Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 4, 2015

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 5Cpr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5414203395
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Bebej

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2015:5414203395.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdDolnýKubínsamosudcomJUDr.PetromBebejomvprávnejvecižalobkyne:Mgr.A.Q.,rod.

J., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. V., I. XXXX/XX-XX, zastúpená Mgr. Romanom Kobellom, advokátom so
sídlomvDolnomKubíne,Alejaslobody1899,protižalovanému:Ústrediepráce,sociálnychvecíarodiny,
so sídlom v Bratislave - Staré Mesto, Špitálska 8, IČO: 30794536, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Dolný Kubín, so sídlom v Dolnom Kubíne, Námestie slobody 1, zastúpený JUDr. JURKOVEC ADVOKAT
DK, s.r.o., so sídlom v Dolnom Kubíne, M. R. Štefánika 1822, IČO: 36832103, v konaní o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 05.05.2014 a určenie, že
štátnozamestnanecký pomer nezanikol a ďalej trvá, takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného na základe
písomného právneho úkonu Okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňom 05.05.2014,
ktorý bol doručený žalobkyni dňa 05.05.2014, je neplatné.

Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

O trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajší súd 04.07.2014 sa žalobkyňa prostredníctvom splnomocneného zástupcu
domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru zo strany
pôvodného žalovaného - Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dolný Kubín so sídlom v Dolnom Kubíne,
Námestie slobody 1 (ďalej len „žalovaný“) na základe písomného právneho úkonu Okamžité skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru dňom 05.05.2014, doručeného žalobkyni dňa 05.05.2014 a určenia,
že štátnozamestnanecký pomer medzi ňou a žalovaným nezanikol a naďalej trvá, ako aj náhrady trov
konania.

Odôvodnil ju tým, že žalobkyňa ako štátna zamestnankyňa vykonávala od 01.07.2002 u žalovaného
ako služobnom úrade v štátnozamestnaneckom pomere štátnu službu vo funkcii samostatného radcu.
Dňa 05.05.2014 bol žalobkyni zo strany žalovaného doručený listinný doklad č. DK1/OU/OSB/2014/69
s označením veci „Okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňom 05.05.2014“. Ním
oznámil žalobkyni, že s ňou v zmysle § 46 ods. 1 písm. c) a § 51 zákona č. 400/2009 Z. z. o

štátnej službe (ďalej len „ZoŠS“) z dôvodu porušenia § 61 ods. 1 písm. i) ZoŠS, ako aj ustanovenia
čl. IV., piatej časti, III. bodu, odseku 12 písm. z) Internej normy č. IN 021/2013 Dodatok č. 5 k
Služobnému poriadku, ktorým sa s účinnosťou od 20.08.2013 mení interná norma č. IN 029/2011
Služobný poriadok, okamžite končí štátnozamestnanecký pomer dňom 05.05.2014 z dôvodu závažnéhoporušenia služobnej disciplíny, ktorého sa žalobkyňa mala dopustiť cez vedomé verejné šírenie a
sprostredkovávanie nepravdivých, pravdu skresľujúcich a zavádzajúcich informácií, ktoré sú naďalej
spôsobilé poškodiť povesť služobného úradu, ako aj ostatných štátnych zamestnancov služobného

úradu, resp. ostatných zamestnancov úradu. Podľa žalovaného malo zo strany žalobkyne dôjsť k
závažnému porušeniu služobnej disciplíny tým, že dňa 25.04.2014 o 19:20 hod. žalobkyňa zverejnila
a verejne sprístupnila na sociálnej sieti Facebook nasledovný status: „Pýtam sa všade, premiéra,
ministra, generálneho riaditeľa ústredia práce kedy už začnú riešiť katastrofálnu situáciu (šikanovanie
a bossing na ÚPSVaR D. Kubín) a všetci čušia ako vši pod chrasťou!!! Tri smerácke grácie na

úrade v Kubíne arogantne šafária a zbavujú sa postupne všetkých, ktorí sú im nepohodlní a skrývajú
sa za zmenu organizačnej štruktúry. DOKEDY???“ Žalovaný v danom doklade taktiež uvádza, že
závažnosť porušenia pracovnej disciplíny vychádza zo skutočnosti, že žalovaný je orgánom verejnej
správy a verejným konaním žalobkyne bola poškodená povesť žalovaného konajúceho v mene
Slovenskej republiky vo vzťahu ku verejnosti, k štátnym orgánom, ako aj vo vzťahu k všetkým
spolupracujúcim osobám a subjektom. Prípisom z 05.05.2014 žalobkyňa oznámila žalovanému, že

považuje okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe listinného dokladu Okamžité
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňom 05.05.2014 za neplatné a požiadala žalovaného, aby
ju aj naďalej zamestnával v štátnozamestnaneckom pomere. Žalobkyňa tým prejavila vôľu, že trvá na
tom, aby jej aj naďalej žalovaný umožňoval vykonávať štátnu službu. Žalovaný nerešpektoval predmetnú
vôľu žalobkyne. Poukázala na ust. § 51 ods. 1 ZoŠS, § 70 Zákonníka práce (zákona NR SR č. 311/2001

Z. z. - ďalej len „ZP“), § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). K ňou tvrdenej neplatnosti
okamžitého skončenia jej pracovného pomeru uvedeným písomným právnym úkonom žalovaného
uviedla, že v priebehu výkonu štátnej služby nikdy neporušila služobnú disciplínu závažným spôsobom.
Závažným porušením služobnej disciplíny nie je ani zverejnenie vyššie citovaného statusu na sociálnej
sieti Facebook. Namietla neplatnosť okamžitého skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru žalobou

napadnutým právnym úkonom žalovaného z dôvodu jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti, v ktorom
absentujú konkrétnym, určitým a nesporným spôsobom vymedzené kvalifikované skutkové dôvody
okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný v ňom nevymedzil, ktoré konkrétne
informácieobsiahnutévozverejnenomstatusesúnepravdivé,pravduskresľujúceazavádzajúce,pričom
je nepochybné, že predmetný status obsahuje viacero informácií. Absencia konkrétneho vymedzenia

nepravdivých, pravdu skresľujúcich a zavádzajúcich informácií predstavuje neodstrániteľnú vadu
tohto písomného právneho úkonu, spôsobujúcu jeho absolútnu neplatnosť. Podľa žalobkyne žiadna
informácia obsiahnutá vo zverejnenom statuse nie je spôsobilá poškodiť povesť žalovaného. Žalovaný
neposkytol žiadne tvrdenia a dôkazy o tom, kedy bola jeho povesť poškodená, ako sa poškodenie
povesti prejavilo a voči akým subjektom bola žalovaného povesť poškodená. Ak žalovaný svojím

výslovným prejavom vôle podmienil závažnosť porušenia služobnej disciplíny zo strany žalobkyne
existenciou poškodenia žalovaného povesti, teda tým, že povesť žalovaného bola do dňa okamžitého
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru už poškodená, bez nepochybného preukázania tejto
skutočnosti nemôže nastať žalovaným zamýšľaný právny následok, t. j. právoplatné okamžité skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru. Keďže žalovaný podmienil závažnosť porušenia služobnej disciplíny

existenciou poškodenia jeho povesti, javí sa potom zmätočným a nezrozumiteľným to, že v prvom
odseku druhej strany listiny Okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňom 05.05.2014 je
uvedený ako dôvod závažného porušenia služobnej disciplíny zverejnenie informácií, „ktoré sú naďalej
spôsobilé poškodiť povesť služobného úradu, ako aj ostatných štátnych zamestnancov služobného
úradu, resp. ostatných zamestnancov úradu“. Neidentické definovanie podmienok závažnosti porušenia

služobnej disciplíny spôsobuje neurčitosť, nezrozumiteľnosť a zmätočnosť písomného právneho úkonu
Okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru dňom 05.05.2014, a aj z tohto dôvodu je
predmetný právny úkon neplatný.

Zástupca žalobkyne v ďalšom konaní uviedol, že nedošlo k verejnej diskusii ohľadne tvrdení žalobkyne
v jej statuse na Facebooku, na ktoré reagovali len tri osoby aj to všetko známi žalobkyne, teda šlo

o priateľskú komunikáciu medzi nimi. Informácie uverejnené žalobkyňou majú povahu nie skutkových
tvrdení, ale hodnotiacich úsudkov a sú značne neurčité a nezrozumiteľné, a preto nespôsobilé
poškodiť dobrú povesť žalovaného. Žalovaný nijako nepreukázal svoje tvrdenie v okamžitom skončení
pracovného pomeru, že takéto správanie žalobkyne výrazne narušuje pracovnú morálku a pracovnú
disciplínu ostatných zamestnancov úradu, čo ohrozuje profesionalitu a efektivitu výkonu štátnej služby.

Zo strany žalobkyne šlo emotívnu reakciu na nepriaznivú vzťahovú situáciu na pracovisku, ktorú sa
pokúšala riešiť aj prostredníctvom nadriadených orgánov, ktoré to aj určitým spôsobom vybavili, alez pohľadu žalobkyne nedostatočne, a preto takto emotívne reagovala. Komunikácia cez Facebook je
všeobecnekomunikáciouajvzhľadomnaveľkýpočetužívateľovpovrchnouanesústredenou.Žalobkyňa
cca 17 rokov pracovala u žalovaného a za ten čas ani raz nebola disciplinárne riešená, ale vždy si

svedomite plnila svoje pracovné povinnosti. Pokiaľ žalovaný poukazuje na dotazovanie poslanca Mgr. Y.
na danú situáciu ako jedinej osoby, ktorá sa vyjadrovala k zverejnenému statusu z predstaviteľov iného
štátneho orgánu, tak tento list nesie známky nehodnovernosti a neserióznosti, keďže na jednej strane
sa menovaný poslanec dotazuje ako to v skutočnosti je a na druhej strane žiada bez toho, že by mal mať
konkrétne poznatky, vyvodiť z tejto situácie konkrétne dôsledky. Nijakým spôsobom sa nedotazoval u

žalobkyne na jej stanovisko. Toto dotazovanie bolo z 30.04.2014, kedy okamžité skončenie pracovného
pomeru žalovaný prerokoval so zástupcami zamestnancov a pritom o tejto skutočnosti poslancovi
Mgr. Y. následne listom z 02.05.2014 neposkytol žiadne konkrétne informácie o spôsobe riešenia.
Prejav žalobkyne na Facebooku považuje za realizáciu jej ústavou garantovaného práva na slobodu
prejavu. Z interného záznamu žalovaného z 26.05.2014 ohľadne rokovania s poslankyňou R. nevyplýva
žiaden negatívny ohlas na danú situáciu. Poukazujúc na ust. § 111 ZP označil postup žalovaného

v súvislosti s tým, že po tom ako žalobkyňa nevypracovala plán dovoleniek, o ktorý ju požiadal, dal
jej príkazný list s uložením takejto povinnosti. Vypracovať plán dovoleniek nemôže zamestnancovi
zamestnávateľ uložiť ako povinnosť. Môže ho len požiadať o súčinnosť. Nebola naplnená skutková
podstata § 51 ods. 1 ZoŠS a zo strany žalovaného ide o neplatný právny úkon, ktorý sa prieči dobrým
mravom. Podľa neho ide o zneužitie práva zo strany žalovaného s cieľom poškodiť osobu žalobkyne.

Zo strany žalobkyne zverejnením Facebookového statusu dňa 25.04.2014 nedošlo ku závažnému
porušeniu služobnej disciplíny a žalovanému takýmto zverejnením nebola spôsobená žiadna škoda na
povesti a zároveň nedošlo k žiadnemu výraznému narušeniu pracovnej morálky a disciplíny ostatných
zamestnancov úradu, čo malo mať za následok ohrozenie profesionality a efektivity výkonu štátnej
služby. Okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je výnimočným opatrením zo strany

zamestnávateľa. Pri takomto opatrení by zamestnávateľ mal náležite zisťovať intenzitu porušenia
služobnej disciplíny, pričom by mal zároveň prihliadať na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva,
na dovtedajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, pri ktorej došlo k porušeniu služobnej
disciplíny na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnej povinnosti zamestnanca, na dôsledky porušenia
služobnej disciplíny, ako aj na to, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu.

Žalovaný v tomto potrebnom rozsahu nekonal, čo nakoniec vyplýva aj z preukázanej skutočnosti,
keď okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru nebolo ani prerokované bezprostredne s
nadriadenou žalobkyne a už vôbec nie so samotnou žalobkyňou. Okamžité skončenie pomeru má
vo vzťahu ku žalobkyni represívny charakter, čo je preukázané aj tým, že už ku dňu 30.04.2014,
kedy bola preukázaná jediná výhrada zo strany verejnosti, bolo žalovaným prerokované s odborovým

orgánom okamžité skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru. To, že zverejnením statusu nedošlo
k žiadnemu narušeniu pracovnej morálky a disciplíny ostatných zamestnancov úradu, je preukázaná
výpoveďou bezprostredne nadriadenej žalobkyne Dr. W., ktorá vyslovene uviedla, že k žiadnym takýmto
negatívnym následkom nedošlo. Pri zohľadnení motívu, prečo žalobkyňa zverejnila Facebookový status,
je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že u žalovaného po nástupe nového štatutárneho zástupcu došlo

ku vzniku napätej pracovnej atmosféry. Z vyjadrenia žalovaného z 24.11.2014 vyplýva, že oddelenie,
na ktorom bola žalobkyňa zamestnaná, bolo náročné na plnenie pracovných povinností z hľadiska
zaťaženosti. Práca na tomto oddelení v spojitosti s negatívnou pracovnou atmosférou mala podstatný
podiel na tom, prečo bol status zverejnený. Pri posúdení termínov obsiahnutých vo zverejnenom statuse
je potrebné vychádzať z problémov, ktoré žalobkyňa pociťovala na pracovisku v súvislosti s vyjadrenou

nespokojnosťou s odmenami zamestnancov úradu, v súvislosti s problémami vzniknutými pracovným
príkazom na vypracovanie plánu dovoleniek, ďalej s prijatím zamestnanca do dočasnej štátnej služby
počas PN žalobkyne, taktiež s vyjadrenou nespokojnosťou s organizačnými zmenami u žalovaného,
ako aj s odvolaním Dr. Y. z funkcie. Ohľadom týchto problémov žalobkyňa kontaktovala poslankyňu NR
SR Dr. C., pričom po následnom oboznámení so situáciou na úrade, ju táto poslankyňa ako odborníčka

na prejavy šikanózneho správania na pracovisku informovala o tom, že aj na pracovisku žalobkyne k
takýmto prejavom môže dochádzať. Preto žalobkyňa použila tieto pojmy aj na zverejnenom statuse.

Žalobkyňa vo výpovedi na pojednávaní 17.09.2014 a aj v ďalších svojich vyjadreniach poukázala na
svoj mobbingový denník, ktorého písanie je odporučila poslankyňa NR SR JUDr. Y. C. z občianskeho
združenia Práca a vzťahy, zaoberajúceho sa problematikou mobbingu a bossingu, na ktorú sa obrátila

e-mailom z 13.02.2014, a v ktorom zo svojho pohľadu popísala sled udalostí u žalovaného od februára
2013. V danej záležitosti opakovane kontaktovala ako premiéra, tak aj ministra práce. Všetky odpovedesa niesli v duchu, že všetko je v rámci platnej legislatívy. Všetko to čo sa stalo pred 25.04.2014 ju
viedlo k tomu, aby to dala na Facebook. To, čo písala, bolo čisto emotívne, nezamýšľala sa bližšie nad
tým a neriešila ani to, či to má alebo nemá ohraničiť. Vychádzalo to čisto z ťaživej situácie, ktorú ona

pociťovala na pracovisku. K takému niečomu ju naštartovalo postupne viac vecí a tou poslednou bola
informácia, čo sa chystajú urobiť s p. Y., o čom sa dozvedela z rečí práve dňa 25.04.2014. Potvrdila, že
túto informáciu na svojom profile neoznačila len okruhom svojich priateľov a teda si to mohol prečítať
každý, kto prišiel na jej stránku. S prípadom prijatia zamestnanca do dočasnej štátnej služby na čas
zastupovania neprítomného práceneschopného zamestnanca pred tým, ako sa to stalo v jej prípade, sa

stretla len vtedy, keď bol dotyčný zamestnanec dlhodobo práceneschopný a stalo sa tak po približne 6
mesiacoch trvania jeho práceneschopnosti. Z vedúcich zamestnancov žalovaných bola odvolaná bola
len riaditeľka odboru sociálnych vecí a rodiny p. Y. a potom bol zbavený funkcie, ale už v súvislosti s
organizačnou zmenou p. Y., ktorý bol vedúcim oddelenia peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP
a posudkových činností. Z tohto oddelenia sa odčlenil referát posudkových činností, ktorý spadá priamo
pod riaditeľku odboru p. Y. a vedúcim oddelenia sa stal Mgr. J., ktorý predtým pracoval na Obvodnom

úrade Dolný Kubín ako vedúci oddelenia CO. Pokiaľ sa na svojom statuse zmieňuje o troch gráciách, tak
okrem riaditeľky úradu, tými ďalšími myslela jej priamu nadriadenú - vedúcu oddelenia pomoci v hmotnej
núdzi PhDr. W. a riaditeľku odboru sociálnych vecí a rodiny PhDr. Y.. Okrem toho príkazného listu, ktorý
doložila, nič negatívne od PhDr. W. ako jej priamej nadriadenej nedostala. Naopak, bola ňou niekedy
v mesiaci február 2014 na porade oddelenia pochválená za to, že poskytla klientovi Y.. W. e-mailovou

poštou adekvátne informácie ohľadne pomoci v hmotnej núdzi, ktoré chcel pre svojich rodičov a on sa
písomne poďakoval. Poprela pravdivosť tvrdenia riaditeľky žalovaného, že by Ing. L. s ňou odmietla
sedieť v kancelárii. Menovaná ju dokonca viackrát podporila na poradách. Pokiaľ ide o plán dovoleniek,
tak na porade 06.02.2014 všetky zamestnankyne namietali, či by tento plán dovoleniek nemohol počkať
v súvislosti s prioritnou úlohou prehodnocovania dávok v súvislosti s novelou zákona.

Žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo 06.08.2014
žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť nesúhlasiac so žalobou a jej dôvodmi a považujúc okamžité
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru z 05.05.2014 za platný právny úkon. V súvislosti s
námietkami žalobkyne uviedol, že celé znenie jej statusu, ktoré obsahuje viacero informácií, považuje za
vedomé šírenie nepravdivých, pravdu skresľujúcich a zavádzajúcich informácií. Daný status podľa neho

prináša nasledovné informácie vo vzťahu k žalovanému ako služobnému úradu a jeho zamestnancom:
„šikanovanieabossingnaÚPSVaRvKubíne“,„trismeráckegrácienaúradevDolnomKubínearogantne
šafária a zbavujú sa postupne všetkých, ktorí sú im nepohodlní a skrývajú sa za zmenu organizačnej
štruktúry“. Iné informácie podľa názoru žalovaného v súvislosti s ním alebo jeho zamestnancami status
žalobkyne neobsahuje. Tieto informácie nie sú pravdivé, sú zavádzajúce a sú podľa názoru žalovaného

spôsobilé poškodiť povesť žalovaného a zamestnancov žalovaného, resp. ju poškodzujú. Takýmto
konaním žalobkyne došlo k porušeniu ust. § 61 ods. 1 písm. i) ZoŠS v znení neskorších predpisov a tiež
k porušeniu ust. čl. IV. piatej časti III. bodu ods. 12 písm. z) Internej normy č. IN 021/2013 Dodatku č. 5
k Služobnému poriadku. Žalobkyňa bola oboznámená s týmto služobným poriadkom a tiež dodatkom č.
5, t. j. internou normou č. IN 021/2013 z 09.09.2013. Konaním žalobkyne došlo k závažnému porušeniu

služobnej disciplíny, čo má za následok postup podľa § 46 ods. 1 písm. c), § 51 ZoŠS. Sociálna sieť
Facebook mala v roku 2012 aktívnych užívateľov viac ako 1 miliardu, ako to vyplýva zo správy agentúry
SITA zo dňa 04.10.2012. Poukázal aj na to, že informácie uvedené v statuse žalobkyne na sociálnej
sieti vyvolali negatívne ohlasy a záujem verejnosti a poslancov NR SR, a to konkrétne Mgr. E. Y.,
PhD. a Ing. X. R.. Žalobkyňa v žalobe nijakým spôsobom nepreukazuje, že by informácie vo vzťahu k

žalovanému boli pravdivé, resp. čiastočne pravdivé. Keďže tieto informácie sú nepravdivé, žalobkyňa
sa ich úmyselným zverejňovaním na sociálnej sieti dopustila závažného porušenia služobnej disciplíny.
Poukázal na právnu argumentáciu v rámci obdobného prípadu vyslovenú v uznesení Ústavného súdu
Českej republiky - III. ÚS 1177/14 z 12.06.2014, že je potrebné pri skúmaní konkrétneho výroku
rozlišovať, či sa jedná o skutkové tvrdenia alebo hodnotiaci úsudok, pretože prezumpciou dovolenej

kritiky je chránený len hodnotiaci úsudok a nie tvrdenie faktov, pretože pri tvrdení faktov, ktoré slúžili za
základ kritiky, tieto musí preukázať kritik sám. Ústavný súd ČR vo svojej argumentácii ďalej poukazuje
na rozsudok ESLP z 08.07.1986 vo veci N. verzus Rakúsko sťažnosť č. 9815/82, ods. 46, resp. rozsudok
veľkého senátu ESLP zo dňa 17.12.2004 vo veci T. a F. verzus Dánsko, sťažnosť č. 49017/99, ods. 76.

V ďalšom konaní zástupca žalovaného odkazujúc na uvedené rozhodnutie Ústavného súdu ČR uviedol,

že podľa neho uverejnenie nepravdivej a neprimeranej kritiky nadriadených môže byť dostatočnýmdôvodom pre výpoveď. Ak niekto niečo tvrdí a svoje tvrdenia nedokáže preukázať, nemôže sa odvolávať
na slobodu slova, resp. prejavu. Informácie zverejnené žalobkyňou v jej statuse nemajú podľa neho
povahu hodnotiacich úsudkov, ale ide o faktografické informácie, čo je zrejmé už z prvej vety, v

ktorej sa vyjadruje o šikanovaní a bossingu u žalovaného. Povahu hodnotiacich úsudkov by to mohlo
mať v tom prípade, že by z tejto informácie, ktorú takto žalobkyňa uviedla, bolo zrejmé, na základe
akých skutočností vyvodzuje takýto záver, teda čo ju vedie k takejto úvahe. Žalobkyňa nepreukázala
existenciu uvedených faktických informácií, a to konkrétne „šikanovanie a bossing u žalovaného, že tri
smerácke grácie na úrade v Dolnom Kubíne arogantne šafária a zbavujú sa postupne všetkých, ktorí

sú im nepohodlní a skrývajú sa za zmenu organizačnej štruktúry, teda že takýto stav u žalovaného
existoval, resp. existuje. Žaloba sa opierala o tzv. odbojovú skupinu, ktorú mali tvoriť u žalovaného
žalobkyňa, pani Y. a pán Y.. Je zrejmé a bolo to aj zo strany právneho zástupcu žalobkyne potvrdené,
že žalobkyňa konala emotívne v deň zverejnenia tohto statusu na svojom Facebookovom profile,
pričom stále platí, že je dobré si vec premyslieť, hlavne nekonať v hneve a v afekte. Žalobkyňa
dôsledne nezvážila slová, ktoré na tento status umiestnila, ktoré sú podľa žalovaného tak závažné, že

prikročil k nepopulárnemu opatreniu, a to k okamžitému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru.
V súvislosti s argumentáciou žalobkyne a jej právneho zástupcu, že uverejnením tohto statusu na
Facebookovom profile žalobkyne nedošlo k narušeniu pracovnej morálky a disciplíny zamestnancov
žalovaného, poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8SžO/3/2011 z 24.11.2011, podľa ktorého zákon
ponechal širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru pre

závažné porušenie služobnej disciplíny zodpovedalo tomu, či od zamestnávateľa možno spravodlivo
žiadať, aby štátnozamestnanecký pomer u neho aj napriek tomu pokračoval. V danom prípade podľa
neho došlo k okamžitému skončeniu štátnozamestnaneckého pracovného pomeru žalovaným v zmysle
zákona a aj v zmysle citovaného názoru NS SR.

Riaditeľka žalovaného PhDr. V. na pojednávaní 26.11.2014 a aj v následnom konaní v zhode aj s jej

písomným vyjadrením z 10.10.2014 k mobbingovému denníku žalobkyne o. i. uviedla, že zo žiadnej
časti predloženého denníka nevyplýva šikanózne konanie - odlišné zaobchádzanie voči žalobkyni a
ani iným zamestnancom úradu. Nie je v ňom jeden dôkaz o pretrvávajúcom, útočnom, urážlivom a
zastrašujúcom správaní, zneužití moci alebo nespravodlivom sankcionovaní zo strany zamestnávateľa
vočižalobkynianiesútamuvedenékonkrétnesituácie,nazákladektorýchbysadalohovoriťobossingu.

Žalobkyňa v denníku a v ňom uvádzanej korešpondencii podáva nepravdivú a neprimeranú kritiku
nadriadenýchavyjadrujevpodstatesvojusubjektívnunespokojnosťsozmenami,ktorésanaúradediali,
najmä s odvolaním PhDr. Y., s platovými podmienkami, so zadanými úlohami, s organizačno-riadiacou
prácou nielen jej, ale aj riaditeľky odboru SVaR a svojej priamej nadriadenej. Vyžadovanie plnenia si
každodenných povinností a plnenia úloh vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru, nemožno

považovať za nijakú formu utláčania. Je v ňom uvedených veľa nesprávnych, nepravdivých, neúplných
a neobjektívnych informácií, konkrétne neúplná informácia o etapách použitia rozpočtového opatrenia,
neobjektívna informácia o priebehu stretnutia so zamestnancami odboru SVaR 02.06.2013, nepravdivá
informácia o odmietnutí návrhu na jej stretnutie so zamestnancami. Žalobkyňa nikdy neprejavila záujem
o stretnutie s ňou. Neobjektívna informácia o úmyselnom izolovaní žalobkyne. Skutočnosť, že žalobkyňa

sedela sama v kancelárii, vyplynula z toho, že s ňou odmietla sedieť Ing. L.. Neobjektívna bola
informácia žalobkyne o príkaze vedúcej na vypracovanie plánu dovolenky. Nepravdivé bolo tvrdenie
žalobkyne o neštandardnom postupe pri uvoľňovaní prístupov pre ňu do informačného systému po
návrate z PN. Zastupovaním žalobkyne počas jej PN žalovaný neriešil osobu žalobkyne, ale riadny
chod oddelenia a zabezpečenie úloh úradu. Z uvedeného dôvodu bola do dočasnej štátnej služby

prijatá Bc. X. V.. Po nástupe žalobkyne po ukončení PN dňa 07.04.2014 (pondelok) bol ukončený
štátnozamestnanecký pomer Bc. X. V. dňom 04.04.2014 (piatok), následne hneď potom v aplikácii I..W.
žalobkyňu zaradil na jej pôvodné štátnozamestnanecké miesto. V iných prípadoch si nespomína, že by
pristúpili k zastupovaniu počas PN, lebo neboli v tomto smere vo vzťahu ku nej požiadavky zo strany
vedúcich oddelení, resp. vedúcich odborov. V prípade PN žalobkyne bola vznesená taká požiadavka

zo strany vedúcej oddelenia p. W., pretože jej PN nastala počas prehodnocovania dávok a bolo treba
dávky pustiť. V prípade žalobkyne sa jednalo o cca 200 spisov, ktoré bolo treba zastrešiť, aby mohli
byť dávky vyplatené. Nadriadené orgány sa venovali a preverovali každú sťažnosť žalobkyne a z ich
odpovedí žalobkyni vyplýva, že sťažnosti nepovažovali za opodstatnené. Podozrenie zo šikanovania
a bossingu prešetroval u žalovaného aj Inšpektorát práce Žilina. V zázname z výkonu inšpekcie

práce je konštatované, že úkony uskutočnené vedúcimi zamestnancami voči štátnym zamestnancom
a vydávané príkazy štátnym zamestnancom sú v súlade s ich kompetenciami a nie sú v rozpore sdobrými mravmi. Správanie vedúcich zamestnancov nenasvedčuje prejavom bossingu na pracovisku.
Pokiaľ ide o namietané uloženie povinnosti spracovania plánu dovoleniek, ktoré bolo uložené všetkým
zamestnancom žalovaného, takýto plán dovoleniek sa spracúval u žalovaného každoročne od r. 2004,

teda od jeho vzniku a bol to ústretový krok zo strany žalovaného k svojim zamestnancom, lebo vie,
že zamestnávateľ môže uložiť zamestnancom, kedy si môžu čerpať svoju dovolenku. Všetci pracovníci
to spracovali v stanovenej lehote až na žalobkyňu. Keď si v súvislosti s námietkami žalobkyne dala
opätovne preveriť túto skutočnosť, tak dospela k záveru, že síce je vhodné spracovať tento plán
dovoleniek, ale nie je vhodná forma, teda uloženie jeho spracovania ako povinnosti. Kategoricky vylúčila,

že by použila použitie takých slov z jej strany, ako že sa zamestnanci mali správať ako stádo. Podľa
jej vedomostí jediným spôsobom obrany voči uloženému písomnému upozorneniu, ktoré môže dotyčný
pracovník urobiť, je možnosť vyjadriť sa k dôvodnosti tohto písomného upozornenia. Ona nebola tou,
ktorá do podmienok výberového konania na riaditeľa odboru uviedla aj tú požiadavku, že daná osoba
nesmie mať písomné upozornenie. Tieto záležitosti pripravoval osobný úrad, ktorý viedla Mgr. L., ale
vie, že vyslovila požiadavku osobnému úradu, že chce, aby tam bol človek naozaj spoľahlivý, ktorý

by bol vzorom pre všetkých zamestnancov. Okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou
z 05.05.2014 vopred so žalobkyňou neprerokovávala, len jej bolo dané už priamo toho dňa. Ona to
vopred so žalobkyňou neprerokovávala, lebo sa množili otázky zo strany viacerých subjektov, čo sa
to deje u žalovaného, aké tri grácie, že vyhadzuje ľudí z úradu, takže ten tlak sa tak stupňoval a
dobré meno žalovaného bolo poškodené. Určite konaním žalobkyne bola pošramotená dobrá povesť

aj dobré meno žalovaného. K tomu ako mala byť konaním žalobkyne narušená pracovná morálka
ostatnýchzamestnancovžalovaného,bysasnáďvedelalepšievyjadriťvedúcaoddelenia,kdepracovala
žalobkyňa. Ohľadne stanoviska JUDr. C. uviedla, že táto komunikovala len so žalobkyňou a výlučne
elektronickou formou a vyjadrovala sa jedine na základe informácií od žalobkyne. Nikdy nekontaktovala
žalovaného a ani ju osobne a neoverovala si informácie, ktoré od žalobkyne dostala.

S účinnosťou od 01.01.2015 došlo k strate právnej subjektivity žalovaného (pôvodného žalovaného),
ktorý bol dovtedy štátnou rozpočtovou organizáciou, keď s poukazom na § 5 ods. 2 zákona NR SR
č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 310/2014 Z. z. sa rovnako ako ostatné
ÚPSVaR stal preddavkovou organizáciou s vymedzeným územným obvodom, napojenou na rozpočet

Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom v Bratislave, zriadenom podľa § 4 ods. 1 uvedeného
zákona pre územné obvody všetkých úradov práce, sociálnych vecí a rodiny. Napriek tomu, že
pôvodnému žalovanému zostala v obmedzenom rozsahu spôsobilosť byť účastníkom aj súdneho
konania a samostatne konať pred súdom (§ 5 ods. 5 daného zákona) táto je však viazaná výlučne
na rozsah pôsobnosti ÚPSVaR definovanej najmä v § 5 ods. 6 daného zákona. Z prechodného

ustanovenia § 12, účinného od 1. januára 2015 vyplýva, že práva a povinnosti vyplývajúce zo
štátnozamestnaneckých vzťahov, z pracovnoprávnych vzťahov a z iných právnych vzťahov štátnych
zamestnancov a zamestnancov úradov prechádzajú na ústredie. Na základe daného ustanovenia došlo
dňom 01.01.2015 zo zákona k prechodu práv a povinností súvisiacich s predmetom tohto konania na
terajšieho žalovaného.

Podľa § 46 ods. 1 písm. c) ZoŠS štátnozamestnanecký pomer možno skončiť okamžitým skončením.

Podľa § 51 ods. 1 veta prvá ZoŠS služobný úrad môže okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer
štátneho zamestnanca, ak štátny zamestnanec porušil závažne služobnú disciplínu.

Podľa § 51 ods. 2 ZoŠS služobný úrad môže okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer podľa
odseku 1 iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, a v

prípade závažného porušenia služobnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po návrate štátneho
zamestnanca z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

V prípade nárokov z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa primerane použijú
príslušné ustanovenia Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien - ďalej už
len „ZP“), a to konkrétne § 77 až 80 ZP (s poukazom na § 1 ods. 4 v spojení s § 120 ZoŠS).Podľa § 61 ods. 1 písm. i) ZoŠS štátny zamestnanec nesmie vedome šíriť a sprostredkúvať nepravdivé,
pravdu skresľujúce alebo zavádzajúce informácie, ktoré by mohli poškodiť povesť služobného úradu
alebo ostatných štátnych zamestnancov.

Podľa § 75 ZoŠS služobný úrad vydá služobný poriadok po predchádzajúcom súhlase zástupcov
zamestnancov, inak je neplatný. V služobnom poriadku služobný úrad najmä špecifikuje služobné
podmienky upravené týmto zákonom a upraví, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa
považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny.

Podľa čl. IV., jeho piatej časti, III. bodu, odseku 12 písm. z) Internej normy č. 021/2013 meniacou
ako Dodatok č. 5 k Služobnému poriadku s účinnosťou od 20.08.2013 internú normu IN 029/2011 -

Služobný poriadok, za závažné porušenie služobnej disciplíny sa považuje najmä: vedomé šírenie a
sprostredkovávanie nepravdivých, pravdu skresľujúcich alebo zavádzajúcich informácií, ktoré by mohli
poškodiť povesť služobného úradu alebo ostatných štátnych zamestnancov služobného úradu alebo
ostatných zamestnancov úradu.

V prejednávanej veci bol dôvodom okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne

u žalovaného zverejnený status žalobkyne na Facebooku dňa 25.04.2014 o 19.38 hod. v znení: „Pýtam
sa všade, premiéra, ministra, generálneho riaditeľa ústredia práce kedy už začnú riešiť katastrofálnu
situáciu (šikanovanie a bossing na ÚPSVaR D. Kubín) a všetci čušia ako vši pod chrasťou!!! Tri smerácke
grácie na úrade v Kubíne arogantne šafária a zbavujú sa postupne všetkých, ktorí sú im nepohodlní a
skrývajú sa za zmenu organizačnej štruktúry. DOKEDY???“

Jeho zverejnením malo podľa žalovaného (zdôvodnenia obsiahnutom v okamžitom skončení
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne dňom 05.05.2014) dôjsť zo strany žalobkyne k závažnému
porušeniu služobnej disciplíny - porušeniu ustanovenia § 61 ods. 1 písm. i) ZoŠS, a to vo väzbe na
vyššie citovanú povinnosť vyplývajúcu zo Služobného poriadku, spočívajúceho vo vedomom šírení a
sprostredkovávaní nepravdivých, pravdu skresľujúcich a zavádzajúcich informácií spôsobilých poškodiť

povesť služobného úradu, alebo ostatných štátnych zamestnancov služobného úradu alebo ostatných
zamestnancov úradu. Žalovaný v danej listine poukázal na to, že predmetný status bol následne verejne
diskutovaný viacerými diskutujúcimi občanmi a všimol si ho aj predstaviteľ iného štátneho orgánu. Tiež v
ňomuviedol,žezávažnosťkonaniažalobkynevychádzazoskutočnosti,žejejzamestnávateľjeorgánom
verejnejsprávyatakjejverejnýmkonanímbolapoškodenápovesťúradukonajúcehovmeneSlovenskej

republiky vo vzťahu k verejnosti, k štátnym orgánom, ako aj vo vzťahu k všetkým spolupracujúcim
osobám a subjektom a že takéto konanie zároveň výrazne narušuje pracovnú morálku a disciplínu
ostatných zamestnancov úradu, čo ohrozuje profesionalitu a efektivitu výkonu štátnej služby. Napokon
žalovaný v ňom uviedol, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru z uvedeného dôvodu
bolo prerokované so ZO SLOVES pri ÚPSVaR Dolný Kubín dňa 30.04.2014.

Danýpísomnýúkonžalovanéhobolnespornerealizovanývsubjektívnejaobjektívnejprekluzívnejlehote
vyplývajúcej z cit. ustanovenia § 51 ods. 2 ZoŠS.

Na informácie uvedené v statuse žalobkyne na Facebooku reagovali priamo na statuse žalobkyne dve
osoby, ktoré mali byť podľa žalobkyne jej známymi a e-mailom poslanec NR SR Mgr. E.. Y., PhD. Iné
konkrétne reakcie, poprípade aj inou formou, preukázané neboli.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa, u ktorej neboli zo strany žalovaného tvrdené pred
25.04.2014 žiadne konania napĺňajúce akékoľvek porušenie pracovnej disciplíny, bola vnímaná v rámci
kolektívu ako osoba s kritickými názormi vo vzťahu k činnosti jej nadriadených. Do uvedeného dátumu
nebolo ani len tvrdené, že by jej kritické názory, ktoré dovtedy prezentovala v rámci svojho pracoviska
alebo príslušných organizácií, na ktoré sa obracala, presahovali prípustný rámec kritiky a primeraného

prezentovania svojich názorov. Vo vzťahu k žalobkyni a aj k minimálne dvom ďalším osobám však boli
realizované viaceré kroky, ktoré táto vnímala ako formu priameho alebo nepriameho nátlaku na jej osobupoprípade aj ďalšie osoby verejne prezentujúcich výhrady k činnosti nadriadených a predovšetkým
riaditeľky žalovaného.

Súd poukazuje napr. na to, čo nasledovalo po tom, ako žalobkyňa nepredložila zamestnávateľom

žiadané vypracovanie plánu dovolenky na r. 2014, ktorú úlohu mala splniť tak ako aj ostatní zamestnanci
do 07.02.2014, na základe čoho (keďže tak neurobila, hoci nemala mať v úmysle nevyhovieť danej
požiadavke, len v nie určenom termíne), dostala 12.02.2014 písomný príkaz vedúcej oddelenia na jeho
vypracovanie, a to najneskôr do 14.02.2014, odôvodniac daný príkaz ust. § 111 ods. 1 ZP (č. l. 87).

Ako následné neštandardné riešenie považovala to, že po tom ako sa stala dočasne PN 24.03.2014,
od 27.03.2014 bola bez toho, aby žalovaný preveril dĺžku trvania jej PN, prijatá na jej zastupovanie

do dočasnej štátnej služby iná pracovníčka, čo sa dovtedy pri tak krátkom čase trvania PN pracovníka
nestalo, ale len v prípade podstatne dlhšieho času trvania PN a predpokladom jej ďalšieho dlhšieho
trvania, keď dovtedy kratšie PN jednotlivých zamestnancov boli riešené výlučne zastupovaním inými
kolegami. Voľbu takéhoto riešenia žalovaným si vysvetľovala tým, že bolo zvolené iba preto, že šlo o
zastupovanie jej osoby.

Žalobkyňa pred tým, ako zverejnila sporný status, sa viacerými listami obracala „o pomoc“ na viaceré
štátne inštitúcie.

Podaním z 20.05.2014 (č. l. 83) dostala žalobkyňa od generálneho riaditeľa a vedúceho služobného
úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny odpoveď na jej list z 08.04.2014, adresovaný Úradu
vlády SR, ktorým sa obrátila na premiéra SR so žiadosťou o jeho pomoc proti prejavom šikanovania

u žalovaného, ktorý bol odstúpený na vybavenie Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava.
V danej odpovedi, pre ktorú ako podklad je citované vyjadrenie riaditeľky žalovaného, o ktoré ju daný
úrad požiadal a z neho daný úrad aj pri odpovedi vychádzal, konštatoval, že je daná zákonná možnosť
prijatia zamestnanca do dočasnej štátnej služby bez výberového konania alebo výberu na zastupovanie
dočasne práceneschopného zamestnanca. Tiež pisateľ konštatoval, že ÚPSVaR je samostatný právny

subjekt, ktorý riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ úradu a ústredie nemá oprávnenie zasahovať
do personálnych záležitostí úradu. Daná odpoveď, hoci nebolo sporným, že žalovaný mohol postupovať
tak ako postupoval, neodpovedá na zásadnú otázku žalobkyne v tom smere, prečo práve v jej prípade to
bolo riešené daným spôsobom (bez overenia predpokladanej dĺžky trvania jej PN) a v iných prípadoch
žalovaný k takému niečomu pristúpil len v prípade podstatne dlhšie trvajúcej PN. Na danú otázku

pritom nedostal uspokojivú odpoveď ani súd v priebehu tohto konania. Žalobkyňa teda mohla dôvodne
považovať dané riešenie, týkajúce sa práve jej osoby za prinajmenšom neštandardné (hoci šlo o riešenie
zákonné) a tú neštandardnosť si vysvetlila tým, že to bolo spôsobené práve tým, že šlo o jej osobu.

Podaním z 01.04.2014 (č. l. 85) dostala žalobkyňa od generálneho riaditeľa a vedúceho služobného
úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny odpoveď na svoj list z 13.02.2014, v ktorom sa žalobkyňa

vyjadrovala o prejavoch šikanovania a bossingu na svojom pracovisku a nespokojnosť s konaním jej
priamejnadriadenej-vedúcejoddeleniapomocivhmotnejnúdziPhDr.W.,popisovalavňomnepriaznivú
situáciu a nevhodné a zaťažujúce pracovné podmienky u žalovaného, nedostatočnú motiváciu a
ohodnotenie, či už verbálne alebo hmotné. V odpovedi pisateľ o. i. konštatoval rozdielnosť skutočností
uvádzaných na jednej strane žalobkyňou ako sťažovateľkou s vyžiadaným vyjadrením od riaditeľky

žalovaného, s podporným vyjadrením vedúcej oddelenia pomoci v hmotnej núdzi Dr. W. a riaditeľky
odboru sociálnych vecí a rodiny Dr. Y., čo je možné považovať za tvrdenie proti tvrdeniu. Zároveň vyslovil
názor, že riaditeľka odboru sociálnych vecí a rodiny a vedúca oddelenia pomoci v hmotnej núdzi pri
uložení úlohy zamestnancom úradu vypracovať plán dovolenky na rok 2014 postupovali v súlade s §
62 ods. 1 písm. b) ZoŠS s tým, že úloha bola stanovená na základe § 111 ods. 1 ZP konštatujúc, že

konanie priamej nadriadenej žalobkyne nebolo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
nebolo nad rámec jej činnosti a nie je prejavom šikanovania.

K uvedeným záverom súd poukazuje na to, že podľa § 62 ods. 1 písm. b) ZoŠS vedúci zamestnanec
je okrem povinností uvedených v § 60 ďalej povinný ukladať podriadeným štátnym zamestnancomslužobné úlohy a dávať im na tento účel pokyny v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
a so služobnými predpismi.

Podľa § 111 ods. 1 ZP v znení účinnom v čase dania písomného príkazu žalobkyni jej

priamou nadriadenou listom z 12.02.2014, čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní
so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov
zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca
kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na
oprávnenézáujmyzamestnanca.Zamestnávateľjepovinnýurčiťzamestnancovičerpanieaspoňštyroch

týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok, a ak určeniu čerpania dovolenky nebránia
prekážky v práci na strane zamestnanca.

Z citácie uvedeného ustanovenia podľa názoru súdu (čo napokon pripustila aj riaditeľka žalovaného
zdôvodňujúca danú situáciu tým, že ukladanie povinností zamestnancom vypracovať plán dovoleniek
sa u žalovaného praktizovalo dlhodobo od jeho vzniku, teda ešte predtým ako sa stala riaditeľkou
žalovaného) vyplýva dôvodnosť právnej argumentácie zástupcu žalobkyne, t.j. že skutočne povinnosť

určiť čerpanie dovoleniek jednotlivých zamestnancov určuje zamestnávateľ a takúto povinnosť
nemožno ukladať jednotlivým zamestnancom dokonca príkazným listom, ktorých v danom smere môže
zamestnávateľ požiadať len o súčinnosť (ktorú by zamestnanci mali a mohli využiť vo vlastnom záujme,
aby daný plán mohol zohľadňovať ich individuálne požiadavky a oprávnené záujmy).

Ešte pred uvedenými listami žalobkyňa napísala 27.09.2013 dva listy, jeden adresovaný na Úrad vlády

SR, konkrétne premiérovi a druhý Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny - jeho ministrovi, v
ktorých v prvom spolu so zamestnancami odboru sociálnych vecí a rodiny žiadala o pomoc s vyriešením
súčasného stavu u žalovaného a vyjadrila nespokojnosť s riadením úradu súčasnou riaditeľkou PhDr. V.
a v druhom tiež vyjadrila nespokojnosť s riadením úradu menovanou a popisovala sťaženie pracovných
podmienok po nástupe terajšej jeho riaditeľky. Uvedené podania boli opäť odstúpené Ústrediu práce,

sociálnych vecí a rodiny, ktorý v odpovedi poukázal na to, že jeho osobný úrad vykonal pokus o mediáciu
s cieľom čo najlepšie urovnať situáciu u žalovaného po odvolaní riaditeľky odboru sociálnych vecí a
rodiny Dr. Y. a nakoľko odvolaná riaditeľka mala mediáciu zamietnuť, mediátorka uskutočnila rozhovor
s riaditeľkou žalovaného a vedúcou služobného úradu, s p. Y., žalobkyňou, ako aj s náhodne vybranými
zamestnancami úradu, čo pisateľ odpovede považoval za maximum pre urovnanie vzniknutej situácie,

ktorú pisateľ odpovede sám v závere odpovede charakterizoval ako „napätú“, keďže žalovaný je (v
tom čase bol) samostatný právny subjekt, ktorý riadi a za činnosť ktorého zodpovedá riaditeľ úradu.
Vyjadril sa aj k žalobkyni kritizovanej internej norme žalovaného č. IN 021/2013 s názvom „Dodatok č.
5 k Služobnému poriadku.“, ohľadne ktorej zaujal názor, že je plne v súlade so zákonom a nie sú v nej
uvedené žiadne výnimočné odchýlky a protizákonné obmedzenia.

Z interného záznamu z 26.05.2014 ohľadne vykonanej návštevy a interpelácie poslankyne NR
SR Ing. X.. R., v ktorom sa uvedená poslankyňa zaujímala o súvislosti s okamžitým skončením
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, nemožno vyvodiť záver, že by menovaná pred danou
návštevou u žalovaného mala mať skutočne vedomosť o tom, čo žalobkyňa uviedla vo svojom statuse
dňa 25.04.2014.

Pokiaľideoe-mailposlancaNRSRMgr.Y.,PhD.z30.04.2014,adresovanýriaditeľkežalovaného,vjeho
úvode konštatuje, že bol občanmi Dolného Kubína upozornený na status žalobkyne ako zamestnankyne
žalovaného na sociálnej sieti Facebook. Požiadal o zaslanie vysvetlenia, či je to, čo sa tam uvádza,
pravdivé, či dochádza k nejakej šikane alebo či ide iba o bezdôvodné verejné ohováranie zo strany
zamestnanca voči zamestnávateľovi. Zároveň riaditeľku žalovaného požiadal, aby predmetnú situáciu

riešila, aby nedochádzalo ku kazeniu dobrého mena žalovaného ako jedného z orgánov štátnej správy,
ktorú momentálne vedie vláda C. S. a ktorej súčasťou je aj on ako poslanec NR SR za stranu SMER-SD.
Vyjadril presvedčenie, že mu predmetnú situáciu vysvetlí a vyvodí príslušné opatrenia u žalovaného,
aby viac nedochádzalo ku kazeniu dobrého mena žalovaného. V odpovedi naň listom z 02.05.2014
ohľadne žalobkyne riaditeľka žalovaného uviedla, že dané vyjadrenie žalobkyne považuje za vedomé

šírenie a sprostredkovávanie nepravdivých, pravdu skresľujúcich alebo zavádzajúcich informácií, ktoréby mohli poškodiť povesť služobného úradu alebo jeho zamestnancov s tým, že jej nie je známy
dôvod takéhoto jej správania, čo môže súvisieť s nejakými jej neuspokojenými osobnými ambíciami.
Tiež uviedla, že v poslednom čase sa na prístup a správanie žalobkyne sťažovala jej ako riaditeľke

žalovaného aj žalobkyni priamo nadriadená vedúca oddelenia pomoci v hmotnej núdzi a že žalovaný
sa zaoberá porušením pracovných povinností - obmedzení štátneho zamestnanca (disciplíny) podľa §
61 ods. 1 písm. i) ZoŠS. Daná odpoveď neobsahuje informáciu o tom, že predmetný dôvod okamžitého
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne už bol predtým dňa 30.04.2014 prerokovaný so
ZO SLOVES pri ÚPSVaR Dolný Kubín.

Z vyššie uvedeného súd vyvodzuje záver, že po nástupe terajšej riaditeľky žalovaného do funkcie, ako
to preukazuje aj citovaná odpoveď z 21.01.2014 na list žalobkyne z 27.09.2013, došlo k napätej situácii
vo vzťahoch medzi časťou zamestnancov žalovaného a vedením žalovaného, čo vyplynulo z výpovedí
nielen žalobkyne, ale aj vypočutých svedkov PhDr. R.. Y. a Mgr. Y.. Mgr. Y. t. č. vo výpovednej dobe v
tomto smere uviedol, že terajšia riaditeľka zaviedla iný systém práce, než aký mali jej predchodcovia.
Vytvorila si skupinu sebe blízkych osôb a v tejto súvislosti sa vytvorila iná skupina, ktorú nazval

odbojovou (s tým, že v tej skupine bol on, určite žalobkyňa a aj Dr. Y., o ktorej sa to všeobecne vie,
pričom iné osoby nechcel menovať v záujme toho, aby nemali nepríjemnosti) a že tým pádom vzniklo
napätie na oddeleniach a vzťahy sa rozbili. Aj terajšiu pracovnú atmosféru nazval hodne zlou. Nie
nevýznamne existujúce napätie súviselo aj s odvolaním Dr. Y. z postu riaditeľky odboru sociálnych
vecí bez udania dôvodu, s otázkou nesúhlasu časti zamestnancov s tým, minimálne kedy došlo k

vyplateniu hmotnej stimulácie vo forme odmien zamestnancom, ktoré mali byť vyplatené u žalovaného
neskôr ako na iných ÚPSVaR (čo ani žalovaný nerozporoval). Práve u osôb majúcich určité kritické
postoje ku konaniu štatutára žalovaného došlo k zániku pozícií vedúcich zamestnancov, najprv u Dr. Y.
a neskôr u Mgr. Y., u ktorého zánik jeho funkcie súvisel s „organizačnou zmenou“, spočívajúcou fakticky
v zúžení dovtedajšieho oddelenia peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností

(pozostávajúceho už podľa jeho názvu z dvoch úsekov), z ktorého sa vyčlenil referát posudkových
činností daný priamo pod riaditeľku odboru a nové oddelenie pokrývalo zvyšný - neodčlenený úsek zo
zrušeného oddelenia, pričom náplne práce pracovníkov dovtedy činných na zrušenom oddelení zostali
po uvedenej organizačnej zmene rovnaké.

To, že žalobkyňa bola medzi tými pracovníkmi, ktorí dokázali verejne prezentovať svoj častokrát aj

kritický názor, vyplýva aj z výpovede svedkyne Ing. L. a napokon aj z toho, že so svojimi pohľadmi na
situáciu u žalovaného sa opakovane obracala na rôzne inštitúcie, vrátane premiéra.

V súvislosti s uvedenou svedkyňou však nebolo preukázané ako pravdivé tvrdenie riaditeľky žalovaného
v jej písomnom vyjadrení, že žalobkyňa zostala sedieť v kancelárii sama preto, že s ňou odmietla sedieť
Ing. L., keď z výpovede samotnej Ing. L. a rovnako aj svedkyne PhDr. Y. vyplynulo, že táto sa z iných

dôvodov, o ktorých sa bližšie zmienila vo svojej výpovedi, teda nie z dôvodov, ktoré by boli vyvolané
žalobkyňou, rozhodla využiť možnosť sedieť sama.

Neuniklo pozornosti súdu, že v odpovedi z 02.05.2014 písanej priamo riaditeľkou žalovaného poslancovi
NR SR Mgr. Y., PhD. na jeho e-mail, ktorý e-mail súvisel s vyjadrením žalobkyne na jej statuse
na Facebooku, ktoré bolo dôvodom okamžitého skončenia jej pracovného pomeru, sa riaditeľka

žalovaného, hoci najprv uviedla, že nie je jej známy dôvod takého správania sa žalobkyne, sa táto
následne zmienila o tom, že to môže súvisieť s nejakými jej neuspokojenými osobnými ambíciami s tým,
že v poslednom čase sa na jej prístup a správanie sťažovala jej ako riaditeľke a vedúcej služobného
úradu aj jej priamo nadriadená - vedúca oddelenia pomoci v hmotnej núdzi. Pritom z výpovede svedkyne
PhDr. W. - vedúcej daného oddelenia ako žalobkyni bezprostredne nadriadenej vedúcej pracovníčky,

vyplynulo, že si nespomína na žiadnu zmenu v správaní žalobkyne, ktorú by zaregistrovala v poslednom
období cca mesiac predtým ako bol s ňou skončený pracovný pomer. Žalobkyňa sa jej mala akurát
obdobne ako aj iné pracovníčky daného oddelenia ponosovať len na veľkú pracovnú vyťaženosť. Tiež
uviedla, že si nevšimla nejaký vplyv (či už pozitívny alebo negatívny) daného statusu žalobkyne sa chod
daného oddelenia.Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že k aktu okamžitého skončenia jej štátnozamestnaneckého
pomeru došlo bez toho, aby tomu predchádzala bližšia komunikácia riaditeľky žalovaného s
nadriadenýmižalobkynenanižšíchstupňochaPhDr.W.saoňommalapodľasvojejvýpovededozvedieť

len veľmi krátko predtým, ako bol doručený žalobkyni, a to z informácie riaditeľky, ktorá a ani nikto iný sa
na jej stanovisko k zamýšľanému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne nepýtal. Pritom
pre podrobnejšie získanie informácií ohľadne žalobkyne potrebných pre starostlivé zváženie, či a ak
áno, aké konkrétne opatrenia, resp. dôsledky treba z danej situácie (vyjadrenia žalobkyne v jej statuse
na Facebooku 25.04.2014) vyvodiť, mal žalovaný dostatočný časový priestor (do okamihu, kedy jej

bolo dané okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, neuplynulo ani 10 dní z dvojmesačnej
subjektívnej a ročnej objektívnej prekluzívnej lehoty), ale tento konal prostredníctvom svojho štatutára
tak ako konal, bez toho, aby v danom smere mal vyťažiť či už vedúcu oddelenia, na ktorom žalobkyňa
pôsobila, prípadne aj riaditeľku odboru a že by ohľadne toho vopred komunikoval aj so žalobkyňou.
Opäť súd uvádza, že také niečo síce nebolo povinnosťou žalovaného, ale na strane druhej ním zvolený
pomerne rýchly postup niesol v sebe zvýšené riziko nedostatočného starostlivého zváženia všetkých

okolností prípadu v procese rozhodovania štatutára žalovaného a eliminovania možného subjektivizmu
z jeho strany.

Pokiaľ ide o zastupovanie žalobkyne počas jej PN slečnou V., z vykonaných dôkazov vyplynulo, že
u žalovaného sa k riešeniu zastupovania dočasne PN pracovníka pristupovalo v prípade dlhodobej
PN (predpokladanej dlhodobej PN) a aj vtedy nie už krátko po nástupe na PN. „Prípad žalobkyne“

bol však iný, kedy bez toho, že by si vopred ktokoľvek z riadiacich pracovníkov zisťoval dĺžku jej
trvania, pristúpilo sa v tretí deň trvania PN žalobkyne k jej zastupovaniu pracovníčkou prijatou do
dočasnej štátnej služby na dobu jej zastupovania, čo síce bolo v súlade so zákonom, ale v kontexte
dovtedajšej praxe, kedy krátkodobejšie PN sa riešili zastupovaním daného pracovníka jedným alebo
viacerými dovtedajšími zamestnancami a v danom prípade nebolo „prerokúvané“ medzi pracovníčkami

daného oddelenia, či s takýmto riešením - zastupovaním žalobkyne sl. V. súhlasia, čo si vyžadovalo
aj jej zaučenie a pomoc z ich strany, alebo pre ne prijateľnejším by bolo jej zastupovanie ostatnými
pracovníkmidanéhooddelenia.Dané(žalovanýmzvolené)riešeniepritommalourčitý(negatívny)dopad
na možnosť žalobkyne efektívne pracovať ihneď po jej návrate z PN trvajúcej 14 dní (v deň jej návratu
nemala možnosť práce na PC, pretože jej doména bola zablokovaná, keď výlučný prístup do daného

PC mala „zastupujúca“ pracovníčka). Opodstatnenosť danej výnimočnosti, čo ako už bolo uvedené
žalobkyňa vnímala a vysvetľovala si to (len) tým, že sa tak stalo preto, že šlo o jej osobu, v kontexte aj
s ďalšími vyššie uvádzanými skutočnosťami, žalovaný presvedčivo nevysvetlil a teda nerozptýlil možnú
účelovosť takéhoto postupu, ktorému po formálnej stránke (že to bolo navonok v súlade so zákonom)
nemožno nič vytknúť.

Zamestnanci žalovaného, osobitne oddelenia, na ktorom v danom čase pracovala žalobkyňa, čo bolo
prezentované prakticky identicky z oboch sporových strán, boli výrazne pracovne zaťažení svojimi
pracovnými úlohami osobitne so zmenou právnej úpravy a prehodnocovaním dávok najmä v prvých
mesiacoch r. 2014.

Tí pracovníci žalovaného, ktorí sa určitým spôsobom dostali do stretu s riaditeľkou žalovaného - vypočutí

svedkovia najprv PhDr. Y. a neskôr Mgr. Y. ako autor listu, ktorý napokon ani nebol odoslaný, práve voči
nim ako k riadiacim pracovníkom na nižších stupňoch činných ešte pred nástupom terajšej riaditeľky
žalovaného, boli dané písomné upozornenia (svedkyni Y. listom zo 17.12.2012 a svedkovi Y. listom z
11.09.2013), ktorým sa menovaní nemohli nijako efektívne brániť v smere možnosti dosiahnutia (ak by
bolo skutočne dané nedôvodne) jeho zrušenia. Mohli voči nemu akurát namietať, čo obaja pomerne

obsiahlo učinili. Pritom písomné napomenutie dané PhDr. Y. tejto zabránilo v účasti na výberovom
konaní na funkciu vedúcej odboru sociálnych vecí, z ktorej funkcie bola odvolaná a na ktorú funkciu
sa prihlásila do výberového konania. K tomu súd ešte uvádza, že výpoveď Mgr. L. preukazuje, že
táto ako vtedajšia vedúca osobného úradu žalovaného a pripravujúca podklady pre výberové konanie
na funkciu vedúcej odboru sociálnych vecí, mala práve na výslovnú požiadavku riaditeľky žalovaného

zapracovať do predpokladov pre uchádzača aj to, že nesmie mať písomné upozornenie na porušenie
služobnej disciplíny počas trvania štátnozamestnaneckého pomeru, čo je v určitom rozpore s tým, čo
tvrdila riaditeľka žalovaného, ktorá uvádzala, že je presvedčená, že ona nebola tou, ktorá do podmienokuviedla požiadavku, že daná osoba nesmie mať písomné upozornenie, ale mala vysloviť len požiadavku,
že chce, aby tam bol človek naozaj spoľahlivý, ktorý by bol vzorom pre všetkých zamestnancov.

Vyššie uvádzané len dokresľuje „mierne povedané“ nie dobrú vzťahovú situáciu u žalovaného po

nástupe jeho terajšej riaditeľky. To, že by dané vzťahy mali byť problémové už pred zmenou riaditeľa
žalovaného, nebolo ani len tvrdené. Aj samotné vtedajšie Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v liste
z 21.01.2014 konštatovalo napätosť situácie u žalovaného, ktorú malo ambíciu svojim „maximálnym“
úsilím zmierniť.

Prejav žalobkyne na jej statuse na Facebooku, ktorý bol dôvodom okamžitého skončenia jej pracovného
pomeru, je potrebné hodnotiť aj z pohľadu okolností, ktoré mu predchádzali či už bezprostredne alebo

v dlhšom horizonte niekoľkých týždňov a mesiacov, ktorých časť súd popísal vyššie. Žalobkyňa sa
nepochybne obracala so svojimi ponosmi na rôzne inštitúcie, a to výslovne aj na tie, o ktorých sa
zmieňuje v úvode svojho statusu (pýtam sa všade, premiéra, ministra, generálneho riaditeľa ústredia
práce). V tomto smere doloženými listinami je preukázané, že v nich žalobkyňa zo svojho pohľadu
vnímala existujúcu situáciu u žalovaného za prinajmenšom zlú a zo svojho pohľadu za neakceptovateľnú

a práve preto písala uvedené listy. Vo svojom statuse ju hodnotí ako „katastrofálnu“, ktorý pojem
dovysvetľúva text v zátvorke (šikanovanie a bossing u žalovaného) bez bližšej konkretizácie.

To, že použitie daných slov nemožno považovať za nenáležité (vyslovene za nepravdivé), predstavujúce
exces z práva na výkon kritiky ako súčasti práva na slobodu prejavu, garantovanej Ústavou Slovenskej
republiky v čl. 26 a aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá ako taká

musí byť nevyhnutne poznačená určitou dávkou subjektivizmu, nasvedčuje okrem konaní vo vzťahu
k žalobkyni a osobám, ktoré mali byť spolu s ňou (ako to nazval svedok Y.) v „odbojovej skupine“,
popísaných súdom vyššie, nesúcim prvky (možnej) účelovosti, preukazuje aj vyjadrenie poslankyne NR
SR JUDr. Y.C. C. a súčasne predsedníčky Občianskeho združenia Práca a vzťahy. Táto potvrdila, že už
13.02.2014sanadanézdruženieobrátilae-mailomžalobkyňasožiadosťouopomocvovecizlejfiremnej

kultúry na jej pracovisku. JUDr. C. o.i. uviedla, že žalobkyňa ju pravidelne informovala o svojom zdravie
poškodzujúcom postavení v zlej firemnej kultúre u žalovaného e-mailami z 14.02.2014, 19.02.2014,
10.04.2014, 12.04.2014, 13.04.2014, 18.04.2014, 28.04.2014 a e-mailom z 05.05.2014 jej oznámila
doručenie Okamžitého skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu porušenia služobnej
disciplíny. Tiež uviedla, že kauzu žalobkyne vedú v registri pod poradovým č. 317 z celkového počtu

327 prípadov. Označila kauzu žalobkyne za scholastický príklad mobbingu podľa definícií švédskeho
odborníka Dr. N., keď na pracovisku žalobkyne neboli vytvorené riadne pracovné podmienky a k
zhoršeniu pracovného prostredia mobbingom nastalo po nástupe novej riaditeľky žalovaného.

V ďalšej časti je predmetný text žalobkyne na jej statuse pomerne vo všeobecnej rovine, keď sa v ňom
žalobkyňa zmieňuje o „troch smeráckych gráciách“ (bez konkretizácie konkrétnych osôb, z čoho môže

nezainteresovaný čitateľ dedukovať maximálne to, že snáď jednou z nich má byť najvyššie postavený
štátny zamestnanec na úrade, keď žalobkyňa za ďalšie, ktoré tým myslela, až v priebehu tohto konania
na otázku súdu označila vedúcu oddelenia a riaditeľku odboru, na ktorom žalobkyňa pôsobila. Napokon
v závere uvádza, že tieto arogantne šafária a zbavujú sa postupne všetkých, ktorí sú im nepohodlní a
skrývajú sa za zmenou organizačnej štruktúry.

Žalovaný tvrdil, že celý text považuje za nepravdivý a bol ako celok dôvodom žalobou napadnutého
pracovnoprávneho aktu žalovaného. Minimálne úvod daného textu je však pravdivý a pokiaľ ide o
záver, z vykonaného dokazovania podľa názoru súdu vyplýva, že v danom statuse prezentovaný
hodnotiaci úsudok vo forme kritiky pomerov (značne expresívnej) mal určitý reálny základ. Žalobkyňa
v priebehu konania uviedla, že k danému jej prejavu, z ktorého rezonuje výrazná emocionálna reakcia,

predchádzalo to, čo sa v ten istý deň, kedy to napísala, dozvedela z rečí o chystanej zmene organizačnej
štruktúry u žalovaného, ku ktorej aj došlo k 01.05.2014 a vďaka ktorej prišiel svedok Mgr. Y. o
funkciu vedúceho oddelenia na základe zákona pre zánik daného oddelenia. Svedok Mgr. Y. danú
situáciu zo svojho pohľadu vnímal tak, že sa ho jednoducho chceli zbaviť (minimálne ako riadiaceho
pracovníka). Uvedený svedok uviedol, že v dôsledku danej organizačnej zmeny sa vlastne rozčlenili

dva referáty, ktoré obsahovalo dovtedajšie oddelenie (peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP aposudkových činností), keď posudkové činnosti prešli priamo pod riaditeľku odboru sociálnych vecí
a novovzniknuté oddelenie zahŕňalo (aj podľa svojho názvu) už len dovtedajší referát peňažných
príspevkov na kompenzáciu ŤZP, keď dovtedajším pracovníkom pôsobiacim na zrušenom oddelení

zostalapoorganizačnejzmenepracovnánáplňtáistá.Uvedenýsvedokdanúorganizačnúzmenuvnímal
tak, že v podstate sa nič nezmenilo.

Už bolo uvedené, že práve tí riadiaci pracovníci, ktorí mali určitý stret s riaditeľkou žalovaného, prišli
o svoje riadiace funkcie (jeden odvolaním bez udania dôvodu a druhý realizovanou organizačnou
zmenou), u ktorých oboch tomu predchádzalo písomné upozornenie. Žalobkyňa bola medzi tými

pracovníkmi, ktorí nepovažovali za dostatočné zdôvodnenie toho, prečo finančný stimul z peňazí, ktoré
obdržal nielen žalovaný, ale aj ostatné úrady práce, nebol jednotlivým pracovníkom vyplácaný už v čase,
kedy sa tak malo udiať na ostatných úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny.

Podľa názoru súdu v kontexte udalostí, ktoré predchádzali uverejneniu predmetného statusu žalobkyne
na sociálnej sieti, o ktorých sa súd zmienil vyššie, tiež aj značného pracovného zaťaženia v danom
období, ako aj toho, čo všetko tomu predchádzalo z hľadiska konaní samotnej žalobkyne (táto sa

opakovane neúspešne obracala na viaceré inštitúcie bez toho, že by to prinieslo aspoň z nejakej časti
ňou zamýšľaný efekt), z ktorých odpovedí možno na jednej strane postrehnúť, že vtedajšie ústredie
síce vnímalo situáciu u žalovaného ako napätú, ale na strane druhej považovalo napríklad povinnosť
uloženú žalobkyni riaditeľkou jej oddelenia (ktorá tak konala na pokyn svojich nadriadených) vypracovať
plán dovolenky na r. 2014 za súladný § 111 ods. 1 ZP, s čím sa súd nestotožňuje (takúto povinnosť,

ktorú zákon ukladá práve zamestnávateľovi, nemožno podľa názoru súdu ako to už bolo opakovane
uvedené, od zamestnanca vynucovať, len ho požiadať v danom smere o súčinnosť) a postup vtedajšieho
Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny súd pri prešetrovaní podaní žalobkyne vníma ako dosť formálny
(šetrenie prešetrujúceho orgánu spočívalo prakticky vo vyžiadaní si stanoviska riaditeľky žalovaného,
ktorésanezaoberalonapr.tým,čipokiaľideozastupovaniežalobkynepočasjejPN,neniesolžalovaným

zvolený postup napriek súladnosti so zákonom prvky účelovosti), dané znenie statusu v existujúcej
situácii, ku ktorého napísaniu došlo po pracovnom čase žalobkyne, svojím obsahom a intenzitou
materiálne nenaplňuje to ustanovenie, pod ktoré ho žalovaný subsumoval ako konanie napĺňajúce
závažné porušenie služobnej disciplíny podľa § 51 ods. 1 vety prvej ZoŠS. Informácie zverejnené na
danom statuse súd nepovažuje za také, ktoré by považoval (v kontexte všetkého čo tomu predchádzalo)

za neprípustný exces z práva na slobodu prejavu a tým aj prezentovania kritických výhrad k tomu, čo
žalobkyňa vnímala ako neprijateľné na svojom pracovisku, v ktorom súd naviac ani nenachádza nejaký
zlý úmysel žalobkyne, ale z ktorého (vychádzajúc z časových súvislosti vrátane poslednej „udalosti“
s Mgr. Y., ktorá mu bezprostredne predchádzala) rezonuje skôr ventilácia postupne nahromadeného
napätia - pretlaku z pocitu frustrácie a bezmocnosti (nemožnosti napriek svojej aktivite čokoľvek zmeniť).

Preto súd žalobe v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne
zo strany žalovaného, realizovaného podaním žalovaného z 05.05.2014 (č. l. 7), doručeného žalobkyni
toho istého dňa, vyhovel, nepovažujúc to konanie žalobkyne, ktoré v ňom žalovaný skutkovo vymedzil
v súvislostiach, za ktorých k nemu došlo, za také, ktoré by napĺňalo porušenie služobnej disciplíny zo
strany žalobkyne závažným spôsobom.

K rozhodnutiu českého ústavného súdu, na ktoré žalovaný poukazoval, súd uvádza, že v danom prípade
ztohtorozhodnutiajednaknevyplýva,čovšetkobolozverejnenévtlačiabližšieokolnostiprípadu,pričom
uverejnený rozhovor bol v uvedenom prípade dôvodom skončenia pracovného pomeru výpoveďou a nie
jeho okamžitým skončením, pre ktorý zákon ako „výnimočný dôvod skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru“ nesporne požaduje kvalitatívne výrazne závažnejšie porušenie pracovnej disciplíny ako u

výpovede. Pritom uvedenie informácie v tlači (hoc aj len regionálneho charakteru) je v zásade účinnejší
spôsob z hľadiska oboznámenia širšej verejnosti, ktorý sleduje práve takýto cieľ informovať čitateľov
daného periodika, než uverejnenie nejakej informácie na statuse jedného z množstva užívateľov
Facebooku.

Súd však žalobu zamietol pokiaľ žalobkyňa popri deklarovaní neplatnosti existencie skončenia jej

štátnozamestnaneckéhopomerusúčasnežiadaladeklarovaťajto,žetentoštátnozamestnaneckýpomer
nezanikol a ďalej trvá, a to pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takýchto určeniach.Už bolo uvedené, že ohľadne nárokov z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru treba
na základe ust. § 120 ZoŠS primerane aplikovať ustanovenia ZP upravujúce nároky z neplatného
skončenia pracovného pomeru, v danom prípade na danú situáciu dopadajúce ust. § 79 ZP. Z § 79

ods. 1 ZP vyplýva, že ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa neskončí. V prejednávanej veci takýto hmotnoprávny úkon
žalobkyňa realizovala dokonca písomnou formou, a to podaním z 05.05.2014 prostredníctvom jej
vtedajšieho zástupcu, ktoré bolo toho istého dňa doručené žalovanému (č. l. 10) a v ňom vyslovila
požiadavku, aby ju žalovaný naďalej zamestnával v dovtedajšej funkcii samostatného radcu na oddelení

pomoci v hmotnej núdzi. S ohľadom na uvedené, ak v prípade neplatnosti okamžitého skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca zákon s oznámením takéhoto zamestnanca,
že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, spája následok, že jeho pracovný pomer (v prípade žalobkyne
štátnozamestnanecký pomer) sa nekončí, ale ďalej trvá, je úplne nadbytočné súdnym rozhodnutím
deklarovať jeho nezaniknutie a že skutočne ďalej trvá. Preto na takýchto určeniach, ohľadne ktorých
naliehavosť právneho záujmu žalobkyňa či už v žalobe alebo v následnom konaní nijako bližšie

nezdôvodnila, žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem.

Zároveň súd pre zložitosť veci, s poukazom na § 151 ods. 3 O.s.p., rozhodol tak, že o trovách tohto
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd

Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O.s.p.), písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O.s.p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

O.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).