Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220313
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220313.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bernáta a členov senátu JUDr.
Zity Matyóovej a Mgr. Adriany Némethovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17.01.2014, č. k. 13C/550/2012-72,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 9, § 15, § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 44 odsek 2 zákona
č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej

škody v sume 2.886,02 eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Komárno v súdnej veci 13Er/582/2011 tým, že rozhodnutie súdu o poverení súdneho
exekútora nebolo vydané v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov a že
súd vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, pričom navrhovateľovi v dôsledku toho
vzniklaškodavovyššieuvedenejvýškeatiežsadomáhalnáhradynemajetkovejujmyvsume577,20eur
ako satisfakcie za porušenie nárokov navrhovateľa a jeho základných práv, pretože neexistuje žiaden

spôsob nápravy vzniknutého stavu. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo spisu Okresného
súdu Komárno, sp. zn. 13Er/582/2011 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia
na začatie exekúcie bola podaná na súd 16.05.2011 a uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa
17.05.2011 bola zamietnutá. Následne exekučný súd exekúciu uznesením zo dňa 07.10.2011 zastavil,
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.05.2012.
Uviedol, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania

nebol dôvodný, pretože oprávnený voči rozhodnutiam exekučného súdu odvolania nepodal, čím teda
akceptoval záver súdu a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku na
súdu, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky si navrhovateľ spôsobil sám podaním
nedôvodného návrhu na súde a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia rozhodol.
Dospel k názoru, že 15 dňová lehota stanovená v § 44 odsek 2, veta druhá Exekučného poriadku sa

nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie
zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho, že uvedená 15 dňová lehota je uvedená iba v druhejvete § 44 odsek 2 Exekučného poriadku, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o
rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia a teda zákon pre prípad, že súd
zaujme právny názor, že nie je na mieste vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie

jeho žiadosti, neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti.
Konštatoval, že pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, nie je jeho
nárok dôvody, pretože pokiaľ by aj navrhovateľovi nejaká ujma vznikla, nebola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany
samotného oprávneného (navrhovateľa).

Dospel preto k záveru, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako
nesprávny úradný postup a k žiadnej škode, ktorá by bola navrhovateľovi spôsobená postupom súdu
nedošlo a návrh navrhovateľa je v plnom rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo nemajetkovú
ujmu) nedôvodný.
Námietku premlčania, ktorú vzniesol odporca považoval za nedôvodnú, pretože oprávnený
prostredníctvom svojho právneho zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie

poverenia dňa 09.06.2011 a svoj návrh na náhradu škody navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27.09.2012,
takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej 3 ročnej lehoty podľa § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003
Z. z.
Uviedol tiež, že neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa o nemožnosti výkonu predmetného rozhodcovského
rozsudku a tým absolútnej nemožnosti výkonu jeho práva, pretože stále je tu možnosť zrušenia

rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.
O trovách konania rozhodol podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že
odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože si žiadne neuplatnil a súd
ani nezistil, že by mu nejaké trovy vôbec vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,

ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie

totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Namietal,
že súd na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal žiadne udržateľné dôvody. Ďalej poukázal na
to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho
povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovelpožiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie

poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156

odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
2.886,02 eur z titulu náhrady škody a sumy 577,20 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v

dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 13Er/582/2011. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
15 dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

došlo s omeškaním viac ako 74 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny,
čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 13Er/582/2011 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
16.05.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej U. B., o vymoženie 833,17
eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zo dňa 31.01.2011, sp. zn. SR 13772/10. Uznesením Okresný súd Komárno zo dňa 17.05.2011,
č. k. 13Er/582/2011-10, právoplatným dňa 25.06.2011, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia a uznesením zo dňa 07.10.2011, č. k. 13Er/582/2011-20, ktoré nadobudlo právoplatnosť
31.05.2012, exekučné konanie zastavil.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,

keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 74 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 (teda v čase začatia
exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek
8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie

v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (16.05.2011), po
náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (17.05.2011) na 2. deň (nie 74 dní, ako uvádzal navrhovateľ), s
ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť absolútne žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.

j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu

konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (17.01.2014)
právny zástupca navrhovateľa zúčastnil. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti
súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na 2. deň od doručenia žiadosti, preto

odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty
namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo
následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným
titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie
exekúcie. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho

významu a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k
aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade
nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa vo veci správne aplikoval právny
predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.