Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/136/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112239371
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112239371.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: H. O., U. XX, R. C., zastúpeného JUDr. Ľubomírom
Müllerom, euroadvokátom, Symfonická 9, Praha, Česká republika, proti odporcovi: Slovenská republika,
zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,Župnénámestie13,Bratislava,onáhradu
škody XXX,XX eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I č.k. XC/XXX/XXXX-XX, zo dňa XX.XX.XXXX, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania XX,XX eur titulom
trov právneho zastúpenia, na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti tohto
uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti zaplatenia istiny XXX,XX eur.
Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny
XXX,XX eur za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a trovy právneho zastúpenia XXX,XX eur.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa zaplatenia žalovanej sumy domáhal titulom náhrady trov
obhajoby v trestnom konaní. Podaním zo dňa 14.06.2013 zobral navrhovateľ svoj návrh v časti

zaplatenia istiny XXX,XX eur späť z dôvodu, že odporca oznámením zo dňa 30.04.2013 priznal
navrhovateľovi dlžnú sumu. V predmetnom podaní však uviedol, že naďalej je dôvod domáhať sa
zaplatenia úrokov z omeškania a náhrady trov konania. Súd prvého stupňa preto v zmysle § 96 ods.
1 veta druhá O.s.p. konanie v časti zaplatenia istiny XXX,XX eur zastavil. V tomto prípade nebol
potrebný súhlas odporcu s čiastočným späťvzatím návrhu, pretože k späťvzatiu došlo pred začatím
pojednávania. V danom konaní ostal sporný nárok navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania.

Súd prvého stupňa sa nestotožnil s právnym názorom odporcu, že v tomto vzťahu nejde o vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom v zmysle Občianskeho zákonníka, pretože dôsledkom omeškania so splnením
peňažného záväzku alebo jeho časti je povinnosť platiť úroky z omeškania z nezaplatenej časti dlhu.
Po vykonanom dokazovaní mal súd prvého stupňa za preukázané, že prvý deň po tom, čo navrhovateľ
požiadal odporcu o nahradenie škody, bol deň 23.04.2012 (správne má byť 24.04.2012), pretože
návrh na predbežné prerokovanie nároku bol odporcovi doručený dňa 23.04.2012. Odporca sa teda

do omeškania s uhradením nároku navrhovateľa na náhradu škody dostal odo dňa 24.04.2012. V tejto
súvislosti konštatoval, že omeškaním odporcu s uhradením peňažnej pohľadávky navrhovateľovi vznikol
nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % z dlžnej sumy ročne. Tento nárok vznikol podľa
§ 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Dôvodil tým, že
výška úroku z omeškania vyplýva zo skutočnosti, že prvý deň omeškania odporcu bola výška diskontnej
sadzby určenej Európskou centrálnou bankou stanovená na 0,75 %, preto úrok z omeškania predstavuje

8,75 % ročne (8 percentuálnych bodov + 0,75 %).O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi
priznal právo na zaplatenie trov konania titulom trov právneho zastúpenia v sume XXX,XX eur.

Proti rozsudku v časti trov konania podal odvolanie odporca a žiadal rozsudok v napadnutej časti
zmeniť tak, aby trovy konania neboli priznané alebo aby boli znížené. Odvolanie oprel o skutočnosť, že
navrhovateľ uplatnil svoj nárok na odškodnenie samostatnými návrhmi na začatie konania, aj keď čo do
právneho základu ide o jeden nárok na odškodnenie podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., ktorý
navrhovateľ uplatnil u odporcu jednou žiadosťou o odškodnenie. Z uvedeného pre odporcu vyplýva, že

z jednej žiadosti o odškodnenie je vedených niekoľko súdnych sporov, teda jeden nárok na odškodnenie
navrhovateľ parceluje bez akéhokoľvek logického základu na niekoľko čiastkových nárokov uplatnených
samostatnými žalobami. Takéto konanie jednoznačne vyvodzuje záver, že ide o konanie, ktorým sa
navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, snaží získať výhodu, ktoré procesné právo nepredpokladá
a súčasne je takéto konanie spôsobilé spôsobiť protistrane škodu vo forme nákladov spojených s
právnym zastúpením. Podľa názoru odporcu náhrada trov konania totiž nemá smerovať k nejakej forme

potrestania povinného účastníka, ale jedine k tomu, aby sa oprávnenej strane kompenzovali náklady,
ktoré boli potrebné k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva (§142 ods. 1 O.s.p.). V žiadnom
smere nemá znamenať určitú formu obohacovania sa na úkor povinnej strany. Ďalej poukázal na to, že
z uvedeného skutkového stavu a zákonných ustanovení právny zástupca navrhovateľa pri uplatňovaní
nároku na odškodnenie nepostupuje s odbornou starostlivosťou, ním realizované právne zastúpenie

nevykazuje žiadne známky hospodárnosti poskytovania právnych služieb a jeho konanie nemožno
považovať za konanie, ktoré by bolo v súlade s dobrými mravmi. Mal za to, že dôkazom sú v tomto
prípade ďalšie dve súdne konania (okrem tohto konania), ktoré sú vedené na súde prvého stupňa a
ktoré vychádzajú z jednej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na odškodnenie podľa zákona č.
119/1990 Zb. Uviedol, že si je vedomý, že uplatnené nároky neuhradil včas (t.j. v šesťmesačnej lehote

v zmysle zákona), avšak túto skutočnosť nepovažoval za dôvod pre priznanie trov právneho zastúpenia
v požadovanej výške. Poukázal na to, že všetky nároky mali byť uplatňované jedným návrhom, čo
právny zástupca pri všetkej odbornej starostlivosti vedieť mal a musel, čím by sa predišlo zbytočným
súdnym konaniam, ako aj nákladom právneho zastúpenia. Podľa jeho názoru takéto konanie vykazuje
znaky obchádzania zákona, účelovosti a získania finančných prostriedkov na úkor štátneho rozpočtu

Slovenskej republiky a je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj profesijnou etikou advokáta a takéto
konanie nie je možné podriaďovať pod postavenie navrhovateľa ako pána sporu v občianskom súdnom
konaní. Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. XCo/XXX/
XXXX-XX, zo dňa 30.11.2012. Záverom uviedol, že súd má z úradnej činnosti vedomosť o tom, že
právny zástupca v mene viacerých fyzických osôb vedie voči odporcovi niekoľko desiatok, ak nie stoviek

súdnych sporov, ktoré boli umelo vytvorené takým spôsobom, ako je to aj v tomto prípade, a preto nie
je pochybnosť o tom, že účelom vytvárania týchto sporov bolo obohacovanie sa právneho zástupcu
navrhovateľa. Vo všetkých prípadoch sú návrhy totožné, s minimálnymi zmenami, ktoré skutočne
nevyžadujú právne vzdelanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok v napadnutej časti potvrdiť a navrhovateľovi
uložiť povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že jeho návrhy mali logický základ,
nakoľko odporca postupuje nevyspytateľne. V tomto konkrétnom prípade išlo o náklady obhajoby. Nejde
teda o žiadne paušálne náhrady podľa zákona č. 119/1990 Zb., ale o konkrétne výpočty podľa tarifnej
sadzby platnej v čase prevedenia príslušného úkonu právnej pomoci. Poukázal na to, že dôvodom

podania samostatného návrhu bolo i to, že súdy samy posudzujú jednotlivé položky v obdobnej veci
odlišne. Navrhovateľovi sú známe i prípady, kedy iní navrhovatelia podali jednu žalobu a súd sám
niektoré položky vyčlenil na samostatné prejednanie. Tieto položky zažaloval samostatne, aby konanie
bolo jednoduché a prehľadné. Postupoval preto najefektívnejším spôsobom, aby bol návrh jednoduchý,
aby žalovanú položku bolo možné ľahko a individuálne posúdiť, aby konanie nebolo komplikované

rôznymi prístupmi odporcu k jednotlivým položkám, aby konanie nebolo komplikované tým, že jednotlivé
položky sú posudzované podľa rôznych predpisov, aby nehrozilo vyčlenenie jednotlivých položiek na
samostatné konania a aby bolo možné žalobu čo najskôr vybaviť. Namietal, že v danom prípade išlo o
náhradunákladovobhajobyzdvochrôznychtrestnýchkonaní(jednozroku1950adruhézroku1957).Aj
kebybolomožnépodaťvzhľadomkukaždémutrestnémukonaniunávrhoddelene,navrhovateľzdôvodu

hospodárnosti konania neurobil a podal pre obe trestné konania iba jednu žalobu. Zdôraznil, že vznik
sporov zavinil odporca svojou nečinnosťou a neodškodnením jeho nárokov v zákonnej lehote. Záverom
uviedol, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. XCo/XXX/XXXX-XX, zo dňa 30.11.2012, ktoréuvádzal odporca v odvolaní, bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.07.2013,
č.k. IV. ÚS 210/2013-28 pre svoju protiústavnosť zrušené.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Navrhovateľ sa proti odporcovi domáhal zaplatenia istiny XXX,XX eur s príslušenstvom, titulom
náhrady trov obhajoby v trestnom konaní. Odporca po predbežnom prerokovaní nároku navrhovateľa

rozhodnutím zo dňa 30.04.2013, zn. XXXXX/XXXX-XXXX/XX rozhodol o odškodnení a navrhovateľovi
priznal odškodnenie. Vzhľadom na skutočnosť, že odporca po podaní návrhu navrhovateľovi dlžnú sumu
XXX,XX eur zaplatil, navrhovateľ zobral svoj návrh späť, žiadal konanie zastaviť a rozhodnúť o náhrade
trov konania. Späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon navrhovateľa voči súdu, ktorým
prejavuje svoju vôľu, aby sa vo veci ďalej nekonalo a meritórne nerozhodlo. Vo vzťahu k navrhovateľovi
nie je súd oprávnený skúmať, aké dôvody ho viedli k späťvzatiu návrhu, povinnosťou súdu je skúmať

len to, či má odporca vážne dôvody nesúhlasiť so späťvzatím a či by v prípade zastavenia konania
mohol utrpieť nejakú ujmu resp. či by bol ukrátený na svojich právach. Je síce pravdou, že z procesného
hľadiska zastavenie konania zaviní vždy ten účastník, ktorý zobral návrh na začatie konania späť, avšak
bez ďalších súvislostí by tento výklad mohol mať za následok nesprávne závery pre rozhodnutie o
náhrade o trovách konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia návrhu,

potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri
zastavení konania na oboch procesných stranách. Predpokladom aplikácie § 146 ods. 2 veta druhá
O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania je okrem iného, aj dôvodne podaný návrh na začatie
konania. Odvolací súd má za to, že navrhovateľovi vznikol nárok na plnú náhradu trov konania, nakoľko
odporca mu po podaní návrhu na súd uhradil žalovanú istinu, čo viedlo k čiastočnému zastaveniu

konania na základe späťvzatia návrhu navrhovateľom pre správanie sa odporcu, a vo zvyšnej časti
požadovaných úrokov z omeškania súd prvého stupňa jeho nároku vyhovel napadnutým rozsudkom.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nakoľko náhradu trov konania ovláda
zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia, mal súd prvého stupňa pri rozhodovaní
o trovách konania postupovať nielen podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ale aj podľa § 146 ods. 2 veta druhá

O.s.p.; tento nedostatok však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutej časti rozsudku.

Predmetom odvolania boli námietky odporcu, ktorý nepovažoval trovy právneho zastúpenia za účelne
vynaložené a to z dôvodu, že navrhovateľ sa svojich nárokov na odškodnenie domáhal viacerými
konaniami a neuplatnil si ich jedným návrhom tak ako v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Takéto konanie považoval odporca za nehospodárne a takmer šikanózne s cieľom navýšiť trovy konania.
Odvolací súd sa s takouto argumentáciou nestotožnil a pre správnosť uvádza, že náhrada trov konania
v občianskom súdnom konaní je obmedzená na náhradu všetkých účelne vynaložených nákladov
vynaložených na uplatňovanie a bránenie práva, pričom ich posúdenie závisí od konkrétnych okolností.
V predmetnom konaní boli priznané trovy právneho zastúpenia jednoznačne vynaložené účelne,

vzhľadom na to, že navrhovateľ sa svojho práva na odškodnenie pred súdom prvého stupňa domohol.
Odvolací súd nepovažoval za správny názor odporcu, že spôsob uplatnenia práva bol zrealizovaný
nehospodárnym, takmer šikanóznym spôsobom, nakoľko nie je namieste spochybňovať dispozičnú
voľnosť a ústavné právo navrhovateľa žalovať ním vybraný subjekt spôsobom, ktorý uzná za vhodný.
Je pritom bez významu, že o predbežné prerokovanie všetkých nárokov na odškodnenie navrhovateľ

požiadal jednou žiadosťou. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru (R 28/1970)
v zmysle ktorej, jednotlivé zložky práva na náhradu škody, ktorými je vymedzený obsah náhrady škody
sa prejavujú ako samostatné čiastkové nároky a s touto ich samostatnosťou je nutné počítať aj pri
rozhodovaní o trovách konania. To znamená, že aj otázku úspechu a neúspechu v konaní toho ktorého
účastníka treba hodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne.

So zreteľom na uvedené preto možno zhodne so súdom prvého stupňa prijať záver, že navrhovateľ
bol oprávnený si jednotlivými čiastkovými žalobami uplatniť jednotlivé nároky, o ktorých odškodnenie
navrhovateľ žiadal odporcu spoločne jednou žiadosťou. Odporca k podanému odvolaniu nepredložil
žiadne doklady, ktoré by preukazovali plné priznanie odmeny právnemu zástupcovi navrhovateľa v

inom súdnom konaní za identický úkon, za ktorý by mu bola priznaná náhrada trov súdom prvého
stupňa v preskúmavanom konaní a preto je nemožné uvažovať o bezdôvodnom navýšení trov právneho
zastúpenia, ako to uvádza odporca. Pre úplnosť odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci ide
o náklady právneho zastúpenia z dvoch rôznych trestných konaní, ktoré navrhovateľ spojil v jednomnávrhu a tak bola dodržaná zásada hospodárnosti. Je výlučne na slobodnej vôli navrhovateľa, ktorý
disponujúc predmetom konania ako dominus litis rozhoduje, akým spôsobom svoje právo uplatní na
súde a preto sa odvolací súd nemôže stotožniť s postojom odporcu, ktorý by chcel určovať, akým

spôsobom by sa mal navrhovateľ svojich nárokov v tomto konkrétnom prípade na súde domáhať. S
poukazomnavyššieuvedenéodvolacísúdpovažovalnákladykonaniazaúčelnevynaloženéaichvýšku
za správne určenú.

Na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny

v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania navrhovateľa odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., vzhľadom na plný úspech navrhovateľa v odvolacom konaní a priznal mu
náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej
služby (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške tarifnej odmeny 8,30 eur + režijný paušál 8,04 eur (§ 10 ods.

1, § 13a ods. 2 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) spolu v sume 16,34 eur.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.