Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/146/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244579
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244579.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a

členovia senátu: JUDr. Alena Svetlovská a JUDr. Branislav Král, v právnej veci navrhovateľa: S. G., J..
XX. XX. XXXX, G. W.. M. S. Č.. X, G., zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského č. 2, Bratislava,
IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul.
Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 2. 977, 91 eur s
príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.
septembra 2014, č. k. 11C/191/2011 - 232, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 2. 977, 91 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.
apríla 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,
ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 126 ods. 1, 2, 5, § 127, § 135
ods. 1, 2, 7 zák. č. 566/2001 Z. z. v znení účinnom do 21. 07. 2013 a do 31. 05. 2010, § 45 ods.
1, 2 zák. č. 747/2004 Z. z., § 233 ods. 1, § 243 ods. 1, 2, § 243a, § 244 ods. 1, 3 Obchodného
zákonníka a vecne tým, že navrhovateľ v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu,
ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Poukázal na
skutočnosť, že Úrad pre finančný trh, ako právny predchodca Národnej banky Slovenska, rozhodnutím
zo dňa 21. marca 2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len

„Družstvo“) Prospekt investície, v ktorom Družstvo vyhlásilo, že skutočnosti v ňom uvedené sú úplné
a pravdivé s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13. mája 2003 Družstvo
upozornil, že podľa § 127 ods. 4 a § 122 ods. 5 zákl. č. 566/2001 Z. z. vo vtedy účinnom znení,
nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície,
s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 2.

júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii,
Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebezahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta, na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných

analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska vykonala v roku 2007 dohľad na mieste a nakoľko zistila u Obchodníka s cennými papiermi
nedostatky, rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK-9750-3/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu vo výške 500.000,-Sk za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, §

74 ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. (ktoré bolo zrušené rozhodnutím druhostupňového správneho
orgánu - Bankovej rady NBS - č. GUV 841/2008 zo dňa 7.5.2008), rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008,
č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške 300.000,-Sk
za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, § 74 ods. 7 písm. b) zákona č.
566/2001Z.z.,ktoréjeprávoplatnéavykonateľné,pretožeobchodníkscennýmipapiermisavzdalpráva
podať rozklad), predbežným opatrením č. ODT-8305/2010 zo dňa 12.07.2010 nariadila Obchodníkovi s

cennými papiermi zdržať sa nakladanie s majetkom mu zvereným bez jej predchádzajúceho súhlasu,
dňa 27.07.2010 polícii oznámila skutočnosti, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu predstaviteľmi
Družstva, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie uznesením zo dňa 16. 11. 2010, č. PPZ-153/
BPK-B-2010, rozhodnutím č. OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 zastavila konanie o schválenie
dodatku k prospektu investície, o ktoré požiadalo Družstvo, rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, ktoré bolo

potvrdené druhostupňovým rozhodnutím č. GUV-274/11 zo dňa 01.03.2011 odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010
zo dňa 30.05.2011 odporca zakázal Družstvu predaj majetkových hodnôt, z čoho vyplýva, že Národná
banka Slovenska nezanedbala svoje povinnosti a dohľad nad dohliadanými subjektmi - Družstvom a
Obchodníkom s cennými papiermi - vykonávala v zákonnom rozsahu ako dohľad nad plnením povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 zákona
č. 566/2001 Z. z. v znení účinnom v čase vykonávania dohľadu. Poukázal na skutočnosť, že Národná
banka Slovenska v rámci dohľadu kontrolovala zverejnenie schváleného prospektu investície pred
začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2,
§ 127 zákona č. 566/2001 Z. z.), aktuálnosť prospektu investície počas trvania verejnej ponuky, plnenie

informačnýchpovinnostívyhlasovateľaverejnejponukyasplneniepovinnostipredložiťpredzverejnením
Národnej banke Slovenska na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj
dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. s tým, že až s účinnosťou od 01.06.2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený
prospekt investície, nakoľko dovtedy nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva

ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by to bolo nezákonným prekročením
jej kompetencií. Uviedol, že Národná banka Slovenska v čase výkonu dohľadu v roku 2007 a do
31.05.2010 nemohla prekročiť rozsah svojich právomocí, zverených jej zákonom č. 566/2001 Z. z.
a č. 747/2004 Z. z., pretože by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Súd prvého stupňa v
dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že Družstvo už na začiatku svojej existencie

zavádzalo svojich členov a poskytovalo im nepravdivé informácie, že Úrad pre finančný trh hodnotil
každé družstvo od jeho vzniku za dva roky činnosti, jeho zakladajúcich podielnikov, orgány, hospodárske
výsledky, investičnú stratégiu, systém fungovania i plán rozvoja; od februára 2002 sú družstvá pod
dozorom Úradu pre finančný trh, ktorý ich veľmi pozorne sleduje a posudzuje každý prejav navonok,
keď Družstvo bolo Úradom pre finančný trh dňa 13.05.2003 vyzvané, aby také informácie nepoužívalo

a nešírilo, a to ani vo vzťahu k členom Družstva, pretože nie sú v súlade so zákonom. Uviedol,
že navrhovateľ nepreukázal, že odporca sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keď v konaní
poukazoval len na skutočnosť, že odporca bol nečinný, spôsoboval prieťahy, neskoro zistil nedostatky
v činnosti Obchodníka s cennými papiermi, nerobil riadne a včas úkony potrebné na nápravu zistených
nedostatkov, neprijal opatrenia potrebné na zabránenie vzniku škody, nekonal v súlade so zákonom

č. 747/2004 Z. z., so zákonom č. 566/1992 Zb. a so zákonom č. 566/2001 Z. z., avšak v konaní
mal vykonaným dokazovaním preukázané, že Národná banka Slovenska postupovala konformne v
súlade so zákonom, nebola nečinná, nakoľko ihneď po oznámení Družstva začala vykonávať dohľad
na mieste a prijala primerané opatrenia, ktoré postupne vyústili až do odobratia povolenia obchodníkovi
s cennými papiermi na poskytovanie investičných služieb. Súd prvého stupňa poukázal na diskrečnú

právomoc Národnej banky Slovenska v správnom konaní ukladať sankcie za porušenie právnych
predpisov právnickými osobami, teda za spáchanie iných správnych deliktov, pri ktorých sa uplatňujú
zásady administratívneho trestania a analogicky aj zásady trestného trestania a nakoľko postupovala
od miernejšej sankcie (pokuta) k prísnejšej sankcii (odobratie povolenia na poskytovanie investičnýchslužieb), jej postup je v súlade s právomocou, ktorú jej zákon zveril. Poukázal na skutočnosť, že
škoda, ktorá navrhovateľovi vznikla v podobe nevyplateného členského podielu (vo výške žalovanej
istiny 2. 977, 91 eur), je škodou, ktorú nespôsobil odporca, nakoľko navrhovateľ ako člen družstva

musel vedieť, že s jeho investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je
zárukou budúcich výnosov; bol povinný podieľať sa nielen na ziskoch, ale aj na stratách družstva
(§ 82 Obchodného zákonníka) a jeho tvrdenie, že sa spoliehal na to, že Družstvo a Obchodník s
cennými papiermi sú pod dohľadom Národnej banky Slovenska, posúdil ako právne nerelevantné a
v rozpore s citovanými právnymi predpismi s tým, že samotní členovia Družstva vedeli o investovaní

DružstvalendonakladačovG.,ktoréboliprerobenénaodmínovaciestroje;oinýchinvestíciáchnevedeli,
pretože predstavitelia Družstva im ich odmietli oznámiť s odvolaním sa na obchodné tajomstvo z čoho
vyplýva, že nakoľko po ďalších informáciách nepátrali, nevyvinuli dostatočnú starostlivosť spočívajúcu
v záujme o ochranu svojich vkladov v Družstve, z dôvodu ktorého nie je možné prenášať ani ich
zodpovednosť na iný subjekt (štát). Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol,
že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že Obchodník s cennými papiermi porušil svoje

povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy pri zhodnocovaní finančných prostriedkov, ktoré malo Družstvo vo
svojom portfóliu, avšak žiadne súdne konanie medzi Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom, v
ktorom by sa Družstvo domáhalo svojich nárokov voči Obchodníkovi s cennými papiermi, neprebiehalo
a ani neprebieha s tým, že bolo povinnosťou Družstva aspoň takýmto spôsobom ochrániť vklady svojich
členov, čo však neurobilo. Uviedol, že Družstvo je podnikateľským subjektom zriadeným za účelom

vykonávania podnikateľskej činnosti v oblasti a v rozsahu predmetu podnikania, najmä na poskytovanie
služieb členom Družstva a za účelom zhromažďovania peňažných prostriedkov od svojich členov
predovšetkým formou členských vkladov a vykonávania činnosti na uspokojenie potrieb svojich členov
spočívajúce v efektívnom zhodnotení vložených finančných prostriedkov na peňažnom a kapitálovom
trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 2 stanov družstva) a preto prípadnú stratu v jeho hospodárení a

zodpovednosť za ňu nemožno bez ďalšieho prenášať na iný subjekt (napríklad štát) s tým, že škoda,
ktorá navrhovateľovi vznikla, z dôvodu nevyplatenia jeho členského vkladu a vyrovnacieho podielu,
je výsledkom hospodárskej činnosti Družstva, za ktorú nesie zodpovednosť výlučne Družstvo, resp.
jeho predstavenstvo a kontrolná komisia. Poukázal na skutočnosť, že Družstvo sa môže domáhať
náhrady škody voči členom predstavenstva, ktorí zanedbali svoje povinnosti a nekonali s odbornou

starostlivosťou, podľa § 243a ods. 2 Obchodného zákonníka s tým, že priama príčinná súvislosť medzi
škodou, ktorá navrhovateľovi vznikla, vyplýva z nedbanlivostného konania Družstva a Obchodníka s
cennými papiermi, teda iného subjektu ako je odporca. Uviedol, že podľa jeho názoru malo Družstvo
vedomosť o nehospodárnom konaní Obchodníka s cennými papiermi, pretože F.. L. Z. bol v tom istom
čase členom predstavenstva družstva (23.03.2000 do 05.12.2000), podpredsedom predstavenstva

družstva (06.12.2000 - 15.01.2001) a predsedom predstavenstva družstva (16.01.2001 do 09.04.2008),
a zároveň predsedom predstavenstva obchodníka s cennými papiermi (09.01.2002 - 27.11.2003) a
členom dozornej rady (28.11.2003-13.05.2008). F.. L. Z. preto musel mať vzhľadom na svoje funkcie v
štatutárnych a kontrolných orgánov oboch obchodných spoločností vedomosť o ich činnosti, ziskoch a
stratách, a bol o nich povinný informovať Družstvo z titulu funkcie predsedu predstavenstva Družstva

v súlade so zásadou konania s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých
jej členov (§ 243a ods. 1 Obchodného zákonníka) a ak tak neurobil a Družstvo neinformoval, nesie
zodpovednosť za následky svojho konania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. §
142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania
nepriznal, pretože ich nežiadal.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.)

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.
2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Navrhovateľ
namietol, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je

istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor,
pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať,že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech

každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že
upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ
považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo
patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,

ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1
Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak
a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou

Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
F.. L. Z., U.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,

investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.

s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, F..
X. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej
akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s
CI HOLDING, a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich

klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000
eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť

sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.

Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov
minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol,že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu
investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010

účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom
2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta
2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva, za účelom prerokovania nezrovnalostí
a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť

z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho
vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c)
a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006,
avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva
zakázala. Uviedol, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,

ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto
návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav
konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom
konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné
rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla

2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu
konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Vzhľadom nato, že súd prvého stupňa nezohľadnil
správu o stave konkurzu, ako aj výpoveď ustanoveného správcu konkurznej podstaty, zo strany
prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vzhľadom na zistený skutkový
stav. Navrhovateľ má za to, že škoda na jeho strane v čase rozhodovania súdu existovala, keďže

táto skutočnosť vyplýva zo správy o stave konkurzu ako i z výpovede správcu konkurznej podstaty.
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nie je,
aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č.
514/2003 Z.z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z
(osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. V ďalšom namietol, že zo zápisníc o pojednávaní pred

prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z
jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne
analogických veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou
všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa

konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené
účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že
podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa, a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Odporca vo svojom vyjadrení
uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných

dôkazov,ktoréibaodďaľujúvydanierozhodnutívoveciazároveňsasnažívyfabulovaťfiktívnuexistenciu
jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný
postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie
a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s

jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z
Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčenýextenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy
SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi
predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj

obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o
dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ mohol
požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu
nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať

sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až
od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna
2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo

schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 552/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a

úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce

povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129
ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos

nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie

zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil

s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009

odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a
iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie
otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou
zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto

zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna,
ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa
voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná
existencia pohľadávky navrhovateľa a jej výška voči Družstvu závisí od výsledku konkurzného konania

Družstva a až následne, ak pohľadávky navrhovateľov voči Družstvu nebudú uspokojené v rámci
konkurzu, môže navrhovateľom vzniknúť škoda, ktorá však nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky
a ani v okamihu omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi
stalo fakticky nevymáhateľným, pričom v danom prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenúnesprávnym úradným postupom, s poukazom na dlhodobú judikatúru (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2601/2010) nevymáhateľnosť časti pohľadávky nastáva dňom, keď
poškodený dostane plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu. V tejto súvislosti

poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 165/2012), z ktorej vyplýva,
že kým má navrhovateľ pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal,
resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť
nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu v zmysle
príslušných predpisov. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich

incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len
zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14. septembra 2011, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva
úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne
účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných
operácii úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky

neboli popreté z dôvodu, že boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého
hospodáreniaúpadcuvobdobípredkonkurzom.Zároveňuviedol,ževzápisniciopojednávanísícenieje
osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti,
ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom
spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p.,

netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy,
na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto
smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti

nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnomod01.júna2014,tútoprejednalbeznariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľa§214ods.2O.

s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. mája 2015 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci

upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,

právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 17. februára 2010 v sume 2. 977, 91 eur,
pričom na základe žiadosti navrhovateľa mu bola dňa 03. 01. 2011 vystavená zmenka na sumu 2. 977,
91 eur, zodpovedajúca hodnote jeho vyrovnacieho podielu.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzokobchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami

investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
Obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej

„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 30. 12. 2011
domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 2. 977, 91 eur s 9,25 % úrokom z
omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom návrhu na začatie konania
a doplnenom v podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 20. novembra 2013, ktorý spočíval v tom, že

Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s
ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v
máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť
Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení zo

strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané
peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s
cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré
Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala

od 20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr,
najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu
poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §

9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolnostítoho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,

funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.
Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a

vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),

bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,

že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia

odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup
odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa
dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka
spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu
Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred

týmtodátumom,t.j.pred1.januárom2009,zčohovyplýva,žeakvrozhodnomobdobí,t.j.donovelizácie
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná
povinnosťDružstvaaktualizovaťProspektinvestícií,jezpovahyvecivylúčenýdohľadzostranyNárodnej
banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe
v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.

decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné
Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí

vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým,
že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, čipredaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je

zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť
vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do
rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa
21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie

na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky
Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto
činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v
rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za
účelomichzhodnotenia,pričomtátoformanakladaniasvlastnýmmajetkomjespôsobzhodnocovaniana
vlastnériziko,rizikovzmysleneistéhovýnosuzrealizovanéhofinančnéhoinvestovania;azodpovednosť

štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či
sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi

pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky Slovenska k
obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi

s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý

má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho
posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú
odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie

dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní

žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe

Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k

vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať
jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred
súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,
či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne

(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a
majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup
odporcu, v konaní nepreukázal s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatýchNárodnou bankou Slovenska, podľa názoru navrhovateľa, bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho
presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011,
č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd
uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže
byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľ pohľadávku, ktorá je predmetom

tohto sporu uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná
zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol navrhovateľ úspešne uplatniť
iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko
existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a
tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného
vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to

existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4
Cdo199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4 Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa
22. 09. 2014 vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov
a vyjadrení, nachádzajúcich sa v spise (viď č. l. 223 spisu).

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a

následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §

142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.