Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/103/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220042
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220042.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu

JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 19.02.2014, č. k. 9C/444/2012-46,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 16 odsek
1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, písmeno d/, § 44
odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal
náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 990 eur, z dôvodu, že Okresný
súd Komárno v exekučnej veci 4Er/967/2009 viac ako 18 mesiacov nerozhodol o návrhu na udelenie
poverenia pre súdneho exekútora. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo spisu Okresného súdu
Komárno, sp. zn. 4Er/967/2009 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na
začatie exekúcie bola podaná na súd 03.11.2009 a dňa 21.03.2011 vydal exekučný súd poverenie.
Exekúcia je neskončená a stále pokračuje. Pred vydaním poverenia exekučný súd uznesením č. k.

4Er/967/2009-8 zo dňa 05.02.2010 odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení
exekúcie, voči ktorému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, po vydaní poverenia exekučný súd
uznesením zo dňa 18.06.2013 exekúciu zastavil, oprávnený podal odvolanie, o ktorom Krajský súd v
Nitre doteraz nerozhodol, exekúcia naďalej prebieha.
Poukázal na ustanovenie § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011, kde je taktiež
uvedené, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti na udelenie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 odsek 2 písmeno c/, písmeno d/.

Uviedol, že navrhovateľ výšku majetkovej škody v konaní nepreukázal, nešpecifikoval z čoho presne
pozostáva predmetná škoda a na základe akej činnosti exekučného súdu mu táto škoda vznikla.
Žiadnym dôkazom nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody apríčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila a to napriek tomu, že
navrhovateľ je v konaní ten, ktorý má preukázať svoje tvrdenia a predložiť o nich dôkazy.
Čo sa týka nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, súd konštatoval obdobne ako u majetkovej

škody, že ani tento nárok navrhovateľa nebol dôvodný, pretože exekúcia nie je doposiaľ skončená,
stále pokračuje, poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané síce nie v zákonnej 15 dňovej lehote,
lebo sa súd nestotožnil s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za
prieťahy v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa však v tomto konaní neviedlo žiadne disciplinárne

konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre
ľudské práva. Samotná nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržiavania
zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia ale aj od okolnosti, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho
exekútora a samotného navrhovateľa a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu
vo forme nemajetkovej ujmy.
K vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu uviedol, že nedošlo k márnemu uplynutiu

premlčacej lehoty podľa § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá je trojročná (žiadosť o udelenie
poverenia podal oprávnený dňa 03.11.2009, poverenie bolo vydané 21.03.2011 a žalobu o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podal navrhovateľ 17.09.2012), a preto nárok navrhovateľa
nepovažoval za premlčaný.
Konštatoval, že navrhovateľ vo svojich návrhoch žiada, aby okresný súd opätovne preskúmal

rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Takéto skúmanie však neprináleží súdu prvého
stupňa, teda nie je možné skúmať nedodržanie lehoty v exekučnom konaní, pretože ako už konštatoval,
takéto skúmanie prináleží len predsedovi súdu pri podaní sťažnosti vo veci samej alebo Ústavnému
súdu SR pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti.
Dospel preto k záveru, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať

ako nesprávny úradný postup k žiadnej škode, lebo nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, okrem toho bolo preukázané, že žiadna škoda
nevznikla, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej

neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a

je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, aledĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale

ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu

predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125

eur z titulu náhrady škody a sumy 990 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/967/2009.
Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, v prieťahoch

v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pretože k rozhodnutiu o poverení došlo s omeškaním viac ako 18 mesiacov a vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva
navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny
a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu

príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Er/967/2009 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 03.11.2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému D. H., o

vymoženie 760,19 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 29.07.2009, sp. zn. SR 12198/09. Uznesením Okresný súd
Komárno zo dňa 05.02.2010, č. k. 4Er/967/2009-8, odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia
o zastavení exekúcie. Dňa 04.03.2010 oprávnený proti uzneseniu podal odvolanie. Dňa 21.03.2011
vydal Okresný súd Komárno pod číslom 5401 053694* poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie pre

JUDr. Rudolfa Krutého. Exekučný súd uznesením č. k. 4Er/967/2009-29 zo dňa 18.06.2013, exekúciu
zastavil. Proti uzneseniu podal oprávnený odvolanie.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 18 mesiacov, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že na vydanie
poverenia sa 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora vzťahovala, zo strany exekučného
súdu nedošlo k vydaniu rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o

udelenie poverenia (03.11.2009), po náležitom preskúmaní vo veci rozhodol (21.03.2011). I napriek
tomuto zisteniu, že exekučný súd rozhodol až po 503 dňoch (nie po viac ako 18 mesiacoch, ako
uvádzal navrhovateľ), odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou
judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
sasíceprihliadanalehoty,ktorésúuvedenévústavealebovzákone,aleichnedodržaniesaautomaticky
nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto

prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR (viď II. ÚS 64/97,
I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí

zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (19.02.2014)
navrhovateľ, ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili, svoju neúčasť právny zástupca

navrhovateľa ospravedlnil dňa 17.02.2014, hoci predvolanie na pojednávanie mu bolo doručené už dňa
01.10.2013. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehoteodvolacísúdpoukazujeužnavyššieuvedenézistenéskutočnostisúdomprvéhostupňa,zktorých
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd síce rozhodol o vydaní poverenia po 503 dňoch od
doručenia žiadosti, avšak tomuto rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie o odložení výkonu exekúcie,

preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty
namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom
v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa
týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací
súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval

právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.