Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 8, 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/128/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110010230
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1110010230.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora
Kubíka a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovanej O. G., pre prečin ublíženia na zdraví podľa
§ 158 Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/41/2010
zo dňa 22. 05. 2012, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 08. novembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

OdvolanímnapadnutýmrozsudkombolaobžalovanáO.G.uznanázavinnúzprečinuublíženianazdraví
podľa § 158 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

dňa 04. marca 2009 o 17:22 hodine, v N. na U. ulici smerom na F. O. viedla osobné motorové vozidlo
N. XXXD, evidenčného čísla A. - XXX N., pričom pri predchádzaní z priebežného jazdného pruhu do
pravého jazdného pruhu nedala prednosť v jazde autobusu linky MHD, značka TAM BUS, evidenčného
čísla N. - XXX H., ktorý riadil vodič M. S., jazdiaci v pravom jazdnom pruhu, a ktorý v snahe predísť
zrážke s vozidlom obvinenej zabrzdil, následkom čoho došlo v autobuse k pádu cestujúcich: G. U.,

ktorá následkom pádu utrpela ľahké zranenia - pomliaždenie hlavy v temeno - záhlavovej oblasti vpravo,
neúplnú zlomeninu - nalomenie stredného článku III. prstu ľavej ruky, pomliaždenie oboch zápästí,
pomliaždenie pravej polovice chrbta v oblasti pravej lopatky s krvnou podliatinou s predpokladanou
dobou liečenia 4 - 5 týždňov, M. O., ktorá následkom pádu utrpela ľahké zranenia - pomliaždenie
tváre, zlomeninu nosa bez posunu úlomkov s predpokladanou dobou liečenia 3 - 5 dní, I. N., ktorá
následkom pádu utrpela ľahké zranenia - pomliaždenie tváre, v oblasti pravej lícnej kosti, stuhnutie

okolochrbticového svalstva krčnej časti chrbtice s predpokladanou dobou liečenia 5 - 7 dní, L. C., ktorá
následkom pádu utrpela ľahké zranenie - pomliaždenie pravej polovice hrudníka na jeho zadnej ploche
s predpokladanou dobou liečenia 5 - 7 dní.

Za uvedený prečin bola obžalovaná odsúdená podľa § 158 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr.
zák., § 36 písm. j/, § 56 ods. 2 Tr. zák. k peňažnému trestu vo výške 800 /osemsto/ Eur s tým, že podľa

§ 57 ods. 3 Tr. zák. jej súd prvého stupňa uložil náhradný trest odňatia slobody pre prípad, že by výkon
peňažného trestu bol úmyselne zmarený vo výmere 4 /štyri/ mesiace.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd prvého stupňa uložil obžalovanej i trest zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel všetkého druhu v trvaní 2 /dva/ roky.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa zaviazal obžalovanú k náhrade škody poškodenej L. C.,
bytom A. č. XXX, za bolestné vo výške 289,20 Eur.Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa poškodené G. U., bytom A. 7, N., M. O., bytom I. XX, N. a
I. N., bytom C. XX, N., s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Samosudcaokresnéhosúdusvojerozhodnutieodôvodnilvpodstatetým,žezvykonanéhodokazovania,
najmä s dôrazom na znalecké dokazovanie, je jednoznačne preukázané, že k dopravnej nehode došlo
zavinením obžalovanej, pretože táto sa zaraďovala do pravého odbočujúceho jazdného pruhu až v
mieste, kde jej to už dopravné značenie neumožňovalo. Pritom je potrebné pripomenúť fakt, že si

nemohla nevšimnúť autobus MHD, pričom ak by podľa jej výpovede autobus MHD v dobe jej manévru
doprava bol ešte na zastávke, z ohliadky miesta činu vyplynulo, že by mala nepochybne dostatok času
i priestoru bez problémov sa zaradiť do pravého, odbočovacieho jazdného pruhu.

Proti tomuto rozsudku podala po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaná priamo do zápisnice súdu. Svoje
odvolanie bližšie odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu v písomnom podaní zo dňa 25. 06. 2012 a

doručeného súdu dňa 28. 06. 2012. V podstate uviedla, že podľa jej názoru pri rozhodovaní súdu prvého
stupňa došlo k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., keď súd prihliadol jednostranne na dôkazy
vykonané v jej neprospech. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že vôbec nedošlo ku kontaktu
medzi jej vozidlom a autobusu. Pri zaradení pred autobus zastavila asi tretia alebo štvrtá v poradí,
keďže na križovatke riadenej svetelnou signalizáciou stáli pred ňou vozidlám. Poukázala, že z výsluchov

svedkov - poškodených vyplýva, že autobus sa pri vychádzaní zo zastávky prudko pohol a následne
prudko zabrzdil. Ďalej vyplynulo, z výpovede svedka S., že obžalovanú prvýkrát zbadal, až keď bola
pred autobusom. Z uvedeného je možné vyvodiť, že svedok S., ako vodič autobusu, pri vychádzaní zo
zastávky jednoznačne nesledoval cestnú premávku, nepozrel sa do spätného zrkadla aká je situácia a v
dôsledkutejtojehonepozornostipotomneadekvátnereagovalprudkýmbrzdením.Poukázalainazávery

znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy podľa ktorých nie je z technického hľadiska možné určiť
kto dopravnú nehodu zavinil, pričom jej výpoveď, ktorou celú vzniknutú situáciu opísala, bola označená
ako prijateľná. Odvolaciemu súdu dala do pozornosti, že znalec skonštatoval, že vodič autobusu, na
základe vyhodnotenia tachografu, mal dostatok času, aby pri jej zaraďovaní zastavil aj bez toho, aby
musel prudko brzdiť. Z vyhodnotenia tachografu tiež vyplynulo, ako aj z výpovedí svedkov, že vodič

neprimerane prudko akceleroval a to aj napriek tomu, že prechádzal malý úsek cesty, kedy musel vedieť,
že na semafore svieti červená a že nebude môcť plynule pokračovať v jazde. Vzhľadom na dôvody
uvedené v jej odvolaní žiadala, aby odvolací súd vyhodnotil dôkaznú situáciu a v zmysle zásady in dubio
pro reo ju spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil.

Vsúladesustanovením§314Tr.por.boloodvolanieobžalovanejzaslanéostatnýmprocesnýmstranám,
ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté na prípadné vyjadrenie, čo ani jedna
nevyužila.

Odvolací Krajský súd v Bratislave, postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. po zistení, že neprichádza

do úvahy rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por., preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel
k týmto záverom:

Po splnení prieskumnej povinnosti naznačeným spôsobom odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok
je minimálne predčasný pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť a neúplnosť
jeho skutkových zistení, nevysporiadanie sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§
321ods.1písm.b/Tr.por.),pričombolinapadnutýmvýrokomrozsudkuporušenéustanoveniaTrestného

zákona (§ 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por.). Odvolací súd tak rozhodol na neverejnom zasadnutí, keďže
zistené chyby nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí (§ 326 ods. 1 písm. b/ Tr. por.)

Jednou zo základných zásad rekodifikovaného trestného konania je zásada náležitého zistenia
skutkového stavu veci, upravená v § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní

postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy
majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiaceprotiobvinenému,akoajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazy
tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Náležité zistenie skutkového stavu veci je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé
rozhodnutie.Zásadanáležitéhozisteniaskutkového stavu vecije veľmiúzkoprepojenáaj sozásadou
stíhania zo zákonných dôvodov (§ 2 ods. 1 Tr. por.), keďže práve náležité zistenie skutkového stavu
veci je predpokladom jednak na to, že trestné stíhanie bolo vedené v súlade so zákonom, jednak
na spravodlivé rozhodnutie vo veci. Primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu

veci je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona a jeho účelom,
ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie
spravodlivého procesu.

Zistenie skutočného stavu veci vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo
preukázaná v súbehu so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akékoľvek pochybnosti. K

správnym a úplným skutkovým záverom môže však súd dôjsť len vtedy, ak vykoná všetky
dosiahnuteľné dôkazy a tieto je potrebné, aby v jednotlivostiach, ako aj v ich súhrne správne ich
zhodnotil, čo však v danom prípade nebolo naplnené.

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok pre chyby napadnutých

výrokov rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok bolo napadnutým rozsudkom
porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo
veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec spravidla súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

Úvodom je potrebné uviesť, že v svetle prejednávaného prípadu stoja proti sebe v podstate dve skupiny
dôkazov a to vo forme výpovede obžalovanej O. G. a svedka M. S..

ObžalovanáO.G.vpodstatetvrdila,žeakoviedlaosobnémotorovévozidlovjejjazdnompruhu,približne
na križovatke ulíc F. - F. mýto, pred uvedenou križovatkou zaregistrovala na zastávke MHD autobus

do a z ktorého nastupovali a vystupovali ľudia. Keďže tento autobus stál v čase, keď ho míňala ako
aj vzhľadom na to, že v jeho jazdnom pruhu bolo voľno, rozhodla sa, že prejde do pravého jazdného
pruhu, čo aj urobila. Mohla ísť rýchlosťou cca 20 - 30 km/h a pre jej smer jazdy svietila na semafore
zelená. V čase, keď sa už zaraďovala popred autobus a s ohľadom na to, že na semafore naskočila
oranžová, ako aj s prihliadnutím na pred ňou idúce vozidlá, ktoré v podstate pred ňou z toho istého

dôvodu zastavovali, aj ona musela k tomuto stavu prispôsobiť svoju rýchlosť. Plynule a bez toho, aby
prudko zabrzdila, s vozidlom zastavila, pričom autobus bol za ňou 2 metre. Poprela, že by autobusu
vytvorila svojim vozidlom náhlu prekážku.

Svedok M. S. v podstate vypovedal, že v kritický deň, ako vodič autobusu MHD linky č. XX, po príchode

na zastávku F. mýto na U. ulici zastavil, otvoril dvere a došlo k vystúpeniu a súčasne k nastúpeniu
cestujúcich. Po ukončení nastupovania a vystupovania sa pohľadom do vnútorného zrkadla presvedčil
o možnosti zatvorenia dverí a pohľadom do ľavého vonkajšieho zrkadla registroval jazdiť v priebežnom
aj v ľavom jazdnom pruhu vozidlá s tým, že medzi prednou časťou jeho voza a posledným vozidlom
jazdiacim pred ním bola vzdialenosť o dĺžke jedného osobného vozňa. Na semafore pre jeho smer jazdy

registroval svietiť zelený signál a pomalou rýchlosťou došlo k rozbehu jeho vozňa. Po opustení zastávky
prešiel presne nedefinovanú dráhu, cca 10 metrov, keď spozoroval, ako sa mu z ľavej strany, popred
prednú časť jeho vozňa, snaží dostať osobné motorové vozidlo tmavej farby zn. N.. Doslovne sa mu tam
„pichlo“, na čo on v snahe predísť zrážke okamžite zabrzdil. Pred vozidlom zn. N. bola medzera, ktorú
vodička využila na popojazd do pravého jazdného pruhu a následne zastavila, pretože na semafore sa

rozsvietil červený signál. Vodička osobného motorového vozidla zn. N. mu v podstate urobila „myšičku“,
keď sa pohol autobusom a mohol prejsť cca 10 - 20 metrov. Podľa jeho názoru sa rozbiehal pomaly.Vzhľadom k dvom odlišným verziám „priamych“ účastníkov dopravnej nehody, kedy ani svedecké
výpovede svedkov - poškodených neodstránili rozpornosť tvrdení prezentovaných obžalovanou O. G. a
svedkom M. S., súd prvého stupňa veľmi správne postupoval, keď podľa § 142 Tr. por. uznesením sp.

zn. 2T/41/2010 zo dňa 13. 01. 2011 pribral do konania znalca z odboru cestnej dopravy L.. L. M. S., aby
tento zodpovedal otázky relevantné pre priebeh vzniknutej situácie, avšak tento posudok prvostupňový
súd vyhodnotil jednostranne a v neprospech obžalovanej bez primeraných dôvodov.

Zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom L.. L. M. S. pod č. 18/2011 vyplýva, že elementárnou

príčinou vzniku dopravnej situácie bola nedostatočná ohľaduplnosť až intolerantnosť a následné
agresívne konanie oboch aktérov posudzovaného nehodového deja. Znalec poukázal, že keďže v
danom prípade neexistujú žiadne jednoznačné a nespochybniteľne technické informácie o pohybe
dotknutého vozidla zn. N. počas nehodového deja, použil simulačný program Virtual Crash ver.
2.2 jednak podľa výpovede obžalovanej a jednak podľa výpovede vodiča autobusu. Podľa záverov
znaleckého posudku sú obe verzie prijateľné z technického hľadiska. Pri verzii obžalovanej bola technika

jej jazdy počas prejazdu do pravého jazdného pruhu vozovky správna, obžalovaná nevytvorila vznik
nebezpečnej situácie na vozovke a dala vodičovi autobusu prednosť v jazde technicky korektne.
Nedonútila ho svojim konaním k intenzívnemu brzdeniu a nevytvorila mu na vozovke prekážku z
technického hľadiska náhlu. Pri verzii svedka, vodiča autobusu, bola technika jazdy obžalovanej
nesprávna v tom, že svojim prejazdom do pravého jazdného pruhu spôsobila na vozovke vznik

nebezpečnej situácie, pretože pri tomto jazdnom úkone nedodržala na vozovke primeraný, teda aspoň
minimálny priečny, ale nie pozdĺžny odstup od autobusu MHD. Obžalovaná takouto technikou jazdy
nedala na vozovke náležitým spôsobom prednosť vodičovi autobusu, pretože ho okrem uvedeného
aj ohrozila. Naviac mu obžalovaná neumožnila v zmysle zákonných ustanovení výjazd zo zastávky
MHD. Znalec však poukázal, že uvedené dve alternatívy boli determinované iba pohybom vozidla

obžalovanej. Nemožno súhlasiť s argumentáciou prvostupňového súdu podľa ktorého znalec, po
predložení fotodokumentácie z miesta činu, z ktorej vyplýva, že vozidlo obžalovanej je po nehode
postavené naprieč tak, že zadným obrysom zasahuje do vedľajšieho jazdného pruhu, a navyše toto
evidentne stojí na plnej čiare, ktorá je pred križovatkou, a preto z tohto faktu nepochybne vyplýva,
že obžalovaná nemohla mať dostatočný čas ani priestor na zaradenie sa pred autobus, keďže sa

zaraďovala až vtedy, keď dopravné značenie jej toto zaraďovanie už neumožnilo. Neuniklo pozornosti
odvolacieho súdu, že znalec sa v tomto kontexte na hlavnom pojednávaní vyjadril tak, že táto poloha
vozidla obžalovanej nehovorí nič o vzájomných časových súvislostiach medzi okamihom zastavenia
vozidlom obžalovanej a okamihom rozjazdu autobusu. Verzia vodiča autobusu je v tomto ohľade len
nepriamym dôkazom, ktorý len podporuje jeho verziu oproti prijateľnej verzii obžalovanej. Navyše je

podľa znalca vysoko pravdepodobné, že dôvodom na iba čiastočné zaradenie vozidla obžalovanej do
pravého jazdného pruhu mohli byť práve vozidlá, ktoré sa nachádzali pred jej vozidlom a ktorým na
semafore naskočil červený signál.

Z výsledkov znaleckého dokazovania teda jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva

nemožnosť objektívneho jednoznačného ustálenia skutočného priebehu daného nehodového deja,
pričom reálne rozhľadové možnosti oboch vodičov, teda obžalovanej O. G. a svedka M. S., boli
vyhovujúce. Títo mali možnosť včas sa spozorovať v čase pred vnikol kolíznej situácie.

Odvolací súd dáva súdu prvého stupňa do pozornosti, že technickou príčinou dopravnej nehody sú len

tie prvky nehodového deja, ktoré vznikli v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej premávky a
ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu, alebo znemožňovali zabrániť dopravnej nehode.

Skutočná poloha vozidla obžalovanej na vozovke, v akej toto vozidlo začalo predchádzať do jazdného
pruhu v ktorom sa nachádzal autobus, nie je doposiaľ objasnená. Vo vzťahu k pohybu autobusu nie

je známy ani časový okamih, kedy obžalovaná začala prechádzať zo stredného do pravého jazdného
pruhu. Tieto skutočnosti tak spôsobujú v posudzovanom prípade významnú technickú, ale najmä
dôkaznú núdzu. Obžalovaná mohla uskutočniť prejazd do pravého jazdného pruhu vozovky rôznou
technikou jazdy a naviac v presne nezistenom, ale najmä nezistiteľnom časovom okamihu.

Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na doterajšie výsledky vykonaného dokazovania nemožno
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb uzavrieť, že došlo k naplneniu obligatórnych znakov skutkovej
podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák.Prvostupňový súd svoje odôvodnenie oprel len o výsledky znaleckého dokazovania, ktoré sú v už
naznačenom kontexte dvojalternatívne. Možno teda len prisvedčiť priliehavosti odvolacích argumentov
obžalovanej o dôkaznej núdzi, kedy nebolo nikým a ničím priamo a bez akýchkoľvek pochybností

preukázané, že by sa dopustila konania predpokladaného žalovanou skutkovou podstatou prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák.

Krajský súd upriamuje pozornosť prvostupňového súdu na jednotlivé pojmové znaky tvoriace obsah
skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví upraveného v § 158 Tr. zák. V jeho intenciách sa na

naplnenie zákonných znakov uvedeného prečinu vyžaduje, aby páchateľ inému z nedbanlivosti ublížil na
zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo
funkcie alebo vyplývajúcu mu zo zákona. Porušením dôležitej povinnosti je však len také porušenie,
ktoré má za danej situácie za následok nebezpečenstvo pre ľudský život alebo zdravie. Preukázanie
príčinnej súvislosti, v podobe objektívnej stránky, ako obligatórneho znaku tejto skutkovej podstaty, je
nevyhnutnýmatribútomnavyslovenievinyprisúčasnomsplneníostatnýchzákonnýchznakovsúdeného

prečinu, čo v prerokúvanom prípade splnené nebolo.

Podľa názoru krajského súdu, po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov súvisiacich s
prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák., ktorý je obžalovanej kladený za vinu a z ktorého
ju uznal prvostupňový súd za vinnú, neboli spoľahlivo preukázané všetky okolnosti tohto žalovaného

a súdeného skutku, a teda nebola vylúčená možnosť akéhokoľvek iného záveru, než ako je uvedené
v obžalobe.

V súvislosti s „dôkaznou núdzou“, aká sa vyskytla aj v posudzovanom prípade, krajský súd poukazuje na
zásadu „in dubio pro reo“, teda „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ vyplývajúcu z ustanovenia

§ 2 ods. 4 Tr. por., použitie ktorej prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom
konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov,
ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na
objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.

S poukazom na vyššie uvedené, krajský súd považuje napadnutý rozsudok za predčasný a preto,
na základe dôvodne podaného odvolania obžalovanou, napadnutý rozsudok, s poukazom na vyššie
uvedené pochybenia, zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa.

V ďalšom konaní bude teda úlohou prvostupňového súdu opätovne vyhodnotiť dôkaznú situáciu

priebehu skutkového deja prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. tak, ako mu to ukladajú už
uvedené základné zásady trestného konania a spravodlivo vo veci rozhodnúť.

Nakoľko odvolací súd nemohol sám nahrádzať činnosť a rozhodnutie súdu prvého stupňa, i s ohľadom
na vzdanie sa práva prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I podať odvolanie, krajský súd vec

prejednal na neverejnom zasadnutí, keďže išlo o také vady konania, ktoré ani nebolo možné odstrániť
na verejnom zasadnutí ( § 326 ods. 1 písm. b) Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.