Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 23, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/95/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222367
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222367.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu
JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 02.04.2014, č. k. 8C/664/2012-49, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 1, § 2, § 3 odsek 1 písmeno d/, § 4 odsek 1 písmeno a/
bod 1., § 6, § 9 odsek 1, odsek 2, § 15, § 16 odsek 1, odsek 4, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3,
odsek 5, § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ako i ustanovenia § 44 odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa podaným
návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo
výške 457,31 eur, pretože exekučný súd o žiadosti na vydanie poverenia rozhodol po viac ako 248
dňoch a to pôvodne zamietnutím žiadosti a vydaním poverenia dňa 11.09.2012. Zo spisu Okresného
súdu Nové Zámky, sp. zn. 6Er/743/2010 mal preukázané, že v tomto exekučnom konaní žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil súdny exekútor na súd 15.07.2010 a dňa 24.08.2010
uznesením 6Er/743/2010-9 bola žiadosť exekútora zamietnutá. Proti rozhodnutiu podal odvolanie
oprávnený, dňa 10.09.2012 uznesením 6Er/743/2010-14 sa vyhovelo žiadosti súdneho exekútora a dňa
11.09.2012 bolo vydané poverenie.
Uviedol, že navrhovateľ sa náhrady škody domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa
neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, respektíve bez zbytočných prieťahov v konaní.
Poukázal na judikatúru Ústavného súdu (sp. zn. I.ÚS 16/02), kde je konštatované, že pri posúdení či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
článku 48 odsek 2 Ústavy SR, Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo
v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Čiže samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní.

Poukázal na ustanovenie § 44 odsek 1, odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, z ktorého vyplýva, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí rozpor so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, táto lehota však neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 odsek 2 písmeno c/ a d/.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v lehote 40 dní
zamietnutím žiadosti, proti uzneseniu podal odvolanie oprávnený a následne bolo vydané poverenie,
avšak v zmysle § 44 odsek 2 Exekučného poriadku 15 dňová lehota neplatila v prípade exekučného
titulu podľa § 41 odsek 2 písmeno c/, d/, v danom prípade rozhodcovský rozsudok.
Mal za to, že žaloba nebola podaná dôvodne, navrhovateľ sa podaním návrhu adresovaným priamo
odporcovi domáhal predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody, pričom do
podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej
lehoty, preto žalobu súd nepovažoval za predčasnú.
Konštatoval, že skutočnosť, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 odsek 2 Ústavy SR, nie je kompetentný
preskúmať súd v konaní o náhrade škody, ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, prípadne disciplinárny senát alebo Európsky súd pre
ľudské práva.
Uviedol tiež, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik, ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy a tým neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Dospel preto k záveru, že absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii
prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a preto sa v konaní
existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu ďalej nezaoberal. Pretože navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného úradného postupu exekučného súdu, žalobu
ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu
žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu majetkovej škody a sumy 457,31 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 6Er/743/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o vydaní poverenia došlo až po uplynutí zákonom
stanovenej doby, s omeškaním viac ako 248 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu
v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 6Er/743/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 15.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej J. T., o vymoženie
708 eur (21.329,21Sk) s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 27.11.2009, sp. zn. SR 19838/09. Exekučný súd dňa 24.08.2010, č.
k. 6Er/743/2010-9, žiadosť súdneho exekútora zamietol. Proti uzneseniu podal oprávnený odvolanie,
ktorému súd uznesením zo dňa 10.09.2012, č. k. 6Er/743/2010-14 vyhovel. Dňa 11.09.2012 vydal
exekučný súd pod číslom 5404 *081544 poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15

dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 248, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek
8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (15.07.2010), po
náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (24.08.2010) po 39
dňoch (nie 248 dní, ako uvádzal navrhovateľ), následne o vydaní poverenia po 1 dni od rozhodnutia,
ktorým bolo vyhovené odvolaniu navrhovateľa, preto s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno
vzhliadnuť žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa navrhovateľ a jeho
právny zástupca pojednávania (02.04.2014) nezúčastnili, svoju neúčasť neospravedlnili, pričom však
predvolanie im bolo doručené v dostatočnom časovom predstihu (02.01.2014). K ďalším námietkam
navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už
na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť,
že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, po doručení žiadosti v lehote
39 dní, preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu
právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané
navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec
netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého
stupňa vo veci správne aplikoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.