Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 2, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/34/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220005
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220005.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 3.
októbra 2014 č. k. 10C/344/2012-55, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2,
§ 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 6, 7, 8, § 238 ods. 1, 2, § 240 ods. 1 zák. č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a zo spisu OS Komárno sp.
zn. 8Er/215/2007 zistil, že dňa 02. 03. 2007 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie
exekúcie, doručeného súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej, so sídlom Dunajská Streda,

Kukučínova 1211/17 (ďalej aj exekútor), keď oprávneným je POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, povinným U. F., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu SR
6139/06 zo dňa 28. 11. 2006 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 15.619 Sk s príslušenstvom. Dňa
08. 03. 2007 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Poverením Okresného súdu Komárno sp. zn. 8Er/215/2007-8 zo dňa 12. 03. 2007 bol
poverený vykonaním exekúcie exekútor Mgr. Katarína Baňarová, Hlavná 336, Dunajská Streda, ktoré
mu bolo doručené dňa 02. 04. 2007 (doručenka). Dňa 25. 05. 2009 bol exekučnému súdu doručený

návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ktorým navrhol poveriť vykonaním exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 62, Bratislava. Na základe žiadosti exekučného súdu
pôvodný exekútor doručil dňa 10. 07. 2009 svoje vyjadrenie sa k návrhu na zmenu súdneho exekútora
spolu s rozpisom trov exekúcie. Uznesením Okresného súdu Komárno 8Er/215/2007-14 zo dňa 26. 05.
2010, vydaného vyšším súdnym úradníkom, bolo návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
vyhovené a vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 62,
Bratislava. Dňa 22. 06. 2010 bolo exekučnému súdu doručené podanie pôvodného exekútora označené

ako odvolanie a návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia o trovách exekúcie a na jeho základe
bolo uznesením exekučného súdu sp. zn. 8Er 215/2007-22 zo dňa 29. 09. 2010, vydaného sudkyňou,
návrhuoprávnenéhonazmenuexekútoravyhovenéavykonanímexekúciebolpoverenýsúdnyexekútor
JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 62, Bratislava. Uznesením exekučného súdu sp. zn. 8Er/215/2007-24zo dňa 27. 07. 2011, vydaného sudkyňou, bol návrh exekútorky Mgr. Kataríny Baňarovej na vydanie
doplňujúceho uznesenia zamietnutý. Uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. 8Er/215/2007-40 zo
dňa 04. 04. 2014 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a konanie bolo zastavené. Toto uznesenie

bolo napadnuté odvolaním oprávneného.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Pri posudzovaní námietky premlčania
vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že návrh na zmenu exekútora bol exekučnému
súdu doručený dňa 25. 05. 2009, pričom o zmene súdneho exekútora bolo rozhodnuté uznesením

Okresného súdu Komárno č. k. 8Er/215/2007-14 zo dňa 26. 05. 2010. Žiadosť navrhovateľa
o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23. 04. 2012. Citované uznesenie bolo
doručené právnemu zástupcovi oprávneného až po jeho vydaní, teda až po 26. 05. 2010. Trojročná
subjektívna premlčacia doba uvedená v § 19 ods. 1 citovaného zákona začala plynúť až
dňom doručenia citovaného uznesenia právnemu zástupcovi oprávneného, pretože až vtedy oprávnený
nadobudol vedomosť o vzniku prípadnej škody, kto za ňu zodpovedá, ktorý orgán štátu ju spôsobil a

aký je jej orientačný rozsah. Návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody si navrhovateľ
uplatnil u odporcu dňa 23. 04. 2012, odkedy premlčacia doba počas 6 mesiacov neplynula a návrh na
začatie konania navrhovateľ podal na súde dňa 27. 09. 2012, takže nedošlo k márnemu
uplynutiutrojročnejpremlčacejlehotypodľa§19ods.1citovanéhozákona. Zuvedenéhojezrejmé,
že námietka premlčania vznesená odporcom je bezdôvodná. Z exekučného spisu Okresného

súdu Komárno sp. zn. 8Er/215/2007 bolo zistené, že exekúcia začala dňa 02. 03. 2007. Dňa 25. 05.
2009 bol exekučnému súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Uznesením
Okresného súdu v Komárne č. k. 8Er/215/2007-14 zo dňa 26. 05. 2010 bolo žiadosti o zmenu súdneho
exekútora vyhovené, keď vykonaním exekúcie bol poverený exekútor JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka
62, Bratislava. Vzhľadom na to, že exekúcia začala dňa 02. 03. 2007, na posúdenie veci bolo potrebné

použiť ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 12. 2006. Uvedená právna
norma ustanovila povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného. Je nepochybné, že lehota na vydanie rozhodnutia o
zmene súdneho exekútora síce nebola dodržaná, avšak, aby exekučný súd mohol vyhovieť žiadosti
oprávneného o zmene súdneho exekútora, bolo potrebné vyzvať pôvodného súdneho exekútora na

predloženie exekučného spisu a vyúčtovania trov exekúcie. V zmysle právnej úpravy v prípade podania
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu na vykonanie exekúcie
zostávajú zachované, a preto v súvislosti s nerozhodnutím exekučného súdu v zákonnej lehote
nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody a ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi, čím nie je
splnený predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je

existencia škody. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa
ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo
skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách
(nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Zdôraznil, že súd vo svojej

rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky
nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,
že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na
vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane a oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne

majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Na základe uvedeného
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora konal priebežne,
bez zbytočných prieťahov a nebol preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu. Tým je nutné konštatovať, že nie je splnený ani predpoklad zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. Splnený

tak nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup a ani škoda zistené neboli. Znalecký posudok č.
1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a ktoré
tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku sú pre súdenú vec bez väčšiehovýznamu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch
v práve Európskej únie, pričom z hľadiska posúdenia včasnosti vydania rozhodnutia exekučného
súdu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora nemá žiadny dosah a použitie. Uvedený znalecký

posudok rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie, no
nerieši okruh problémov súvisiaci s prípadnou včasnosťou alebo oneskorením exekučného súdu pri
vydávaní rozhodnutia o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Ďalší znalecký posudok č.
1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je
dôležitýmdôkaznýmprostriedkom,pretožepredpokladškodyjebezpredmetnývzhľadomnaskutočnosť,

že v konaní nie sú preukázané všetky tri predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym
úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP
tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, právo na ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne
nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím
zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému

rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku
konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods.

1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku
škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Ak súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek
škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom

vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej
na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej

o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolania navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa

§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý

rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého
stupňa, k dôvodom odvolania navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva

nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo

všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálnyprístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. ...odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania

a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. citoval v
správnom znení, preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného
práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v

odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa zamietnutie
nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania zistil, že napriek tomu, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 8Er/215/2007 nebolo o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho
exekútora rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote 30 dní, navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik
podmienok na priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, keď v konaní nepreukázal ani vznik škody,

ani príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou škodou a postupom súdu v predmetnej exekučnej
veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníkakonania,keďžejepotrebnézohľadniťvšetkyokolnostiprípadu.Ktrvaniustavuprávnejneistoty
odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony smerujúce k ukončeniu exekúcie

na základe podnetu súdnej exekútorky uskutočňovanej na základe rozhodcovského rozsudku, ktorý
nespĺňal zákonom stanovené náležitosti, pričom v konečnom dôsledku došlo k zastaveniu exekúcie,
nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v primeranej
lehote ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel tiež k záveru,

že v konaní nebolo potrebné už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody
navrhovateľa, pretože takéto dokazovanie by bolo nadbytočné a nehospodárne. Exekučným titulom
v danej veci bol nezákonný exekučný titul, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, preto
len nedodržaním lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora na základe takéhotoexekučnéhotitulunavrhovateľovižiadnaškodaaninemohlavzniknúť.Súdvdanejvecisprávneaplikoval
platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom
na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní

nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté
v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a

v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Rozhodnutie vo veci samej bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.