Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Mestský súd Bratislava IV

Judgement was issued by JUDr. Katarína Slováčeková

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/233/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213210707
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:1213210707.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: SATRO s.r.o., so sídlom
Polianky 9, Bratislava, IČO: 31 335 161, zastúpenej splnomocnenkyňou: STANO a partneri s.r.o., so
sídlom Námestie 1. mája 16, Bratislava, proti žalovanému: K. Y., nar. X. K. XXXX, bytom T. U. č.
XXX, zastúpeného opatrovníčkou: Z. J., zamestnankyňa Okresného súdu Dunajská Streda, o zaplatenie
253,56 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 21. novembra 2013
č. k. 10C/229/2013-38, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov

konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni 46,88 eur
s 8,75% úrokom z omeškania od 6. mája 2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšku žalobu zamietol; žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 5 ods. 2, 3, § 43 ods. 1 písm. a), ods. 12 z. č. 351/2011
o elektronických komunikáciách, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 52 ods. 1, 3, 4, §

517 ods. 1, 2 a § 544 ods. 1, 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení) a v časti trov konania § 142 ods. 2 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne potom závermi o existencii právneho vzťahu žalobkyne
a žalovaného na základe zmluvy o poskytovaní služieb TKR č. 314503182, predmetom ktorej bolo
zriadenie a prevádzkovanie služieb televíznych a káblových rozvodov, pričom súčasťou zmluvy boli
Všeobecné podmienky a Cenník. Súd prvého stupňa považoval za opodstatnenú žalobu len v časti
neuhradenéhopoplatkuzaposkytovanéslužbyod1.1.2010do5.5.2010vsume43,68eur,tedapoplatok

za 4 mesiace po 10,92 eur. Žalobu v časti zmluvnej pokuty a nákladov na upomienky za nedôvodné a
to v celkovej sume 206,68 eur, vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy, ktorá bola zmluvou typovou,
určená pre široký okruh spotrebiteľov, pričom konkrétny spotrebiteľ nemal právo zásadným spôsobom
do nej zasahovať, nešlo o podmienky individuálne dojedané a absentovala i písomná forma, keďže
zmluvnápokutabolasúčasťoulenvšeobecnýchpodmienok.Otrováchkonaniarozhodoltak,ževkonaní
prevažne úspešný žalovaný si trovy neuplatnil a vzhľadom na čiastočný úspech oboch účastníkov súd
prvého stupňa žiadnemu z nich náhradu trov nepriznal.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti podala v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňa. Svoje odvolanie odôvodnila právne ustanovením § 205 ods. 2 písm. a) a d) O.s.p. a teda,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h), že súd prvého stupňa dospel na základevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a

zároveň účastníkovi odňal možnosť konať pred súdom. Dôvodila, že so žalovaným uzatvorila zmluvu
o poskytovaní služieb TKR s časovou viazanosťou, pričom súd prvého stupňa nesprávne dôvodil, že
so žalovaným nebol individuálne prerokovaný a dohodnutý obsah jednotlivých zmluvných podmienok a
najmä samotná výška zmluvnej pokuty. Dôvodil, že dĺžku určuje vždy samotný spotrebiteľ a žalobkyňa
hovtejtoskutočnostineovplyvňujeaninelimitujeanevylučujeanimožnosťdojednaťpriamovzmluveinú

výšku zmluvnej pokuty. Uviedla, že k samotnej zmluve k článku V sú možnosti uzavrieť zmluvu s časovou
viazanosťou a bez časovej viazanosti, pričom sám spotrebiteľ si určí, ktorú možnosť vyžaduje. Mala
za to, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty, pričom
už žalobkyňa nepožaduje plnú výšku zmluvnej pokuty za nedodržanie viazanosti, ale túto moderuje.
Poukázala na ustanovenie § 44 ods. 4 Zákona o elektronických komunikáciách č. 351/2011
ako i § 44 ods. 6, pričom tento zákon ako norma lex specialis presne definuje znenie typovej zmluvy s

účastníkov a táto zákonná úprava umožňuje definovať aj pojem sankcie, pričom sankciou je nielen úrok
z omeškania, ale aj zmluvná pokuta. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/00,
z ktorého vyplýva zásada iura novit curia, totiž že súd pozná právo, ale že si je zároveň vedomý účinkov,
ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje vyvoláva vo vzťahu k procesno-právnemu alebo hmotno-
právnemupostaveniunositeľaprávanasúdnuochranusvojichpráv.Záveromdodala,žezmluvnápokuta

definovaná v žalobe nie je zjavne neprimeraná a nevytvára značnú nerovnováhu v právach spotrebiteľa
a dodávateľa. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
oprávnenou osobou, účastníčku konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne voči zamietajúcej
časti je nedôvodné, rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je potrebné ho potvrdiť (§ 219
ods. 1 a 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 26. mája 2015 (§ 156 ods.
1 a 3 O.s.p.).

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s
argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako
táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napádaného rozsudku). U dôvodov predostretých
okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len
konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však

aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami
a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods.
2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Vo vzťahu k dojednaniu o zmluvnej pokute platí, že dojednanie o zmluvnej pokute môže z pohľadu

(prijateľnosti)aplatnostipodmienkybuďobstáťalebonaopakpadnúťlenakocelok(isovšetkýmirizikami
z toho pre strany zmluvného vzťahu plynúcimi, opäť na rozdiel od bežnej úpravy zmluvných pokút v ust.
§ 544 - 545 O. z. a práva súdu ich výšku znížiť podľa § 545a O. z.).

Ak síce súhlasiť treba so súdom prvého stupňa i so žalobkyňou, že slovenský právny poriadok

neustanovuje (na rozdiel od výšky úrokov z omeškania) pre výšku zmluvných pokút žiadne obmedzenie
a principiálne by šlo akceptovať i obhajobu konkrétnej výšky zmluvnej pokuty v prejednávanej veci
záujmom dodávateľa na dosiahnutí primeraného zisku (odvodeného od poskytnutia ním zľavy výlučne s
očakávaním riadneho plnenia si povinností zo strany zákazníka a od možnosti, že sa takéto očakávanie
nenaplní) a na zaplatení paušalizovanej náhrady škody za rovnako očakávaný (avšak počínaním

zákazníka zmarený) stav nárastu majetku dodávateľa o platby za služby počas doby viazanosti; prijať už
nejde konkrétnu podobu dojednania o tzv. pevnej zmluvnej pokute, nezohľadňujúcej najmä faktor dĺžky
zotrvania spotrebiteľa pri riadnom plnení povinností, vyplývajúcich mu zo zmluvy, ale ani ďalší faktorprimeranosti náhrady majúcej byť takto získanej zo strany jeho - rozumej spotrebiteľovho - zmluvného
partnera.

Práve toto (nezakotvenie - v zmluvnom dojednaní, o ktoré tu ide - takého spôsobu určenia výšky
zmluvnej pokuty, ktorý by bol schopný vyhodnocovať aj pomer dĺžky času „stráveného“ riadnym plnením
si zmluvných povinností spotrebiteľom a dĺžky času, v ktorom to takto naopak nebolo) i v spojitosti
s nutnosťou dodávateľa (veriteľa) sa v spotrebiteľských vzťahoch takpovediac „trafiť“ (aby dojednanie
ešte šlo považovať za prijateľné a preto tiež za platné) potom v prejednávanej veci aj podľa názoru

tunajšieho odvolacieho súdu musí mať za následok 1. záver o neplatnosti zmluvnej podmienky a 2.
nemožnosť vyhovenia žalobe v časti opretej o takúto podmienku (s nemožnosťou zmeny na tomto
ničoho akýmkoľvek dôkazom vrátane tých naznačovaných odvolaním). V intenciách úvah súdu prvého
stupňa v tejto konkrétnej veci potom možno práve uvedené doplniť aj o ďalší záver formulovateľný i
tak, že dojednanie o tzv. pevnej zmluvnej pokute viac než dvojnásobne prevyšujúcej hodnotu výhody
poskytnutej v súvislosti so vstupom do zmluvného vzťahu je neplatné i z tohto dôvodu a to bez možnosti

vyhodnotenia takéhoto dojednania inak než za dojednanie spôsobujúce hrubý nepomer v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Hrubosť nepomeru (podľa odvolateľky súdom
prvého stupňa nezdôvodnená celkom dostatočne) pritom tkvie v tom, že žalobkyňa, dodávateľka ako
zmluvný partner spotrebiteľa pri diskutovanom spôsobe skonštruovania zmluvného vzťahu nenesie
riziko škody predstavovanej nenávratnosťou poskytnutej zľavy na cene zariadenia nikdy (keďže cena

zariadenia sa mu vráti buď v rámci platieb za cenu poskytovaných služieb počas doby viazanosti
alebo ako náhrada škody spôsobenej porušením záväzku spotrebiteľa zotrvať v zmluvnom vzťahu
za podmienky riadneho plnenia si povinností po vopred určený čas) a na strane spotrebiteľa je
naopak riziko preplatenia tzv. bežnej trhovej ceny zariadenia vždy (pričom výhodu získaného odkladu
zaplatenia kúpnej ceny zariadenia jej rozložením v platbách za služby rozhodne nemožno považovať za

zodpovedajúcu výhode takto získanej zmluvným partnerom spotrebiteľa).

Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvého stupňa vo veci preto
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O.
s. p. potvrdil (fakticky i právne).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom bol plne úspešným žalovaný (žalobkyňa s odvolaním
nezaznamenala ani čiastočný vecný úspech) a bol to tak on, komu vzniklo právo na náhradu jeho trov
(podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalovaný však nepodal návrh na priznanie mu náhrady
(§ 151 ods. 1 O. s. p.) a túto ani (pre prípad vzniku trov, zo spisu sa však nepodávajúcich) v zákonom

ustanovenej lehote (troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku) nevyčíslil (ktorým spôsobom by ešte
jedine šlo nahradiť nedostatok skoršej aktivity), preto mu odvolací súd náhradu nepriznal.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.