Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/214/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220300
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220300.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu
JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 22.08.2014, č. k. 10C/307/2012-50,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 17 odsek
1, odsek 2, § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2 písmeno d/, písmeno d/, § 44 odsek 2 zákona č.
233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) a ustanovenia § 45 odsek 1, odsek 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov. Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady
majetkovej škody v sume 485,30 eur a nemajetkovej ujmy v sume 97,06 eur, z dôvodu, že Okresný
súd Komárno v exekučnej veci EX 11171/2011 viac ako 129 dní nerozhodol o návrhu na udelenie
poverenia pre súdneho exekútora. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo spisu Okresného súdu
Komárno, sp. zn. 6Er/952/2011 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na

začatie exekúcie bola podaná na súd 12.08.2011 a uznesením Okresného súdu Komárno, č. k.
6Er/952/2011-10 zo dňa 16.08.2011 bola právoplatne zamietnutá. Následne exekučný súd uznesením
č. k. 6Er/952/2011-31 zo dňa 27.11.2012, právoplatným dňa 29.01.2013, exekučné konanie zastavil.
K námietke premlčania uviedol, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
12.08.2011, exekučný súd o nej rozhodol 16.08.2011 a žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie
nároku bola odporcovi doručená 23.04.2012, a preto mal za to, že námietka premlčania nebola dôvodná.

K predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody poukázal na to, že v zmysle vyjadrenia odporcu
mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Dňa 27.09.2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej
lehoty ale skôr, avšak poukázal na to, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovaniu súdu vo veci samej,
rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 22.08.2014, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Dospel k názoru, že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté

na 4. deň od doručenia žiadosti a tak tvrdenie navrhovateľa v návrhu na začatie konania, že v danej
veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 129 dní je nepravdivé a z toho dôvodu vyvodilzáveru, že v súdenej veci nie je splnený hneď prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. Naopak, exekučný súd postupoval
v súlade s Exekučným poriadkom a nesprávneho úradného postupu sa nedopustil. Poukázal na

názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (IV. ÚS 471/2012-75). Zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na
zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky

konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Podotkol, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustanovenie
§ 45 odsek 1, odsek 2 zákona č. 244/2002 Z. z. aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v
prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Exekučnýsúdmáoprávnenie
skúmať exekučný titul z hľadiska jeho formálnych a materiálnych predpokladov a samotnú spôsobilosť

exekučného titulu, ďalej má možnosť skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej
rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú neplatnosť. V súdenej veci
exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na 4. deň
od doručenia žiadosti exekútora, pričom exekúcia bola začatá 17.06.2011, v dôsledku čoho o žiadosti
exekútora exekučný súd rozhodoval podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení od 01.06.2011 k §

41 odsek 2 písmeno d/ Exekučného poriadku, pričom sa 15 dňová lehota určená na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie už nevzťahovala.
Konštatoval, že tým nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. Dodal, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného

vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v
exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť
realizácie exekúcie. Tým nie je splnený ani ďalší predpoklad, ktorým je existencia škody. Splnený
nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup a škoda zistené neboli.

Uviedol, že znalecký posudok č. 1/2013 a č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal vypracovať
navrhovateľ, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, boli pre
súdenú vec bez väčšieho významu a ďalší znalecký posudok č. 1/2014 pre súdenú vec nie je dôležitým
prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že v konaní neboli
preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 OSP tak, že odporcovi úspešnému v konaní nepriznal
náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom

odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“

novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto

neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,

čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základnéhopráva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a

je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež

Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav

nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil ako dôkaz o vzniku škody
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené
v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti
s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov,

nákladov na tlač, nákladov na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na
telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky uplatniť včas,
a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi

škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov (Rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu

predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy

485,30 eur z titulu náhrady škody a sumy 97,06 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 6Er/952/2011. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej

lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo s
omeškaním viac ako 129 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny,čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/952/2011 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
12.08.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej N. L., o vymoženie 156
eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zo dňa 23.05.2011, sp. zn. SR 03559/11. Uznesením Okresný súd Komárno zo dňa 16.08.2011, č.

k. 6Er/952/2011-10, právoplatným dňa 29.10.2011, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia a uznesením zo dňa 27.11.2012, č. k. 6Er/952/2011-31, ktoré nadobudlo právoplatnosť
29.01.2013, exekučné konanie zastavil.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15

dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 129 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 (v čase začatia
exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 odsek 2 písmeno c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného

ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek
8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie

v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (12.08.2011), po
náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (16.08.2011). Exekučný súd tak rozhodol po 4 dňoch od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia (nie 129 dní, ako uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti
danej veci, nemožno vzhliadnuť absolútne žiadne zbytočné prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (22.08.2014)
navrhovateľ, ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili, svoju neúčasť právny zástupca
navrhovateľa ospravedlnil dňa 22.08.2014 (e-mailom), hoci predvolanie na pojednávanie mu bolo
doručené už dňa 09.06.2014. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v

zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom
prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na 4. deň od doručenia žiadosti, preto odvolací súd konštatuje, že k
rozhodnutiu došlo v zákonnej lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom aninemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo následne právoplatne zastavené
z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku
akejkoľvekškodyoprávnenéhopresamotnúnemožnosťrealizácieexekúcie.Taktiežiďalšieskutočnosti,

namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu, keď tvrdenia v súvislosti s
vierohodnosťou údajov, znaleckým dokazovaním a premlčaním, sa preskúmavaného rozhodnutia vôbec
netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého
stupňa citoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.