Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 8, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/595/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512208015
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2512208015.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Martina Valentová a JUDr. Daniel Ilavský, v právnej veci navrhovateľky: G. N., nar. X.X.XXXX,
bytom T., O. XXXX/a, zastúpenej advokátkou: JUDr. Katarína Kostolanská, so sídlom Piešťany, Štúrova
4, proti odporcovi: A. D., nar. XX.X.XXXX, bytom T., O. XXX/X, zastúpenému advokátkou: Mgr. Zuzana
Lányiová, so sídlom Hlohovec, Nám. Sv. Michala 11, o určenie práva vecného bremena, na odvolanie
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 12C/110/2012-130 zo dňa 11.9.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e a v časti o
náhrade trov konania m e n í tak, že navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov

konania na trovách právneho zastúpenia vo výške 176,85 Eur k rukám právnej zástupkyne odporcu, do
troch od právoplatnosti tohto rozsudku.

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania na
trovách právneho zastúpenia vo výške 34,96 Eur k rukám právnej zástupkyne odporcu, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol a zároveň navrhovateľke uložil povinnosť
zaplatiť odporcovi náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 353,69 Eur k rukám právnej
zástupkyne odporcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 123, § 125, § 134 ods. 1 až 4, §

151n ods. 1 a 2, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecne súd argumentoval v podstate tým, že v
zmysle citovaných zákonných ustanovení právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť
na základe vydržania podmienkou ktorého je, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Na naplnenie dobrej viery ale nestačí,
ak tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone
bránil, prípadne, že bolo vykonávané „od nepamäti“, napríklad i inými obyvateľmi obce, rodinnými
príslušníkmi a podobne. Ani ústny súhlas vlastníka s prechádzaním cez jeho pozemok nemôže byť

právnym dôvodom oprávnenej držby práva zodpovedajúce vecnému bremenu. K vydržaniu nestačí len
správanie, ktoré by mohlo byť obsahom takéhoto práva. Takéto správanie, ak má viesť k vydržaniu,
musí byť vykonávané ako právo a ten kto sa takto správa, musí byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam
v dobrej viere, že je subjektom vykonávaného práva. Skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom,
ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, napríklad tým, že prechádza
cez cudzí pozemok, ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva (NS ČR 22Cdo 2241/2005).
Nadväzne potom súd dospel k záveru, že podaný návrh nie je dôvodný a nemožno mu vyhovieť.Súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľky, že vydržaním nadobudla právo prechodu cez parcelu
vo vlastníctve odporcu, keď si do doby potrebnej na vydržanie tohto práva započítala aj dobu, po
ktorú cez predmetnú parcelu prechádzali jej právni predchodcovia (viac ako 50 rokov). Z predložených

listinných dôkazov totiž vyplýva, že matka navrhovateľky a zároveň stará matka odporcu bola v minulosti
vlastníčkou oboch predmetných parciel, t.j. parc. č. 980/1 a 980/2, ako aj oboch rodinných domov, ktoré
sa na nich nachádzajú. Pokiaľ teda využívala právo prechodu cez obe parcely a spolu s ňou aj jej rodinní
príslušníci, boli tieto parcely užívané vlastníčkou (a osobami, ktoré s ňou na základe jej vlastníckeho
titulu žili v jednej domácnosti), ako súčasť oprávnení vlastníckeho práva. Pri tomto užívaní tak chýbal

základný pojmový znak vecného bremena spočívajúci v tzv. slúžiacej a panujúcej nehnuteľnosti na
základe ktorého by sa vôbec dalo uvažovať o existencii akéhokoľvek vecného bremena medzi týmito
nehnuteľnosťami a teda aj o plynutí vydržacej doby. Z hľadiska započítania doby potrebnej na vydržanie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nemôže byť právnym predchodcom oprávneného držiteľa
osoba, ktorá súčasne vlastnila nehnuteľnosť, ktorá má byť vecným bremenom zaťažená (NS SR
22Cdo 2044/2000). Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľka sa spoluvlastníčkou polovice

nehnuteľnostístala28.10.2002aspoluvlastníckypodieldruhejpolovicenadobudla18.1.2008.Žalobana
súdboladoručená29.6.2012,pričomvobsahusamotnánavrhovateľkauvádza,žeeštepredjejpodaním
podávala na odporcu oznámenia na polícii a kauza bola aj medializovaná. Z obsahu spisu tiež vyplýva,
že právna zástupkyňa navrhovateľky výzvou zo dňa 11.6.2012 vyzývala odporcu na mimosúdne riešenie
sporu. Z rozhodnutia Centra právnej pomoci, kancelária Hlohovec vyplýva, že centru bola dňa 11.4.2012

doručená žiadosť navrhovateľky o poskytnutie právnej pomoci týkajúcej sa zastupovania v predmetnom
spore voči odporcovi. Z uvedeného potom súd vyvodil, že najneskôr dňa 11.4.2012 navrhovateľka
prestala byť dobromyseľná v tom, že jej právo prechodu cez parcelu vo vlastníctve odporcu patrí. S
poukazom na zákonom vyžadovanú 10-ročnú vydržaciu dobu mohla predmetné právo potom vydržať
iba za predpokladu, že by si započítala držbu jej právnymi predchodcami.

Okrem toho podľa prvostupňového súdu navrhovateľka zároveň nepreukázala ani existenciu právneho
titulu, od ktorého odvíja svoje presvedčenie o existencii práva prechodu cez parcelu vo vlastníctve
navrhovateľa. Subjektívny pocit navrhovateľky, že jej právo prechodu patrí, pritom sám osebe nemôže
byť podkladom pre vydržanie, ak nie je vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosť
držby tohto práva. V žiadnej zo zmlúv, ktorými navrhovateľka nadobudla predmetné nehnuteľnosti, nie

je právo prechodu navrhovateľky cez parcelu vo vlastníctve odporcu vôbec spomenuté. Navrhovateľka
teda so zreteľom ku všetkým okolnostiam, pri normálnej miere opatrnosti, ktoré je možné od
každého požadovať, by jednoznačne musela trvať na tom, aby toto právo bolo upravené aj v oboch
zmluvách, ktorými nadobudla predmetné nehnuteľnosti a následne zapísané v príslušnom LV. Pokiaľ
sa navrhovateľka pri uzatváraní kúpnych zmlúv uspokojila iba s ústnym vyhlásením matky odporcu, že

s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp. že sa takéto
právo vykonáva, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľností, nadobúdateľ
sa o existencii tohto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere,
že jej toto právo prislúcha.

Na základe vykonaného dokazovania potom súd dospel k záveru, že navrhovateľka neuniesla dôkazné

bremeno a právne relevantným spôsobom nepreukázala, že jej vydržaním vzniklo právo vecného
bremena spočívajúce v práve prechodu cez pozemok vo vlastníctve odporcu. V tejto súvislosti súd
poukázal i na to, že ani notárska zápisnica zo dňa 21.8.2000, ktorá osvedčovala vydržanie vlastníckeho
práva matky odporcu k nehnuteľnostiam, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve odporcu, neobsahovala
žiadne vyhlásenie o existencii, resp. vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkov

nehnuteľností, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve navrhovateľky.

Nad rámec uvedeného považoval prvostupňový súd za potrebné uviesť, že navrhovateľka sa domáhala
určenia vzniku iba práva prechodu pešo cez parcelu vo vlastníctve odporcu. Podaný návrh sa preto i z
tohto hľadiska javí nedôvodným, nakoľko navrhovateľka má prístup pešo do svojho domu zabezpečený,
keď doň vchádza z prednej strany cez osadené dvere, aj keď balkónové, ktoré sa dajú opatriť zámkou,

alebo vymeniť za vchodové a zároveň má priestor pred domom od cesty oddelený plotom a bránkou.
Tento priestor pred domom má pritom rovnaký právny režim, ako priestor pred domom odporcu, nakoľko
ani jeden z nich nie je vlastníkom aj tejto časti parcely pred ich domami. Je potom na navrhovateľke,
aby si z hľadiska vnútorného členia svoj dom upravila tak, aby ho prispôsobila spôsobu vchádzania dodomu. Z priložených fotografií napokon vyplýva, že na predmetnej ulici takýmto spôsobom vchádzajú
do domov aj iní vlastníci stavieb, čo nespochybnila ani navrhovateľka.

Pokiaľ ide o určenie práva prechodu navrhovateľky cez parc. č. 980/4 bez založeného LV, v tejto časti

navrhovateľka neuviedla prakticky žiadne skutočnosti, ani dôkazy, ktoré by preukazovali, že by jej takéto
právo prechodu cez túto parcelu vydržaním vzniklo. Vo vzťahu k tejto parcele sa navrhovateľka v
podstate domáha zriadenia práva prechodu, aj keď petit podaného návrhu tomu nezodpovedá. V tejto
časti navrhovateľka vôbec neuniesla dôkazné bremeno vzniku práva prechodu cez túto parcelu a návrh
v tejto časti je neodôvodnený a súd mu nemohol vyhovieť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. a úspešnému

odporcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 353,69 Eur s poukazom na § 11a, § 15,
§ 17 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. podľa podrobnej špecifikácie v odôvodnení preskúmavaného
rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojej advokátky odvolanie
navrhovateľka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Argumentovala tým, že z dokazovania je
zrejmé, že odporca vykonáva svoje vlastnícke právo k parc. č. 980/2 spôsobom, ktorým bezdôvodne
bráni navrhovateľke ako vlastníkovi susednej nehnuteľnosti vykonávať jej vlastnícke práva. Ide
o obmedzovanie práv navrhovateľky nad mieru primeranú pomerom. Navrhovateľka nemôže bez
problémov do svojho rodinného domu vstupovať, v čom je bráni správanie vlastníka prístupového

pozemku, teda odporcu. Zriadenie vecného bremena (?) sa v tomto prípade javí ako jediný možný
spôsob zabezpečenia riadneho výkonu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľky.
Jediný prístup k rodinnému domu navrhovateľky je už viac ako 50 rokov realizovaný cez parcelu
vo vlastníctve odporcu, ktorá predstavuje dvor jeho rodinného domu. Odporca, ktorý nehnuteľnosť
nadobudol od svojej matky o tradícii prechodu vedel, nakoľko tam vyrastal. Nezhody medzi vlastníkmi

nastali až v roku 2012. Navrhovateľka pritom pri kúpe predmetnej parcely nemala vedomosť, že právo
prechodu k jej nehnuteľnosti realizované cez parcelu odporcu je len dočasné, resp. núdzové, pokiaľ by
o tom vedela, nikdy by predmetnú parcelu, resp. dom bez prístupovej cesty nekúpila. Jedná sa o malý
rodinný dom, ktorý má vchodové dvere vybudované smerom k parc. č. 980/2, z ktorej sa do neho roky
vchádzalo a vychádzalo. Tvrdenie odporcu, že do rodinného domu je možné vstupovať cez balkónové

dvere obývacej izby, resp. cez okno spálne, priamo z hlavnej cesty, resp. parcely vo vlastníctve mesta
sú neakceptovateľné. Rovnako ako aj to, aby navrhovateľka pretláčala smetné nádoby, či bicykel cez
spálňu, resp. obývaciu izbu. Výčitka súdu, že navrhovateľka pri kúpe uvedených nehnuteľností mala
byť obozretnejšia a žiadať zmluvné zriadenie vecného bremena nie je namieste, nakoľko sa jednalo o
rodinných príslušníkom, medzi ktorými panovali nadštandardne dobré vzťahy. Súd aj napriek žiadosti

navrhovateľky vypočuť C. E. ako právneho predchodcu navrhovateľky jeho vypočutie odmietol, pričom
práve jeho tvrdenia v čestnom prehlásení ohľadne realizácie práva prechodu sú účelové. Odvolateľka
vyslovila názor, že ust. § 151o Občianskeho zákonníka je potrebné chápať komplexne a teda v prípade,
že súd odmietol tvrdenie navrhovateľky, že sa jedná o vydržanie mohol aplikovať (?) ods. 3 uvedeného
paragrafu, ktorý hovorí, že pokiaľ nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup

vlastníkastavbynemožnozabezpečiťinak,súdmôžezriadiťvecnébremenovprospechvlastníkastavby
spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. Zriadenie práva cesty je pritom časovo neobmedzené a
teda nezávislé od toho, kedy bola stavba postavená, resp. kedy došlo k rozdeleniu predmetných parciel.
Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že žalobu nemožno zamietnuť ani z toho dôvodu, že vlastník stavby
stavbu kupoval s vedomím, že právo cesty k stavbe nie je zabezpečené.

Odvolateľka napadla tiež časť rozhodnutia o náhrade trov konania s tým, že podanie žalobného návrhu
bolo opodstatnené. Súdom stanovené trovy konania navrhovateľka nie je schopná uhradiť s poukazom
na to, že od 3.5.2010 je poberateľkou starobného dôchodku mesačne vo výške 215,- Eur a sumy 80,-
Eur od 1.3.2009, ktorú poberá za opatrovanie inej osoby. Jej mesačné výdavky spojené s bývaním a
stravou predstavujú sumu 200,- Eur. Okrem toho spláca dva úvery v mesačných splátkach po 20,- a

46,90 Eur. Vzhľadom na jej nepriaznivú finančnú situáciu Centrum právnej pomoci vydalo dňa 23.5.2012
rozhodnutie, ktorým jej priznalo nárok na poskytovanie právnej pomoci a určilo advokáta, navrhovateľkabola tiež súdom oslobodená od súdnych poplatkov, má pritom za to, že z jej strany nejde o svojvoľné
alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva.

Odporca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľky predložil súdu

prostredníctvom svojej advokátky písomné vyjadrenie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie potvrdil a odporcovi priznal zároveň náhradu trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej
služby - vyjadrenie k odvolaniu v sume 61,87 Eur plus režijný paušál 8,04 Eur, t.j. celkovo v sume 69,91
Eur. Uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, má za to, že súd prvého stupňa
dostatočne zrozumiteľne a jasne svoje rozhodnutie odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými právnymi

i skutkovými skutočnosťami potrebnými pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. Ako už uviedli pred
súdom prvého stupňa, podaný návrh na zriadenie vecného bremena odporca považuje za absolútne
nedôvodný. Má za to, že jednak nedošlo k vydržaniu vecného bremena a zároveň nie sú splnené
podmienky pre zriadenie vecného bremena podľa § 151o Občianskeho zákonníka. V ďalšom odporca
popísal priebeh vlastníckych a užívacích vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam od roku 1999 s tým,
že pôvodne matka navrhovateľky mala vo svojom výlučnom vlastníctve dotknuté nehnuteľnosti, prechod

cez pozemok sa vykonával dennodenne a vykonávala ho tak navrhovateľka, ako aj jej rodinní príslušníci,
čo ale neznamená, že do roku 1999 vykonávala právo zodpovedajúce vecnému bremenu a že by ho
vydržala. 10-ročná lehota potrebná na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu mohla
začať plynúť až po rozdelení pozemkov, dovtedy nikto nevykonával právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, nakoľko nehnuteľnosti tvorili jeden celok, po ktorom bežne prechádzala celá rodina E.. Z

čestného prehlásenia C. E. (brata navrhovateľky) vyplýva, že po rozdelení nehnuteľnosti v roku 1999
bola celá rodina uzrozumená s tým, že každému patrí to, čo nadobudol od matky s tým, že navrhovateľka
mápovolenýdočasneprechodcezpozemokparc.č.980/2,kýmsizabezpečívlastnývchoddodomu.Po
tom,čosavlastníkomparc.č.980/2stalodporca,navrhovateľkabolanespočetneveľakrátvyzývaná,aby
cez jeho pozemok prestala prechádzať. Z uvedeného vyplýva, že k vydržaniu práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu dôjsť nemohlo, nakoľko nikdy ani len nezačala plynúť 10-ročná lehota, po ktorú
mala byť navrhovateľka dobromyseľná v tom, že jej právo prechodu cez pozemok odporcu patrí.
Odporca vyslovil názor, že v konaní dostatočne preukázal, že potreba zriadenia vecného bremena v
danom prípade neexistuje, nakoľko navrhovateľka a jej rodinní príslušníci majú zabezpečený vstup na
svoj pozemok cez ich vlastné dvere a teda nie je dôvod takýmto zásadným spôsobom zasahovať do

vlastníckeho práva odporcu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľka

podľa obsahu použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211
ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej

tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
navrhovateľky bolo posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol správne, ak zamietol návrh navrhovateľky,

ktorým sa domáhala určiť, že všetci vlastníci parc. č. 981 a rodinného domu súp. č. XXXX na nej
stojaceho(vovlastníctvenavrhovateľky)majúprávoprechoducezparc.č.980/2(vovlastníctveodporcu)
a parc. č. 980/4 bez evidovaného vlastníka s tým, že toto právo je vecným bremenom.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou uplatneného nároku, keď prvostupňový

súd v potrebnom rozsahu vykonal navrhnuté dokazovanie, jeho výsledky zároveň správne vyhodnotil
a dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa iprávne závery súdu prvého stupňa, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto i
správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na
správne, presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani

s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
súdu prvého stupňa odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia sa potom žiada dodať už iba nasledovné.

Predovšetkým sa žiada poukázať na to, že predmetná žaloba podaná navrhovateľkou je podľa obsahu
i uplatneného petitu žalobou určovacou v zmysle § 80c O.s.p., ktorou sa žiada určiť existencia

predmetného vecného bremena a rozhodne nie je žalobou v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka o zriadenie vecného bremena. Preto neobstojí námietka odvolateľky, že ak súd odmietol
tvrdenienavrhovateľky,ženedošlokvydržaniuvecnéhobremena,malzriadiťpredmetnévecnébremeno
v prospech navrhovateľky s poukazom na § 151o Občianskeho zákonníka. Predmetné konania je
konaním sporovým, v ktorom je súd viazaný podaným návrhom a nemôže prisúdiť viac, než čoho
sa navrhovateľka domáha a ani niečo iné (§ 153 ods. 2 O.s.p.), teda súd nemôže sám z vlastnej

iniciatívy zriadiť vecné bremeno, ak sa toho navrhovateľka žalobou nedomáhala, ale sa domáha určenia
existencie vecného bremena. Odhliadnuc od toho zákonnou podmienkou zriadenie vecného bremena
súdom v zmysle § 151o ods. 3 O.s.p. je, ak by prístup vlastníka k stavbe nebolo možné zabezpečiť
inak, čo v danom prípade nebolo splnené, keďže navrhovateľke nič nebráni, ako to správne skonštatoval
aj prvostupňový súd, aby si zriadila prístup k svojej stavbe z prednej časti svojho domu a prípadne

tomu prispôsobila aj vnútornú dispozíciu členenia domu. Citované ustanovenie pritom neumožňuje
zriadiť vecné bremeno súdom iba preto, aby sa vytvorili lepšie podmienky prístupu k dotknutej stavbe,
je aplikovateľné iba za podmienky ak prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť iným spôsobom.

Odvolací súd sa plne stotožnil aj so správnymi a presvedčivo vyargumentovanými závermi súdu prvého
stupňa, že navrhovateľka v konaní nepreukázala existenciu žiadneho právneho titulu, od ktorého odvíja

svoje presvedčenie o existencii vecného bremena - práva prechodu cez parcelu vo vlastníctve odporcu k
nehnuteľnostiam v jej vlastníctve. Navrhovateľka existenciu takéhoto právnej titulu ani len netvrdila. Ako
na to správne poukázal prvostupňový súd, samotná skutočnosť, že prechod cez susedné nehnuteľnosti
bol dlhodobo vykonávaný pri akceptácii ich vlastníkov, teda len samotné vykonávanie práva prechodu
bez toho, aby existoval právny titul k takémuto prechodu, samo osebe k naplneniu dobrej viery nestačí.

Nestačil by k nemu ani samotný súhlas vlastníka s prechádzaním cez jeho pozemok. Rovnako správna
je i argumentácia prvostupňového súdu, že navrhovateľka si ani nemôže započítať vydržaciu dobu
v období, keď všetky súvisiace nehnuteľnosti vlastnila výlučne jej matka, pretože ak na vstup do
nehnuteľnosti matka navrhovateľky a jej rodinní príslušníci využívali susedné nehnuteľnosti, využívali
ich ako súčasť oprávnení vlastníckeho práva a nie z titulu vecného bremena, ktoré obmedzuje vlastníka

nehnuteľnej veci v prospech jej nevlastníka. Prvostupňový súd nadväzne potom správne poukázal na
to, že pokiaľ navrhovateľka predmetné nehnuteľnosti nadobudla 28.2.2002 v polovici a dňa 18.1.2008 v
druhej polovici, pričom vychádzajúc zo žiadosti navrhovateľky o poskytnutí právnej pomoci týkajúcej sa
zastupovania v predmetnom spore voči odporcovi doručenej dňa 11.4.2012, minimálne k tomuto dátumu
by navrhovateľka nebola dobromyseľnou, je nesporné, že ani zákonom vyžadovaná 10-ročná vydržacia

doba nemohla uplynúť (i ak existoval právny titul a bola daná dobrá viera, že jej právo zodpovedajúce
vecnému bremenu patrí, čo ale bolo vyššie vyvrátené). V závere prvostupňový súd tiež správne uzavrel,
že pokiaľ ide o určenie práv prechodu navrhovateľky cez parc. č. 980/4, bez založeného listu vlastníctva
a uvedeného vlastníka, v tejto časti navrhovateľka neuviedla prakticky žiadne skutočnosti, ani dôkazy,
ktoré by preukazovali existenciu jej vecného bremena vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti a preto bolo

dôvodným, žalobu i v tejto časti zamietnuť.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej - v časti, ktorou bol návrh zamietnutý, s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

Navrhovateľka v odvolaní tiež namieta výrok preskúmavaného rozsudku o náhrade trov konania, jednak
s poukazom na to, že podanie žaloby bolo opodstatnené a jednak s poukazom na to, že trovy odporcovi

nie je schopná uhradiť vzhľadom na svoje pomery.V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľka bola v predmetnom konaní plne neúspešná
a preto jej vznikla povinnosť v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. uhradiť náhradu trov konania plne úspešnému
odporcovi. Nie je teda pravdou, že podanie žalobného návrhu bolo opodstatnené. S poukazom na

konštantnúsúdnujudikatúrusažiadazdôrazniť,žesúdnemôžeibasodvolanímsana§150ods.1O.s.p.
nepriznať náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru vo vzťahu k určitému uplatnenému
druhu nároku, teda ani v danom prípade, v ktorom išlo o zabezpečenie prístupu k nehnuteľnosti.

Aplikácia ust. § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy iba v prípadoch,
keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania (ako je tomu i v danom prípade),

avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom
alebo sčasti neprizná. Musí ale ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť aj náležite odôvodnený.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov.
Pri posudzovaní o okolnostiach hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k
uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. V danom prípade súd v okolnostiach danej veci žiadnu

výnimočnosť v zmysle vyššie uvedeného nezistil.

Navrhovateľka ale v odvolaní poukazovala na okolnosti na jej strane a to, že je starobná dôchodkyňa
s dôchodkom vo výške 250,- Eur mesačne a okrem toho poberá opatrovateľský príspevok vo výške
80,- Eur, pričom jej mesačné základné výdavky predstavujú 200,- Eur. Okrem toho spláca dva úvery s
mesačne spolu vo výške 66,90 Eur s tým, že Centrum právnej pomoci jej priznalo nárok na poskytovanie

právnej pomoci a určilo advokáta, pričom bola súdom oslobodená od súdnych poplatkov. Svoje pomery
navrhovateľka v konaní dokladovala tlačivom pre dokladovanie pomerov účastníka, ktorý navrhuje
priznanieoslobodeniaodsúdnychpoplatkov.Ztlačivavyplýva,žejevlastníčkouspornýchnehnuteľností,
ktoré užíva na vlastné bývanie, iný majetok väčšej hodnoty nevlastní. Na druhej strane je odporca
mladý muž v produktívnom veku, vlastniaci predmetný rodinný dom aj s pozemkom, v konaní zastúpený

zvolenou advokátkou, u ktorého neboli preukázané zhoršené osobné, majetkové, zárobkové či iné
pomery. Účastníci sú v o blízkom príbuzenskom vzťahu a spory medzi nimi pretrvávajú dlhodobo.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd bol toho názoru, že v danom prípade vyššie vymenované
okolnosti odôvodňujú výnimočnú aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznanie odporcovi časti uplatnenej
náhrady trov konania a to v rozsahu 50%. Odvolací súd je presvedčený, že reálne pomery navrhovateľky

umožňujú zaplatenie náhrady trov odporcovi v sume 176,85 Eur, pričom na druhej strane neuhradenie
trov konania v plnej výške, neprimerane neohrozí existenciu odporcu. Samotná špecifikácia a vyčíslenie
náhrady trov konania odporcu nebola odvolaním napadnutá a preto netvorila predmet prieskumu
odvolacieho súdu.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti

o náhrade trov konania s použitím § 150 ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 220 O.s.p. zmenil tak, že
navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania na trovách zastúpenia v polovici,
teda vo výške 176,85 Eur, k rukám právnej zástupkyne odporcu (149 ods. 1 O.s.p.), do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 160 ods. 1 O.s.p.).

Navrhovateľka bola obdobne neúspešná v merite danej veci v odvolacom konaní a preto v zmysle §

142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. navrhovateľke vznikla povinnosť zaplatiť náhradu trov
odvolacieho konania fakticky úspešnému odporcovi, ktorý si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania
na trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v sume 61,87 Eur
plus režijný paušál v sume 8,04 Eur, celkovo vo výške 69,91 Eur vyčíslenej v súlade s vyhl. MS SR č.
655/2004 Z.z.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd s prihliadnutím na okolností na strane
navrhovateľky s použitím § 150 ods. 1 O.s.p. rovnako náhradu trov odvolacieho konania v časti 50%
odporcovi nepriznal. Navrhovateľke potom uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania v sume 34,96 Eur, opätovne k rukám právnej zástupkyne odporcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do troch
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 160 ods. 1 O.s.p.).Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.