzal aj pri ukladaní trestu obžalovanému S.

Biskorovajnému. Je toho názoru, že takýto trest zodpovedá tak požiadavkám generálnej, ako aj
požiadavkám individuálnej prevencie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.