Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/403/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112220295
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112220295.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35724803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o. so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava p r o t i žalovanému: W. V., N.. X.X.XXXX, C. XXX, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove,
Nám. Legionárov 5, IČO: 42176778, zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát so sídlom v Stropkove,
Nám. MSNP 7, o zaplatenie 7.253,96 Eur a prísl. takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 673,88 Eur na účet
jeho právneho zástupcu, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Ostatní účastníci n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou zo dňa 4.7.2012 uplatnil voči žalovanému a pôvodne aj voči ďalším žalovaným ako
ručiteľom Petrovi Mižíkovi a Dane Mižikovej nárok na zaplatenia sumy 16.827,05 Eur s úrokmi z
omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 12.942,27 eur od 16.10.2009 do zaplatenia. Nárok uplatnil
zo zmluvy uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným v 1. rade dňa 24.7.2003, ktorou
boli žalovanému poskytnuté Slovenskou sporiteľnou a.s. peňažné prostriedky a keďže žalovaný splátky
neuhrádzal, veriteľ odstúpil od zmluvy a neskôr pohľadávku postúpil na žalobcu. Ten žalovanú sumu
vyčíslil ako istinu vo výške 12.942,27 Eur, zmluvný úrok 36,98 Eur a úrok z omeškania 3.847,80 Eur.

Neskôr žalobca písomným podaním zo dňa 5.12.2013 ešte pred začatím konania vo veci samej tvrdiac,
že nedošlo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru zobral žalobu voči žalovanému v 1. rade späť v časti
sumy nad 7.253,96 Eur a žiadal teda, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť túto sumu, ktorá predstavuje
49 nepremlčaných splátok.

Vzhľadom na to, že skorším podaním zo dňa 2.8.2013 žalobca zobral späť žalobu aj voči pôvodne
žalovaným v 2. a 3. rade, súd uznesením č.k. 11C 403/2012-120 zo dňa 13.5.2014 konanie voči pôvodne
žalovaným v 2. a 3. rade zastavil a vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zastavil konanie v časti istiny nad
7.253,96 Eur. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.6.2014.

Do konania vstúpil vedľajší účastník, ktorý podaním zo dňa 20.6.2013 vzniesol námietku premlčania,
keďže z pokusu o zmier vyplývalo, že Slovenská sporiteľňa a.s. vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru
dňa 1.6.2008. Dohodu o uznaní záväzku podpísanú žalovaným spochybnil, či ju vôbec podpísal a vyslovil
tiež pochybnosť, či zodpovedá skutočnej vôli žalovaného. Poukázal na to, že ide o formulárovú dohodu,
ktorá pre priemerného spotrebiteľa nemôže byť zrozumiteľná a určitá, pretože inštitút uznania záväzku,
premlčania, ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinou spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Mal
za to, že dohoda bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007
Z.z. a že je nekalou obchodnou praktikou. Spotrebiteľ chcel splátky a musel pritom podpísať celú
dohodu, pričom netušil význam toho, čo podpisuje. Túto argumentáciu oprel o právne závery viacerých
rozhodnutí rôznych odvolacích súdov, ktoré v tomto vyjadrení konkretizoval.

Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením vedľajšieho účastníka, správou Slovenskej sporiteľne
a.s., zmluvou o splátkovom úvere č. 0482178708, dohodou o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku zo dňa 9.2.2010, oznámením o postúpení pohľadávky, zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa
15.10.2009 s dodatkom a prílohou č. 1, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Dňa 24.7.2003 bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. 0482178708 medzi veriteľom Slovenskou
sporiteľnou a.s. a žalovaným ako dlžníkom. Touto veriteľ poskytol žalovanému úver vo výške 350.000,-
Sk s úrokovou sadzbou 8,50 % p.a. Žalovaný sa zaviazal úver splácať mesačnými splátkami po 4.460,-
Sk od 20.8.2003 do 20.7.2013. V zmluve je uvedené RPMN vo výške 10,02%.

Ako vyplýva zo správy Slovenskej sporiteľne a.s. došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ku
dňu 22.5.2008 (č.l. 116).

Zmluvou zo dňa 15.10.2009 došlo k postúpeniu pohľadávok Slovenskej sporiteľne a.s. na žalobcu a
ako vyplýva z prílohy č. 1 predmetom tejto zmluvy bola aj sporná pohľadávka voči žalovanému. V tejto
prílohe je uvedená splatnosť úveru 1.6.2008.

Dňa 9.2.2010 bola uzavretá už medzi žalobcom a žalovaným písomná dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku. Bod 2 tejto dohody je označený ako „uznanie záväzku“, v ňom sa
konštatuje, že žalovaný uznáva svoj dlh čo do právneho dôvodu a výšky voči veriteľovi, ktorý vznikol
na základe zmluvy uzatvorenej so Slovenskou sporiteľňou a.s., pričom dlžná suma pozostáva z istiny
vo výške 12.942,27 Eur. Bod 3 dohody je označený ako „forma splatenia záväzku“ a v zmysle neho sa
účastníci dohodli na splátkach po 100 Eur počnúc 15.3.2010.

Malo by byť bez pochýb, že zmluva o splátkovom úvere zo dňa 24.7.2003 uzavretá medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným ako štandardná, typová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou ako to
vyplýva z § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy (v danom prípade v znení účinnom od 1.1.2003 do 30.11.2003).

Podľa § 23 a ods. 1 citovaného zákona spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Vzhľadom na to, že vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, bolo potrebné sa vysporiadať
predovšetkým s touto námietkou. Zároveň však bolo potrebné predbežne posúdiť, či uznanie dlhu v
písomnej dohode zo dňa 9.2.2010 je platným právnym úkonom. V prípade jeho platnosti by začala plynúť
nová a to desaťročná premlčacia lehota od 9.2.2010 a v takom prípade by teda nárok nebol premlčaný.

Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) ak bolo právo priznané právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa

rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov
odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba
od uplynutia tejto lehoty.

Posúdenie platnosti uznania dlhu je potrebné vyhodnotiť v kontexte s princípom ochrany spotrebiteľa,
ktorý je v spotrebiteľských právnych vzťahoch prioritný. Najvyšší súd SR už vo viacerých rozhodnutiach
vyslovil názor, že zásada „vigilantibus iura cripta sunt“ (práva patria bdelým) prípadne „ignoratia
iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje dôležitejšiemu princípu ochrany práv
spotrebiteľa (napr. 6Cdo 1/2012, 6Cdo 3/2013, 6MCdo 9/12).

Predovšetkým súd sa zaoberal otázkou platnosti uznania dlhu žalovaným s poukazom na § 37 ods. 1
OZ. Podľa neho právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Inak je neplatný.

Podľa názoru súdu aj pre prípad, keby žalovaný vedome podpísal a súhlasil s textom týkajúcim sa
uznania dlhu, žalobca by musel preukázať, že žalovaného informoval o dôsledkoch daného právneho
úkonu. Už spomínaný princíp ochrany práv spotrebiteľa zahŕňa totiž v sebe potrebu informovania
spotrebiteľa vrátane informácii o podstate a právnych dôsledkoch ním požadovaného právneho úkonu,
teda aj uznania dlhu. Spotrebiteľ teda pri uznaní dlhu má byť informovaný o tom, že premlčania lehota
sa predlžuje na 10 rokov a že jej začiatok sa posúva od pôvodnej splatnosti dlhu až po moment uznania
dlhu. Ťažko možno predpokladať, že ak by boli poskytnuté spotrebiteľovi tieto informácie, že by niektorý
uznanie dlhu podpísal, keďže pôvodná splatnosť sa zachováva aj s dôsledkom platenia sankčných
úrokov.

Nedá sa zároveň nepoukázať na konanie žalobcu, ktoré má prvky nekalej obchodnej praktiky a konania
v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca dal podpísať žalovanému dohodu o splátkach, ktorá bola pre
ňu rozhodujúca a do ktorej zakomponoval aj pre neho nevýhodné uznanie dlhu, čo do základu aj čo do
výšky bez upozornenia na dôsledky tohto uznania.

Žalobca tak vnútil žalovanému aj podpísanie právneho inštitútu uznania dlhu. Ak žalovaný chcel splátky,
musel podpísať celý formulár, pričom netušil význam toho, čo podpisuje. Vychádzajúc potom z podstaty
práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti
alebo neznalosti nie je schopný konkurovať vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva,
nemožno spôsobu, ktorý zvolil žalobca poskytnúť právnu ochranu. V prejednávanej veci totiž nejde
zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou
predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným
súdnym a následne exekučným konaním.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Súd teda sporné uznanie dlhu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon aj s poukazom na §
39 a §3 ods. 1 OZ. V kontexte s týmto právnym názorom a zistenými skutkovými okolnosťami súd
vyhodnotil postup žalobcu pri podpisovaní uznania dlhu aj ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je
zákonom zakázaná - § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia
spornej dohody predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými
mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a

ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji
výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti,
čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a
porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods. 2 vyššie citovaného zákona obchodná praktika sa považuje za nekalú ak

a/ je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti

b/ podstatne narušuje, alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 2 písm. r/ citovaného zákona podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa
rozumie využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie,
ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil.

Podľa § 2 písm. u/ citovaného zákona odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti
a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi,
zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho
oblasti činnosti.

Ďalší dôvod neplatnosti uznania dlhu možno vyvodiť aj z ustanovenia § 54 ods. 1 OZ. Normy tzv.
spotrebiteľského práva sa aplikujú nielen na základnú spotrebiteľskú zmluvu (v danom prípade zmluvu
o splátkovom úvere), ale aj na všetky ďalšie súvisiace právne úkony, teda nepochybne aj na sporné
uznanie dlhu. Podpísaním uznania dlhu si spotrebiteľ výrazne zhoršuje svoje postavenie (vysvetlené v
predchádzajúcej časti rozsudku), čo v zmysle § 54 ods. 1 OZ spôsobuje jeho neplatnosť.

Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie.

Pri prijatí záveru o neplatnosti dohody o uznaní dlhu súd dospel k názoru, že uplatnený nárok je
premlčaný. Nepochybne totiž bolo preukázané, že úver bol zosplatnený dňa 22.5.2008, to znamená,
že premlčacia lehota začala plynúť od 23.5.2008. Žaloba pritom bola podaná na súd až 4.7.2012, teda
nepochybne po uplynutí nielen trojročnej premlčacej lehoty v zmysle Občianskeho zákonníka, ale aj
štvorročnej premlčacej lehoty počítanej podľa Obchodného zákonníka.

Pri úvahe o tom aký právny predpis je potrebné aplikovať na premlčanie súd sa riadil úpravou pôsobnosti
Obchodného zákonníka v § 261 a v súvislosti s vyriešením tejto spornej otázky poukazuje na § 261
ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka. Podľa neho touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy okrem iného zo zmluvy o úvere (§ 497). Použitie Obchodného
zákonníka je teda uvedené explicitne v citovanom § a teda aplikuje sa len na zmluvy uzavreté podľa § 497
Obchodného zákonníka, čo však nie je tento prípad. Zmluva o splátkovom úvere totiž bola uzavretá podľa
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je potrebné považovať za špeciálny právny
predpis. Preto podľa súdu je vylúčená aplikácia Obchodného zákonníka aj v súvislosti s premlčaním a
keďže ani osobitný právny predpis teda zákon o spotrebiteľských úveroch nerieši otázku premlčania, je
potrebné pri premlčaní vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Priorita aplikácie Občianskeho
zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch napokon vyplýva aj z novely zákonom č. 102/2014 Z.z., ktorou
bol doplnený § 52 ods. 2 o nasledovnú vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva“.

Súd teda v danom prípade posúdil premlčanie podľa Občianskeho zákonníka a vychádzal z trojročnej
premlčacej lehoty, ktorá uplynula 23.5.2011.

Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101-110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 OZ premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je
dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Námietka premlčania vznesená vedľajším účastníkom bola teda dôvodná a preto súd žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania vypláva z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Náhradu trov konania si pritom
v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. uplatnil len žalobca a vedľajší účastník, ale podľa zásady úspechu v
konaní tento nárok prináleží len vedľajšiemu účastníkovi. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd však priznáva
len náhradu účelne vynaložených trov konania. V tomto prípade súd považoval za účelné len 2 úkony
právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia 2.1.2012 a písomné podanie vyjadrenia k žalobe
19.6.2013. Tarifná odmena za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. činí
336,94 Eur (z hodnoty sporu 16.827 Eur) a pripočítaný bol aj režijný apušál 7,63 Eur a 7,81 Eur podľa §
16 ods. 3 citovaného vyhlášky. Účasť na pojednávaniach vrátane hotových výdavkov s tým spojených
nezodpovedajú kritériu účelnosti. Vedľajší účastník na pojednávaní len poukázal na písomné vyjadrenie,
v ktorom dokonca z dôvodu hospodárnosti konania ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a navrhol,
aby súd konal v jeho neprítomnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.