Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/132/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220259
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220259.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudcov JUDr.

Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a
konateľ, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava,
Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 8. decembra 2014 pod č. k. 4C/531/2012-42 a uzneseniu
zo dňa16. januára 2015 pod č. k. 4C/531/2012-54, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáhala od
odporkyne zaplatenia škody v sume 1.296,86 eura a nemajetkovej ujmy v sume 259,37 eura z dôvodu,
že Okresný súd Komárno o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej

lehote od jej podania, ale žiadosť o udelenie poverenia zamietol po uplynutí 15-dňovej lehoty od
doručenia žiadosti. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky vykonaného
dokazovania, obsah spisu Okresného súdu Komárno 15Er/576/2011, z ktorého zistil, že žiadosť o
udelenie poverenia bola podaná dňa 24.08.2011. O žiadosti o udelenie poverenia rozhodol exekučný
súd uznesením zo dňa 16. 03. 2012 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť06.04.2012.Následneuznesenímz12.03.2013exekúciuzastavil,uznesenienadobudlo
právoplatnosť 10. 04. 2013. V ďalšej časti prvostupňový súd poukázal na ust. § 4, § 6, § 9, § 16, § 17 zák.

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41
ods. 2 písm. c/, d/ a § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku. Uviedol, že ak by návrh na vykonanie exekúcie
a žiadosť o udelenie poverenia boli v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 EP, súd by bol povinný vydať
poverenie v 15-dňovej lehote. Ak súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia zamietne. V danom prípade súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale oprávnená nepodala odvolanie proti
uzneseniu,nevyužilamožnosťnazrušenieanazmenupodľajejnázorunezákonnéhorozhodnutia,preto

nebolo možné navrhovateľke priznať náhradu škody. Navrhovateľka nešpecifikovala, na základe akej
činnosti súdu jej škoda vznikla a z čoho pozostáva. Ďalej uviedol, že súd nie je oprávnený konštatovať
prieťahy v konaní, pretože navrhovateľka nepodala ústavnú sťažnosť na prieťah v konaní. V závereuviedol, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Z rovnakých dôvodov zamietol návrh v časti uplatnene nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §

221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
V prvom bode svoje odvolanie navrhovateľka zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd

bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedla, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej
jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou.

Uviedla,žesúdnemôžezaložiťodôvodnenieozánikunárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Nemala k dispozícii exekučný spis a tak mohla niektoré
skutočnosti len usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov
nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a
to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej

neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Namietala nevykonanie znaleckého dokazovania. V závere uviedla, že

súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej

trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedla, že štrasburský súd uviedol,
že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby
vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok
takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že nepresadzovala vydanie poverenia

zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k
prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá. Z uvedených dôvodov a vzhľadom
na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti§205anasl.OSP,preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahom

a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do

úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP), ktorú videla v tom, že súd vo veci
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Odňatím

možnosti konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým
sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania
sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred
súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti
konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov.

Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady konania. Je vecou súdu, ktoré
dôkazy v konaní vykoná za účelom zistenia skutkového stavu. Vykonanie znaleckého dokazovania
na rozsah škody a nemajetkovej ujmy by nemalo oporu v závere súdu o nedôvodnosti žaloby

navrhovateľky. Vzhľadom k tomu, že odvolací nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť
rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu
a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd
nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor podal na Okresný súd Komárno dňa
24. 08. 2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd uznesením zo 16. 03. 2012
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 06. 04. 2012 a následne exekúciu uznesením zo dňa 12. 03. 2013 zastavil. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 10. 04. 2013.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že navrhovateľka nemá nárok na náhradu
škody, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a navrhovateľka nepodala proti tomuto
uzneseniu odvolanie, nepreukázala výšku škody a príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a škodovou
udalosťou. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, aj keď prvostupňový súd sa

nedostatočne vysporiadal s otázkou platnosti 15-dňovej lehoty v čase začatia exekučného konania a
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

Podľa § 44 ods. 2 EP (platného do 31. 05. 2010), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie,návrhnavykonanieexekúcieaexekučnýtitul.Aksúdzistírozporžiadostioudelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01. 06. 2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože podľa jeho názoru lehota na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je možné
vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15- dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti
výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak
by bolo úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil

by ju v druhej vete citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2
Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou,
teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby na
vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok
2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v

rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu
na vydanie poverenia, vyplýva z doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého
sa 15-dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15-
dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala
ajnazamietnutiežiadostioudeleniepoverenia,bolbytovýslovnestanovilvdruhejveteanievtretejvete

citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu
rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že

15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany
exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Tým
nebol splnený základný predpoklad nároku navrhovateľky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti, týkajúcej sa aplikácie novej

právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2013 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z.z.. Prvostupňový súd
v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 2 do novely prijatej zák. č. 412/2012
Z.z.. Odvolací súd v tejto časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z.z., z
ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy.

Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2,
3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd sa dodáva, že pôvodná úprava § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z. a nová úprava nič nezmenili na tom, kto môže rozhodovať o prieťahoch v konaní a do
novely súdy túto skutočnosť posudzovali výkladovo.
Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľky bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil, pretože
prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu

exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval
na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľkou v dôvodoch
svojho písomného odvolania.

K odvolaniu navrhovateľky, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty, odvolací súd dodáva, že

navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci, pričom odvolací súd poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľka uplatňovala svoj nárok na vydanie
poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre ktorý bude exekučné konanie zastavené. V závereodvolania navrhovateľka namietala procesný postup súdu, keď nerozhodol o jej návrhu na prerušenie
konania. Z obsahu spisu vyplýva podanie návrhu na prerušenie konania elektronickým podaním
navrhovateľky, doručené súdu 08. 12. 2014 a datované 05. 12. 2014. Termín pojednávania prevzala

navrhovateľka 30. 10. 2014, preto prvostupňový súd rozhodol v jej neprítomnosti. Podanie o prerušení
konania v lehote 3 dní v zmysle § 42 ods. 1 druhá veta OSP nedoplnila, preto naň odvolací súd
neprihliadal.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Prvostupňový súd zaviazal navrhovateľku uznesením zo 16. 01. 2015 na zaplatenie súdneho poplatku
v sume 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7 a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Navrhovateľka podala odvolanie proti uzneseniu. Namietala nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a
aplikáciu položky 7a Zákona o súdnych poplatkoch. Uviedla, že z uvedenej položky vyplýva, že súdny

poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo nesprávnym úradným postupom. Spoplatneniu
podlieha iba žaloba a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej poukázala na ustanovenie § 18ca Zákona
o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. Návrh bol podaný pred 01. 10. 2012, preto je potrebné aplikovať stav

platný do 30. 09. 2012.

Odvolací súd sa s právnym názorom navrhovateľky nestotožnil, preto napadnuté uznesenie ako
vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Nestotožnil sa s dôvodmi odvolania v časti nedostatočného
zdôvodnenie rozhodnutia. Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu

a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutie ochrany
ohrozených alebo porušených práv zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu
apredovšetkýmkvalite.Kurčujúcimznakomprávanaspravodlivésúdnekonaniepatríajprávonariadne
a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne

otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné argumenty) jednotlivých strán. Požiadavka
riadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiavyplývanielenzpotrebyúčastníkovmaťmožnosťdozvedieť
sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo
a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov. V tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v

odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV. ÚS 115/03).

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v

citácii aplikovanej právnej úpravy Zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za
navrhovateľkou podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení, Zákona o súdnych poplatkoch,

ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti
podaním odvolania, o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,
o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov), vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek
pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno
hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú

časť s výslovným uvedeným nadpisu „Odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po
výrokovej časti, ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie
materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiaty formalizmus pri koncipovaný súdneho
rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľky, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako je odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľky ignoruje ustanovenie Zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktoréhopoplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľky je účelový v rozpore
so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie

by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v
Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľkou prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje, nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj
citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania

(nie odvolacie konania), než ktoré sú uvedené v prílohe Zákona o súdnych poplatkoch, nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľky k aplikácii ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho

určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30. 09. 2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenie s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch) do 30. 09. 2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov), a to i keď sa
stanú splatnými po 30. 09. 2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 07. 01. 2015, preto správne okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže

v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30. 09. 2012, nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľke za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. Navrhovateľka v odvolaní nenamietala zaplatenie súdneho

poplatku za elektronické podanie, preto sa ním odvolací súd v tejto časti nezaoberal.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá OSP tak, že
odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnila a v priebehu
odvolacieho konania jej ani žiadne trovy konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.