Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 12, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/211/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222185
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222185.2

Rozhodnutie

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.StanislavaLibantaačlenovsenátuJUDr.
Štefana Hrvolu a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR
so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 07. augusta 2014, č. k. 15C/839/2012-109,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh (ďalej len žaloba) zamietol a odporcovi (ďalej len
žalovaný) náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že navrhovateľ (ďalej len žalobca) sa žalobou zo
dňa 27.09.2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,-eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 497,88 eur, pretože Okresný súd Nové Zámky v exekučnej veci vedenej pod exekučným
číslom EX 6440/2012 nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a), bod 1., § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods.

1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 6, 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 3 Občianskeho
zákonníka, § 101 ods. 2 a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zo spisu Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 9Er/530/2005 súd prvého stupňa zistil, že dňa 03.05.2005 bol súdnemu exekútorovi Mgr.
KataríneBaňarovejdoručenýnávrhnavykonanieexekúcieoprávneného-spoločnostiPohotovosťs.r.o.,
proti povinnej Helene Bandovej, pre vymoženie sumy 12.300,-Sk (408,28 eur) spolu s príslušenstvom.

Exekučným titulom bola notárska zápisnica notára JUDr. Ondreja Ďuriača N 537/2005, NZ 5132/2005
zo dňa 06.02.2005. Súdny exekútor dňa 20.05.2005 doručil na exekučný súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sp.zn. EX/361/2005. Exekučný súd dňa 03.06.2005 poveril vykonaním
predmetnej exekúcie súdneho exekútora Mgr. Katarínu Baňárovú poverením č. 5404 032969.
Oprávnený doručil na exekučný súd dňa 25.05.2009 návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný
súd vyzval dňa 27.01.2010 pôvodného súdneho exekútora, aby sa vyjadril k návrhu na zmenu súdneho

exekútora. Pôvodný súdny exekútor doručil na exekučný súd stanovisko dňa 12.02.2010. Exekučný súd
uznesením č.k.9Er/530/2005-14 zo dňa 15.02.2010 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora a poveril v exekučnej veci súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uvedené uznesenie
nebolo napadnuté odvolaním a nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2010.
Uviedol, že vzhľadom k tomu, že sa predmetné exekučné konanie začalo dňa 03.05.2005 (doručením
návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi), bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 44

ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31.08.2005, ktoré neustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávnenéhona zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o zmene súdneho exekútora bola zavedená do Exekučného poriadku s
účinnosťou od 01.09.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania

začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, ak ods. 2 neustanovuje
inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného
poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 01.09.2005, avšak s výnimkou ustanovenia § 44
ods. 6 Exekučného poriadku. Taktiež právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 44 ods. 8 exekučného
poriadkuúčinnéhood01.12.2006sanevzťahujenakonania,ktorézačalipred01.12.2006,akotovyplýva

z ustanovenia § 240 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že sa exekučný súd v uvedenej exekučnej veci nedostal do
omeškania. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v
tvrdení, že v predmetnej exekučnej veci došlo k omeškaniu v trvaní viac ako 271 dní, preto tvrdenia
žalobcu boli preukázané ako nepravdivé. Zároveň súd konštatoval, že v danom prípade nie sú
splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedenú v ustanovení § 9 ods. 1 zákona

č. 514/2003Z.z., preto je žaloba v plnom rozsahu nedôvodná. Súd mal za to, že ani v prípade, ak by
bola daná zákonná lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, by žaloba nebola dôvodná,
pretože žalobca namieta nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové Zámky v podobe prieťahov
v konaní. Uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Otázkou, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (IUS
41/02).Nároknanáhraduškodysižalobcauplatnilpodľa§9zákonač.514/2003Z.z.anároknanáhradu

nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č.514/2003Z.z., keď podľa žalobcu príslušný exekučný súd svojím
postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, respektíve bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa
neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný
súd SR, prípadne Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného

od 1.1.2013, t.j. v aktuálnom znení, len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie náhrady škody.
Žaloba bola podaná v roku 2012, súd však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy
ako výkladové pravidlo pri aplikácii pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č.514/2003Z.z.,

a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Z uvedených
zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná
príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v

príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie
je splnená v prípade rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Predmetné rozhodnutie okresného súdu
nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní.
Ohľadom vzniku a výšky majetkovej a nemajetkovej škody súd dospel tiež k záveru, že žalobca

žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vznik a výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti
s predmetným exekučným konaním, a rovnako tak vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Taktiež nie je
možné v konaní konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
existenciou škody. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č.514/2003Z.z. sa uhrádza skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody

podľa zákona č.514/2003Z.z. je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa
názoru súdu žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za
hypotetické. Na základe všetkých uvedených skutočností súd prvého stupňa zastal názor, že žalobcovi
nie je možné nahradiť škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože nepreukázal vznik a ani
výšku škody. Na základe uvedených skutočností mal súd za to, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou

súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zmene súdneho exekútora, a
to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodunepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., súd žalobu ako právne neopodstatnenú zamietol. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom žalovanému, ktorý bol v konaní v celom

rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na

základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota

existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej
neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím

nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.
Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej
škody, pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením. Zo znaleckého posudku
totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou

a vedením pohľadávky. K predloženiu znaleckého posudku uviedol, že jeho vypracovanie bolo veľmi
zložité, pričom jeho vypracovanie žalobca zadal ešte dňa 01. marca 2013. Skutočnosť, že vypracovanie
tohto posudku trvalo viac ako rok žalobca nevedel ovplyvniť, teda mal za to, že ide o objektívne dôvody.
Podľa názoru žalobcu boli preukázané všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.
Záverom namietal, že žalobca pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie

konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR. Preto bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez
prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy

odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu

na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná

ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu

za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,

ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden

takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.
Navyše k žalobcom namietanému nevykonaniu dokazovania oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody odvolací súd konštatuje, že žalobca súdu tento

znalecký posudok nepredložil, nie je súčasťou spisu a preto sa s ním súd prvého stupňa ako aj odvolací
súd ani nemal možnosť oboznámiť. Žalobca tak v priebehu konania neuniesol dôkazné bremeno v
súvislosti s preukázaním vzniku škody.

Kžalobcomnamietanejskutočnosti,žesúdprvéhostupňanerozhodoloprerušenípredmetnéhokonania

z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, čím malo podľa žalobcu dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že takýto odvolací dôvod nevzhliadol, nakoľko z obsahu celého
spisunevyplýva,žebyžalobcavpriebehukonaniapredmetnýnávrhpodal.Vzhľadomktomujepotrebné
konštatovať, že súd prvého stupňa namietaným postupom tým, že vydal napadnuté rozhodnutie neodňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej

lehoty. Svoju neúčasť však ospravedlnil mailom doručeným súdu 06.08.2014, teda iba jeden deň pred
konaním pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného
dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ako aj žalovaného, ktorý taktiež svoju
neúčasť ospravedlnil.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci.
Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 9Er/530/2005,
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 03.05.2005, kedy došiel návrh na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
došla Okresnému súdu Nové Zámky dňa 20.05.2005. Exekučným titulom bola notárska zápisnica

zo dňa 06.02.2005 č. N 537/2005, NZ 5132/2005, NCRLs 5078/2005. Dňa 03.06.2005 Okresný súd
Nové Zámky vydal poverenie súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej. Dňa 25.05.2009 došiel
exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Exekučný súd zaslal prípisom zo dňa 27.01.2010
návrh na zmenu súdneho exekútora súdnemu exekútorovi, aby sa k nemu vyjadril, pričom súdny
exekútor zaslal súdu stanovisko dňa 12.02.2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 15.02.2010, č.k.

9Er/530/2005-14 vyhovel žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.03.2010. Dňa 15.03.2010 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie v
predmetnej veci JUDr. Rudolfovi Krutému. O návrhu na vydanie doplňujúceho uznesenia o trovách
exekúcie rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa 15.03.2010, č.k. 9Er/530/2005-17 tak, že žiadosť
súdnej exekútorky zamietol. Voči tomuto rozhodnutiu podal súdny exekútor odvolanie. Následne

exekučný súd uznesením zo dňa 21.04.2010, č.k. 9Er/530/2005-19 odvolaniu vyhovel a rozhodnutie o
trovách exekúcie zmenil tak, že určil súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 28.01.2011.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa

práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005, teda v čase začatia exekučného
konania, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti

oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.
Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Na základe citovaného ustanovenia odvolací súd k žalobcom tvrdenému nedodržaniu zákonom

stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora uvádza, že v čase
začatia exekučného konania ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.08.2005 neupravovalo lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Až novela
účinná od 01.09.2005 (zákon č. 341/2005 Z.z.) zaviedla lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v trvaní 30 dní. Zároveň je potrebné poznamenať, že podľa ustanovenia § 238 ods.
1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného

do 31.08.2005, ak odsek 2 neustanovuje inak, pričom v predmetnom prípade odsek 2 vo vzťahu k
citovanému ustanoveniu § 44 neustanovuje inak. V záujme zachovania princípu zákazu retroaktivity je
potrebné vychádzať z citovaných ustanovení a vzhľadom k tomu je možné jednoznačne konštatovať, že
v danom prípade v čase začatia exekučného konania (03.05.2005) lehota na rozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora neplatila, preto ani nemohol vzniknúť stav právnej neistoty.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty a
k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť. Navyše exekučný súd v uvedenej veci
ani žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora nebol viazaný.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné
poznamenať, že čo sa týka použitia ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto na daný skutkový stav
aplikoval správne, v znení účinnom do 01.01.2013. Uvedené preto nemá žiaden vplyv na nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.

Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ

by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne
upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.