Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/146/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200646
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012200646.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu

JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka v právnej veci žalobcu: DOMBY, s.r.o. Viničná 126,
Viničky, právne zastúpeného JUDr. Alicou Petrovskou - Homzovou, advokátkou so sídlom Moyzesova
46, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/466001-675524/2012/4897 z 30.3.2012,
takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobca sa prostredníctvom právnej zástupkyne žalobou podanou v lehote podľa §

250b ods. 1 O.s.p. domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej

republikyč.1020503/1/466001-675524z30.3.2012,ktorýmžalovanýakosprávnyorgándruhéhostupňa
podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v
nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/19169/11-Kaš zo dňa 29.7.2011, ktorým správca dane
podľa § 44 ods. 6 písm. b), ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2010 v sume 30 723,00 Eur.

2. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa - Daňového úradu Kráľovský

Chlmec bolo odôvodnené výsledkami daňovej kontroly oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2010 obsiahnutými
v protokole č. I/332/13262-60860/2011/Mašk zo dňa 31.5.2011. V odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia správca dane poukázal na zistenia vyplývajúce z dokazovania vykonaného u žalobcu v
rámci daňovej kontroly týkajúcej sa faktúr č. 110510/V2 z 11.5.2010 a č. 170510/V2 zo 17.5.2010 od
dodávateľaK.C.-VENIKOM,K.T.Č..XXXnanákup30800ksdrevenýchkolíkova15400ksdrevenýchkolíkov v sumách 128 282,00 Eur a 64 141,00 Eur, vrátane dane z pridanej hodnoty. V súvislosti s
uplatneným nárokom žalobcu na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1, § 52 až § 54 zákona o DPH
(zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov) správca dane v odôvodnení prvostupňového

rozhodnutia vo vzťahu k označeným faktúram konštatoval, že pri kontrole nebolo možné vychádzať len
z dokladov, ktoré boli predložené daňovým subjektom, keďže samotná existencia faktúry a zaúčtovanie
daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia
práva na odpočítanie dane. Zhrnúc vlastné dôkazné zistenia správca dane konštatoval, že právny
subjekt vystupujúci vo faktúrach č. 170510/V2 a č. 110510/V2, dôvodnosť fakturácie, u ktorých bola

predmetom posudzovania správcom dane - K. C. - VENIKOM nesplnil právne podmienky pre vznik
daňovej povinnosti dňom dodania tovaru v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o ani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Ďalej správca dane konštatoval, že konateľ spoločnosti
DOMBY s.r.o. (žalobcu) nepredložil žiadne relevantné dôkazy o tom, že obchod deklarovaný faktúrami
sa uskutočnil, že tovar reálne nadobudol, že prišlo k fyzickému dodaniu tovaru, že spoločnosti vznikli
prevádzkové náklady, ktoré by súviseli s činnosťou podnikania a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať

s tovarom ako vlastník. Na základe zistených skutočností správca dane konštatoval, že žalobcovi
nevzniklo právo odpočítať daň v sume 30 723,00 Eur z tovaru, ktorý bol predmetom hore uvedenej
fakturácie, pretože pri tovare nevznikla daňová povinnosť a ani nepreukázal, že použije tovar na účely
svojho podnikania. Žalobca tým podľa správcu dane porušil § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

3. Žalobca vo včas podanom odvolaní z 8.8.2011 proti dodatočnému platobnému výmeru

Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/19169/11/Kaš z 29.7.2011 uviedol odvolacie námietky
obsahovozhodnésožalobnýminámietkamiuvedenýmivžalobez11.6.2012,pričomsvojuargumentáciu
sústredil predovšetkým na dôvodnosť fakturácie dodávok tovaru uvedených vo faktúrach č. 110510/V2 z
11.5.2010 a č. 170510/V2 zo 17.5.2010 (fakturácia drevených kolíkov od dodávateľa K. C. - VENIKOM).

4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 30.3.2012 uviedol skutkové zistenia

vyplývajúce z obsahu protokolu správcu dane č. I/332/13262-60860/2011-Mašk z 31.5.2011, osvojil
si skutkové a právne závery obsiahnuté v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správcu dane z
29.7.2011 a vo vzťahu k námietkam uvedeným v riadnom opravnom prostriedku žalobcu uviedol:

„Ustanovenie § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov vymedzuje právo platiteľa

dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť (§ 19 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Ide o všeobecný princíp, ktorý
ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu
uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona vymedzuje formálnu stránku

uplatnenia práva na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť,
len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2
citovanéhozákona.Podľaust.§49ods.2písm.a)zákonač.222/2004Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov
platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ dane môže odpočítať

daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo
majú byť platiteľovi dane dodané. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom vypovedajú, čím
tento nárok treba doložiť, preukázať. Keďže zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov určil
pre dokazovanie prísnejšie podmienky, treba ich zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z iného

postupu dopadajú na neho. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých
okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len
jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k
takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne
náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúrapredovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej
hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto
k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nestačí

len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj
iné dôkazy. Ako dôkaz možno v zmysle ust. § 29 os. 4 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi.

Z ust. § 29 os. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyplýva, že splnenie
podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane

z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie
dane, a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní
ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti

tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti
tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku
na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Faktúry musia
jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť.
Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť.

Dôkazná povinnosť je pre daňovníka - platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj významným právom,
ktoré daňový subjekt DOMBY s.r.o. využil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal
svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na faktúrach od K. C. - VENIKOM, nepredložil žiadne z
požadovaných dôkazov a nepodal žiadne vysvetlenie, ani vyjadrenie, ktoré správca dane požadoval
vo výzve zo dňa 14.02.2011. Dôkaznej povinnosti sa daňový subjekt nemôže zbaviť iba predložením

faktúr, pokladničných dokladov a tvrdením, že obchodovaný tovar fyzicky existoval a bol aj predmetom
uskutočnených zdaniteľných obchodov. Daňový subjekt počas daňovej kontroly nepredložil požadované
doklady a neposkytol požadované informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku faktúr, na
základe ktorých bolo uplatnené odpočítanie dane v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie máj 2010,
nepreukázal prepravu, manipuláciu s kolíkmi, čím nesplnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom

dane a nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných
evidencií a záznamov ním vedených a svojím konaním (nepredložil požadované dôkazy a nevysvetlil
požadované skutočnosti) neumožnil preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných

obchodov. Daňový subjekt nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené
na faktúrach od K. C. - VENIKOM a doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo
možné použiť ako jednoznačný dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov. Správca
dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového

subjektu tak, ako to vyplýva z ust. § 2 ods. 1 zákona SNR č. 511/1992 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Daňový subjekt nepreukázal realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a jeho dodávateľom K. C. -
VENIKOM, čím nepreukázal, že splnil podmienky vyplývajúce z ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov. Námietky daňového subjektu preto nie sú opodstatnené.

Finančné riaditeľstvo SR k námietkam daňového subjektu, že správca dane všeobecné zistenia

týkajúce sa sídla spoločnosti, evidencie a účtovania nákladov, motorových vozidiel, bankového účtu,
zamestnancov a nesúčinnosti daňového subjektu, vyhodnotil jednostranne a v rozpore so zásadou
presného a úplného zistenia skutkového stavu a že správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil iba
dôkazmi svedčiacimi v neprospech daňového subjektu a nevzal do úvahy objektívne dôkazy svedčiace
o uskutočnení zdaniteľných obchodov uvádza:

Správca dane v odôvodnení odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru, okrem iných
skutočností, uviedol aj skutočnosti týkajúce sa sídla spoločnosti (neoznačený rodinný dom patriaci K.A., neohlásenie žiadnych prevádzkových priestorov obecnému úradu), účtovníctva (daňovému subjektu
nevznikli žiadne náklady ani na nákup tovaru, ani na nájomné, ani mzdové, ani ostatné náklady; daňový
subjekt nemá v účtovníctve zaevidované žiadne režijné náklady, ani mu nevznikli žiadne režijné náklady

- čo vyplynulo aj z odpovedí dodávateľov vody, plynu, elektriny - ktoré by súviseli s podnikaním, vozidlá
nevyužíval za účelom podnikania), účtu (z odpovede Československej obchodnej banky, a.s. Bratislava
vyplynulo, že účet slúžil na poukazovanie nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty, ktoré boli
vybraté ešte v ten istý deň, ako boli pripísané na účet) a výzvy na vyjadrenie sa k otázkam správcu
dane, na ktorú daňový subjekt vôbec nereagoval. Uvedené zistenia uvádzané v odôvodnení odvolaním

napadnutého dodatočného platobného výmeru majú svoj zmysel a opodstatnenie, boli vyhodnotené v
súlade s ust. § 2 ods. 3 a ust. § 29 ods. 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a sú
schopné utvoriť obraz o obchodných aktivitách a samotnom výkone podnikateľskej činnosti daňového
subjektu a jeho obchodných partnerov.

Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že daňový subjekt v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu svedeckú
výpoveď, neuviedol dôkazy, ktoré by svedčili o uskutočnení zdaniteľných obchodov a neuviedol žiadne

objektívne dôkazy svedčiace o uskutočnení zdaniteľných obchodov, ktoré by správca dane nebol vzal
do úvahy a ktoré by nebol uviedol do odôvodnenia odvolaním napadnutého dodatočného platobného
výmeru, alebo by sa s nimi správca dane dostatočne nevysporiadal. Námietky daňového subjektu preto
nie sú opodstatnené.

Finančné riaditeľstvo SR k námietkam, ktoré sa týkali vyhodnotenia skladovej evidencie daňového

subjektu K. C. - VENIKOM, ktoré daňový subjekt nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť uvádza,
že daňový subjekt má v zmysle ust. § 2 , § 15 a § 29 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov práva a povinnosti. Kontrolovaný daňový subjekt má právo vedome usmerňovať
a ovplyvňovať dokazovanie vedené správcom dane počas výkonu daňovej kontroly, a to až do dátumu
ukončenia kontroly. V danom prípade, daňový subjekt svoje práva nevyužil tým, že nespolupracoval so

správcom dane, nereagoval na výzvy a nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o
skutočnostiach uvedených na faktúrach od K. C. - VENIKOM a ktoré by deklarované dodávky drevených
kolíkov od K. C. - VENIKOM zachytili čo do priebehu a výsledku, nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť
svojich tvrdení o realizovaní deklarovaných obchodov. V prvom rade malo byť v záujme daňového
subjektu a v nadväznosti na to aj povinnosťou, aktívne sa starať o to, aby svoje procesné práva v

daňovom konaní využil. Zodpovednosť za nevyužívanie svojich zákonných oprávnení nesie daňový
subjekt. V danom prípade správca dane poskytol daňovému subjektu dostatok príležitostí nielen na
predkladanie dôkazov, ale aj na podávanie vyjadrení a vysvetlení k zisteniam správcu dane. Správca
dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupoval v súlade s ust. § 2 ods. 6
zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa berie do úvahy vždy

skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým
subjektom predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil daňový subjekt, ale k
tomuto účelu vykonal dokazovanie zamerané na preverenie dodania drevených kolíkov od K. C. -
VENIKOM. Správca dane (aj bez súčinnosti daňového subjektu) zaobstaral konkrétne dôkazy týkajúce

sa deklarovaných zdaniteľných obchodov v súlade s ust. § 29 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov jednotlivo a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou
pritom bola ich pravdivosť a preukázaná hodnota. Správca dane hodnotil všetky zabezpečené dôkazy
podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov
zabezpečil objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preverovanie údajov v skladovej

evidencii K. C. - VENIKOM bolo jedným zo spôsobov, ktorým správca dane preveroval reálnosť
nákupu drevených kolíkov od K. C. - VENIKOM. Správca dane poukázal na zistené nezrovnalosti v
skladovej evidencii, ktoré však vyhodnotil v súvislosti s ďalšími zisteniami týkajúcimi sa deklarovaného
obchodovania s drevenými kolíkmi (spochybnenie výroby drevených kolíkov z dôvodu nepreukázania
dostatočného množstva materiálu na ich výrobu a na výrobu ostatných drevených výrobkov, spôsob

obchodovania a manipulácie s drevenými kolíkmi v skladových priestoroch v Strede nad Bodrogom -
bez manipulácie, iba prekladaním tabuliek, obchodovanie v personálne prepojených spoločnostiach bez
toho, aby vznikli náklady súvisiace s podnikateľskou činnosťou).Finančné riaditeľstvo SR z vyššie uvedených skutočností, ako aj z predloženého spisového materiálu a
vykonaného dokazovania zistilo, že správca dane objektívne spochybnil preukázanie splnenia zákonom
stanovených podmienok predloženými faktúrami od K. C. - VENIKOM, ktorých vierohodnosť a

pravdivosť daňový subjekt nepreukázal. Správca dane obchodné vzťahy medzi daňovým subjektom
DOMBY s.r.o. a K.V. C. - VENIKOM vyhodnotil tak, že zdaniteľné obchody deklarované predmetnými
faktúrami neboli reálne uskutočnené, pretože K. C. - VENIKOM nevyrobil a nedodal tovar, t.j. daňová
povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov nevznikla
a spoločnosti DOMBY s.r.o. nevzniklo právo na odpočítanie dane tak, ako to predpokladá zákon č.

222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov Finančné riaditeľstvo SR považuje námietky odvolávajúceho sa daňového
subjektu za neopodstatnené.

Finančné riaditeľstvo SR nepovažuje za odôvodnené ani námietky daňového subjektu týkajúce sa
spochybnenej ceny obchodovaného tovaru, pretože všeobecné konštatovanie o tom, že nebol porušený
žiadny všeobecne záväzný právny predpis, že na internetových stránkach možno nájsť aj iné údaje o

cene a že daňový subjekt pri kúpe mohol mať zabezpečený odbyt nakúpených výrobkov za vyššiu cenu
napr. v zahraničí, daňový subjekt nepreukázal žiadnym konkrétnym a preveriteľným dôkazom.

Finančné riaditeľstvo SR k námietke daňového subjektu, že uskutočneniu zdaniteľných obchodov v apríli
2010 (predmetom odvolania je dodatočný platobný výmer, ktorým správca dane nepriznal nadmerný
odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2010 a nie apríl 2010) nebránili ani pochybnosti a poukazovanie

správcu dane na osobné pomery a vzťahy K.Š. C. st. a na manipuláciu tovaru, z ktorých správca
dane vyvodil záver, že nevznikla daňová povinnosť dňom dodania tovaru, uvádza, že z predloženého
spisového materiálu je zrejmé, že správca dane v odôvodnení odvolaním napadnutého dodatočného
platobného výmeru zhrnul všetky zistené skutočnosti, na základe ktorých konštatoval, že vecné plnenie
z predložených faktúr nenastalo, deklarované dodania tovarov sa ukázali len ako formálne, predložené

dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné a vystavené bez reálneho podkladu. Z uvedených zistení správca
dane konštatoval, že daňovému subjektu K. C. - VENIKOM nevznikla daňová povinnosť dňom dodania
tovaru v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona číslo 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Zápisnica z
miestneho zisťovania vykonaného dňa 11.5.2011 u daňového subjektu DOMBY s.r.o. nie je v rozpore
s týmto záverom správcu dane, pretože pri tomto miestnom zisťovaní daňový subjekt DOMBY s..r.o.

preukázal fyzickú existenciu 202 600 kusov drevených kolíkov, (čo je dokonca viac, ako mal mať
podľa skladovej karty), ale nepreukázal, že sa jedná o drevené kolíky, ktoré reálne dodal dodávateľ
K. C. - VENIKOM. Daňový subjekt síce tvrdil, že drevené kolíky nachádzajúce sa vo Viničkách boli
prevezené zo Stredy nad Bodrogom, ale k tomuto tvrdeniu neposkytol správcovi dane žiadne dôkazy
o preprave a manipulácii. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že napriek tvrdeniu daňového subjektu o

premiestnení drevených kolíkov zo Stredy nad Bodrogom do Viničiek, v skladových priestoroch v Strede
nad Bodrogom nebol zaznamenaný úbytok drevených kolíkov. V Strede nad Bodrogom nedochádzalo
k manipulácii s drevenými kolíkmi, dochádzalo iba k zmene názvu označenia drevených kolíkov, o
čom svedčia zápisnice z miestnych zisťovaní vykonaných v dňoch 13.9.2010, 25.01.2011, 01.02.2011
a 14.06.2011.“

II.

Obsahom žaloby z 11.6.2012 boli nasledovné tvrdenia a žalobné námietky žalobcu:

Poukazujúc na ustanovenia článku 2 ods. 2,3 Ústavy Slovenskej republiky, § 29 ods. 3, 4, 8 a § 48
ods. 2,5,6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov uviedol, že
predmetnými ustanoveniami Ústavy SR a zákona č. 511/1992 Zb. sa žalovaný, ako aj správca dane ako

prvostupňový orgán neriadili, pričom ďalej uviedol:„Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a zmenách v sústave finančných orgánov (ďalej len „zákon“)
presnevymedzujerozsahaspôsob,ktorýmmôžukonaťdaňovéorgány,tedaajžalovaný.Ak1.stupňový
orgán (správca dane) dospel k názoru, že žalobca ako daňový subjekt nepredložil v daňovom konaní

požadované dôkazné prostriedky, vyjadrenia a vysvetlenia, nebolo by možné nič namietať voči takémuto
postupu, za predpokladu, že správca dane, resp. následne aj žalovaný by postupovali v súlade s vyššie
cit. zákonnými ustanoveniami zákona o správe daní, najmä pokiaľ ide o dodržanie zásad na hodnotenie
dôkazov vykonaných v daňovom konaní.

Ujmu na svojich právach spôsobenú rozhodnutím žalovaného vidí žalobca, nielen v porušení

vyššie citovaných zákonných ustanovení, ale i v tom, že v dôsledku tohto rozhodnutia dochádza
k nezákonnému zásahu do majetkových práv žalobcu ako podnikateľského subjektu, v konečnom
dôsledku aj do jeho práv garantovaných Ústavou SR:

Napadnuté rozhodnutie je teda v rozpore so zákonom, a to najmä preto, že: - rozhodnutie žalovaného
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, - zistenie skutkového stavu je nedostatočné
a posúdenie veci, - zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, - rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia.

Porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady presného a úplného zistenia skutkového stavu

Podľaust.§2ods.3z.č..511/1992Zb.správcadanehodnotídôkazypodľasvojejúvahy,atokaždýdôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo vyšlo v daňovom
konaní najavo.

Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom správny orgán
má podľa ust. § 2 ods. 3 z.č..511/1992 Zb. právo, ale i povinnosť prikloniť sa jednému z viacerých tvrdení
a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad logického myslenia.

Žalobca má za to, že žalovaný pri vyhodnotení jednotlivých zistení správu dane uvedených v
dodatočnom platobnom výmere za preukázané nepostupoval v súlade so základnou zásadou daňového

konania uvedenou v § 2 ods. 1,3 zákona č. 5111/1992 Zb. o správe daní a poplatkov.

Žalobca je toho názoru, že žalovaný neodôvodnil svoj záver presvedčivo, nereagoval na všetky jeho
námietky, ktoré majú pre vec zásadný význam a hodnotenie dôkazov vykazuje závažné znaky svojvôle.
Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia len zopakoval argumentáciu správcu dane, bez toho aby sa
nestranne zaoberal jednotlivými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní zo dňa 8.8.2011. Žalobca je

toho názoru, že žalovaný sa nekriticky a bez pádnych dôvodov stotožňuje so závermi správu dane.

Žalobca namieta, že všeobecné zistenia správcu dane v daňovom konaní spočívajúce v poznatkoch
alebo podozreniach o tom, že - v sídle žalobcu sa nachádza rodinný dom neoznačený sídlom
spoločnosti, žalobca nemá ohlásené žiadne prevádzkové priestory, - žalobca neuviedol dôsledne
evidenciu nákladov spoločnosti,- nevyužívanie rodinného domu na podnikateľské účely z dôvodu, že

nemá v účtovníctve vedené režijné náklady spojené s podnikaním, - žalobca je vlastníkom motorových
vozidiel a neúčtoval náklady na ich prevádzku, - účet v ČSOB slúžil aj na poukazovanie nadmerných
odpočtov, - neexistovali zamestnanci v pracovnom pomere, - žalobca na výzvy správcu dane na podanie
potrebných vysvetlení dostatočne nereagoval a neposkytol dostatočnú súčinnosť v daňovom konaní
neposkytnutím vyjadrení k výzvam č. I/332/17460/2011/Mašk zo dňa 14.3.2011 a 1.3.2011 vyhodnotil

správca dane a pri preskúmavaní jeho rozhodnutia aj žalovaný jednostranne v nadväznosti na jednotlivé
zdaniteľné plnenia tak, že v rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu uzavrel,
že daňovým subjektom - žalobcom nebola vykonávaná ekonomická činnosť, neprebehli vecné plnenia
z predložených faktúr, ktoré boli vystavené bez reálneho podkladu. Takéto zhodnotenie skutkového
stavu je v rozpore s princípom legality v tom, že záujem štátu na maximalizovaní výnosu daní a

poplatkov sa nemôže dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.Zásada voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť v priamom rozpore so zásadou presného a úplného
zistenia skutkového stavu v tom, že správca dane a následne aj žalovaný upriami pozornosť a dôvodí
rozhodnutie len dôkazmi svedčiacimi v neprospech žalobcu a neberie do úvahy objektívne dôkazy

svedčiace o tom, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo spôsobom, ktorý bol deklarovaný v daňovom
priznaní a účtovných dokladoch. V danom prípade, žalobca opätovne poukazuje na to, že neúčtovanie
režijných výdavkov nasvedčuje porušovaniu predpisov o účtovníctve, avšak porušenie týchto predpisov
vylučuje, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia došlo.

Žalobca namieta, že žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nezaoberal námietkami

žalobcuuvedenýmivodvolanívovzťahukuobchodovaniuskomoditoudrevenékolíky.Vovzťahukutejto
komodite správca dane a následne žalovaný v napadnutých rozhodnutiach vyvodili záver o neuznaní
uskutočnenia zdaniteľného plnenia od dodávateľa - K. C. - VENIKOM, ktoré bolo faktúrované v cene za
ks 3,50 EUR, - faktúrou č. 170510/V2, interné číslo FP0800012, predmet fakturácie drevené kolíky 3 x 5
x 110 s dátumom dodania 17.5.2010 v množstve 15 400 ks, základ dane 53 900,00 Eur, daň v sadzbe 19
% 10 241,00 Eur, - faktúrou č. 110510, interné číslo FP08000013, predmet fakturácie drevené kolíky 3 x

5 x 110 s dátumom dodania 11.5.2010 v množstve 30 800 ks, základ dane 107 800,00 Eur, daň v sadzbe
19 % 20 482,00 Eur, v dôsledku čoho dospel k záveru, že daňovému subjektu K. C. - VENIKOM (ako
dodávateľ) nevznikla daňová povinnosť dňom dodania tovaru v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Kupujúci daňový subjekt DOMBY s.r.o.
nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník a daňovému subjektu DOMBY s.r.o. nevzniklo právo

odpočítať daň v sume 51 205,00 Eur z tovaru, pretože pri tovare nevznikla daňová povinnosť a ani
nepreukázal, že použil tovar na účely svojho podnikania. Daňový subjekt DOMBY s.r.o. porušil § 49 ods.
1, 2, zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Žalobca je toho názoru, že žalovaný ako prvostupňový orgán dospeli k spochybneniu samotnej
fyzickej existencie drevených kolíkov, ktoré boli predmetom zdaniteľného plnenia ako aj uskutočnených

obchodov, vyhodnotením vykonaných dôkazov výlučne v neprospech daňového subjektu a nezistením
presnéhoaúplnéhoskutkovéhostavuveci.Žalovanýsanevysporiadalsnámietkamižalobcuuvedenými
v odvolaní vo vzťahu k tomu, že z nedostatkov, resp. nezrovnalosti v skladovej evidencii daňového
subjektu K. C. - VENIKOM vyvodil záver o tom, že zdaniteľné plnenie neprebehlo. Správca dane
a žalovaný v tomto prípade svoje kontrolné zistenia opreli výlučne o dôkazy a úvahy svedčiace v

neprospech žalobcu a v neprospech žalobcu vyhodnotili aj dôkazy, ktoré nasvedčovali uskutočneniu
zdaniteľného plnenia. Ide najmä o spochybnenie hodnovernosti dodávateľa - daňového subjektu K.
C. - VENIKOM z hľadísk dostatočného množstva materiálu, ceny, skladových priestorov, prepravy,
personálneho prepojenia firiem, nesúladu účtovných dokladov, nedostatkom v skladovej evidencii.

K tomu žalobca oponuje, že tieto pochybnosti o hodnovernosti dodávateľa a jeho skladovej a dokladovej

evidencie nemôžu sa pripísať v neprospech žalobcu v zmysle úplného spochybnenia uskutočnenia
zdaniteľného plnenia. Argumentácia správcu dane a žalovaného pri hodnotení vierohodnosti u K. C.
- VENIKOM a vo vylúčení uskutočnenia zdaniteľného plnenia je vo viacerých bodoch nelogická a
podľa názoru žalobcu nedostatky zistené v jednotlivých napádaných rozhodnutiach môžu spochybňovať
preukaznosť účtovníctva, zmlúv a skladovej evidencie u dodávateľa, nevylučujú však uskutočnenie

obchodov.

Žalobca je toho názoru, že žiadne zo zistení správcu dane uvádzané v rozhodnutí (spochybnenie
výroby drevených kolíkov z dôvodu nepreukázania dostatočného množstva materiálu na ich výrobu,
spôsob obchodovania a manipulácie s drevenými kolíkmi, obchodovanie v personálne prepojených
spoločnostiach a pod.) nie sú dôkazom o tom, že tovar fyzicky neexistoval a nebol následne predmetom

zdaniteľného obchodu.

Žalobca dôrazne oponuje, že tieto pochybnosti o hodnovernosti dodávateľa a jeho účtovnej a dokladovej
evidencie nemôžu sa pripísať v neprospech žalobcu v zmysle úplného spochybnenia uskutočnenia
zdaniteľného plnenia. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že žiaden právny predpis mu neukladá
povinnosť skúmať svojich dodávateľov z vyššie uvedených hľadísk. V tejto súvislosti žalobca poukazujena rozsudok NS SR č. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.8.2010, v ktorom súd uvádza, že v zásade nie je možné
spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy
tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru.

Žalobca ďalej poukazuje na to, že žalovaný ako aj správca dane rozhodol na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu, ktorý nesprávne a nezrozumiteľne vyhodnotil. Žalobca predložil správcovi
dane daňové doklady a doklady o zaplatení, cez existenciu ktorých sa v daňovom konaní zvyčajne
posudzuje splnenie podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom
k tomu, že podľa správcu dane existujú dôvodné pochybnosti o tom, či predložené faktúry odrážajú

skutočnosť a či im neabsentuje materiálny podklad, správca dane vyzval žalobcu na predloženie
dôkazných prostriedkov na preukázanie deklarovaných zdaniteľných obchodov, a z dôvodu ich
nepredloženia, resp. neunesenia dôkazného bremena prijal vyššie uvedený záver. Žalobca však
poukazuje na to, že pod dôkaznú činnosť daňovníka, nemožno zaradiť aj samotnú činnosť, ktorou sa
pre potreby rozhodnutia majú nestranne objasniť doklady a listiny predkladané daňovníkom, ktorými
preukazuje uplatnený nárok na odpočet DPH (rozsudok NS SR č.k. 4Sž 62/2000 zo dňa 28.11.2000).

Ak teda žalovaný touto žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie 1. stupňového orgánu,
porušil tým ust. článku 2 ods. 2,3 Ústavy SR a zákon číslo 511/1992 Zb. v platnom znení v jeho ust.
§ 2 ods. 1,2,3 a 5, § 7 ods. 3, § 15 ods. 5 písm. f), ods. 6 písm. c) a d), § 26 ods. 1, § 29 ods. 1, až
5 a ods. 8, § 48 ods. 2,5 a ods. 6.

Všetky doklady a rozhodnutia, na ktoré bolo v tejto žalobe poukázané sa nachádzajú v spisových

materiáloch žalovaného a správcu dane.

V súlade s ust. § 250j ods. 2 O.s.p. sú splnené zákonné podmienky, aby konajúci súd zrušil okrem
rozhodnutia žalovaného aj 1. stupňové rozhodnutie a súčasne zaujal vo veci právny názor, ktorý bude
v súlade s ust. § 250j ods. 6 O.s.p. právne záväzný pre konajúce správne orgány.“

Žalobca, vzhľadom na uvedené žalobné námietky uviedol, aby súd zrušil preskúmavané rozhodnutie

žalovaného z 30.3.2012, ako aj rozhodnutie správcu dane z 29.7.2011 a vec vrátil prvostupňovému
správnemu orgánu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si žalobca uplatnil právo na náhradu
trov konania.

Obsahom žaloby bol aj návrh na odklad vykonateľnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v
súlade s ustanovením § 250c ods. 1, druhá veta O.s.p.

III.

V písomnom vyjadrení z 12.11.2012 (č.l.48-54 spisu) žalovaný poukázal na výsledky daňovej kontroly
vykonanej Odborom výkonu daňových kontrol Banská Bystrica, obsiahnuté v protokole z 31.5.2011 a
ďalej reagujúc na obsah žalobných námietok uviedol:

„Žalobca namieta v žalobe porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady úplného zistenia

skutkového stavu upravenej v ustanovení § 2 ods. 1,3 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca v dodatočnom
platobnom výmere nepostupoval v súlade s citovaným ustanovením zákona. Žalovaný neodôvodnil svoj
záver presvedčivo a nereagoval na všetky námietky žalobcu, ktoré majú pre vec zásadný význam a
hodnotenie dôkazov vykazuje závažné znaky svojvôle.

Ďalej žalobca namieta, že všeobecné zistenia správcu dane v daňovom konaní spočívajúce v

poznatkoch alebo podozreniach o tom, že: - v sídle spoločnosti sa nachádza rodinný dom neoznačený
sídlom spoločnosti, spoločnosť nemá ohlásené žiadne prevádzkové priestory, - daňový subjekt neviedol
dôsledne evidenciu nákladov spoločnosti, - nevyužíval rodinný dom na podnikateľské účely z dôvodu,že nemá v účtovníctve vedené režijné náklady spojené s podnikaním, - daňový subjekt je vlastníkom
motorových vozidiel a neúčtoval náklady na ich prevádzku, - neexistovali zamestnanci v pracovnom
pomere, - účet v ČSOB slúžil aj na poukazovanie nadmerných odpočtov vyhodnotil správca dane a pri

preskúmaní jeho rozhodnutia aj žalovaný jednostranne v nadväznosti na jednotlivé zdaniteľné plnenia
tak, že v rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu uzavrel, že daňovým
subjektom nebola vykonávaná ekonomická činnosť, neprebehli vecné plnenia z predložených faktúr,
ktoré boli vystavené bez reálneho podkladu. Takéto zhodnotenie skutkového stavu je v rozpore s
princípom legality v tom, že záujem štátu na maximalizovaní výnosu daní a poplatkov sa nemôže

dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov nemôže byť v priamom rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu
v tom, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo spôsobom, ktorý bol deklarovaný v daňovom priznaní a
účtovných dokladoch. Poukazuje na to, že neúčtovanie režijných výdavkov nasvedčuje porušovaniu
predpisov o účtovníctve, avšak porušenie týchto predpisov nevylučuje, že k uskutočneniu zdaniteľného
plnenia došlo.

Žalobca v žalobe poukazuje na spochybnenie podnikateľskej činnosti prvovýrobcu a subdodávateľa
drevených kolíkov pre žalobcu, K. C. - VENIKOM. K tomu uvádza, že tieto pochybnosti o hodnovernosti
dodávateľa a jeho účtovnej a skladovej evidencie nemožno pripísať v neprospech žalobcu v zmysle
úplného spochybnenia uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Tieto zistenia vedúce k pochybnostiam u
daňového subjektu K. C. - VENIKOM boli navyše dokazované v inom daňovom konaní, ktoré žalobca

nemohol ovplyvniť.

Žalobca namieta v súvislosti s pochybnosťami o hodnovernosti dodávateľa a jeho účtovnej a dokladovej
evidencie, že žiadny právny predpis mu neukladá skúmať svojich dodávateľov z vyššie uvedených
hľadísk.

Prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty ktorým vznikne povinnosť

platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich
jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri
plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konajú na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Jednou z foriem realizácie tejto úlohy je aj výkon daňovej kontroly upravenej v ustanovení § 15

zákona č. 511/1992 Zb., ktorou správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Daňová kontrola sa vykonáva
v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného
predpisu. Správca dane na dosiahnutie tohto účelu vykonáva dokazovanie, ktoré je upravené v
ustanovení § 29 citovaného zákona a to v zmysle základných zásad daňového konania upravených v

§ 2 zákona č. 511/1992 Zb.

Podľa ods. 3 citovaného paragrafu správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a dôkazy vo vzájomnej súvislosti , pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo. To znamená, že pri dôkaznej povinnosti žalobcu zakotvenej v ustanoveniach § 29 ods. 8 a § 15
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., ak žalovaný na základe určitých zistení nadobudol závažné pochybnosti

o pravdivosti a hodnovernosti predložených dokladov, nemusí tieto doklady uznať ako relevantné, ale
žalobca musí preukázať ich hodnovernosť.

Z obsahu odôvodnenia dodatočného platobného výmeru, ako aj napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
kontrolná skupina v rámci kontroly vykonala dokazovanie zamerané na preverenie dodania drevených
kolíkov daňovým subjektom K. C. - VENIKOM a výsledky dokazovania spochybnili uskutočnenie

deklarovaného obchodu. Žalovaný sa nestotožňuje s námietkami žalobcu, že absencia dôkazných
prostriedkov, resp. neúplnosť účtovných dokladov, na ktoré poukazuje žalobca v žalobe, nevylučujú
uskutočnenie obchodov. V tomto prípade ide o dôkazné prostriedky, ktorých predloženie podmieňuje
uznanie nároku na odpočítanie dane u žalobcu z dôvodu dodania tovaru dodávateľom K. C. - VENIKOM.Zo zistení kontrolnej skupiny vyplýva, že v danom prípade žalobcovi, v súvislosti s deklarovanou
ekonomickou činnosťou, režijné výdavky ani nevznikli, o čom svedčia napr. aj odpovede dodávateľov
vody, energie, plynu (dôkaz 16). Neopodstatnené sú námietky žalobcu, že správca dane, ako aj

žalovaný dôvodia rozhodnutia len dôkazmi svedčiacimi v jeho neprospech a nebrali do úvahy objektívne
dôkazy svedčiace o tom, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo spôsobom, ktorý bol deklarovaný v
daňovom priznaní a účtovných dokladoch. Kontrolná skupina v rámci kontroly uplatňovala zásadu
materiálnej pravdy a jej účelom bolo úplne a presne zistiť skutkový stav vec. Dôkazné prostriedky
predložené žalobcom neboli spôsobilé preukázať, že k deklarovanému plneniu fakticky došlo, resp.

neboli spôsobilé vyvrátiť pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií.
Doklady o prijatí deklarovaného plnenia vyhotovené so všetkými zákonom požadovanými náležitosťami
nemôžu byť podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, pokiaľ nie je preukázané, že k
uskutočneniu deklarovaného plnenia skutočne došlo. V tomto prípade to bol žalobca, ktorý neuniesol
dôkazné bremeno a nepredložil všetky požadované doklady v zmysle upovedomenia o vykonaní
kontroly a výziev na predloženie dôkazných prostriedkov. Daňový subjekt nevyvrátil predložením

hodnoverných dôkazných prostriedkov závery kontrolnej skupiny ohľadom nezrovnalostí v skladovej
evidencii daňového subjektu K. C. - VENIKOM. Z uvedených dôvodov, ako aj k skutočnosti, že s
touto komoditou obchodoval celý reťazec spoločností prepojených ekonomicky a personálne s K. C.,
ktorý prevzal na seba aj povinnosť predkladania dôkazných prostriedkov za tieto spoločnosti, kontrolná
skupina si zabezpečila dôkazy aj formou nahliadnutia do spisov niektorých z týchto spoločností, o

ktorom vyhotovila úradné záznamy. Pokiaľ ide o spochybnenie hodnovernosti podnikateľskej činnosti
dodávateľa K. C. - VENIKOM kontrolná skupina vychádzala zo zistení v rámci kontroly a poukázala
na to, že menovaný daňový subjekt nemal vytvorené technické, materiálne, finančné a ani personálne
podmienky na výrobu a dodávku drevených kolíkov.

Takéto zhodnotenie skutkového stavu nie je v rozpore s princípom legality. Kontrolná skupina v tomto

prípade len plnila účel kontroly a preverovala u žalobcu splnenie podmienok pre odpočítanie dane
upravených v hmotnoprávnom predpise, zákone č. 222/2004 Z.z. Postupovala pritom v súlade so
všeobecne záväznými predpismi, chránila záujmy štátu a obcí a dbala pri tom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov žalobcu (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Žalobca mal možnosť
v priebehu kontroly kedykoľvek uplatniť svoje práva v zmysle ustanovenia § 15 ods. 5 písm. c) až g)

zákona č. 511/1992 Zb., tieto práva nevyužil.

Prepojenie medzi spoločnosťami, v ktorých figuroval ako konateľ, resp. spoločník K. C. a žalobcom
preukazuje tiež vyjadrenie S. A., konateľa a žalobcu, ktoré je obsahom zápisnice o miestnom zisťovaní
zo dňa 11.5.2011 (dôkaz 9), že faktúry vystavovali zamestnanci obchodného partnera K. C., účtovné
doklady sa nachádzali v jeho kancelárii, pretože mali spoločného účtovníka. Spoločnosť DOMBY, s.r.o.

obchodovala so spoločnosťami K. C. preto, že sa s pánom C. pozná už 25 rokov. Tieto skutočnosti
poukazujú na to, že žalobca mal vedomosti o výrobných, ako aj obstarávacích procesoch daňových
subjektov pred dodaním tovaru.

Napadnuté rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného vydané v daňovom konaní majú všetky
náležitosti v zmysle § 30 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli
obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutia jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane a žalovaný
vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Preto žalovaný považuje námietky
žalobcu ohľadom porušenia vyššie citovaných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. za neopodstatnené.

Zisteniasprávcudanetýkajúcesadeklarovanéhoobchodovaniasdrevenýmikolíkmi(žalobcovinevznikli

prevádzkové náklady, nezamestnáva zamestnancov, spochybnenie výroby drevených kolíkov z dôvodu
nepreukázania dostatočného množstva materiálu na ich výrobu, spôsob obchodovania a manipulácie
s drevenými kolíkmi v skladovacích priestoroch v Strede nad Bodrogom - bez manipulácie dochádzalo
len k presunu tabuliek s názvami daňových subjektov, čiže tovar sa neprekladal v rámci skladových
priestorov jednotlivých spoločností, nadhodnotená cena tovaru oproti trhovej cene) preukazujú, že v

prípade takéhoto konania žalobcu, v reťazci vzájomne prepojených firiem, nebol vytvorený predpoklad
ekonomickej činnosti v rozsahu deklarovanom v daňovom priznaní a dokladoch predložených prikontrole. Obchodné operácie sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale
výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania dane z pridanej hodnoty.

Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NSS Českej republiky č. Afs 61/2008 z 27.11.2008,

podľa ktorého za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené
transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné
ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Právo
nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne
objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie

sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel
a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za
zneužitie objektívneho daňového práva.“

IV.

Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) preskúmal
rozhodnutie žalovaného v právnych medziach žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.), oboznámil sa s obsahom

administratívneho spisu žalovaného a správcu dane, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Predseda senátu zároveň nevyhovel žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého
rozhodnutia v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 O. s. p.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a

ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 249 ods. 2 O. s. p. žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho

orgánu, a aký konečný návrh robí. Súdne preskúmavacie konanie podľa druhej hlavy, piatej časti O. s.
p. (§ 247 a nasl. O.s.p.) je prísne ovládané dispozičnou právnou zásadou vyplývajúcou predovšetkým
z citovaného ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p., z ktorej vyplýva, že súd nemôže preskúmavať správne
rozhodnutie nad rámec žalobcom vymedzených žalobných námietok uvedených v žalobe (iudex ne
eat ultra petita partium - sudca nech nejde nad návrhy strán). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vyplýva, že správny súd je povinný prísne rešpektovať danú procesnú
zásadu vo všetkých právnych veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Procesnoprávne výnimky oproti danému procesnému postupu súdu sú
upravené v ustanovení § 250j ods. 3 O.s.p. reprezentujúcom zásadu oficiality v správnom súdnictve. Z
uvedených dôvodov, ako to opakovane judikuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, žalobné námietky

tvoria právny rámec súdneho preskúmavacieho konania, pričom zároveň predovšetkým pokiaľ ide
o námietky hmotnoprávnej povahy smerujúce proti preskúmavanému rozhodnutiu, súd sa nimi môže
zaoberať iba v prípade, ak dané námietky vzniesol účastník administratívneho konania (žalobca) už v
priebehu samotného administratívneho konania, predovšetkým v riadnom opravnom prostriedku.

Z obsahu žaloby v preskúmavanej právnej veci, ako aj z obsahu odvolania žalobcu z 8.8.2011 proti

dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/19169/11/Kaš z
29.7.2011 vyplýva, že žalobca svoje výhrady voči rozhodnutiam daňových orgánov oboch stupňov oprel
o vlastné tvrdenia, podľa ktorých správca dane a žalovaný nesprávne vyhodnotili skutkový a právny stav
týkajúci sa neuznaných faktúr od dodávateľa K. C. - VENIKOM č. 170510/V2, interné číslo FP 0800012
a číslo 110510, interné číslo FP 08000013 s predmetom fakturácie drevené kolíky v množstve 15 400

ks a 30 800 ks. Žalobca tvrdil, že k spochybneniu ním deklarovaných obchodov a samotnej existenciedrevených kolíkov, ktoré boli predmetom zdaniteľného plnenia, ako aj uskutočnených obchodov došlo
vyhodnotením vykonaných dôkazov výlučne v neprospech daňového subjektu a nezistením presného
a úplného stavu veci.

Preskúmaním obsahu administratívneho spisu daňových orgánov oboch stupňov súd konštatoval
dôvodnosť tvrdení správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí - dodatočnom platobnom výmere
Daňového úradu Kráľovský Chlmec z 29.7.2011 o nesplnení si dôkaznej povinnosti žalobcu viažúcej sa
na dané zdaniteľné plnenia a nevyvrátenie podľa názoru súdu dôvodných pochybností správcu dane
ohľadom predmetných deklarovaných obchodov žalobcu, a to vo všetkých konkrétnostiach uvedených

v prvostupňovom rozhodnutí týkajúcich sa predmetných fakturácií, u ktorých dôvodnosť fakturácie a
reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca nepreukázal a nevyvrátil tým dôvodné pochybnosti
správcu dane týkajúce sa označených faktúr.

Súd v súvislosti s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu vyplývajúcou z ustanovení § 49 ods.
1, 2 písm. a), § 51 ods. 1, § 52 až § 54 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov dáva do pozornosti účastníkov konania zistenia správcu dane vyplývajúce

z dokazovania vykonaného správcom dane v priebehu daňovej kontroly obsiahnuté v protokole z
31.5.2011, predovšetkým výsledky miestnych zisťovaní u žalobcu a dodávateľa fakturovaného tovaru
K. C. - VENIKOM, pričom tak ako to vyplýva z obsahu protokolu z 31.5.2011, výsledky miestnych
zisťovaní z 13.9.2010, 11.5. 2011, 14.6.2011, ako aj neohlásené miestneho zisťovania 25.1.2011, ako
aj ďalšie dokazovanie zamerané na preukázanie reálnosti fakturovaných dodávok drevených kolíkov

od dodávateľa K.Š. C. - VENIKOM navodili dôkazný stav zhrnutý správcom dane v protokole o
daňovejkontrolez31.5.2011preukazujúcifiktívnosťfakturovanýchdodávokaabsenciureálnehoobsahu
žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov. Súd pritom poukazuje na podrobné zistenia správcu
dane obsiahnuté v protokole č. I/332/13262-60860/2011/Mašk z 31.5.2011 korešpondujúce s obsahom
administratívneho spisu správcu dane, a to predovšetkým na konštatovanie správcu dane, že daňový

subjekt K. C. - VENIKOM ako dodávateľ žalobcu nepreukázal dostatočné množstvo materiálu, z ktorého
by mohli byť vyrobené kolíky, existenciu potrebného stavu zamestnancov a výrobných prostriedkov atď.
Výsledky daňovej kontroly pritom jasne preukázali stav, podľa ktorého drevené kolíky v Strede nad
Bodrogom boli stále tie isté, ale patrili viacerým spoločnostiam, pričom sa s nimi nemanipulovalo a
dochádzalo len k presunom tabuliek s názvami daňových subjektov podľa aktuálnej potreby preukázania

konkrétnych obchodov nemajúcich žiadne reálne ekonomické obchodné opodstatnenie.

Súd je preto zhodne s daňovými orgánmi toho názoru, že žalobca vo vzťahu k faktúram z 11.5.2010 a
17.5.2010 od dodávateľa K.O. C. - VENIKOM jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak
dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení. K obsahu žalobných
námietok vo vzťahu k obsahu a záverom administratívneho konania v preskúmavanej právnej veci

súd, opierajúc sa o ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcu sa na
rozhodovaciu činnosť daňových orgánov týkajúcu sa dane z pridanej hodnoty uvádza:

Podľa § 165b daňového poriadku zák. č. 563/2009 Z.z. (prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra
2012) daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009

Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.

Konanie v preskúmavanej právnej veci vykonané správcom dane v súlade s príslušnými ustanoveniami
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a § 165 ods. 2 daňového poriadku sa
procesnoprávne riadilo príslušnými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení

neskorších predpisov.

Poukazujúc na danú procesnoprávnu úpravu a dotknuté ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (§ 49 ods. 1, 2 písm. a) uvedeného zákona)súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR k preskúmavanej právnej problematike
vzťahujúcej sa na dôkaznú povinnosť daňového subjektu, vyplývajúcu okrem iného z obsahu rozsudku
Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sžf/4/2011 z 15.3.2011, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd SR konštatoval:

„Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní)“ zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu
dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods.
1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a

daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods.
3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové
subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej
zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov
preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných

skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Spoukazomna§29ods.8zákonač.511/1992Zb.jepotrebnéuviesť,žepodmienkyuvedenév§49ods.
1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje)
ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak

zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli
uskutočnené. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,
najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom

prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba
predloženie faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K
tejtonámietkedávažalobcovidopozornosti,ževzmyslevyššiecitovanéhoustanoveniazákonaospráve
daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosť daňového
subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len

vykonáva.

Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu vykonávajú finančné orgány samostatne. V
rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v daňovom konaní, a v rámci tohto konania majú a
môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým aj

splniť svoju dôkaznú povinnosť.

V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný, na
riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť
voči štátu, platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazu o vykonaní v tomto
konaní kompetentným orgánom, ale aj zásada prejednávacia (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pre

daný prípad toto predstavovalo, že žalobca ako daňovník nemohol od správcu dane právom očakávať,
že správca dane bude a musí čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si dôkazy, ktoré
by mohli nasvedčovať v jeho prospech. Žalobca ani nemohol očakávať, že súd bude suplovať činnosti
finančných orgánov, a že v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré daňovník
mal a mohol predložiť v daňovom konaní, ale tak neurobil.Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá
kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a

procesnoprávne predpisy“.

K obsahu žaloby súd zároveň považuje za nevyhnutné uviesť, že pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku
veci, prísne pravidlá požadované zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH pre priznanie nadmerného odpočtu
DPH sa priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a
daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre preukázanie právnych

podmienok pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Právnym východiskovým základom
ustálenej judikatúry súdov SR pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej
hodnoty je jednak požiadavka, aby daňové doklady odrážali skutočnosť, pri súčasnom zvýrazňovaní
dôkazného bremena, ktorým je zaťažený daňový subjekt, a nie správca dane, ktorému však na druhej
strane nemožno uprieť právo vykonania takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za nevyhnutné
pre náležité objasnenie veci. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozsudky Najvyššieho súdu

SR č.k. 8Sžf/29/2010 z 10.3.2011, č.k. 2Sžf/52/2010 z 21.9.2011, č.k. 8Sžf/36/2010 z 28.4.2011, č.k.
2Sžf/41/2010 z 15.6.2011 a ďalšie.

V priamej právnej nadväznosti na uvedenú argumentáciu súd, reagujúc na obsah žalobných námietok
uvedených v žalobe z 11.6.2012, uvádza, že obsahom administratívneho spisu je okrem iného
aj výzva na predloženie dokladov č. I/332/17460/2011/Mašk zo 14.2.2011, ktorá bola žalobcovi

zaslaná v priebehu daňovej kontroly za účelom zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty, na ktorú žalobca nereagoval. Bolo preto oprávnením správcu dane
vyplývajúcim z hore citovaných zákonných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov a zákona č. 222/2004 Z.z. v platnom znení vykonať vo veci dokazovanie týkajúce sa žalobcom
deklarovaného zdaniteľného plnenia a z obsahu vykonaných dôkazov vyvodiť vlastné závery. Zistenia

správcu dane tvoriace súčasť protokolu o daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie máj 2010 z 31.5.2011
a jeho dodatku z 26.7.2011 doručeného žalobcovi 26.7.2011 sú v súlade s obsahom administratívneho
spisu správcu dane a vyplýva z nich podľa názoru súdu absolútne nereálnosť deklarovaných
zdaniteľných obchodov daná neexistenciou ekonomických dôvodov a podnikateľských podmienok na
strane žalobcu a jeho dodávateľa K. C. - VENIKOM pre reálne uskutočnenie fakturovaných dodávok

majúce skutočný ekonomický obsah a význam. V tejto súvislosti súd uvádza, že za preukázané
považuje zistenia daňových orgánov, že žalobca v účtovníctve nemá zaevidované žiadne režijné a
prepravné náklady súvisiace s podnikaním, teda ani s deklarovaným zdaniteľným plnením, nemá
žiadnych zamestnancov, nie je vedený v registri zamestnávateľov a nevznikli mu teda ani žiadne mzdové
náklady, že žalobca v mieste svojho sídla (C., C. XXX) reálne nepodniká a v obci Viničky nemá ohlásené

žiadne prevádzkové priestory (správa obce Viničky z 22.9.2010), ako aj ďalšie zistenia správcu dane
preukazujúce fiktívnosť fakturovaných dodávok tovaru.

Podľa názoru súdu preto nemajú žiadne reálne právne opodstatnenie žalobné námietky vytýkajúce
daňovým orgánom nedostatky vo vykonanom dokazovaní, resp. právneho vyhodnotenia obsahu
dokazovania. Súd pritom opakovane zvýrazňuje základné právne požiadavky vyplývajúce z hore

citovaných zákonných ustanovení pre možnosť odpočítania dane z pridanej hodnoty, pričom zároveň
uvádza, že povinnosťou súdu v rámci správneho súdnictva je v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s preskúmavanou právnou vecou. Všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (rozhodnutia Ústavného súdu
SR č. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04 a iné, rozsudok NS SR č.k. 2Sžo/61/2012 z 18. decembra 2013 a
ďalšia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky reagujúca na ústavnoprávne požiadavky na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia).Žalobcom zvýrazňované procesnoprávne a ústavnoprávne rozmery preskúmavanej právnej veci súd
hodnotil aj v intenciách judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a v súlade s ňou dáva do
pozornosti účastníkov konania, že „zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení článku

47 ods. 3, z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z článku 6 Dohovoru je zabezpečiť, aby
bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného
orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledky konania
využitím svojich procesných práv za podmienok, ktorého nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície
v porovnaní s druhým účastníkom konania. Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval

protiústavný zásah do označených základných práv (resp. práv zaručených dohovorom), ak by
účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci
(vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a
návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom,klásťsvedkomotázky,využívaťprávnupomocvkonaní,alebouplatniťopravnéprostriedky,az
hľadiska konania ako celku by tým postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Pokiaľ však procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor
uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne
nevyužil v plnom rozsahu) nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na
súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu
práva na spravodlivé súdne konanie. “(nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 153/07-35 z 18.10.2007).

Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci súd v súlade s ustanovením § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu
zamietol ako nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol
úspešný nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č.

757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník

dostal jeden rovnopis.

Vodvolanísamápoprivšeobecných náležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.,konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.