Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/35/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712209800
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Sopoliga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712209800.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Sopoligu a členov senátu

JUDr. Jozefa Vancu a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: C. s.r.o., so sídlom A.S. R.
2, N., IČO: XX XXX XXX, zast. R.. C. J., advokátom, Dr. Q. XX, N., proti žalovanej: I. H., IČO: XX XXX
XXX, H., zast. R.. K. C., advokátkou, U. ulica č. XX, V. o zaplatenie 131.012,40 eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 22Cb/110/2012-341 zo dňa 9.12.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania 831,96 eur na účet právnej
zástupkyne žalovanej do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť uhradiť

žalovanej náhradu trov konania vo výške 8.814,53 eur, na účet právneho zástupcu žalovanej, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa po vykonaní rozsiahleho dokazovania vec právne posúdil podľa ust. § 1 ods. 2,
§ 261 ods. 1, 2, § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 11 ods. 4 zák.č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení, § 9 ods. 2 zák.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaná namietala v konaní, že kúpna zmluva nebola schválená
obecným zastupiteľstvom žalovanej a žalobca zastával názor, že zmluva si nevyžadovala schválenie
obecného zastupiteľstva, resp. schválenie/súhlas obecného zastupiteľstva žalovanej s predmetnou

zmluvou bol daný pri schválení iných úkonov, resp. obecné zastupiteľstvo žalovanej malo pri svojich
rokovaniach minimálne vedomosť o takejto zmluve, súd zdôraznil, že sa predovšetkým vyporiadaval s
týmito rozhodnými skutočnosťami.

V tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ ide o rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovom úkone, to
niejeautoritatívnymvýrokomobce,ktorýmsaindividuálnyprávnyvzťahúčastníkovzakladá,mení,alebo
ruší, ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva.
Právne účinky vyvolá však len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti. Ak sa pred súdom
vyskytne v občianskom súdnom konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou

a druhým účastníkom zmluvy, ktorej predmet je niektorý z majetkoprávnych úkonov, ktorý vyžadoval
rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle. Bez prejavu vôle
a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme, nemožno hovoriť o právnom úkone. Táto zásada
platí aj na prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo omajetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného
zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik
právneho vzťahu. Majetkovoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré by urobil

len starosta bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzovali
obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce
majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva
a zaviazať ním obec, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva
oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky (nález Ústavného súdu SR III. ÚS

XXX/XX zo dňa 1.4.2009).

S poukazom na obsah nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS XXX/XX zo dňa 1.4.2009 vrátane časti jeho
citácie uzavrel, že v danom prípade je potrebné na kúpnu zmluvu zo dňa 27.10.2011 aplikovať § 11 ods.
4 písm. a) zákona o obecnom zriadení, v zmysle ktorého obecné zastupiteľstvo schvaľuje najdôležitejšie
úkony týkajúce sa majetku obce z dôvodu, že žalovaná nemá schválené zásady hospodárenia a
nakladania s majetkom obce, pričom hodnota plnenia vyčíslená v predmetnej kúpnej zmluve je určená

sumou 1.261.835,69 eur, čo samo o sebe, ale aj v spojení so schváleným rozpočtom žalovanej v čase
podpísania zmluvy (schválený rozpočet na rok 2011: príjmy 1.707.382 eur, výdavky 1.704.739 eur), resp.
aj v čase jej plnenia, ktorý počítal s kapitálovými príjmami zo štátneho rozpočtu na projekt (rozpočet na
rok 2012 : príjmy 7.451.214 eur, výdavky 7.426.201 eur) možno považovať za jeden z najdôležitejších
úkonov týkajúci sa majetku žalovanej. Treba brať na zreteľ, že následne došlo k ukončeniu zmluvného

vzťahumedzižalovanouaMinisterstvomživotnéhoprostrediaSRoposkytnutínenávratnéhofinančného
príspevku na realizáciu projektu „Zberný dvor a kompostáreň H.“, ktorý príspevok tvoril 95% z celkových
výdavkov na realizáciu projektu a ktoré finančné prostriedky by žalovaná bola povinná vrátiť v prípade
ich čerpania a následného neoprávneného použitia, a to podľa článku 11 Všeobecných zmluvných
podmienok k uvedenej zmluve.

Súd prvého stupňa mal za to, že z celého vykonaného dokazovania, nepochybne vyplýva, že žalovaná
neschválila formou uznesenia konkrétnu kúpnu zmluvu, ktorej text podpísal starosta žalovanej so
žalobcom. Podľa názoru súdu iba konkrétna zmluva s konkrétnym subjektom a určením minimálne
podstatných a pravidelných náležitostí takéhoto úkonu (napr. aj dojednanie o zmluvnej pokute), ktorá by
bola schválená formou uznesenia obecným zastupiteľstvom, vyvoláva právne účinky, ktoré s takýmto

perfektným právnym úkonom spája náš právny poriadok. Samotná prípravná fáza ako schválenie
projektu, schválenie žiadosti o nenávratný finančný príspevok na projekt (v čase, keď nie je zrejmé,
že uchádzač - žalovaná bude so svojou žiadosťou úspešný), prípadne vedomosť členov obecného
zastupiteľstva žalovanej o existencii projektu, hodnote projektu, o verejnom obstarávaní (ktoré malo
prebehnúť pred uzavretím konkrétnej kúpnej zmluvy, ktorého výsledky vyhodnocuje špeciálne na to

vytvorená komisia a nie obecné zastupiteľstvo), nemôže založiť právne účinky predpokladané vyššie
citovanými zákonmi, keďže stále chýba prejav vôle obce s konkrétnym zmluvným vzťahom. Obdobné
platí aj pre akékoľvek prípadné následné úkony obecného zastupiteľstva, ako napr. schválenie rozpočtu
obce na rok 2012 dňa 6.12.2011, kde sa počítalo s prípadnými výdavkami na schválený projekt, keďže
bez zákonom predvídaného postupu (schválenia zmluvy obecným zastupiteľstvom pred jej uzavretím)

nemožno takýto úkon následne konvalidovať (dodatočne zhojiť), keďže nejde o relatívnu neplatnosť
právneho úkonu. Poukázal na to, že o tom, že obecné zastupiteľstvo schvaľovalo iné právne úkony
svedčí aj napr. zápisnica z 20. zasadnutia OZ žalovanej, kde došlo k schváleniu poradenskej služby
na majetkoprávne vysporiadanie nehnuteľností v obci (bod 8) a schváleniu finančných prostriedkov na
rozšírenú vianočnú výzdobu obce (bod 9), resp. zápisnica z 23. zasadnutia OZ žalovanej, kde došlo k

schváleniu prekleňovacieho úveru so subjektom H. a.s. (bod 6).

Prvostupňovýsúdzastávalnázor,žezadanéhoprávnehostavukúpnazmluva,ktorúuzavrelzažalovanú
starosta dňa 27.10.2011 a na základe ktorej si uplatňuje žalobca svoj nárok voči žalovanej, keďže je v
rozpore s ustanovením § 11 ods. 4, písm. a) zákona o obecnom zriadení a ustanovením § 9 ods. 2,
písm. c) zákona o majetku obcí, nevyvoláva žiadne právne účinky a na takýto úkon sa neprihliada.

Citujúc ustanovenie § 34 Občianskeho zákonníka vyvodil, že bez vôle (psychický - subjektívny prvok)
smerujúci k spôsobeniu právneho následku, teda k vzniku, zmene či zániku občianskoprávneho vzťahu,právetak,akobezjehoprejavuvobjektivizovanejformevovonkajšomsvete(objektívnyprvok)nemožno
o právnom úkone hovoriť. Vôli ktorá nie je navonok prejavená v určitej objektivizovanej forme, teda vôli,
ktorá nemôže byť druhým subjektom či ostatnými subjektmi ako dostupná vôbec vnímaná, nemožno

priznať právnu relevanciu. Takáto vôľa nemôže byť hodnotená podľa právnych noriem, a teda stať sa
právnou skutočnosťou. Teda ak niektorý z týchto dvoch základných stavebných prvkov právneho úkonu
chýba, ide o taký nedostatok, že nemožno hovoriť ani o vadnom právnom úkone. V takomto prípade ide
o teoreticky prísne vzatý o zdanlivý právny úkon (non negotium).

S poukazom na vyššie uvedené sa už prvostupňový súd nezaoberal otázkou platnosti odstúpenia

žalovanej od kúpnej zmluvy, keďže táto je za daného stavu bez právneho významu. Žalobcovi nevznikol
nárok na úhradu žalovanej sumy titulom úhrady kúpnej ceny za dodaný tovar, keďže kúpna zmluva
nevyvolala žiadne právne účinky a keďže žalovaná vyzvala žalobcu, aby si dodaný tovar spätne prevzal
od žalovanej (teda je pripravená a schopná ho vrátiť), ani titulom bezdôvodného obohatenia, preto súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcu,

ktorý nebol v konaní úspešný, zaviazal na zaplatenie trov právneho zastúpenia úspešnej žalovanej vo
výške 8.814,53 eur.

Súd prvého stupňa, v zmysle predloženého vyúčtovania vzniknutých trov čiastočne nepriznal žalovanej
odmenu za úkony právnej služby, ktoré považoval za neúčelné. Išlo o odvolanie proti uzneseniu zo
dňa 9.11.2012 (proti uzneseniu, ktorým súd návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol a odvolací

súd napadnuté uznesenie potvrdil), odmenu za zastupovanie na pojednávaní dňa 7.6.2013 (náhradu
cestovného a straty času), keďže pojednávanie (správne dňa 3.6.2013) bolo odročené pre prekážku
na strane žalovanej a ani odmenu za podania zo dňa 14.10.2013 a 28.10.2013 (nešlo o podania vo
veci samej, ale žalovaná iba predkladala jednotlivé listinné dôkazy - zápisnice a uznesenia obecného
zastupiteľstva (OZ) žalovanej).

Zároveň v súlade s ustanovením § 149 ods. 1 O.s.p. súd zaviazal žalovaného (správne žalobcu) zaplatiť
trovy konania právnemu zástupcovi žalobcu (žalovanej).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, žalobe v zmysle uplatneného žalobného petitu vyhovel a
žalovaného zaviazal na náhradu trov prvostupňového konania. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov

odvolacieho konania.

Odvolací dôvod zakladal na ustanovení § 205 ods. 2 písm. d), e) a f) O.s.p., teda že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V podanom odvolaní poukázal na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj na právne závery súdu
prvého stupňa, z ktorých vychádzal súd pri posúdení veci a ktoré považoval za nesprávne. Zastával
názor, že prvostupňový súd vychádzal pri vydávaní napadnutého rozsudku z nesprávneho právneho
posúdenia veci, ktoré bolo spôsobené nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
138/1991 Zb. o majetku obcí a ust. § 11 ods. 4 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení na posudzovaný

prípad a aj na následnom nenáležitom uplatňovaní právnych názorov uvedených v náleze Ústavného
súdu SR III. ÚS 389/2008.

Citujúc ust. § 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, platného a účinného v čase uzatvárania
kúpnej zmluvy zo dňa 27.10.2011 vyvodil záver, že schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehala v
čase podpisu kúpnej zmluvy z dvojstranných právnych úkonov výslovne len koncesná zmluva (písm.

g), že aj pri prevode vlastníctva nehnuteľnosti (písm. a), b), obecné zastupiteľstvo schvaľuje len spôsobprevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce a podmienky obchodnej verejnej súťaže, ak sa má
prevod vlastníctva nehnuteľného majetku obce realizovať na základe obchodnej verejnej súťaže, teda
obecnézastupiteľstvoneschvaľujeanivtakomtoprípadekonkrétnuzmluvu.Uviedol,žeanipriostatných

prevodoch, nakladaní resp. vkladoch (písm. c), d), e), f) sa v citovanom zákonnom ustanovení nehovorí
o schválení konkrétneho právneho úkonu (zmluvy), hovorí sa len o schválení prevodu, nakladania,
resp. vkladu a nehovorí sa vôbec o potrebe schválenia konkrétneho obsahu právneho úkonu. Zdôraznil,
že ani zo znenia ustanovenia § 11 ods. 4 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení platného v čase
podpisu kúpnej zmluvy (že obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä

je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu,
ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s
ním) nevyplýva, že vykonanie najdôležitejších úkonov týkajúcich sa obecného majetku obcou a za ňu
jej štatutárnym orgánom - starostom je podmienené schválením konkrétneho obsahu právneho úkonu.
Citované ustanovenie (§ 11 ods. 4) je podľa jeho názoru všeobecnou úpravou vo vzťahu k ustanoveniu
§ 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí, a preto mal prvostupňový súd pri formulovaní jeho

právneho názoru vychádzať hlavne z ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a mal
ho vyložiť tak, ako to uviedol žalobca.

Z vyššie uvedených dôvodov považoval právny názor prvostupňového súdu, že platnosť zmluvy
uzavieranej obcou je podmienená schválením konkrétnej zmluvy s konkrétnym subjektom za určenia
minimálne podstatných a pravidelných náležitostí takéhoto úkonu za nesprávny.

Zároveň, ako nesprávny a v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. e) zák. č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí, považoval žalobca aj právny názor prezentovaný prvostupňovým súdom, pokiaľ žalobcom
označené úkony, ktoré súd nazval ako prípravnú fázu, nemôžu založiť právne účinky predpokladané
Zákonom o obecnom zriadení, keďže chýba prejav vôle obce s konkrétnym zmluvným vzťahom. Uviedol,
že pokiaľ sa vychádza z toho, že žalovaná (obec) nemala schválené zásady hospodárenia (z vyššie

citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že obecné zastupiteľstvo obce schvaľuje len nakladanie
s majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia) a za primeraného použitia
právneho názoru uvedeného v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (III. ÚS 389/2008) je
potrebnéustáliť,žeakékoľveknakladaniesmajetkovýmiprávamipodliehaužalovanej(obce)schváleniu
obecným zastupiteľstvom. Zastával však názor, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obecné

zastupiteľstvo žalovanej schválilo uznesením č. XX/XX zo dňa 30.01.2009 realizáciu projektu „Zberný
dvor a kompostáreň H.", že v čase prijímania tohto uznesenia existoval konkrétny materiál, o ktorom
boli poslanci obecného zastupiteľstva informovaní a o ktorom rokovali (bol spracovaný spoločnosťou V.
Ekologickéstavby,s.r.o.F.),zčohojezrejmé,žeuždňa30.01.2009obecnézastupiteľstvožalovanejbolo
dostatočne informované, aký projekt sa bude realizovať, a teda týmto schválením projektu uznesením

rozhodlo obecné zastupiteľstvo o nakladaní s majetkovými právami obce, pretože realizácia projektu v
sebe nepochybne zahŕňa aj odplatné zabezpečenie prác a tovarov pre obec, potrebných na realizáciu
schváleného projektu.

Zuzneseniaobecnéhozastupiteľstvažalovanejč.XX/XXzodňa26.3.2009,ktorýmschválilopredloženie
žiadosti o nenávratný finančný príspevok, názov projektu ,,Zberný dvor a kompostáreň H.", výška

celkových výdavkov na projekt: 4.599.313,82 eur, výška celkových oprávnených výdavkov na projekt:
4.599.313,82 eur, výška spolufinancovania projektu z celkových oprávnených výdavkov: 5%, t.j.
229.965,69 eur, spôsob financovania projektu - kombinácia vlastných zdrojov a externých zdrojov,
rovnako vyvodil záver, že obecné zastupiteľstvo rozhodlo o nakladaní s majetkovými právami obce.

Spoukazomnavyššieuvedenéazaakceptáciesprávnehoprávnehonázoru,žeschvaľovaniuobecného

zastupiteľstva nepodlieha konkrétny zmluvný vzťah, mal prvostupňový súd ustáliť, že pri uzavieraní
kúpnej zmluvy zo dňa 27.10.2011 už nepochybne existovala vôľa obce. Zastával názor, že táto
vôľa žalovanej o nakladaní s jej majetkovými právami bola citovanými uzneseniami vytvorená už
vo všetkých podstatných rysoch a z vykonaného dokazovania je zrejmé, že starosta pri uzavieraní
kúpnej zmluvy jednal už plne v intenciách takto vytvorenej vôle. Pokiaľ prvostupňový súd označeným

uzneseniam nepriznal žiadnu právnu relevanciu a považoval ich len za prípravnú fázu, zastával názor,
že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutievychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ prvostupňový súd na podporu svojho
názoru o nevyhnutnosti schvaľovania konkrétnych právnych úkonov označil schválenie poradenskej
služby na majetkoprávne vysporiadanie nehnuteľností v obci a schválenie finančných prostriedkov

na rozšírenú vianočnú výzdobu obce, uviedol, že z prijatých uznesení (č. XX/XX a XX/XX) výslovne
nevyplýva, že by bol schvaľovaný konkrétny zmluvný vzťah a z označených dôkazov je zrejmé, že
schválenie finančných prostriedkov na rozšírenú vianočnú výzdobu obce bolo vykonané následne po
realizácii montáže vianočného osvetlenia. Rovnako nesúhlasil s postupom prvostupňového súdu, ktorý
pri posudzovaní či kúpna zmluva, ktorú podpísal za žalovanú jej starosta dňa 27.10.2011, vyvolala

právne účinky, neprihliadal na skutočnosť, že k podpisu tejto kúpnej zmluvy došlo na základe výsledku
procesu verejného obstarávania, ktoré žalovaná vykonávala na základe toho, že obecné zastupiteľstvo
žalovanej odsúhlasilo realizáciu projektu „Zberný dvor a kompostáreň H.“, že žalovaná uzavrela Zmluvu
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku XXX/X.l.MP/XXXX na tento projekt, a teda bolo jej
zákonnou povinnosťou vykonať výber dodávateľov v rámci realizovaného projektu výlučne a len na
základe zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní. Citujúc ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b), § 9

ods. 1 a § 45 ods. 1 zák. č. 25/2006 Z.z. účinného v čase podpisu kúpnej zmluvy, vrátane jeho výkladu
zdôraznil, že v rámci tohto procesu (verejného obstarávania) bol v časti dodávok tovaru úspešným
uchádzačom žalobca, o tejto skutočnosti bolo dňa 6.12.2011 informované aj obecné zastupiteľstvo
žalovanej, ktoré toho dňa prijalo uznesenie č. XX/XX, ktorým schválilo rozpočet obce H. na rok
2012, vrátane programov a podprogramov (v rámci tohto rozpočtu bol v časti program 6: Odpadové

hospodárstvo, podpoložka XXXXXX rozpočtovaný kapitálový výdavok žalovanej na ZD technológia vo
výške 1.261.836,00 eur, teda na sumu, ktorú sa zaviazala žalovaná uhradiť ako kúpnu cenu žalobcovi
podľa kúpnej zmluvy, ktorú podpísal za žalovanú jej starosta dňa 27.10.2011). Z uvedeného vyvodil, že
prvostupňový súd sa mal zaoberať aj týmto podstatným zákonným aspektom a nemal posudzovať vec
len na základe ním vytvoreného právneho názoru o nevyhnutnosti schválenia konkrétneho právneho

úkonu obecným zastupiteľstvom bez akejkoľvek výnimky. Uviedol, že obecné zastupiteľstvo tým, že
bolo priebežne informované, bolo tiež priebežne potvrdzované, že vôľa obce nakladať s jej majetkom
trvá a po ukončení verejného obstarávania už nebolo opätovne potrebné osobitne zo strany obecného
zastupiteľstva žalovanej schvaľovať akýkoľvek konkrétny právny úkon, teda ani kúpnu zmluvu, ktorú
podpísal za žalovanú jej starosta dňa 27.10.2011.

S poukazom na vyššie uvedené, žalovaná nemohla uzavrieť kúpnu zmluvu s iným subjektom ako
s úspešným uchádzačom vo verejnom obstarávaní, a to ani vtedy, pokiaľ by obecné zastupiteľstvo
žalovanej schválilo uzavretie kúpnej zmluvy s kýmkoľvek iným (takéto rozhodnutie by bolo nezákonné,
pretože by bolo v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní).

Uviedol, že prípad riešený v náleze Ústavného súdu SR III. ÚS 389/2008 je z hľadiska skutkového

stavu značne odlišný od súdneho prípadu a poukazujúc čiastočne na jeho odôvodnenie vyvodil záver,
že pokiaľ by bol prvostupňový súd vec posudzoval za rešpektovania názorov prezentovaných ústavným
súdom a preukázaných skutočností, musel by dospieť k záveru, že vôľa obce na uzavretie kúpnej
zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, ktorú navonok reprezentoval svojim konaním - podpisom kúpnej
zmluvy dňa 27.10.2011 starosta obce, vznikla ústavne a zákonným konformným spôsobom, a to za

prísneho rešpektovania zmyslu zákonov upravujúcich hospodárenie s majetkom obcí, pretože práve
proces verejného obstarávania, ktorý je v Slovenskej republike ustanovený ako zákonný postup na
najhospodárnejšie zabezpečenie potrieb verejných subjektov, v čo najväčšej možnej miere zabránil
tomu, aby sa Obec H. dostala do pozície, že by nevedela plniť svoje samosprávne funkcie z dôvodu
nehospodárneho nakladania s majetkom obce a jedine týmto procesom sa dosiahlo najefektívnejšie

zhodnocovanie a zveľaďovanie majetku Obce H.. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného
súdu SR (I. ÚS XXX/XXXX zo dňa 8.12.2010), v ktorých ústavný súd zaujal stanovisko, že súdom
nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k
zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže
a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť

alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno
opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného
predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.Pokiaľ prvostupňový súd v napadnutom rozsudku ustálil, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie
žalovanej sumy ani titulom vydania bezdôvodného obohatenia (vychádzal z názoru, že kúpna zmluva
nevyvolala žiadne právne účinky) a zároveň mal prvostupňový súd za preukázané, že žalovaná žalobcu

vyzvala, aby žalobca dodaný tovar spätne prevzal od žalovanej, ktorá bola pripravená a schopná tovar
vrátiť a prvostupňový súd zároveň skonštatoval, že žalobca je v omeškaní so spätným prevzatím tovaru,
zastával názor, že tento záver prvostupňového súdu je úplne predčasný a nevychádza z vykonaného
dokazovania. Hoci prvostupňový súd sám posudzoval nárok na zaplatenie žalovanej sumy aj titulom
vydania bezdôvodného obohatenia, pre toto právne posúdenie skutkový stav veci nezistil dostatočne,

pretože z vykonaného dokazovania nevyplýva, aký je stav tovaru a či je žalovaná skutočne pripravená
tovar žalobcovi vrátiť (vydať). Z dôvodu, že prvostupňový súd pred vydaním rozhodnutia nepoučil
účastníkov konania o ním mienenom právnom názore, že kúpnu zmluvu považuje za neexistujúcu, a
tým rozhodol pre účastníkov prekvapivo a nepredvídateľne, tak účastníci konania ani nemali možnosť
navrhnúť vykonanie dôkazov ohľadne skutočností možného právneho posúdenia nároku na zaplatenie
žalovanej sumy aj titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

Ďalej uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vážny zásah do jeho práv, ktoré žalobca nadobudol v
dobrej viere a v súlade s právnymi predpismi. Žalobca žalovanému dodal počas doby, keď ani žalovaný
nevyjadroval žiadnu pochybnosť o platnosti, resp. existencii kúpnej zmluvy, rozhodujúcu väčšinu tovarov
dojednaných v kúpnej zmluve, ktoré musel žalobca objednať a ich hodnotu zaplatiť a dňom 13.9.2013
(keď sa žalovaná začala brániť neexistenciou zmluvného vzťahu) sa dostal bez akéhokoľvek svojho

zavinenia do úplnej právnej neistoty. Pritom je nepochybné, že žalovaná od roku 2009, keď schválila
realizáciu projektu sa až do dňa 13.9.2013 správala tak, že žiadny z jej zmluvných partnerov nemal
pochybnosť o tom, že jej úkony vyvolávajú právne účinky, hoci ani oni nemajú schválené obecným
zastupiteľstvomkonkrétnezmluvnévzťahy,avôľažalovanej(obce)savytvorilalenschválenímrealizácie
konkrétneho projektu. V nadväznosti na vyššie uvedené poukázal aj na konanie žalovanej, resp. jej

starostu,ktorývykonávalzažalovanúvšetkyprávnekrokyaktorýajvzmyslezákonaoobecnomzriadení
má povinnosť predkladať obecnému zastupiteľstvu na prejednanie a schválenie také úkony, o ktorých
mu to zákon ukladá. Považoval za zarážajúce, že táto osoba najskôr úkony schváliť nepredloží, pretože
tieto neopovažuje za potrebné schváliť, tieto úkony rešpektuje a povinnosti z nich v plnom rozsahu
plní a v určitom štádiu tieto úkony podľa jej vyjadrenia zákonným spôsobom zruší a nakoniec, pokiaľ

dôjde k súdnemu sporu, vyhlási, že úkony považuje za neexistujúce z dôvodu, že tieto úkony podliehali
schváleniu iného orgánu.

Z vyššie uvedených dôvodov žiadal nepriznať ochranu žalovanej, ktorá jediná mohla spôsobiť tento stav
a prípadne svojím rozhodnutím nevyvolal právnu neistotu aj v iných prípadoch.

Namietal aj rozhodnutie o trovách konania, pokiaľ súd vychádzal zo zásady uvedenej v ust. § 142 ods.

1 Občianskeho súdneho poriadku. Zastával názor, že aj úspešnému účastníkovi konania súd prizná
náhradu len za účelné bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V danom konaní sa
žalovaná až do dňa 13.9.2013 voči žalobe žalobcu o zaplatenie kúpnej ceny bránila úplne inými dôvodmi
a úplne inou právnou argumentáciou, na základe akej nakoniec o úspešnosti jej obrany rozhodol
prvostupňový súd. Zastával názor, že všetky úkony žalovanej, ktoré boli vykonané do 13.9.2013,

nesmerovali k účelnému bráneniu práva, a preto môže mať žalovaná nárok len na náhradu trov konania
za úkony vykonané po tomto čase. Zdôraznil, že žalovaná musela od začiatku súdneho konania vedieť
o absencii schválenia konkrétnej kúpnej zmluvy, a pokiaľ právny zástupca použil uvedenú obranu (že
právny vzťah nevznikol z dôvodu neschválenia konkrétnej kúpnej zmluvy), mal túto obranu použiť od
začiatku súdneho konania a neprodukovať zjavne neúčelnú obranu.

Navrhol odvolaciemu súdu pre prípad, že by napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil,
aby v zmysle § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že voči jeho potvrdzujúcemu rozhodnutiu je prípustné dovolanie, pretože v tomto prípade
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu videl žalobca v tom, že je potrebné vyriešiť otázku, či vznikne vôľa obce na vykonanie právneho

úkonu, ktorý za obec vykoná starosta obce, pokiaľ obecné zastupiteľstvo schváli uznesenie, ktorým
rozhodne o nakladaní s majetkovými právami obce formou schválenia realizácie konkrétneho projektu(aj s finančným vymedzením projektu) a zmluvný partner obce na realizáciu tohto projektu (alebo jeho
časti) je následne zákonným spôsobom vybraný obcou v procese verejného obstarávania.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať žalovanej

náhradu trov odvolacieho konania vo výške 831,96 eur. Nesúhlasila s argumentom žalobcu, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pokiaľ
dospel k záveru, že obecné zastupiteľstvo Obce H. neschválilo kúpnu zmluvu, na základe ktorej sa
žalobca domáha nároku uplatneného v tomto konaní. Uviedla, že žalobca si v predmetnom konaní
neuplatňuje voči žalovanej obci nárok z projektu „Zberný dvor a kompostáreň H.“, ale svoj nárok voči

žalobcovi vyvodzuje z kúpnej zmluvy, ktorú za žalobcu uzavrel dňa 14.10.2011 konateľ R. Y. a za
žalovanú podpísal starosta obce M. R. dňa 27.10.2011.

Citujúcust.§489Občianskehozákonníkauviedla,žepriargumentáciižalobcuotom,žeprevytvoreniea
vyjadrenie vôle obecného zastupiteľstva uzavrieť konkrétnu zmluvu postačilo vyjadrenie vôle obecného
zastupiteľstva žalovanej realizovať projekt „Zberný dvor a kompostáreň H.“, nemožno pochopiť, o aký
druh právnej skutočnosti by v tomto prípade malo ísť. Žalovaná predpokladá, že žalobca nemá na mysli,

že by takýmto prejavením vôle obecného zastupiteľstva mal vzniknúť konkrétny právny úkon tak, ako
ho má na mysli ustanovenie § 34 Občianskeho zákonníka alebo aspoň tá jeho zložka, ktorá je vôľou
žalovanej, keďže nie je zrejmé v kontexte argumentácie žalobcu, aké práva a povinnosti s takýmto
prejavom vôle právne predpisy spájajú. Naviac poukázala na ust. § 49 ods. 1 (zrejme § 409 ods. 1)
Obchodného zákonníka, podľa ktorého kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu

hnuteľnú vec (tovar určený jednotlivo alebo čo do množstva alebo druhu) a previesť na neho vlastnícke
právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu. Z prejavu vôle obecného zastupiteľstva
vyjadrenejuznesenímč.X/XXzodňa30.1.2009všaknemožnonijakýmspôsobomvyvodiť,akéhnuteľné
veci, kto mal žalovanej dodať a akú kúpnu cenu mala žalovaná za tieto veci zaplatiť. Predovšetkým
je však absurdnosť tejto argumentácie žalobcu zrejmá z toho, že uvedený prejav vôle obecného

zastupiteľstva neobsahuje nič, čo by umožnilo identifikovať žalobcu, ako toho účastníka zmluvy, ktorý
má žalovanej dodať tovar. Zdôraznila, že nepovažuje žalovaná za potrebné, vzhľadom na celkom zjavnú
irelevantnosť neudržateľných skutkových konštrukcií žalobcu uvedených v odvolaní, ďalej argumentovať
voči tejto časti odvolania žalobcu a považovala za potrebné uviesť len to, že predmetom uznesenia
obecného zastupiteľstva Obce H. č. X/XX zo dňa 30.1.2009 bola vôľa obecného zastupiteľstva, aby

Obec H. projekt „Zberný dvor a kompostáreň H.“ realizovala.

Tento prejav vôle vyústil v podanie žiadosti zo strany Obce H. o poskytnutie nenávratného finančného
príspevku na realizáciu uvedeného projektu z pomoci poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva.
NazákladeuvedenejžiadostibolamedzižalovanouaMinisterstvomživotnéhoprostrediaSRuzatvorená
zmluva č. XXX/X.XMP/XXXX podpísaná za MŽP SR dňa 20.12.2009 ministrom ŽP SR a za prijímateľa

Obec H. dňa 7.12.2009 starostom I. H.. Predmetom uvedenej zmluvy, ako vyplýva z jej čl. 2 bodu 2.1 je
úprava zmluvných podmienok, práv a povinností medzi poskytovateľom a prijímateľom pri poskytovaní
nenávratnéhofinančnéhopríspevkunarealizáciuaktivítprojektu,ktorýjepredmetomschválenejžiadosti
o nenávratný finančný príspevok. Z predmetu tejto zmluvy nemožno akýmkoľvek výkladom vyvodiť
záver, že by táto zmluva mohla byť právnou skutočnosťou, ktorá založila záväzkovo-právny vzťah medzi

žalobcom a žalovanou. Zdôraznila, že žalobca v návrhu na začatie konania nežiadal, aby Obec H. splnila
svoj záväzok voči nej, vyplývajúci jej z projektu „Zberný dvor a kompostáreň H.“, ale domáha sa plnenia
z kúpnej zmluvy, o ktorej tvrdí, že je existujúcim a platným úkonom.

Pokiaľ žalobca uplatnil odvolací dôvod, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, uviedla, že ušlo pozornosti žalobcu, že podľa

ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. môžu byť odvolacím dôvodom len vtedy, ak je splnená jedna z
podmienok uvedených v ust. § 205a ods. 1 písm. a) až písm. d). Žiadna z týchto podmienok však v
predmetnej veci splnená nebola a žalobca to ani netvrdí.

Naplnenie tohto odvolacieho dôvodu žalobca vidí v tom, že prvostupňový súd pred vydaním rozhodnutia
„nepoučil účastníkov konania o ním mienenom právnom názore, že kúpnu zmluvu považuje za

neexistujúcu, a tým rozhodol pre účastníkov prekvapujúco a nepredvídateľne, a tak účastníci konanianemali ani možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov ohľadom skutočnosti možného právneho posúdenia
nároku na zaplatenie žalovanej sumy aj titulom vydania bezdôvodného obohatenia.“ Zdôraznila, že
argumenty žalobcu nielen že neobstoja, ale chýba akýkoľvek identifikovateľný právny základ, z ktorého

žalobca vyvodzuje ich relevantnosť.

V priebehu konania, ktorý nepochybne vyplýva z obsahu zápisníc o pojednávaniach a z iných
úkonov súdu je nepochybné, že súd po tom, čo žalovaná poukázala na neexistenciu vôle obecného
zastupiteľstva uzatvoriť kúpnu zmluvu so žalobcom, súd vykonával dokazovanie zamerané na
preukázanie alebo vyvrátenie tejto skutočnosti. Zápisnice zo zasadnutí obecného zastupiteľstva Obce

H. boli doručené žalobcovi, jeho právnemu zástupcovi na pojednávaní dňa 21.10.2013. Žalobca sa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k obrane žalovanej o neexistujúcom právnom úkone,
z ktorého odvodzuje žalobca svoj nárok opakovane tak na pojednávaniach v predmetnej veci, ako aj
vo svojich písomných podaniach, (napr. v podaní zo dňa 29.10.2013). Jeho tvrdenie o tom, že súd mal
pred vydaním rozhodnutia poučiť účastníkov konania o ním mienenom právnom názore, považovala
za absurdný. Účastník konania zastúpený právnym zástupcom si zvolil spôsob, ktorým v predmetnom

konaní uplatňoval a bránil svoje tvrdené práva. Nie je povinnosťou súdu upozorňovať účastníka konania
zastúpeného právnym zástupcom na riziká ním zvoleného postupu v konaní, alebo inak povedané,
pokiaľ by súd upozornil právneho zástupcu žalobcu na to, že by pri svojom postupe v konaní mal brať
do úvahy možnosť, že súd posúdi existenciu právneho úkonu podľa vykonaných dôkazov v súlade s
obhajobou žalovanej, prekročil by tým hrubo v prospech žalobcu poučovaciu povinnosť súdu a jeho

poučovacie právo, poskytol by žalobcovi poučenie o jej hmotných právach a zásadným spôsobom by
porušil právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie.

Súd vykonával dokazovanie smerujúce k zisteniu skutočnosti, či „kúpna zmluva bola predmetom
rokovania obecného zastupiteľstva“. Tvrdenie žalobcu o tom, že rozhodnutie súdu je pre neho
prekvapujúce a nepredvídateľné, nemôže ísť na ťarchu súdu, ale je výsledkom neochoty žalobcu

zobrať do úvahy skutočnosť, že súd môže kúpnu zmluvu „posúdiť ako neexistujúcu“ napriek tomu, že
súd vykonával dokazovanie smerujúce k objasneniu tejto skutočnosti a dokonca aj samotný žalobca
navrhoval v súvislosti s touto skutočnosťou dôkazy.

Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedla žalovaná, že súd prvého stupňa zrozumiteľne a presne

vysvetlil, akými právnymi úvahami bol vedený pri zaujatí svojho právneho názoru, že úkon (označený
ako kúpna zmluva) je neexistujúcim právnym úkonom, pretože chýba jeho podstatná zložka, t.j. vôľa
jedného z účastníkov právneho úkonu - Obce H.. Ďalej uviedol, že nepovažuje za potrebné osobitne
rozsiahlo argumentovať proti konštrukcii žalobcu, že pod pojmom „schvaľovanie najdôležitejších úkonov
týkajúcich sa majetku“ zákonodarca nemyslel schvaľovanie a vytváranie vôle tvoriacej pojmový znak

právneho úkonu. Je ťažké nájsť logiku a racionalitu v argumentoch žalobcu tvrdiacich, že najdôležitejší
úkon týkajúci sa tohto majetku treba vykladať tak, že toto slovné spojenie neznamená schválenie
právneho úkonu, ktorým sa obec zaviazala splniť svoj záväzok z kúpnej zmluvy zaplatiť kúpnu cenu
vo výške 1.261.835,69 eur. Poukázala preto nielen na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS XXX/
XX zo dňa 1.4.2009 (ktorý sa zásadným spôsobom vysporiadal s otázkou podstatnou pre rozhodnutie

v tomto konaní), ale aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo XXX/XXXX zo dňa 29.1.2008
(ktoré tomuto nálezu ústavného súdu predchádzalo) a v nadväznosti na to poukázala na jeho právne
závery, v kontexte ktorých na ne nadväzujúcim rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS XXX/
XX, nemožno priznať argumentom žalobcu žiadnu relevanciu.

Rovnako nesúhlasila s konštrukciou, že zákon o verejnom obstarávaní a proces podľa tohto zákona

akýmsi spôsobom nahrádzajú oprávnenie obecného zastupiteľstva rozhodovať o najdôležitejších
úkonoch týkajúcich sa majetku obce. Proces verejného obstarávania umožňuje len vybrať na dodávku
tovaru či služieb uchádzača, ktorý spĺňa podmienky stanovené v súlade s týmto zákonom. Samotný
proces verejného obstarávania nemôže nahradiť právny úkon. Právny úkon pozostáva z viacerých
zložiek, jeho pojmovým znakom je prejav vôle, pričom je nepochybné, že tento prejav vôle musí

smerovať k vzniku práv a povinností, ktoré s týmto prejavom vôle právne predpisy spájajú.Zdôraznila, že už vyššie poukázala na pojmové vymedzenie kúpnej zmluvy v ustanoveniach
Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že za kúpnu zmluvu podľa tohto zákona nemožno považovať
inú právnu skutočnosť ako takú, v ktorom sa konkrétni účastníci dohodli dodať tovar a zaplatiť za tento

tovarkúpnucenu.Žalobcanapriekjehorozsiahlemuodvolaniuneuviedolnič,čobymohloviesťkzáveru,
že právny úkon kúpna zmluva, tak ako je definovaná v ust. § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, vznikol.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p.. Odvolateľ ako odvolací dôvod uvádza

dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm.d/ t.j., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm.e/, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu
ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a písm.f/, t.j. že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle vyššie citovaného zákonného
ustanovenia ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd meritórne odvolanie prejednal. V

zmysle § 205a O.s.p. sa dané odvolacie konanie riadi princípom neúplnej apelácie, t.j. účastníci
nemôžu, s výnimkami v zákone ustanovenými, navrhovať nové dôkazy a nové skutočnosti, než ktoré
boli navrhnuté resp. uplatnené pred súdom prvého stupňa. Na základe uvedeného sa preto odvolací
súd zaoberal výlučne tým, či boli súdom prvého stupňa zistené skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a
bol z nich vyvodený správny právny záver.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, alebo že je hodnotenie dôkazov
alebo skutočností z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti, logicky rozpor.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm.e/ O.s.p. je daný vtedy, ak účastník oprávnene uplatní nové
dôkazné prostriedky v súlade s § 205 ods. 1 písm.c/ a d/ O.s.p. a z týchto skutočne vyplynul skutkový

stav, ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p., odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri
aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný

právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, namietané odvolacie dôvody
nie sú dané. Navyše žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami v prevažnej miere uvádzanými už
v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa náležite a správne vysporiadal pri

rozhodovaní vo veci.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok

vyhodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133
až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie, alebopoužité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 205
ods. 2 písm.e/ O.s.p., pretože nebolo preukázané splnenie podmienok v zmysle ust. § 205a ods. 1
O.s.p., t.j. že by dôkazy predložené žalobcom v odvolacom konaní nemohol bez svojej viny označiť,

alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, alebo že by nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a zároveň nešlo o žiaden z prípadov podľa § 205 ods. 1 písm.a/, b/ O.s.p.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa ust. § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj

správny právny záver a zároveň nebola zistená žiadna vada, ktorá by mal za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Správne a zákonnom zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku (odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej - formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia - § 157 ods. 2 O.s.p.), s ktorými
sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu odvolací súd udáva nasledovné:

Hospodárenie s majetkom obce a s jej finančnými prostriedkami je originálnou kompetenciou obce, ako
verejnoprávnej korporácie združujúcej predovšetkým jej obyvateľov, čo vyplýva jednak z ústavy (čl. 65
ods. 1), ale aj zo Zákona o obecnom zriadení (§ 4 ods. 1 a § 4 ods. 3 písm. a/).

V nadväznosti na vyššie uvedené s prihliadnutím aj na právne závery súdu prvého stupňa považuje
odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že u obce ako právnickej osoby, je potrebné rozlišovať vykonávanie

právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri,
v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či resp. aký právny úkon obec urobí a právne konanie
je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť
právny vzťah. Výhradné oprávnenie konať menom obce navonok, t.j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu
k tretím osobám, vyplýva z funkcie štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorým je nesporne starosta

obce. Táto funkcia však sama o sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je
potomprejavovanánavonokvpodobeprávnychúkonovurobenýchnazákladeuvedenéhokonateľského
oprávnenia. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, t.j. o tom, či resp. aký právny úkon obec urobí,
je zo zákona rozdelená medzi obecnú radu, štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo.

Podľa § 9 ods. 2 písm. e) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí schváleniu obecným zastupiteľstvom

podliehajú vždy nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia.

Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkoprávnom úkone je prejavom vôle obce, ktorý sa tvorí a
prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvoláva však len vtedy, ak spĺňa formálne
a meritórne náležitosti. Pri spornosti platnosti zmluvy, ktorej predmetom je niektorý z majetkoprávnych
úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu

vôle, teda tak z hľadiska formálnych (prijatie uznesenia spôsobom stanoveným zákonom), ako aj z
hľadiska meritórnych záležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o
majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného
zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik
právneho vzťahu. Starosta obce teda nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkoprávny úkon, ku

ktorémusavyžadujepredchádzajúcerozhodnutieobecnéhozastupiteľstvaazaviazaťnímobec,pretože
mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon
by ani nevyvolal právne účinky.

Z vyššie uvedeného možno teda vyvodiť záver, že starosta obce podľa platného právneho stavu
nemôže vytvárať vôľu obce sám, ale môže ju len navonok oznamovať a prejavovať. Obce sú totiž

verejnoprávnymi korporáciami a pokiaľ konajú vo veciach práva súkromného, nemožno tvorbu a
prejavy ich vôle mechanicky posudzovať rovnako, ako by išlo napríklad o obchodné spoločnosti,ide totiž o samosprávny subjekt sui generis, ktorý pre platnosť s nakladaním majetku potrebuje
schválenie príslušným orgánom obce (obecným zastupiteľstvom). Schválenie právneho úkonu zo strany
príslušnéhoorgánuobcepredstavujepodmienkuplatnostiprávnehoúkonuobce.Bezpredchádzajúceho

rozhodnutia obecného zastupiteľstva by sa uskutočnenie majetkoprávneho úkonu malo považovať
zásadne za také, ktoré odporuje zákonu, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.

Súd prvého stupňa jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Správne
súd prvého stupňa pri posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel za žalovanú starosta dňa
27.10.2011anazákladektorejsiuplatňuježalobcasvojnárokvočižalovanej,vychádzal(aleajaplikoval)

platnú právnu úpravu v čase uzatvárania predmetnej zmluvy (§ 11 ods. 4 písm. a) zákona č. XXX/
XXXX Zb. o obecnom zriadení a ust. § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí), a
správne vychádzal z vyslovených názorov Najvyššieho súdu SR (ako dovolacieho súdu) v rozhodnutí
sp. zn. XCdo/XXX/XXXX ohľadne výkladu vyššie citovaných zákonných ustanovení, podporených v
nadväznosti na ne nadväzujúcim rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS XXX/XX. Ústavný súd
jednoznačne vyvodil, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b) a c) zákona o majetku obcí treba vykladať

zužujúco, pokiaľ ide o oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného
majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom
alebo samotnou obcou prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva. V tomto kontexte je
potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení,
ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku

obce. Extenzívny výklad spočíva v tom, že skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s
majetkom obce obecným zastupiteľstvom neodníma tomuto orgánu obecnej samosprávy právo záväzne
sa vyjadrovať k najdôležitejším úkonom týkajúcim sa majetku obce.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd len dodáva, že ústavný súd sa teda stotožnil s právnym
názorom Najvyššieho súdu SR, ako dovolacieho súdu (ohľadne výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm.

c) zákona o majetku obcí a § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení), a preto súd prvého stupňa
správne aplikoval na danú vec záväzný výklad ústavného súdu, a preto nemožno inak vykladať uvedené
ustanovenia, ako ich vykladal ústavný súd (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sú teda všeobecné
súdy povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť (II. ÚS XX/XXXX).

S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd prvého stupňa správne vychádzal pri posudzovaní právnych
účinkov tejto kúpnej zmluvy, (od ktorej odvodzuje žalobca uplatnený peňažný nárok) z platnej právnej
úpravy účinnej v čase podpísania zmluvy a keďže bola uzavretá v rozpore s ust. § 11 ods. 4 písm. a)
zákona o obecnom zriadení a s ust. § 9 ods. 2 písm. c) zákona o majetku obcí, správne vyvodil záver,
že nevyvoláva žiadne právne účinky a že na takýto úkon sa neprihliada.

Za správny v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb. považuje odvolací
súd právny záver súdu prvého stupňa, že ak žalovaná nemala schválené zásady hospodárenia, potom
akékoľvek nakladanie s majetkovými právami podlieha u žalovanej schváleniu obecným zastupiteľstvom
(a to aj s prihliadnutím na vyslovený názor v náleze Ústavného súdu SR, ktorý nadväzoval na právne
závery Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu).

Za takejto situácie majetkoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo (objem dodávky
technologickéhozariadeniavsumeprevyšujúcej1mil.eurtakýmtoúkonomnepochybneje)aktoréurobil
len starosta obce bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, nemôžu obec
zaväzovať, pretože chýba prejav vôle obce, a preto takýto úkon vykonaný starostom obce nevyvoláva
právne účinky.

Je potrebné prisvedčiť súdu prvého stupňa (aj žalovanej), že žalobcom uplatnený peňažný nárok
(zaplatenie kúpnej ceny), vyvodzuje žalobca z kúpnej zmluvy, ktorú za žalovanú podpísal starostaobce, že pre vytvorenie a vyjadrenie vôle obecného zastupiteľstva uzavrieť túto zmluvu, nepostačovalo
vyjadrenie obecného zastupiteľstva žalovanej realizovať projekt „Zberný dvor a kompostáreň H.“,
pretože takýmto prejavením vôle obecného zastupiteľstva ani nemohol vzniknúť konkrétny právny úkon

(§ 34 OZ) a z takého prejavu vôle obecného zastupiteľstva nemožno ani nijakým spôsobom vyvodiť, aké
hnuteľné veci, kto mal žalovanej dodať a za akú kúpnu cenu.

Predmetom uznesenia Obecného zastupiteľstva Obce H. zo dňa 30.1.2009 bola skutočne len vôľa
obecného zastupiteľstva, aby Obec H. projekt realizovala. Schválenie projektu, schválenie žiadosti o
nenávratný finančný príspevok na projekt, prípadne vedomosť a len informovanosť členov obecného

zastupiteľstva žalovanej o existencii projektu, o verejnom obstarávaní tak (ako na to poukázal v
dôvodoch rozhodnutia aj súd prvého stupňa), nemôže založiť právne účinky predpokladané vyššie
citovanými zákonmi, keďže stále chýba prejav obce s konkrétnym právnym úkonom. Správne poukázal
na to, že právny úkon pozostáva z viacerých zložiek, jeho pojmovým znakom je prejav vôle,
pričom je nepochybné, že tento prejav vôle musí smerovať k vzniku práv a povinnosti, ktoré s týmto
prejavom vôle právne predpisy spájajú. Ani samotný proces verejného obstarávania nemôže nahradiť

právny úkon. Verejné obstarávanie je proces vedúci k výberu spôsobilého zmluvného partnera a k
prípadnému uzavretiu zmluvy na získanie predmetu obstarávania, čo by malo viesť k hospodárnemu
vynakladaniu použitia verejných prostriedkov z rozpočtu obce. Preto aj predpokladom pre začatie
procesu zadávania zákazky (keďže obec v zmysle zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní
a to v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) citovaného zákona je nepochybne verejným obstarávateľom),

je prerokovanie a schválenie obecným zastupiteľstvom nielen predmetu zákazky, ale aj vyhlásenie
verejného obstarávania, vybranie metód verejného obstarávania, súťažných podkladov, komisie na
vyhodnotenie ponúk, odborne spôsobilú osobu, teda postup verejného obstarávania pri uplatňovaní
zákona od prípravy až po jej ukončenie, čo by predovšetkým vzhľadom na účelnosť a hospodárnosť
pri vynakladaní verejných finančných prostriedkov, malo byť premietnuté aj v zásadách pre verejné

obstarávanie schválených žalovanou.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že prvostupňový súd pred vydaním rozhodnutia nepoučil
účastníkov konania o ním mienenom právnom názore, že kúpnu zmluvu považuje za neexistujúcu, a tým
rozhodol pre účastníkov prekvapujúco a nepredvídateľne, takže účastníci konania nemali ani možnosť
navrhnúť vykonanie dôkazov ohľadom skutočnosti možného právneho posúdenia nároku na zaplatenie

žalovanej sumy aj titulom vydania bezdôvodného obohatenia, odvolací súd žalobcom tvrdenú odvolaciu
námietku nepovažuje za dôvodnú, keďže ním tvrdené skutočnosti z obsahu spisu nevyplývajú.

Žalobca mal až do rozhodnutia súdu prvého stupňa možnosť využiť svoje právo uviesť v konaní všetky
skutočnosti, z ktorých vyvodzuje, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Prvostupňový súd,
vychádzajúc z obsahu spisu, vykonával dokazovanie smerujúce k zisteniu skutočností, či kúpna zmluva

bola predmetom rokovania obecného zastupiteľstva po tom, ako žalovaná poukázala na pojednávaní
dňa 13.9.2013 na neexistujúcu vôľu obecného zastupiteľstva uzatvoriť kúpnu zmluvu so žalobcom.

Právny zástupca žalobcu sa podaním zo dňa 20.10.2013 vyjadril k obrane žalovanej (č.l. 301), rovnako
aj na pojednávaní dňa 21.10.2013, oboznámil sa so žalovanou predloženými listinnými dôkazmi -
zápisnicami zo zasadnutí obecného zastupiteľstva obce H. a dňa 28.10.2013 zaujal opakovane aj

písomné stanovisko. Aj na pojednávaní dňa 9.12.2013 (č.l. 319), ktorého sa zúčastnil právny zástupca
žalobcu a v rámci tohto pojednávania ospravedlnil neúčasť žalobcu, mal dostatočnú možnosť uplatniť
svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za rovnakých podmienok,
ktoré ho nestavajú do nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.

Súd prvého stupňa postupoval v súlade s ust. § 118 ods. 4 O.s.p. a umožnil účastníkom konania vyjadriť

sa k vykonanému dokazovaniu (vyzval účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci), v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p. poučil účastníkov konania, ktorí prehlásili,
že ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nemajú. Následne uznesením vyhlásil dokazovanie za
skončené a vo veci rozhodol rozsudkom. Za takejto situácie nemožno konštatovať porušenie práva na
rovnosť účastníkov v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a spravodlivý proces v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.Pokiaľ žalobca až do rozhodnutia vo veci samej nevyužil svoje procesné práva, nemožno vytýkať súdu
prvého stupňa, že na tieto okolnosti (neexistujúce) neprihliadal.

V danom prípade, vychádzajúc z obsahu žaloby, ako aj z vykonaného dokazovania je nesporné, že

žalobca uplatňuje peňažný nárok (zaplatenie kúpnej ceny) z písomne uzavretej kúpnej zmluvy. Súd je
viazaný žalobou o plnenie titulom jej neuhradenia. Predmetom konania nebolo vydanie bezdôvodného
obohatenia, a preto súd správne vychádzal z toho, že žalovaný vyzval žalobcu na prevzatie veci, čo
v priebehu konania žalobca nerozporoval. Pokiaľ teda súd prvého stupňa konštatoval, že žalobcovi
nevznikol nárok na náhradu žalovanej sumy titulom úhrady kúpnej ceny za dodaný tovar, keďže kúpna
zmluva nevyvolala žiadne právne účinky a žalovaná vyzvala žalobcu, aby si dodaný tovar spätne prevzal

od žalovanej (na vydanie veci má žalobca nárok), správne súd prvého stupňa žalobu zamietol, ako
nedôvodnú.

Pokiaľ žalobca v závere svojho odvolania poukázal na konanie žalovanej resp. jej starostu, ktorý
vykonával za žalovanú všetky právne kroky a ktorý aj v zmysle zákona o obecnom zriadení má povinnosť
predkladať obecnému zastupiteľstvu na prejednanie a schválenie také úkony, o ktorých mu to zákon

ukladá, a teda jedine žalovaná mohla spôsobiť tento stav, odvolací súd poukazuje na skutočnosť,
že neznalosť zákona v právnom štáte nikoho neospravedlňuje. Keďže zákony sú publikované v
zbierke zákonov, niet žiadnej prekážky oboznámiť sa s ich znením, či už so zákonom o obecnom
zriadení alebo so zákonom o majetku obcí, prípadne aj s nálezmi ústavného súdu. Je nepochybné,
že bolo aj povinnosťou žalovanej postupovať v súlade s príslušnými právnymi predpismi, to však

nezbavuje ani žalobcu povinnosti postupovať pri uzatváraní obchodno-právnych vzťahov s dostatočnou
obozretnosťou, obzvlášť, ak v tejto oblasti podniká dlhodobo, čo vyplýva z jeho výpovede a keď sám
uviedol, že uzatváranie zmlúv so subjektmi, ktoré nakladajú s verejnými prostriedkami, je bežnou
súčasťou jeho podnikateľskej činnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku
o náhrade trov konania, o ktorých súd prvého stupňa rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou,
keďže pre rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. boli splnené
všetky kritériá a neprichádza do úvahy iná aplikácia.

K tvrdeniu odvolateľa, že v konaní sa žalovaná až do 13.9.2013 bránila úplne inými dôvodmi, na základe

akých o úspešnosti jej obrany rozhodol prvostupňový súd, a preto má žalovaná nárok len na náhradu
trov konania po tomto čase, odvolací súd len dodáva, že k absolútnej neplatnosti právnych úkonov, súd
musí prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. bez toho, aby to namietal niektorý z účastníkov. Už prvostupňový
súd nemal teda dôvod zaoberať sa otázkou platnosti odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy. Za takejto
situácie nemožno hovoriť o ne(účelnosti) úkonov, ktoré by ne(smerovali) k účelnému bráneniu práva.

Odvolací súd návrhu žalobcu, aby podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku pripustil dovolanie
vo výroku potvrdzujúceho rozhodnutia nevyhovel, pretože musí ísť o dovolaciu otázku, ktorá sa týka
právneho posúdenia veci a nie skutkového. Nie je možné „vyriešiť“ otázku ako navrhuje žalobca (je
veľmi široko koncipovaná s požiadavkou riešenia skutkového), pričom žalobca sa môže domáhať len
právneho posúdenia už vyriešenej skutkovej otázky (túto otázku si však musí vyriešiť prvostupňový a

odvolací súd).

Aj keby dovolacia otázka bola žalobcom správne formulovaná, zrejme by sa týkala právneho posúdenia,
ktoré už bolo riešené Ústavným súdom SR a Najvyšším súdom SR, v dôsledku čoho nie sú splnené
podmienky § 238 ods. 3 O.s.p. o pripustení dovolania.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p..

Úspešnému žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia, a to odmenu za 1 úkon právnejslužby (podanie vyjadrenia k odvolaniu) v ním uplatnenej sume 831,96 eur v súlade s platnou právnou
úpravou vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 cit. vyhlášky).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.